znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 516/2015-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2015v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnejspoločnosti Plastika, a. s., Novozámocká 222, Nitra, zastúpenej Advokátskou kanceláriouBIZOŇ   &   PARTNERS,   s.   r.   o.,   Hviezdoslavovo   námestie   25,   Bratislava,   konajúcouprostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Juraja Bizoňa, ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 2 Obdo V 18/2013 zo 17. decembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Plastika,   a.   s., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2014faxovou   správou   a   1.   apríla   2014   poštou   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnostiPlastika, a.   s.,   Novozámocká   222,   Nitra   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciáchaj „sťažovateľ“),   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   BIZOŇ   &   PARTNERS,   s.   r.   o.,Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokátaJUDr. Juraja Bizoňa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   podľa   čl.   36   ods.   1   Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo V 18/2013zo 17. decembra 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v procesnom postavenížalobkyne v konaní pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhalaproti,   správkyni   konkurznej   podstaty   úpadcu

(ďalej len „žalovaná“), aby zo súpisu konkurznej podstaty bolivylúčené nehnuteľnosti zapísané na LV č. v katastrálnom území –pozemok parc. č. o výmere 3 288 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,a pozemok parc. č. o výmere 1 145 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria(ďalej len „nehnuteľnosti“).

Sťažovateľka žalobu odôvodnila tým, že „hospodárska zmluva zo dňa 30. 10. 1991 č. 4/91 Bu-práv. o prevode vlastníctva medzi Sťažovateľom a preberajúcou organizáciou s názvom... je neplatný právny úkon, čo sťažovateľ odôvodnil najmä nasledovnými skutočnosťami:

(a) Prevod Nehnuteľností bol realizovaný v rozpore s § 5 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, podľa ktorého podnik nakladá s časťou nadbytočného majetku v súlade so schváleným privatizačným projektom, pričom tento bol schválený až dňa 10. 04. 1992 po podpise Hospodárskej zmluvy.

(b)   Nehnuteľnosti   boli   predané   v   rozpore   s   vyhláškou   Ministerstva   financií č. 465/1991 Zb..., podľa ktorej cena 1 m2 pozemku v meste Nitra je 500,- Kčs.

(c) Sťažovateľ ako organizácia riadená ústredným orgánom štátnej správy mohol v zmysle § 10 ods. 2 vyhlášky č. 119/1988 Zb... previesť nehnuteľný majetok iba so súhlasom príslušného ministerstva financií, cien a miezd, avšak takýto súhlas ministerstva na prevod Nehnuteľností nebol udelený.

(d)   Sťažovateľ   v   zmysle   §   2   zákonného   opatrenia   č.   364/1990   Zb.   o   nakladaní s majetkom   zvereným   štátnemu   podniku   nebol   oprávnený   uzavrieť   Hospodársku   zmluvu o prevode Nehnuteľností, nakoľko takýto právny úkon nebol obvyklým hospodárením a teda prevod vyžadoval povolenie zo strany príslušného ministerstva. Takéto povolenie na prevod Nehnuteľností však príslušné ministerstvo nevydalo.

(e)   Prevod   Nehnuteľností   sa   uskutočnil   v   rozpore   so   zákonom   č.   92/1991   Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby (na ktorý Hospodárska zmluva výslovne odkazovala), nakoľko podľa § 4 uvedeného zákona sa nemôže majetok prevádzať ani vtedy, ak bol navrhnutý alebo zaradený na prevod vlastníctva podľa osobitných predpisov, dokiaľ nie   je   rozhodnuté,   že   sa   podľa   týchto   predpisov   do   zoznamu   prevádzkových   jednotiek určených na prevod nezaraďuje, alebo bol z tohto zoznamu vylúčený.

(f) Prevod Nehnuteľností podľa Hospodárskej zmluvy nebol uskutočnený oprávneným subjektom, nakoľko v uvedenej veci prevodu bolo v zmysle § 1 zákona č. 474/1990 Zb... príslušné Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku SR a jeho komisie, pričom Hospodársku zmluvu mal v súlade s § 12 ods. 1 písm. g) zákona č. 253/1991 Zb... uzavrieť Fond národného majetku SR.

(g)   Hospodárska   zmluva   nebola   nikdy   registrovaná   štátnym   notárstvom,   hoci   to zákon na   jej   účinnosť vyžadoval.   Žalovaný   teda nemohol nadobudnúť vlastnícke   právo k Nehnuteľnostiam na základe neúčinnej zmluvy. Hospodársku zmluvu naviac podpisoval ako preberajúci neexistujúci subjekt, ktorý nemal spôsobilosť na právne úkony.“.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   9   Cbi   27/2007   z   22.   septembra   2011   žalobusťažovateľky   zamietol.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanieargumentujúc, že „prvostupňový rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci“. Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Obo 101/2011z 23. apríla 2013 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza,   že „v   priebehu   odvolacieho   konania   podal na odvolacom   súde   písomné   vyjadrenie   zo   dňa   16.   04.   2013,   ktorým   spresnil   právnu argumentáciu týkajúcu sa uplatneného odvolacieho dôvodu. Predmetným vyjadrením zo dňa 16. 04. 2013 sťažovateľ poukázal na skutočnosti a právne argumenty uvedené v bode 4. písm.   a)   -   f)   tejto   sťažnosti,   ktoré   boli   taktiež   uvedené   aj   prvostupňovému   súdu a to už priamo v žalobe zo dňa 16. 07. 2007 na stranách 2 - 4. Hoci tieto skutočnosti a právne argumenty mali zásadný význam v prejednávanej veci, prvostupňový súd sa nimi nezaoberal a nevysporiadal sa s nimi.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že „prvostupňový rozsudok je nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný, čo sťažovateľ označil za vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Hoci v odvolaní podanom sťažovateľom nie je ako odvolací dôvod   výslovne   uvedená   iná   vada   konania   majúcu   za   následok   nesprávne   rozhodnutie vo veci,   z   obsahu   podaného   odvolania   uplatnenie   tohto   odvolacieho   dôvodu   vyplýva. Ak by aj odvolací súd nepovažoval takýto odvolací dôvod za uplatnený, v zmysle § 212 ods. 3 OSP má odvolací súd z úradnej povinnosti prihliadnuť na vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, aj keď neboli účastníkom konania v odvolaní výslovne uplatnené.“.

Proti   označenému   rozsudku   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   podalasťažovateľka dovolanie z dôvodov podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku(ďalej aj „OSP“) namietajúc, že „rozsudkom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať   pred   súdom,   nakoľko   odvolací   súd   opomenul   prihliadnuť   na   písomné   vyjadrenie sťažovateľa zo dňa 16. 04. 2013, ktoré obsahovalo podstatnú časť právnej argumentácie sťažovateľa,   teda   rozsudok   odvolacieho   súdu   nenapĺňa   požiadavky   na   riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia.“.

Najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 2 Obdo V 18/2013 zo 17. decembra2013 dovolanie sťažovateľky ako neprípustné odmietol. Podľa názoru sťažovateľky došlonapadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   k porušeniu   jej   základného   práva   na   súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo svojej sťažnosti argumentuje relevantnou právnouúpravou, judikatúrou najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu.

Podľa   jej   názoru „postup   dovolacieho   súdu   bol   neústavný,   pretože   odôvodnenie napadnutého   rozhodnutia   sa   vôbec   nezaoberá   špecifickými   okolnosťami   prípadu a konkrétnym uplatneným dovolacím dôvodom.

...   sťažovateľ   dôvodil,   že   Hospodárska   zmluva   zo   dňa   30.   10.   1991   je   neplatný právny úkon a teda sťažovateľ nikdy neprestal byť vlastníkom Nehnuteľností. Odvolaciemu súdu   boli   tieto   právne   argumenty   prezentované   v   rámci   písomného   vyjadrenia   zo   dňa 16. 04. 2013...

...   Prvostupňový   aj   odvolací   súd   vo   veci   rozhodli   tak,   akoby   sťažovateľ   vyššie uvedené právne argumenty v rámci súdneho konania vôbec nepredniesol...“.

Sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym záverom najvyššieho súdu ako dovolaciehosúdu o neprípustnosti jej dovolania a tvrdí, že „ak pred dovolacím súdom namietal postup odvolacieho   súdu,   spočívajúci   v   opomenutí   vysporiadať   sa   s   konkrétnym   písomným vyjadrením sťažovateľa zo dňa 16. 04. 2013, resp. s konkrétnymi taxatívne vymenovanými právnymi   argumentmi   sťažovateľa,   bolo   úlohou   dovolacieho   súdu   zaoberať   sa   týmito konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   a   preskúmať,   či   v   konaní   na   odvolacom   súde   došlo k namietanému procesnému pochybeniu. Primárnou úlohou dovolacieho súdu bolo teda preskúmať, či sa rozsudok odvolacieho súdu dostatočne zaoberal právnou argumentáciou sťažovateľa   obsiahnutou   v   písomnom   vyjadrení   zo   dňa   16.   04.   2013,   teda   vo   svojom rozhodnutí

(a) uviesť sťažovateľovi, na ktorom mieste a akým spôsobom sa odvolací súd v rámci svojho   rozhodnutia   vysporiadal   s   konkrétnymi   argumentmi   sťažovateľa   špecifikovanými v rámci písomného vyjadrenia zo dňa 16. 04. 2013, alebo

(b)   jasným   a   presvedčivým   spôsobom   sťažovateľovi   uviesť,   z   akého   dôvodu   boli argumenty   sťažovateľa   špecifikované   v   rámci   jeho   písomného   vyjadrenia   zo   dňa 16. 04. 2013   pre   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nepodstatné,   teda   z   akého   dôvodu   sa odvolací súd s nimi nemusel osobitne zaoberať.“.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   vytýka   dovolaciemu   súdu,   že „napriek   jasnému špecifikovaniu konkrétnych právnych argumentov sťažovateľa, s ktorými sa odvolací súd v rámci   rozsudku   odvolacieho   súdu   nezaoberal,   odôvodnil   Napadnuté   rozhodnutie   iba všeobecnou   interpretáciou   právnych   noriem   o   prípustnosti   dovolania,   bez   skúmania prípustnosti dovolania   v nadväznosti   na   špecifické   okolnosti   prípadu.   Dovolací   súd   sa opomenul   vyjadriť   ku   konkrétnemu   uplatnenému   dovolaciemu   dôvodu,   podľa   ktorého odvolací súd ignoroval vyjadrenie sťažovateľa zo dňa 16. 04. 2013, ale iba všeobecne skonštatoval, že odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavnýsúd nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   zo   dňa   17.   12.   2013,   sp.   zn. 2 Obdo V/18/2013 porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v   článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   17.   12.   2013,   sp.   zn. 2 Obdo V/18/2013 sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

Súčasne   sa   sťažovateľka   domáha   úhrady   trov   jej   právneho   zastúpenia   v   sume340,90 € do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilasťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane poukazuje na to, že nie jesúčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnymorgánom   ochrany   ústavnosti.   Z   ústavného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   jehoúlohou   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípomsubsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejtoprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou aleboúpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   opakovane   uvádza,   že   integrálnousúčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právana spravodlivé   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorých   porušenie   sťažovateľkanamieta, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoréjasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuuplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolenéúčastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadnedostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutiavšeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho a dovolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (m.   m.   pozrinapr. III. ÚS 209/04).

Požiadavky   ústavného   súdu   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   korešpondujújudikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý v nej zdôrazňuje,že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápaťtak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, čisúd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru,možno   posúdiť   len   so   zreteľom   na   okolnosti   daného   prípadu.   Judikatúra   ESĽP   tedanevyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany,   aj   na   taký,   ktorý   je   pre   rozhodnutiebezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;Hiro Balani   c   Španielsko   z   9.   12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie otázky,či   možno   považovať   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   za   ústavne   udržateľnéa akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila.

Zo sťažnosti vyplýva, že názor sťažovateľky o porušení jej základného práva na súdnuochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho súdu jezaložený na tvrdení, že jej bola odopretá súdna ochrana tým, že dovolací súd „neskúmal prípustnosť   uplatneného   dovolacieho   dôvodu,   nakoľko   sa   v   Napadnutom   rozhodnutí nezaoberal   skutočnosťou,   či v odvolaním   napadnutom rozsudku odvolacieho súdu bola alebo nebola poskytnutá odpoveď na relevantné právne argumenty sťažovateľa obsiahnuté v jeho písomnom vyjadrení zo dňa 16. 04. 2013“.

Ústavný súd vo vzťahu k argumentácii uplatnenej sťažovateľkou v sťažnosti považujeza potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej dovolaní.Najvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľky zaoberal v dovolacom konaní,pričom v napadnutom uznesení formuloval záver, podľa ktorého dovolanie sťažovateľkysmeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok   nie   jeprípustný, a preto ho odmietol.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97,II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranupodľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesnoprávnymi   predpismiupravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú§ 236   a   nasl.   OSP.   Podmienky   prípustnosti   dovolania   smerujúceho   proti   rozsudkuodvolacieho   súdu   sú   upravené   v   §   238   OSP.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnostidovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza,že dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v § 237 písm. a) až písm. g) OSP.Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239ods. 1 a 2 OSP.

Vychádzajúc   zo   svojej   doterajšej   judikatúry,   ústavný   súd   považuje   za   potrebnéuviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j.   najvyššieho   súdu,a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívouani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecnýchsúdov,   sústavu   ktorých   završuje   najvyšší   súd   (m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecnésúdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práva slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavnéhosúdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnúochranu   označeným   základným   právam   sťažovateľa   v   súlade   s ústavno-procesnýmiprincípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššiehosúdu   v   dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Obdo   V   18/2013   a   jeho   uzneseniezo 17. decembra 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Najvyšší súd v odôvodnenísvojho rozhodnutia najprv sumarizoval podstatnú časť konania pred súdmi prvého a druhéhostupňa, ako aj obsah sťažovateľkou podaného dovolania, ktoré odôvodnila tým, že „podľa § 237 písm. f) OSP... účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom... Žalobca poukázal na skutočnosť, že v podanom odvolaní zo dňa 19. 10. 2011 výslovne   uviedol   predovšetkým   právnu   argumentáciu,   podľa   ktorej   prvostupňový   súd vychádzal   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   keď   na   vzťahy   žalobcu   a   úpadcu pri podpisovaní hospodárskej zmluvy neaplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Tieto pritom výslovne vyžadovali na účinnosť zmluvy o prevode nehnuteľností registráciu zmluvy na štátnom notárstve. Nakoľko hospodárska zmluva nebola registrovaná, nemohla nadobudnúť účinnosť a k platnému prevodu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam teda podľa žalobcu nedošlo. Nesprávnosť právneho posúdenia veci   zo   strany   prvostupňového   súdu   žalobca   doplnil   aj   argumentáciou,   podľa   ktorej hospodárska   zmluva   je   absolútne   neplatný   právny   úkon,   nakoľko   subjekt ako preberajúci z hospodárskej zmluvy neexistoval a teda nemal spôsobilosť na právne úkony... Písomným   podaním   zo   dňa   16.   04.   2013   sa   žalobca   vyjadril   k   skutkovému a právnemu stavu súdneho konania a k písomnému vyjadreniu žalovaného. Podľa žalobcu prvostupňový   rozsudok   vychádza   nielen   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   ale zároveň   z   dôvodu   nerešpektovania   zákonných   požiadaviek   na   riadne   a   vyčerpávajúce odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   je   nepresvedčivý   a   nepreskúmateľný...   žalobca   zistil skutočnosť, že odvolací súd pri rozhodovaní úplne opomenul prihliadať na argumentáciu žalobcu prezentovanú v jeho písomnom vyjadrení zo dňa 16. 04. 2013...“.

Vychádzajúc z obsahu dovolania, najvyšší súd formuloval na základe skutkovéhostavu prerokúvanej veci svoje právne závery, pričom uviedol najmä toto:

„Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Občiansky   súdny   poriadok   pripúšťa   dovolanie   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ až g/ a v prípadoch uvedených v ust. § 238. Dovolaním   z   dôvodov   uvedených   v   §   237   O.   s.   p.   je   možné   napadnúť   všetky rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo na povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je daná tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených v tomto   ustanovení.   Dovolanie   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   je   v   tomto   prípade prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. ak sa stali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu. Podľa   ust.   §   237   O.   s.   p.   je   dovo1anie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,   kto   v   konaní   vystupoval   ako   účastník,   nemal   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh   na   začatie   konania,   hoci   podľa   zákona   bol   potrebný,   f/   účastníkovi   konania   sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

K tomu či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p. prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O. s. p.). V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, že dovolanie nie je v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné.

Ďalej   prípustnosť   dovolania   proti   rozsudku   upravuje   ust.   §   238   O.   s.   p., a to pre prípad   rozsudkov   odvolacích   súdov,   ktorými   bol   rozsudok   súdu   prvého   stupňa zmenený podľa odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok prvostupňového súdu potvrdený, pričom odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by vo výroku svojho rozsudku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Procesnú prípustnosť dovolania preto z ust. § 238 ods. 1 a 3 O. s. p. nie je preto možné vyvodiť.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   neobmedzil   len   na   skúmanie   prípustnosti dovolania podľa ust. § 238 O. s. p., ale (aj so zreteľom na obsah dovolania) sa zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ust. § 237 O. s. p. Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ až e/ O. s. p. v dovolaní nenamietal   a v dovolacom konaní   vady   tejto   povahy   nevyšli najavo. Prípustnosť tohto opravného prostriedku, preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.“

K námietke sťažovateľky, že v prerokúvanej veci jej postupom súdu bola odňatámožnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] nedostatočným odôvodnením napadnutéhorozsudku odvolacieho súdu, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:„S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Tento dovolací dôvod žalobca odôvodnil tým, že súd opomenul prihliadnuť   a   vyjadriť   sa   k   podstatnej   časti   právnej   argumentácie   žalobcu,   ktorá   bola rozhodujúca pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, čím toto rozhodnutie nie je riadne odôvodnené.

Vadou konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ktoré ustanovenie zahŕňa aj právo účastníka   na   spravodlivý   proces,   sa   rozumie   závadný   procesný   postup,   ktorým   sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti   s   faktickou   činnosťou   súdu   a   nie   s   jeho   právnym   hodnotením   zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným   dôkazom,   právo   zhrnúť   na   záver   pojednávania   svoje   návrhy   a   vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide aj vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Vyjadruje to aj znenie ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri   hodnotení   dôkazov   spravoval,   prečo   nevykonal   i   ďalšie   dôkazy,   a   posúdi   zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská.   Účelom   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   je   predovšetkým   doložiť   správnosť rozhodnutia   súdu,   pričom   odôvodnenie   je   zároveň   aj   prostriedkom   kontroly   správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní vo veci samej.

Dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 211 ods. 2 O. s. p. a obsahuje všetky náležitosti kladené zákonom.

V   odôvodnení   rozhodnutia   je   uvedený   rozhodujúci   skutkový   stav,   primeraným spôsobom   opísaný   priebeh   konania, stanoviská   procesných   strán k   prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré súd aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. V odôvodnení rozhodnutia sa odvolací súd zaoberal   argumentáciou   všetkých   účastníkov   konania   a   nemožno   ho   považovať   ani za arbitrárne.

Dovolací   súd   ďalej   konštatuje,   že   odvolací   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku neobmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., na ktoré ustanovenie v napadnutom rozhodnutí poukázal, nakoľko odvolací   súd   na   zdôraznenie   správnosti   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   napadnuté rozhodnutie   doplnil,   reagoval   a   zohľadnil   zákonným   spôsobom   na   všetky   relevantné argumenty účastníkov konania berúc do úvahy aj ich všetky podania.

Nemožno preto vyvodiť, že dovolateľovi postupom súdu bolo odňaté právo konať pred súdom.“

Na základe citovanej argumentácie dospel dovolací súd k záveru, že „vzhľadom na to,   že   prípustnosť   dovolania   žalobcu   nemožno   vyvodiť   zo   žiadneho   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie odmietol podľa ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné“.

Najvyšší   súd   v   napadnutom   uznesení   pritom   uviedol,   že „so   zreteľom   na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti“.

Skúmanie, či rozhodnutie je riadne odôvodnené, nie je len otázkou počtu argumentovuvedených v odôvodnení, ale aj ich kvality. Toto hodnotenie takto v sebe inkorporuje ajaspekt právneho posúdenia veci samej, pretože dostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia súdumožno hodnotiť len vo vzťahu k predmetu konania a ku konkrétnym okolnostiam prípadu[sporným skutočnostiam, námietkam účastníkov konania a pod. (IV. ÚS 52/2014)]. Tentozáver potvrdzuje aj konštatovanie najvyššieho súdu v namietanom uznesení, podľa ktoréhorozsudok odvolacieho súdu je riadne odôvodnený, ak dovoľuje účastníkom konania posúdiť,„ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval   pri   svojom   rozhodovaní   vo   veci   samej“. Uviedol   tiež,   že „odvolací   súd   sa v napadnutom rozsudku neobmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., na ktoré ustanovenie v napadnutom rozhodnutí poukázal, nakoľko odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa napadnuté rozhodnutie doplnil, reagoval a zohľadnil zákonným spôsobom na všetky relevantné argumenty účastníkov konania berúc do úvahy aj ich všetky podania.“.

Pre posúdenie toho, či je ústavne udržateľný záver najvyššieho súdu ako dovolaciehosúdu o tom, že rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu je riadne odôvodnený,je potrebné preskúmať odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 3 Obo 101/2011z 23. apríla   2013,   ktorým   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   ako   súdu   prvého   stupňao zamietnutí žaloby sťažovateľky.

Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd sa stotožnils odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, v súlade s § 219 ods. 2 OSP poukázalna jeho odôvodnenie a na potvrdenie vecnej správnosti uviedol ďalšie dôvody:

„Predmetom konania je tzv. vylučovacia žaloba podľa § 19 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, ktorou žalobca žiadal uložiť žalovanému, aby zo súpisu podstaty vylúčil v žalobe označené nehnuteľnosti. O vylúčenie žiadal z dôvodu, že úpadca nebol vlastníkom nehnuteľností a ich vlastníkom je žalobca, pretože zmluva, ktorou mal úpadca nehnuteľnosti od žalobcu nadobudnúť je absolútne neplatná. Zo spisu v prejednávanej veci aj z pripojeného spisu vyplýva, že rovnakí účastníci, v rovnakom procesnom postavení, viedli pod sp. zn. 20 Cb 110/1998 spor na Okresnom súde v Nitre. Pôvodným žalovaným bol,   na   majetok   ktorého   bol   vyhlásený   konkurz,   takže   jeho   procesným nástupcom   sa   stala,   ako   správkyňa   konkurznej   podstaty   terajšia   žalovaná.   Predmetom konania bola žaloba, ktorou žiadal žalobca o určenie neplatnosti rovnakej hospodárskej zmluvy označenej č. 4/91 Bu-práv, uzavretej účastníkmi 30. októbra 1991. Žaloba bola právoplatne   zamietnutá   a   ani   žalobcom   podané   dovolanie   (prípustnosť   dovolania   bola založená rozhodnutím odvolacieho súdu podľa § 238 ods. 3 O. s. p.) nebolo úspešné, keďže ho dovolací súd zamietol.

Odvolací súd konštatoval, že predmet konania v predchádzajúcom konaní bol iný ako v prebiehajúcom konaní, preto právoplatné rozhodnutie vydané v ňom netvorí prekážku rozhodnutej   veci   pre   prebiehajúce   konania   podľa   §   159   ods.   3   O.   s.   p.   Základom rozhodnutia   vydaného   v   predchádzajúcom   konaní   bola   otázka,   či   účastníkmi   uzavretá zmluva   (hospodárska)   o   prevode   sporných   nehnuteľností,   pre   účinnosť   vyžadovala registráciu   štátnym   notárstvom.   Ako   už   bolo   uvedené,   súdy   všetkých   stupňov   vrátane dovolacieho súdu v tejto otázke zaujali jednoznačné stanovisko, že právna úprava účinná v čase   uzavretia   zmluvy   registráciu   nevyžadovala   a   to,   že   nebola   registrovaná nie je dôvodom, pre ktorý by mala byť považovaná za neplatnú alebo neúčinnú. V tejto súvislosti   odvolací   súd   poukázal   na   uznesenie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky z 27. januára 2011, č. k. II. ÚS 31/2011-22.

Z   uvedených   dôvodov   nemal   ani   odvolací   súd   v   prebiehajúcom   konaní   dôvod odchýliť   sa   od   právneho   názoru,   ktorý   k   výkladu   právnych   ustanovení   relevantných pre posudzovanie platnosti spornej zmluvy zaujal dovolací súd aj ústavný súd.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s ďalším dôvodom, pre ktorý odvolateľ považoval napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa za nesprávne. Hoci definícia obchodného mena v § 5 ods. 1 hosp. zák. výslovne neuvádza, že je to názov, pod ktorým organizácie robia právne úkony, (§ 8 Obch. zák.), nepochybne aj zo znenia, že vykonávajú svoju podnikateľskú činnosť pod svojim obchodným názvom vyplýva, že pod týmto názvom robia aj právne úkony, ku ktorým pri podnikateľskej činnosti dochádza. Platilo to aj pre obchodné meno fyzických osôb podnikajúcich podľa zák. č. 105/1990 Zb.

Odvolací   súd   konštatoval,   že   uvedený   zákon   §   8   ods.   1   písm.   d)   stanovuje, že obchodné meno sa skladá z priezviska podnikateľa, prípadne aj z dodatku zamedzujúceho zameniteľnosť. Naproti tomu podnikateľ do žiadosti o registráciu (§ 8 ods. 1 písm. a) zák. č. 105/1990 Zb.) musí uviesť svoje celé meno, to znamená meno a priezvisko. Vychádzajúc aj z uvedenej úpravy treba prisvedčiť odvolateľovi, že je rozdiel medzi obchodným menom podnikateľa a samotným podnikateľom resp. jeho skutočným plným menom. Treba súhlasiť aj s tým, že podnik fyzickej osoby ani jeho označenie nemá právnu subjektivitu a má ju len samotná fyzická osoba - podnikateľ.

Odvolací súd je toho názoru, že medzi obchodným menom a samotným podnikateľom je však spojitosť daná tým, že každé obchodné meno utvorené podľa citovaného ustanovenia je   priradené   konkrétnej   nezameniteľnej   fyzickej   osobe.   Ak   fyzická   osoba   pri   svojej podnikateľskej   činnosti urobí právny úkon pod obchodným menom, práva a povinnosti z tohto úkonu vznikajú fyzickej osobe, ktorej je toto obchodné meno priradené (zapísané v príslušnom registri). Platí to napokon aj pre úpravu obchodného mena podľa teraz platnej úpravy i keď rozdiel medzi obchodným menom fyzickej osoby a jej skutočným (plným) menom nie je natoľko zjavný, keďže povinnou súčasťou obchodného mena je podľa § 9 ods. 1 Obch. zák. nielen jej priezvisko ale aj meno (tzv. krstné meno).

Odvolací súd mal za to,   že v spornej hospodárskej zmluve je za preberajúceho prevádzanej nehnuteľnosti označený s adresou, pričom je   doplnené   identifikačným   číslom.   Podľa   zápisu   z   02.   decembra   1990 v obchodnom registri Okresného súdu v Nitre, na vložke č. odd. Firm, je názov obchodným menom podnikateľa s bydliskom v

, s rovnakým miestom podnikania. Ďalej mal za to, že obchodné meno bolo utvorené   a   zapísané   do   obchodného   registra   v   súlade   s   vtedy   platnou   úpravou pre žalovaného. Práva a povinnosti z právneho úkonu, ktorý bol urobený pod uvedeným menom vznikli osobe, ktorej obchodné meno patrí (bolo mu na jeho žiadosť priradené), teda.

V uvedenej súvislosti, bez tohto, aby to ovplyvnilo vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia,   odvolací   súd   podotkol,   že   nie   je   správny   názor   súdu   prvého   stupňa, že žalovaný (úpadca) vznikol zápisom do obchodného registra). Odvolací súd konštatoval, že fyzická osoba existuje bez ohľadu nato, či je zapísaná do akéhokoľvek registra. Zápisom do   obchodného   registra   nevzniká   a   vymazaním   z   obchodného   registra   nezaniká. Do obchodného registra môže byť zapísaná len existujúca osoba. Zápisom fyzickej osoby do obchodného registra sa nemení jej subjektivita, jej podstata (nestáva sa právnickou osobou), a nevzniká nový subjekt odlišný od zapisovanej osoby. Zápisom do obchodného registra sa status fyzickej osoby menil len v tom, že jej vzniklo oprávnenie na podnikateľskú činnosť za podmienok stanovených v zák. č. 105/1990 Zb. (§ 6 ods. 1). Podľa odvolacieho súdu je nepresné aj konštatovanie súdu prvého stupňa, že žalovaného je možné považovať za organizáciu s právnou subjektivitou. Odvolací súd poukázal na zákon č. 105/1990 Zb., ktorý stanovil, že podnikateľ môže prevádzkovať aj činnosť vyhradenú organizáciám (§ 2 ods. 1), a ak je zapísaný v obchodnom registri vzťahujú sa na neho primerane predpisy upravujúce práva a povinnosti československých právnických osôb (§ 14 ods. 1). Nestanovil však, že sa zápisom stáva právnickou osobou (organizáciou).

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil...“

Pri preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu a argumentáciev ňom   uvedenej   ústavný   súd   vychádzal   zo   svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľaktorého   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožnoposudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať vo vzájomnej súvislosti (m. m. II. ÚS 78/05,III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08,   IV.   ÚS   320/2012),   pretože   prvostupňové   a odvolaciekonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa ajpožiadavku   komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (takprvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdnehokonania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Z tohto dôvodu ústavný súd preskúmal aj odôvodnenie rozsudku krajského súdusp. zn. 9 Cbi 27/2007 z 22. septembra 2011, ktorý po podrobnom opise skutkového stavua príslušných   zákonných   ustanovení   vtedajšej   platnej   právnej   úpravy   interpretovanýchv posudzovanej veci (§ 1 ods. 1 a § 347 Hospodárskeho zákonníka) v relevantnej častiuviedol:

„Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 22. 09. 2011 č. k. 9 Cbi 27/2007-158 zamietol žalobu,   ktorou   žalobca   žiadal   vylúčiť   zo   súpisu   podstaty   nehnuteľnosti   zapísané na liste vlastníctva č. pre katastrálne územie ako parc. č. a parc. č. ako výlučné vlastníctvo úpadcu. O vylúčenie žiadal žalobca z dôvodu, že úpadca   (ďalej   žalovaný)   so   žalobcom   (jeho   právnym   predchodcom)   neuzavrel   kúpnu zmluvu, ktorej predmetom by boli uvedené nehnuteľnosti, a ktorá by nadobudla účinnosť a vecnoprávne účinky registráciou na štátnom notárstve. Zápis žalovaného ako vlastníka nehnuteľnosti bol vykonaný na základe absolútne neplatnej hospodárskej zmluvy uzavretej 30. 10. 1991 č. 4/91 Bu-práv, preto nemá žiadne účinky a vlastníkom nehnuteľnosti je stále žalobca.

V   odôvodnení   rozhodnutia   súd   prvého   stupňa   poukázal   na   výsledok   konania vedeného na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn. 20 Cb 110/1998, v ktorom žalobca žiadal určiť, že hospodárska zmluva uzavretá 30. októbra 1991, č. 4/91 Bu-práv je neplatná. Okresný súd rozsudkom zo 17. októbra 2001, č. k. 20 Cb 110/98-169 žalobu zamietol s odôvodnením,   že   predmetná   hospodárska   zmluva   má   všetky   náležitosti   vyžadované vtedajšou   platnou   právnou   úpravou   (Hospodársky   zákonník).   Krajský   súd   v   Nitre, rozhodujúc   o   odvolaní   žalobcu   rozsudkom   z   10.   júna   2009,   č.   k.   20   Cb   110/98-169 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že v zmysle vtedajšej právnej úpravy (§ 1 ods. 1 Hosp. zák. a zák. 105/1990 Zb.) žalovaného možno nepochybne považovať za organizáciu s právnou subjektivitou. Zmluva, ktorú uzavrel žalovaný s predchodcom žalobcu, je zmluvou hospodárskou, ktorej účinnosť nastala aj bez registrácie štátnym notárom. V uvedenej veci odvolací   súd   proti   rozhodnutiu   pripustil   dovolanie.   Pripustil   ho   z   dôvodu,   že   právne významnou skutočnosťou pre rozhodnutie vo veci samej je ustálenie zákonnej podmienky potreby registrácie štátnym notárstvom zmluvy, predmetom ktorej je prevod nehnuteľnej veci v zmysle ustanovenia § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia   predmetnej   hospodárskej   zmluvy.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd dovolací rozsudkom zo 07. apríla 2010, č. k. 2 Obdo 38/2009 dovolanie žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu zamietol. Keďže zmluvu uzavrela akciová spoločnosť zriadená podľa zák. č. 104/1990 Zb. o akciových spoločnostiach a súkromný podnikateľ podľa zák. č. 105/1990   o   súkromnom   podnikaní   občanov,   zmluva   sa   spravuje   §   347   Hosp.   zák. Účastníci konania neboli účastníkmi občianskoprávneho vzťahu, preto ich úkon sa nemôže posudzovať   podľa   občianskeho   zákonníka.   Keďže   Hospodársky   zákonník   nemal   úpravu postupu   registrácie   prevodu   nehnuteľnosti   štátnym   notárstvom,   na   platnosť   zmluvy   sa registrácia nevyžadovala.

S poukazom   na uvedené   súd prvého   stupňa   v napadnutom   rozsudku   uviedol,   že žalobca nepreukázal neplatnosť zmluvy ani iný dôvod, pre ktorý by mala byť nehnuteľnosť považovaná za nesprávne zapísaná do súpisu podstaty. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že žalovaný v čase uzavretia zmluvy nemal spôsobilosť na sporný úkon, keďže úpadca vznikol 02. decembra 1990 podľa zák. č. 105/1990 Zb. zápisom do obchodného registra a získal tak oprávnenie na výkon podnikateľskej činnosti, ktorá sa podľa § 1 ods. 1 Hosp. zák. spravuje uvedeným zákonníkom.“

V nadväznosti na citované časti rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu akoodvolacieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   tieto   rozhodnutia   poskytujú   dostatočnýpodklad pre záver dovolacieho súdu, že „nemožno preto vyvodiť, že dovolateľovi postupom súdu bolo odňaté právo konať pred súdom“.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   záver   najvyššieho   súdu   akodovolacieho   súdu,   že   odvolací   súd   neodňal   sťažovateľke   možnosť   konať   pred   súdomz dôvodu, že svoj rozsudok náležite neodôvodnil, nie je arbitrárny. Najvyšší súd svoj právnyzáver   primerane   odôvodnil,   a   preto   ho   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnenýa z ústavného   hľadiska   neudržateľný.   K   predmetnému   právnemu   záveru   možno   dospieťaplikáciou   a   výkladom   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   tejtosúvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval, že postupsúdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismiupravujúcimi   postupy   v občianskoprávnom   alebo   trestnoprávnom   konaní,   nemožnopovažovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Ústavný   súd   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   naznačovali   možnosť   vysloviťporušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súduzo 17. decembra 2013. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súduako   dovolacieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavnéhosúdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by satento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatkynevykazuje.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujúskutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základného   právasťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru uznesením najvyššieho súdu zo 17. decembra 2013 po prípadnom prijatí sťažnostina ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd sa už nezaoberalďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnostivyhovie.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015