znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 515/2015-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2015v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť,, zastúpeného Advokátskou kanceláriou MARCEL BIZNÁR, s. r. o., Bajkalská31,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   Mgr.   Marcela   Biznára,ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoKR 101/2013 z 13.januára 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2014doručená sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenéhoAdvokátskou kanceláriou MARCEL BIZNÁR, s. r. o., Bajkalská 31, Bratislava, konajúcouprostredníctvom   konateľa   a   advokáta   Mgr.   Marcela   Biznára,   ktorou   namieta   porušeniesvojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 2 CoKR 101/2013 z 13. januára 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľa ako dlžníkazačal Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) voči nemu uznesením sp. zn. 4 K42/2013 z 19. augusta 2013 konkurzné konanie. Následne okresný súd uznesením sp. zn. 4K 42/2013 z 9. septembra 2013 ustanovil sťažovateľovi predbežného správcu Mgr. PetraArendackého, so sídlom kancelárie Čapkova 2, Bratislava. Na základe zistení predbežnéhosprávcu,   že   majetok   sťažovateľa   (dlžníka)   nebude   postačovať   ani   na úhradu   trovkonkurzného konania, okresný súd uznesením sp. zn. 4 K 42/2013 z 11. novembra 2013konkurzné konanie voči sťažovateľovi zastavil, pričom v poučení uviedol: „Proti tomuto uzneseniu je oprávnený podať odvolanie každý veriteľ dlžníka v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne dvojmo na Okresnom súde Bratislava I. Uznesenie sa považuje za doručené dňom jeho zverejnenia v Obchodnom vestníku aj v prípade, ak sa doručuje iným spôsobom.   V   odvolaní   sa   má   popri   všeobecných   náležitostiach   (§   42   ods.   3   zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.“

Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Sťažovateľv odvolaní okrem iného uviedol, že „Rozhodnutie súdu vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu, resp. nesprávneho právneho posúdenia veci. V konaní bolo preukázané, že   navrhovateľ   -   dlžník   je   vlastníkom   pohľadávky   v   sume   1.700,-   €,   ktorú   je   možné v konkurznom konaní speňažiť. V prílohe odvolania Vám zasielam čestné prehlásenie môjho dlžníka, ⬛⬛⬛⬛ o tom, že svoju povinnosť, ktorá mu vyplýva z uzatvorenej zmluvy o pôžičke, si riadne a včas splní a predmetné finančné prostriedky bez odkladu prevedie na súdom, resp. správcom určený účet. Na základe uvedeného mám zato, že sú splnené všetky zákonné podmienky na vyhlásenie konkurzu na môj majetok.“.

Krajský súd uznesením sp. zn. 2 CoKR 101/2013 z 13. januára 2014 odvolaniesťažovateľa   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   o   zastavení   konkurzného   konaniapre nedostatok majetku odmietol ako podané neoprávnenou osobou.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd napadnutým rozhodnutím porušil jeho základnéprávo   na   súdnu   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právona spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo sťažnosti vyplýva zjavná nespokojnosť sťažovateľa s rozhodnutím krajského súdu,ktorý podľa jeho tvrdenia nesprávne aplikoval na jeho vec § 19 ods. 2, § 20 ods. 3 a § 24ods.   1   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   a   o   zmene   a doplneníniektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   konkurzea reštrukturalizácii“), pričom v tejto súvislosti uvádza, že „... z Napadnutého rozhodnutia vyplýva, že sťažovateľ, ktorý mal v konkurznom konaní postavenie dlžníka nie je oprávnený podať odvolanie, a to s poukazom na ustanovenie § 20 ods. 3 ZoK. Sťažovateľ má však v predmetnom konaní postavenie účastníka konania, čo vyplýva aj z ustanovenia § 24 ods. 1 ZoK. Z dikcie ustanovenia § 20 ods. 3 vyplýva, že uznesenie o zastavení konkurzného konania   sa   doručí   účastníkom   konania.   Z   logického   výkladu   tohto   ustanovenia   teda vyplýva, že dlžník, ako účastník konkurzného konania má právo napadnúť rozhodnutie, ktoré   sa   týka   konania   o   jeho   právach.   Takýto   výklad   ustanovenia   §   20   ods.   3   ZoK potvrdzuje aj ustanovenie § 19 ods. 2 ZoK, podľa ktorého proti rozhodnutiu, ktorým sa konkurzné konanie končí, je účastník konkurzného konania oprávnený podať odvolanie. Je tiež potrebné poukázať na skutočnosť, že zastavenie konkurzného konania pre nedostatok majetku má iné účinky vo vzťahu k dlžníkovi – fyzickej osobe a dlžníkovi – právnickej osobe. Pri právnickej osobe má takého rozhodnutie za následok jej zrušenie a výmaz z príslušného registra, avšak pri fyzickej osobe zrušenie konkurzného konania pre nedostatok majetku nemá žiadne účinky.“.

Namietané   porušenie   svojich   práv   sťažovateľ   odôvodňuje   aj   tou   okolnosťou,že „takémuto dlžníkovi je zároveň odňaté právo na oddĺženie v zmysle ustanovenia § 166 a nasl. ZoK. Na základe vyššie uvedených skutočností a aj s poukazom na ustanovenie § 19 ods. 2 ZoK nemá argumentácia krajského súdu logiku. V prípade Napadnutého rozhodnutia krajského súdu sa teda jedná o zjavnú svojvôľu súdu pri výklade a aplikácii dotknutých ustanovení, čím došlo k úplnému popretiu ich účelu a významu, navyše keď sťažovateľ v konaní preukázal splnenie všetkých podmienok na vyhlásenie konkurzu.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. 1. 2014, č. 2CoKR/101/2013-84 porušené bolo.

2) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. 1. 2014, č. 2 CoKR/101/2013- 84 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3) Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Krajskému súdu v Bratislave povinnosť uhradiť sťažovateľovi na trovy konania pred Ústavným súdom v sume 284,08 €...“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podstata   námietok   sťažovateľa   je   založená   na   tvrdení,   že   napadnuté   uzneseniekrajského súdu sp. zn. 2 CoKR 101/2013 z 13. januára 2014 je založené na nezákonnoma svojvoľnom   výklade   aplikovaných   ustanovení   zákona   o   konkurze   a reštrukturalizácii,t. j. nesprávnom právnom posúdení jeho odvolania krajským súdom, v dôsledku ktorého mubola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže krajský súd jeho odvolanie odmietol akopodané neoprávnenou osobou, a v dôsledku tohto právneho záveru ani nepreskúmal jehoodvolacie námietky.

V nadväznosti   na   sťažnostnú   argumentáciu   sťažovateľa   ústavný   súd   preskúmalodôvodnenie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   a v tejto   súvislosti   považujeza potrebné poukázať na v ňom obsiahnutý právny záver krajského súdu, podľa ktorého „je nesporné, že odvolanie voči predmetnému uzneseniu podal, t. j. navrhovateľ – dlžník, t. j. osoba, ktorá nie je oprávnená odvolanie podať (v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 ZKR). Podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   súdov   SR   vrátane   Ústavného   súdu   SR,   odvolací   súd v uvedených   prípadoch   rozhoduje   bez   toho,   aby   skúmal   vecnú   stránku   napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Odvolací súd tiež považuje za potrebné poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 54/2005, podľa ktorého... v prípade že procesné prostriedky výslovne neumožňujú podať odvolanie, nie je možné založiť jeho prípustnosť poučením v konkrétnom súdnom rozhodnutí. Súčasne sa v súvislosti s tým nedá uvažovať ani o porušení základného práva na súdnu ochranu poskytovanú riadnym opravným súdom.“.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že nie je súčasťousystému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124   ústavy je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravnýchprostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnenýposudzovať   správnosť   skutkových   a   následne   na   nich   založených   právnych   záverovvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedlik rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie jezastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikáciazákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavyvšak patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právnezávery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodenézávery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05,III. ÚS 153/07).

Základné právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako ajkonkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovenýchvykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavný súd pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach nie jepodávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred nímaplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavania základných práv a slobôd jena prvom miestne zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenievšeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4) a ústavnýsúd   iba   posudzuje,   či   príslušný   výklad   právnej   normy   aplikovanej   v   konkrétnychokolnostiach   prípadu   (v   danej   veci   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii)   je   ústavneakceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Podľa § 196 zákona o konkurze a reštrukturalizácii účinného v rozhodnom časeak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie,na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddĺženísa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Podľa § 198 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd v konaní podľa tohtozákona rozhoduje uznesením. Proti uzneseniu je odvolanie prípustné, len ak to ustanovujetento   zákon. Dovolanie   ani   mimoriadne   dovolanie proti uzneseniu   vydanému   v konanípodľa tohto zákona nie je prípustné.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii uznesenie o zastaveníkonkurzného konania pre nedostatok majetku súd doručí účastníkom konkurzného konania.Proti uzneseniu je oprávnený podať odvolanie každý veriteľ dlžníka. Podanie odvolaniaveriteľom,   ktorý   nie   je   účastníkom   konkurzného   konania,   sa   považuje   za   pristúpeniedo konkurzného konania.

Vzhľadom na to bol aj krajský súd ako odvolací súd v okolnostiach daného prípadupovinný skúmať a prihliadať na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže vo veci konaťa rozhodnúť. Keďže krajský súd zistil, že odvolanie proti napadnutému uzneseniu okresnéhosúdu o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku podal sťažovateľ – dlžník,ktorý sám podal návrh na vyhlásenie konkurzu (navrhovateľ), a ide pritom o osobu, ktorá vzmysle § 20 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii nie je oprávnená odvolanie podať,neostávalo mu iné, ako odvolanie sťažovateľa odmietnuť [§ 218 ods. 1 písm. b) OSP].

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom konaní postupoval v súlades citovanými ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii a Občianskeho súdnehoporiadku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľaktorej   postup   súdu   v   súlade   s   platným   a   účinným   zákonom   nemožno   hodnotiť   akoporušovanie základných práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00, IV. ÚS 11/2011,I. ÚS 431/2011).

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd ako odvolací súd svoje uznesenie ústavneakceptovateľným spôsobom odôvodnil a pritom postupoval v súlade s platnou a účinnouprávnou   normou,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   ho   nemožno   považovať   za   zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné, resp.neudržateľné do takej miery, že by mohlo mať za následok porušenie označených právsťažovateľa.   Samotná   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   s   rozhodnutím   krajského   súdunestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jehopostupu, resp. rozhodnutia (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

Vychádzajúc   z   uvedeného,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutýmuznesením krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2ústavy,   ako   aj   obsahom   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označených   sťažovateľomneexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušeniepo prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   preto   pri   predbežnomprerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnostisťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Navyše ústavný súd dodáva, že ak sa v prípade sťažovateľa zákonná podmienkaexistencie majetku naplní, môže opäť podať návrh príslušnému súdu na vyhlásenie konkurzuna svoj majetok.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015