znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 516/2014-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť S. K., A. M. a Z. M., zastúpených Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa   a   advokáta   doc. JUDr. Branislava   Fridricha,   PhD.,   ktorou   namietajú   porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoP 40/2013 a jeho rozsudkom sp. zn. 5 CoP 40/2013 z 24. septembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. K., A. M. a Z. M. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2014 doručená sťažnosť S. K., A. M. a Z. M. (ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoP 40/2013 a jeho rozsudkom sp. zn. 5 CoP 40/2013 z 24. septembra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Martin (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 12 P 704/1999 zo 7. februára 2013 opravil deň smrti 1. október 1946,   ktorý   bol   uvedený   vo   výroku   rozsudku   Okresného   súdu   Martin   sp.   zn. 12 Nc 704/1999 z 29. mája 2000, ako deň smrti Ľ. L..., naposledy bytom..., na deň smrti 24. december 1949.

Tento rozsudok okresného súdu napadla odvolaním E. M., dedička neb. Ľ. L. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Z potvrdenia notárky JUDr. D. H.lavnovej ústavný súd zistil, že E. M. zomrela 3. 4. 2013 a do okruhu jej dedičov patria sťažovateľky.

Sťažovateľky okrem opisu skutkového stavu v sťažnosti uvádzajú: „V novom konaní by mal Ústavný súd Slovenskej republiky výslovne prikázať Krajskému súdu v Žiline, aby v rámci   vyhľadávacej   resp.   vyšetrovacej   zásady   ovládajúcej   nesporové   konanie   sám prípadne Okresný súd v Martine iniciatívne zistil skutkový stav a presvedčil sa o pravdivosti okolností, ktoré zohľadní. Okresnému súdu v Martine by mal prikázať odstrániť rozpory v rámci   zisťovania   skutkového   stavu,   na   ktoré   sme   poukázali   -   rozpory   v   podpisoch údajného Ľ. L., kde sa podľa Okresného súdu Martin podpisy v rokoch 1948 a 1949 javili ako   pravdepodobné,   že   sú   autentické,   najmä   jeden   podpis   na   zápisnici,   nevykonanie znaleckého dôkazu z odboru grafológie len pre to, že nebola predložená ani jedna listina podpísaná   osobou   Ľ.   L.   Konanie   je   teda   postihnuté   vadou,   ktorá   mala   za   následok nesprávne rozhodnutie o oprave dátumu smrti Ľ. L. na deň 24.12.1949, kedy už zjavne nemohol žiť...“

Sťažovateľky tiež poukázali na to, že všeobecné súdy sa nezaoberali a nevysporiadali s otázkou postavenia a účastníctva Slovenského pozemkového fondu v konaní a že nebola zodpovedaná   otázka „kedy   na   štát,   a či   vôbec,   skutočne   alebo   len   formálne,   prešlo vlastnícke právo k majetku, ku ktorému si v reštitučných konaniach uplatňovala reštitučný nárok nebohá E. M.“.

Podľa   názoru   sťažovateliek „Celé   konanie   o   oprave   dátumu   smrti   je   tak   úplne zbytočné, pretože posun predpokladaného dátumu smrti Ľ. L. z pohľadu štátu zastúpeného v reštitučnom konaní pred okresným úradom Slovenským pozemkovým fondom nič nezmení, keďže okresný úrad bude musieť za oprávnenú osobu považovať priamo E. M., keďže ku skutočnému prechodu vlastníctva na štát nedošlo vôbec a k formálnemu prepisu (avšak v zjavnom rozpore so zákonnými požiadavkami) v evidencii nehnuteľností došlo najskôr v roku 1956 (ak rozhodnutie z 20. 4. 1956 nadobudlo právoplatnosť, čo ale je spochybnené poznámkou   na   rozhodnutí,   že   bolo   zrušené,   alebo   ak   rozhodnutie   z 22.   11.   1956   bolo rozhodnutie o výkupe a nadobudlo právoplatnosť, čo ale predpokladalo doručenie E. M.) alebo až 1958 (keď rozhodnutie z 22. 11. 1956 bolo vložené do pozemkovej knihy vkladom vlastníckeho   práva   štátu),   teda   vtedy,   keď   už   E.   M.   bola   skutočnou   vlastníčkou nehnuteľností, ktoré sú predmetom reštitúcie... Vyššie konkretizované zásadne negatívne a dlhotrvajúce   dopady   na základné   práva   sťažovateliek,   ktoré   nie   sú   odstrániteľné autoritatívnou   konštatáciou   o ich   porušení,   ako   aj   vplyv   týchto   dopadov   na   intenzívne obmedzenie vlastníckych práv sťažovateliek, odôvodňujú požiadavku na priznanie finančnej satisfakcie - primeraného finančného zadosťučinenia v spravodlivej výške 1.000,- EUR pre každú zo sťažovateliek individuálne.“.

Na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnosti   sa   sťažovateľky   domáhajú,   aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1) Krajský súd v Žiline v odvolacom konaní sp. zn. 5 CoP 40/2013-689 zo dňa 24. 9. 2013,   porušil   právo   sťažovateliek   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   riadne odôvodnenie rozsudku podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2) Krajský súd v Žiline v odvolacom konaní sp. zn.   5 CoP 40/2013-689 zo dňa 24. 9. 2013,   porušil   právo   sťažovateliek   na   spravodlivé   konanie   a   riadne   odôvodnenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd.

3) Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 CoP 40/2013-689 zo dňa 24. 9. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Žiline.

4) Každej zo sťažovateliek sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- €, ktoré im je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5) Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľkám trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet ich právneho zástupcu spoločnosti Fridrich Paľko, s. r. o... a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu bolo podané dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd ešte nerozhodol.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel a účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane   základných   práv   a   slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.   Právomoc   ústavného   súdu   predstavuje   v   tomto   kontexte   ultima   ratio inštitucionálny   mechanizmus,   ktorej   uplatnenie   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   už samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom príslušným   orgánom.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľky   podaním   dovolania,   ako   aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili stav, keď by o ich veci mali súbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu   (Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu   vo   veci   sťažovateliek   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 467/2013).

Ústavný   súd   v   ostatnom   období   aj   pod   vplyvom   judikatúry   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo   svojej   judikatúre   uvádza   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09,   I.   ÚS   237/09,   I.   ÚS   239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní   bude   považovaná v zásade za zachovanú aj vo   vzťahu k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú.   Nie   je   preto   dôvodné,   aby   sťažovateľky   v   prípade   podania   dovolania   podali zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateliek uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014