znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 517/2010

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť V. N., Z. T., zastúpeného advokátom JUDr. R. M., PhD., Advokátska kancelária ADVOKÁT, s. r. o., K., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. N.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2010 doručená sťažnosť V. N.,   Z.   T. (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. M., PhD., Advokátska kancelária ADVOKÁT, s. r. o., K., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Ministerstva   hospodárstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“ alebo len „odporca“).

2. Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že „Sťažovateľ podal Okresnému súdu v Trebišove ešte v roku 1998 žalobu o vykonanie vhodných a primeraných opatrení na odvrátenie hroziacej škody, pričom konanie sa viedlo pod sp. zn. 13 C 718/98 a konajúci   súd   8.   10.   2003   vyhovel   žalobe   v   celom   rozsahu   rozsudkom sp. zn. 13 C 718/1998-252.   Po   právoplatnom   skončení   uvedeného   konania,   kde   odvolací Krajský   súd   v   Košiciach   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   rozsudkom   zo   16.   3.   2004 sp. zn. 11 Co 10/2004-285 s právoplatnosťou dňom 7. 6. 2004. Vec však bola dovolacím rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. 5. 2005 postúpená na Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, Bratislava.

Napriek   postúpeniu   veci   a   povinnosti   porušovateľa   ústavného   práva   konať na zabezpečenie   spoľahlivej   a   plynulej   prevádzky   elektroenergetického   zariadenia a na zabezpečenie ochrany života a zdravia osôb a majetku podľa zákona o energetike č. 656/2004   Z.   z.   Ministerstvo   hospodárstva   Slovenskej   republiky   dodnes   nápravu nezjednalo.“.

3. Podľa sťažovateľa „Nesprávnym postupom porušovateľa základného práva je jeho absolútna nečinnosť v správnom konaní pri odstránení vedenia vysokého napätia, ktoré zjavne škodí zdraviu sťažovateľa a členov jeho rodiny.… Toto správne konanie dokonca porušovateľ ani nezačal, preto keď tak neurobil napriek výzve na odstránenie prieťahov z 29.   9.   2006,   žalobca   podal   proti   nemu   podľa   §   250t   a   nasl.   Občianskeho   súdneho poriadku   č.   99/1963   Zb.   v   znení   neskorších   predpisov   žalobu   proti   nečinnosti   orgánu verejnej správy, ktorej Najvyšší súd SR 22. 6. 2010 uznesením sp. zn. 5 Sžnč 2/2010 vyhovel a uložil porušovateľovi povinnosť konať a rozhodnúť o návrhu navrhovateľa do 60 dní od doručenia uznesenia.“.

4. Sťažovateľ namieta, že orgány verejnej moci ani po viac ako 12 rokoch od začatia konania vo veci nerozhodli a ministerstvo napriek právoplatnému rozhodnutiu neodstránilo stav právnej neistoty sťažovateľa.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo V. N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov postupom   Ministerstva   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   správnom   konaní   porušené bolo.

Ministerstvu   hospodárstva   a   výstavby   Slovenskej   republiky   sa   prikazuje,   aby v správnom konaní V. N. konalo a rozhodlo bez zbytočných prieťahov.

V.   N.   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   300   000,-   €,   ktoré   mu   je Ministerstvo hospodárstva a výstavby Slovenskej republiky povinné zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

V.   N.   sa   priznáva   náhrada   trov   konania,   ktoré   je   Ministerstvo   hospodárstva a výstavby Slovenskej republiky povinné zaplatiť ne účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

1.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

4.   Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

5. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

6. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

7. Podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom   tým,   že   je   v   konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

8. Podľa § 250t ods. 4 OSP súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

9. Podľa § 250u OSP za nedodržanie lehoty uvedenej v uznesení súdu podľa § 250t môže   súd   na   opakovaný   návrh   účastníka,   ak   je správny   orgán   naďalej   nečinný,   uložiť pokutu do 3 280 €, a to aj opakovane. Pred rozhodnutím o pokute si súd vyžiada stanovisko nadriadeného správneho orgánu.

III.

1.   Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa   o   namietanom   porušení   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov tým, že od roku 1998 (od podania žaloby sťažovateľom)   nebol   odstránený   stav   právnej   neistoty   sťažovateľa,   a   to   aj   napriek povinnosti   uloženej   odporcovi   konať   a   rozhodnúť   o   jeho   návrhu   na   základe právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo/190/2004 z 31 mája 2005 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžnč 2/2010 z 22. júna 2010.

2. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal 30. apríla 1998 na Okresnom súde Trebišov (ďalej len „okresný súd“) návrh na začatie konania o vykonanie primeraných a vhodných opatrení   na   odvrátenie   hroziacej   škody   proti   Východoslovenskej   energetike,   a.   s.,   K. Rozsudkom z 8. októbra 2003 č. k. 13 C/718/1998-252 okresný súd návrhu sťažovateľa vyhovel. Na základe podaného odvolania Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom   sp.   zn.   11   Co/10/2004   zo   16.   marca   2004   rozsudok   prvostupňového   súdu potvrdil.

O dovolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 11 Co/10/2004 zo 16. marca 2004 rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Cdo/190/2004 z 31. mája 2005 tak, že zrušil rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   11   Co/10/2004   zo   16.   marca   2004,   ako   aj   rozsudok prvostupňového súdu a konanie podľa § 104 ods. 1 OSP zastavil dôvodiac nedostatkom právomoci súdu (§ 7 ods. 1 OSP) vo veci konať a rozhodnúť a vec postúpil ministerstvu ako príslušnému správnemu orgánu.

3.   Keďže   ministerstvo   podľa   názoru   sťažovateľa   napriek   povinnosti   uloženej rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo/190/2004 z 31. mája 2005 vo veci nekonalo, sťažovateľ podal návrh podľa § 250t a nasl. OSP na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Sžnč 2/2010 z 22. júna 2010   tak,   že   uložil   ministerstvu   povinnosť   konať   a   rozhodnúť   o   návrhu   sťažovateľa, a to do 60 dní od doručenia uznesenia najvyššieho súdu.

4. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému postupu odporcu konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané,   iba   vtedy,   ak   sa   ich   ochrany   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže domôcť   v   inom   konaní   pred   súdnymi   orgánmi   Slovenskej   republiky.   Preto,   pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody oprávnený konať alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   už   po   predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

5. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto   každý,   kto   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť tejto   ochrany   a   predtým,   ako   podá   sťažnosť   ústavnému   súdu,   požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

6.   V   ustanoveniach   §   250t   a   §   250u   OSP   je   upravený   osobitný   druh   konania v správnom súdnictve, a to konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy, v rámci ktorého sa   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   tvrdí,   že   orgán   verejnej   správy   nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní   nečinný,   môže   domáhať,   aby   súd   vyslovil   povinnosť   orgánu   verejnej   správy vo veci konať a rozhodnúť. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie okrem iného aj primeranú   lehotu,   v   ktorej   je   orgán   verejnej   správy   povinný   rozhodnúť.   Pre   prípad nedodržania lehoty uvedenej v uznesení súdu zo strany povinného orgánu verejnej správy citované ustanovenie   § 250u   OSP poskytuje účastníkovi   právo   podať opakovaný návrh podľa   § 250t,   na základe   ktorého   môže   súd   uložiť dotknutému   orgánu   verejnej   správy pokutu, a to aj opakovane.

7. Vzhľadom na uvedené, ak sa sťažovateľ domnieva, že odporca je pri vybavovaní jeho   návrhu   naďalej   nečinný,   je   nepochybné,   že   má   možnosť   obrátiť   sa   opakovaným návrhom na všeobecný súd.

8. Keďže právomoc všeobecného súdu v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu, bolo treba sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietnuť, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

9. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010