SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 515/2015-7
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť,, zastúpeného Advokátskou kanceláriou MARCEL BIZNÁR, s. r. o., Bajkalská31, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Marcela Biznára,ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoKR 101/2013 z 13.januára 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2014doručená sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenéhoAdvokátskou kanceláriou MARCEL BIZNÁR, s. r. o., Bajkalská 31, Bratislava, konajúcouprostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Marcela Biznára, ktorou namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 2 CoKR 101/2013 z 13. januára 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľa ako dlžníkazačal Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) voči nemu uznesením sp. zn. 4 K42/2013 z 19. augusta 2013 konkurzné konanie. Následne okresný súd uznesením sp. zn. 4K 42/2013 z 9. septembra 2013 ustanovil sťažovateľovi predbežného správcu Mgr. PetraArendackého, so sídlom kancelárie Čapkova 2, Bratislava. Na základe zistení predbežnéhosprávcu, že majetok sťažovateľa (dlžníka) nebude postačovať ani na úhradu trovkonkurzného konania, okresný súd uznesením sp. zn. 4 K 42/2013 z 11. novembra 2013konkurzné konanie voči sťažovateľovi zastavil, pričom v poučení uviedol: „Proti tomuto uzneseniu je oprávnený podať odvolanie každý veriteľ dlžníka v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne dvojmo na Okresnom súde Bratislava I. Uznesenie sa považuje za doručené dňom jeho zverejnenia v Obchodnom vestníku aj v prípade, ak sa doručuje iným spôsobom. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.“
Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Sťažovateľv odvolaní okrem iného uviedol, že „Rozhodnutie súdu vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu, resp. nesprávneho právneho posúdenia veci. V konaní bolo preukázané, že navrhovateľ - dlžník je vlastníkom pohľadávky v sume 1.700,- €, ktorú je možné v konkurznom konaní speňažiť. V prílohe odvolania Vám zasielam čestné prehlásenie môjho dlžníka, ⬛⬛⬛⬛ o tom, že svoju povinnosť, ktorá mu vyplýva z uzatvorenej zmluvy o pôžičke, si riadne a včas splní a predmetné finančné prostriedky bez odkladu prevedie na súdom, resp. správcom určený účet. Na základe uvedeného mám zato, že sú splnené všetky zákonné podmienky na vyhlásenie konkurzu na môj majetok.“.
Krajský súd uznesením sp. zn. 2 CoKR 101/2013 z 13. januára 2014 odvolaniesťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu o zastavení konkurzného konaniapre nedostatok majetku odmietol ako podané neoprávnenou osobou.
Sťažovateľ namieta, že krajský súd napadnutým rozhodnutím porušil jeho základnéprávo na súdnu právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právona spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zo sťažnosti vyplýva zjavná nespokojnosť sťažovateľa s rozhodnutím krajského súdu,ktorý podľa jeho tvrdenia nesprávne aplikoval na jeho vec § 19 ods. 2, § 20 ods. 3 a § 24ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurzea reštrukturalizácii“), pričom v tejto súvislosti uvádza, že „... z Napadnutého rozhodnutia vyplýva, že sťažovateľ, ktorý mal v konkurznom konaní postavenie dlžníka nie je oprávnený podať odvolanie, a to s poukazom na ustanovenie § 20 ods. 3 ZoK. Sťažovateľ má však v predmetnom konaní postavenie účastníka konania, čo vyplýva aj z ustanovenia § 24 ods. 1 ZoK. Z dikcie ustanovenia § 20 ods. 3 vyplýva, že uznesenie o zastavení konkurzného konania sa doručí účastníkom konania. Z logického výkladu tohto ustanovenia teda vyplýva, že dlžník, ako účastník konkurzného konania má právo napadnúť rozhodnutie, ktoré sa týka konania o jeho právach. Takýto výklad ustanovenia § 20 ods. 3 ZoK potvrdzuje aj ustanovenie § 19 ods. 2 ZoK, podľa ktorého proti rozhodnutiu, ktorým sa konkurzné konanie končí, je účastník konkurzného konania oprávnený podať odvolanie. Je tiež potrebné poukázať na skutočnosť, že zastavenie konkurzného konania pre nedostatok majetku má iné účinky vo vzťahu k dlžníkovi – fyzickej osobe a dlžníkovi – právnickej osobe. Pri právnickej osobe má takého rozhodnutie za následok jej zrušenie a výmaz z príslušného registra, avšak pri fyzickej osobe zrušenie konkurzného konania pre nedostatok majetku nemá žiadne účinky.“.
Namietané porušenie svojich práv sťažovateľ odôvodňuje aj tou okolnosťou,že „takémuto dlžníkovi je zároveň odňaté právo na oddĺženie v zmysle ustanovenia § 166 a nasl. ZoK. Na základe vyššie uvedených skutočností a aj s poukazom na ustanovenie § 19 ods. 2 ZoK nemá argumentácia krajského súdu logiku. V prípade Napadnutého rozhodnutia krajského súdu sa teda jedná o zjavnú svojvôľu súdu pri výklade a aplikácii dotknutých ustanovení, čím došlo k úplnému popretiu ich účelu a významu, navyše keď sťažovateľ v konaní preukázal splnenie všetkých podmienok na vyhlásenie konkurzu.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:
„1) Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. 1. 2014, č. 2CoKR/101/2013-84 porušené bolo.
2) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. 1. 2014, č. 2 CoKR/101/2013- 84 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3) Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Krajskému súdu v Bratislave povinnosť uhradiť sťažovateľovi na trovy konania pred Ústavným súdom v sume 284,08 €...“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podstata námietok sťažovateľa je založená na tvrdení, že napadnuté uzneseniekrajského súdu sp. zn. 2 CoKR 101/2013 z 13. januára 2014 je založené na nezákonnoma svojvoľnom výklade aplikovaných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii,t. j. nesprávnom právnom posúdení jeho odvolania krajským súdom, v dôsledku ktorého mubola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže krajský súd jeho odvolanie odmietol akopodané neoprávnenou osobou, a v dôsledku tohto právneho záveru ani nepreskúmal jehoodvolacie námietky.
V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa ústavný súd preskúmalodôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu a v tejto súvislosti považujeza potrebné poukázať na v ňom obsiahnutý právny záver krajského súdu, podľa ktorého „je nesporné, že odvolanie voči predmetnému uzneseniu podal, t. j. navrhovateľ – dlžník, t. j. osoba, ktorá nie je oprávnená odvolanie podať (v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 ZKR). Podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.
Podľa ustálenej judikatúry súdov SR vrátane Ústavného súdu SR, odvolací súd v uvedených prípadoch rozhoduje bez toho, aby skúmal vecnú stránku napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Odvolací súd tiež považuje za potrebné poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 54/2005, podľa ktorého... v prípade že procesné prostriedky výslovne neumožňujú podať odvolanie, nie je možné založiť jeho prípustnosť poučením v konkrétnom súdnom rozhodnutí. Súčasne sa v súvislosti s tým nedá uvažovať ani o porušení základného práva na súdnu ochranu poskytovanú riadnym opravným súdom.“.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že nie je súčasťousystému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravnýchprostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnenýposudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverovvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedlik rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie jezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavyvšak patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právnezávery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05,III. ÚS 153/07).
Základné právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako ajkonkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovenýchvykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavný súd pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach nie jepodávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred nímaplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavania základných práv a slobôd jena prvom miestne zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenievšeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4) a ústavnýsúd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnychokolnostiach prípadu (v danej veci zákona o konkurze a reštrukturalizácii) je ústavneakceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.
Podľa § 196 zákona o konkurze a reštrukturalizácii účinného v rozhodnom časeak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie,na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddĺženísa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Podľa § 198 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd v konaní podľa tohtozákona rozhoduje uznesením. Proti uzneseniu je odvolanie prípustné, len ak to ustanovujetento zákon. Dovolanie ani mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanému v konanípodľa tohto zákona nie je prípustné.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii uznesenie o zastaveníkonkurzného konania pre nedostatok majetku súd doručí účastníkom konkurzného konania.Proti uzneseniu je oprávnený podať odvolanie každý veriteľ dlžníka. Podanie odvolaniaveriteľom, ktorý nie je účastníkom konkurzného konania, sa považuje za pristúpeniedo konkurzného konania.
Vzhľadom na to bol aj krajský súd ako odvolací súd v okolnostiach daného prípadupovinný skúmať a prihliadať na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže vo veci konaťa rozhodnúť. Keďže krajský súd zistil, že odvolanie proti napadnutému uzneseniu okresnéhosúdu o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku podal sťažovateľ – dlžník,ktorý sám podal návrh na vyhlásenie konkurzu (navrhovateľ), a ide pritom o osobu, ktorá vzmysle § 20 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii nie je oprávnená odvolanie podať,neostávalo mu iné, ako odvolanie sťažovateľa odmietnuť [§ 218 ods. 1 písm. b) OSP].
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom konaní postupoval v súlades citovanými ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii a Občianskeho súdnehoporiadku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľaktorej postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť akoporušovanie základných práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00, IV. ÚS 11/2011,I. ÚS 431/2011).
Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd ako odvolací súd svoje uznesenie ústavneakceptovateľným spôsobom odôvodnil a pritom postupoval v súlade s platnou a účinnouprávnou normou, ústavný súd dospel k záveru, že ho nemožno považovať za zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné, resp.neudržateľné do takej miery, že by mohlo mať za následok porušenie označených právsťažovateľa. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s rozhodnutím krajského súdunestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jehopostupu, resp. rozhodnutia (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutýmuznesením krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2ústavy, ako aj obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označených sťažovateľomneexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušeniepo prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnomprerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnostisťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Navyše ústavný súd dodáva, že ak sa v prípade sťažovateľa zákonná podmienkaexistencie majetku naplní, môže opäť podať návrh príslušnému súdu na vyhlásenie konkurzuna svoj majetok.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015