znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 516/2010

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. A. B., D. K., M. B., D. K., zastúpených advokátom JUDr. J. Š., Advokátska kancelária JUDr. Š., s. r. o., D. K., a JUDr. P. B., D. K., vo veci namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Ružomberok   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 C/33/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. A. B., M. B. a JUDr. P. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra 2010 doručená sťažnosť MUDr. A. B., D. K. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), M. B., D. K. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“), a JUDr. P. B., D. K. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“, spolu aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Ružomberok   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 C/33/2006.

2.   Zo   sťažnosti   a   z   pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   sťažovatelia sa návrhom doručeným Okresnému súdu Dolný Kubín 29. decembra 2005 domáhali určenia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu práva prechodu cez nehnuteľnosť žalovaných. Sťažovatelia   navrhli   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorým   mala   byť   žalovaným v predmetnom konaní uložená povinnosť strpieť, aby si dali zamerať a v teréne geodetom vyznačiť   nimi   označené   časti   nehnuteľnosti.   Uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline z 9. februára 2006 sp. zn. 8 NcC/1/2006 bola vec prikázaná na ďalšie konanie Okresnému súdu Ružomberok, ktorý v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/33/2006 rozhodol 3. mája 2006 o predbežnom opatrení tak, že ho zamietol. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 309/06 z 23. januára 2007. Pojednávanie nariadené na 23. august 2007 bolo odročené a prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo v decembri 2007. Pojednávanie sa uskutočnilo 8. apríla 2008, ohliadka na mieste samom 7. mája 2008 a ďalšie pojednávania sa konali 1. júla 2008, 18. septembra 2008 a 14. októbra 2008. Uznesením z 31. októbra 2008 súd pripustil zmenu žalobného návrhu. Po odročení pojednávania   nariadeného   na   20.   január   2009   sa   pojednávanie   uskutočnilo   26. februára 2009.Sťažovatelia ďalej uviedli, že podaním z 25. mája 2009 podali predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorú predseda okresného súdu vybavil tak, že im listom z 26. júna 2009 oznámil, že sťažnosť na prieťahy považuje za nedôvodnú.

Uznesením z 9. júna 2009 súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom – geodetom. Znalec doručil prvostupňovému súdu znalecký posudok 9. septembra 2009. Pojednávania sa následne uskutočnili 6. októbra 2009, 23. februára 2010 a 12. marca 2010. Na pojednávaní nariadenom   na   12.   marec   2010   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   súd   zriadil   právo zodpovedajúce   vecnému   bremenu   práva   prechodu   a   sťažovateľom   uložil   spoločne a nerozdielne   zaplatiť   náhradu   žalovaným   za   zriadenie   vecného   bremena.   Na   základe odvolania sťažovateľov, ako aj žalovaných bola vec postúpená na konanie a rozhodnutie odvolaciemu súdu.

3.   Sťažovatelia   uviedli,   že   porušenie   základných   práv   postupom   okresného   súdu „vidia jednak v samotnom nekonaní súdu v určitých obdobiach, v nedodržaní zákonnej lehoty   (§   75   ods.   4   Občianskeho   súdneho   poriadku…)   na   rozhodnutie   o   predbežnom opatrení, v nevyvodení žiadnych dôsledkov voči správaniu žalovaných 1/ a 2/, ktorí svojim konaním   zavádzajúc   súd   zapríčinili   bez   reálneho   dôvodu   odročenie   pojednávania nariadeného   na   deň   20.   01.   2009   a   najmä   v   neefektívnom   konaní   a   nesústredenom dokazovaní,   ak   súd   napriek   tomu,   že   samotné   skutkové   tvrdenie   žalobcov   ohľadne skutočností,   ktorými   odôvodňovali   ich   dobromyseľnosť   (ako   jedného   z   predpokladov vydržania   uplatneného   práva),   považoval   (bez   ohľadu   na   jeho   preukázanie)   za   také, pre ktoré žalobcovia nemohli byť dobromyseľní, teda z pohľadu ním vysloveného právneho názoru (hoci ho sťažovatelia považujú za nesprávny a preto sa vo veci odvolali) mu nič nebránilo   meritórne   vo   veci   rozhodnúť   už   na   prvom   pojednávaní,   na   ktorom   došlo k vecnému prejednaniu veci“. Sťažovatelia tiež namietajú, že „postup súdu bol vo viacerých štádiách   konania   pre   sťažovateľov   (a   zrejme   nielen   pre   nich)   nepredvídateľný“. Sťažovatelia   namietajú   neefektívnosť   a   nesústredenosť   postupu   okresného   súdu,   ako   aj porušenie   práva   na   spravodlivý   proces   tým,   že   podľa   ich   názoru   výsledkom   konania okresného súdu bolo nepredvídateľné súdne rozhodnutie.

4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Ústavnej sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľov… priznané v čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6   ods.   1   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd bolo porušené   postupom   Okresného   súdu   Ružomberok   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 C/33/2006.

3. Okresnému súdu Ružomberok Ústavný súd SR prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/33/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

4. Každému   zo   sťažovateľov   Ústavný   súd   SR   priznáva   finančné   zadosťučinenie vo výške po 3.000,- eur, ktoré je jej Okresný súd Ružomberok povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

5. Okresný súd Ružomberok je povinný uhradiť sťažovateľom MUDr. A. B. a M. B. trovy právneho zastúpenia…“

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

2.   Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

3. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

4.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

5. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

6. Podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   každý   má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

III.

1. Predmet sťažnosti sťažovateľov spočíva v tvrdení, že napadnutý postup okresného súdu bol neefektívny a nesústredený a jeho rozhodnutie sp. zn. 4 C/33/2006 z 12. marca 2010 bolo podľa nich nepredvídateľné, čím podľa ich názoru prvostupňový súd porušil základné práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 280/08, III. ÚS 222/2010).

3.   Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   sa   ochrana   základnému   právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie práva označeným orgánom verejnej moci trvalo alebo ešte pretrváva. Ak v čase, keď bola podaná sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádzalo   k   namietanému   porušovaniu   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 12/01, IV. ÚS 32/03, III. ÚS 306/08).

4.   Ústavný   súd   je   v   súlade   s   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie).   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   §   20   ods.   3 zákona o ústavnom súde sa preto mohol zaoberať sťažnosťou iba v tom rozsahu, ako ho sťažovatelia   vymedzili   v   petite   sťažnosti   v   rámci   požadovanej   ústavnej   ochrany, teda v rozsahu namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/33/2006.

5. Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 C/33/2006 z 12. marca 2010 odvolanie. Konanie o odvolaní je vedené pred Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 6 Co 158/2010 a podľa zistenia ústavného súdu toto konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené.

6. V čase rozhodovania ústavného súdu o namietanom porušení práva sťažovateľov už   okresný   súd   vo   veci   nekonal,   a   preto   nemohlo   objektívne   dochádzať   z   jeho   strany k porušovaniu   základného práva   podľa   čl. 48   ods.   2 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru. V čase podania sťažnosti ústavnému súdu už okresný súd nemohol ovplyvniť plynulosť   priebehu   konania,   a   teda   ani   porušiť   označené   práva   sťažovateľa,   pretože vyhlásením rozsudku vo veci samej okresný súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa v konaní pred súdom prvého stupňa. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovatelia namietali porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

7. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám   je   daná   iba   subsidiárne,   teda   vtedy,   keď   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Preto,   pokiaľ   je   o   ochrane   sťažovateľom   označeného základného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Sťažovatelia   podali   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   sp.   zn.   4   C/33/2006 z 12. marca   2010   odvolanie,   o   ktorom   rozhoduje   Krajský   súd   v   Žiline   v   konaní pod sp. zn. 6 Co 158/2010.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovatelia namietali porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 C/33/2006,   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

8. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k sťažnosti sťažovateľa v 3. rade je tiež daný dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom   predpísaných   náležitostí,   keďže   sťažovateľ   v   3.   rade   k   sťažnosti   nepriložil splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

9.   Keďže   sťažnosť   bola odmietnutá   ako   celok,   o   ďalších   nárokoch   sťažovateľov ústavný súd nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010