znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 515/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť P. T., zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Ďurišom, Murgašova 6, Poprad, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžd 36/2012 z 10. decembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2014 doručená sťažnosť P. T., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Ďurišom,   Murgašova   6,   Poprad,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 1 Sžd 36/2012 z 10. decembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol rozhodnutím Okresného   dopravného   inšpektorátu   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Poprad (ďalej len „okresný dopravný inšpektorát“) č. p. ORP-499/DI-2-SK-2009 z 8. októbra 2009 (ďalej len „rozhodnutie z 8. októbra 2009“) uznaný za vinného zo spáchania priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. a) a k) zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   372/1990   Zb.   o priestupkoch   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) z dôvodov odmietnutia podrobiť sa dychovej skúške, nepredloženia   dokladov   potrebných   pre   vedenie   motorového   vozidla   a neuposlúchnutia zákazu pokračovať v jazde týmto vozidlom, čím porušil § 3 ods. 2 písm. c) a § 4 ods. 1 písm.   b)   zákona   č.   8/2009   Z.   z.   o cestnej   premávke   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“) a bola mu uložená pokuta v sume 600 € a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo na dobu 24 mesiacov odo   dňa   nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia   (v čase   spáchania   priestupkov   bol sťažovateľ,   ktorý   je   štátnym   občanom   Slovenskej   republiky,   honorárnym   konzulom Ukrajiny v Poprade, pozn.)

Na   základe   odvolania   podaného   sťažovateľom   formou   verbálnej   nóty   Krajský dopravný   inšpektorát   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v Prešove   (ďalej   len „krajský dopravný inšpektorát“) rozhodnutím č. p. KRP-181-13/DI-2-2009 z 23. decembra 2009 rozhodnutie okresného dopravného inšpektorátu z 8. októbra 2009 zrušil a vec vrátil tomuto orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie podľa § 59 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov z dôvodu nesprávnych kvalifikácií   porušenia   zákona   o cestnej   premávke,   ako   aj   priestupku   podľa   zákona o priestupkoch okresným dopravným inšpektorátom.

Po   vrátení   veci   okresný   dopravný   inšpektorát   rozhodnutím   o priestupku č. p. ORP-499/DI-2-SK-2009 z 3. marca 2010 (ďalej len „rozhodnutie z 3. marca 2010“) uznal   sťažovateľa   za   vinného   zo   spáchania   priestupkov   proti   bezpečnosti   a plynulosti cestnej   premávky   podľa   § 22 ods.   1 písm.   a) a j)   a   §   22   ods.   2   písm.   a) a d)   zákona o priestupkoch.   O odvolaní   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   okresného   dopravného inšpektorátu   z   3.   marca   2010   rozhodol   krajský   dopravný   inšpektorát   rozhodnutím č. p. KRP-DI-SK-115-003/2010 z 20. augusta 2010 (ďalej len „rozhodnutie z 20. augusta 2010“) tak, že odvolanie zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.

Následne   na   základe   žaloby   sťažovateľa   podanej   podľa   druhej   hlavy   V.   časti Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej aj „OSP“) o preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia správneho   orgánu   Krajský   súd   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   sp.   zn. 1 S 108/2010 zo 16. marca 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu zo 16. marca 2012“) zrušil   rozhodnutie   krajského   dopravného   inšpektorátu   z   20.   augusta   2010   a vec   vrátil tomuto orgánu na ďalšie konanie, pričom zároveň zaviazal tento správny orgán nahradiť sťažovateľovi   trovy   konania.   Na   základe   odvolania   podaného   krajským   dopravným inšpektorátom   najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   zmenil   rozsudok   krajského   súdu zo 16. marca 2012 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a právo na náhradu trov konania sťažovateľovi nepriznal.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného poukazuje na § 9 ods. 1 zákona o priestupkoch, ktorý vylučuje u osoby požívajúcej výsady a imunity možnosť prejednať konanie, ktoré má znaky priestupku v konaní podľa tohto zákona, pričom uvedenou podmienkou je povinný sa zaoberať   vždy   orgán   konajúci   vo   veci,   avšak «Nie   je   zrejmé,   na   základe   čoho   dospel odvolací súd k názoru, že dokazovanie splnenia podmienky § 9 ods. 1 Zákona je vecou dôkazného bremena účastníka konania. Takýto právny názor nemá žiadnu oporu v Zákone o priestupkoch, ako ani v žiadnom inom obdobnom procesnom kódexe.

Je nepochybné, že policajt vykonávajúci cestnú kontrolu spravidla nemá vedomosť o tom,   že   prejednávaná   osoba   požíva   priestupkovú   imunitu,   ak   ho   o   tom   neinformuje samotná táto osoba. K poskytnutiu informácie o tom, že sťažovateľ patrí k diplomatickej misii cudzieho štátu však preukázateľne došlo predložením príslušného preukazu. Ak je teda skutočne   správny   názor   odvolacieho   súdu   v   tom,   že   na   vznik   priestupkovej   imunity nepostačuje určitú funkciu iba zastávať, ale je potrebné ju aj vykonávať, mal policajt ako správny   orgán   sám   z   úradnej   povinnosti   zisťovať   aj   splnenie   tejto   druhej   podmienky. Na mieste mal v tomto ohľade najjednoduchšiu možnosť zistiť splnenie tejto podmienky výsluchom   sťažovateľa.   Na   mieste   tiež   mohol   vykonať   dokazovanie   identifikovaním a vypočutím osôb, ktoré sa nachádzali vo vozidle. V neskoršom priebehu konania tak mohol urobiť   kedykoľvek   a   akýmikoľvek   dostupnými   prostriedkami.   Právna   konštrukcia odvolacieho   súdu   (ako   aj   správnych   orgánov)   založená   na   predpoklade:   „funkciu nevykonával, nakoľko v čase policajnej kontroly nič také netvrdil“ je založená na úplne nesprávnom chápaní zásady oficiality, ktorou je konanie o priestupkoch na úseku dopravy ovládané. Opačne, sťažovateľ ihneď po začatí kontroly poskytol správnemu orgánu najlepší dôkaz   aký   v   tomto   ohľade   predložiť   mohol   -   diplomatický   preukaz.   Na   základe   tejto informácie už správny orgán mohol a mal z úradnej povinnosti zisťovať, či sú splnené všetky podmienky neprípustnosti prejednania veci.

Tvrdenie   odvolacieho   súdu   (bod   48)   o   tom,   že   sťažovateľ   policajtom   odmietol objasniť, v čom spočíva výkon jeho funkcie, je nepravdivé. Aj podľa tvrdenia samotných policajtov sa pri výkone kontroly sťažovateľa nikto na nič v tomto ohľade nepýtal a nie je o tom, ani žiadny záznam napriek tomu, že ich o tom od počiatku upovedomoval. Okrem toho neobstojí ani právny názor odvolacieho súdu (bol 52, 53), podľa ktorého neskoré predloženie dôkazu alebo tvrdenia znižuje jeho vierohodnosť, ak neexistuje rozumný dôvod jeho oneskoreného predloženia. S týmto názorom odvolacieho súdu je síce možné v plnom rozsahu   súhlasiť   avšak   len   pri   hodnotení   dôkazov   na   preukázanie   skutkového   stavu. V prípade   právnych   tvrdení   a   v   prípade   preukazovania   okolností   zakladajúcich neprípustnosť   stíhania   je   tento   spôsob   hodnotenia   nepoužiteľný.   To,   v   ktorom   štádiu konania sa preukáže okolnosť vylučujúca stíhanie, je právne úplne irelevantné.

Typickým príkladom je nedostatok veku, ktorý ako Trestný poriadok, tak aj Zákon o priestupkoch zahrňuje do tej istej skupiny dôvodov neprípustnosti ako výsady a imunity alebo premlčanie. Okolnosť kedy sa v konaní preukáže nedostatok veku nemá na zastavenie konania,   žiadny   vplyv   a   rovnako   je   to   aj   s   imunitou   alebo   premlčaním.   Právny   názor odvolacieho súdu je nepochybne správny ale nemôže sa vzťahovať na zisťovanie podmienok konania. Pri týchto sa totiž neskúma, či sa obvinený konania dopustil alebo nedopustil ale skúma sa to, či je možné voči nemu viesť konanie alebo nie. Vzhľadom na uvedené je sťažovateľ   toho   názoru,   že   postupom   správnych   orgánov,   potvrdeným   rozhodnutím odvolacieho správneho súdu mu bolo odňaté jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu tým,   že mu bola uložená   povinnosť   dôkazného bremena   ohľadom   okolnosti   vylučujúcej prípustnosť prejednania veci.».

Porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy sa podľa sťažovateľa dopustili   tak   správne   orgány,   ako   aj   najvyšší   súd   tým,   že   v rozpore   s judikatúrou najvyššieho   súdu,   ako   aj   ústavného   súdu   svoje   rozhodnutia   riadne   neodôvodnili,   ale „akceptovali odôvodnenie rozhodnutia na základe stanoviska tretej osoby“.

Podľa názoru sťažovateľa sa správne orgány zbavili povinnosti riadne odôvodniť svoje rozhodnutia tým, že «odôvodnili svoje rozhodnutia jednak článkom súkromnej osoby vykladajúcim   postavenie   honorárnych   konzulov   v   priestupkovom   konaní,   jednak stanoviskom Ministerstva zahraničných veci SR a jednak telefonicky podaným stanoviskom veľvyslankyne Ukrajiny. V konaní pred správnymi orgánmi tak namiesto správnych orgánov fakticky o veci rozhodli iné subjekty, čo je podľa názoru sťažovateľa v rozpore s Ústavou. Odvolací   správny   súd   pritom   toto   konanie   správnych   orgánov   výslovne   odobril odôvodnením, že takéto konanie je prípustné podľa § 40 ods. 1 a 32 ods. 2, 3 Správneho poriadku. Pri akomkoľvek pozornom štúdiu týchto ustanovení Správneho poriadku však v nich sťažovateľ zákonný predpoklad pre takýto postup nenachádza. Viazanosť správneho orgánu právoplatným rozhodnutím iného orgánu (§ 40 ods. 1) sťažovateľ rešpektuje, avšak v danom prípade je toto ustanovenie bez vzťahu k meritu veci. Ustanovenie § 32 neobsahuje žiadnu   procesnú   možnosť,   ktorou   by   si   správny   orgán   mohol   „objednať“   výklad vnútroštátneho práva u iného subjektu a v odôvodnení rozhodnutia na tento výklad iba poukázať. Toto ustanovenie upravuje výslovne iba dokazovanie ohľadom skutkového stavu - „podklady pre rozhodnutie“. Povinnosť tretích osôb oznámiť skutočnosti „majúcich význam pre   rozhodnutie“   nie   je   možné   chápať   inak   ako   skutočnosti   potrebné   pre   ustálenie skutkového stavu.   Rozhodne   nie   je možné   rozšíriť   toto   ustanovenie   o výklad   domáceho práva prostredníctvom iných orgánov. Správny orgán musí byť schopný sám autenticky poskytnúť výklad domáceho práva potrebný pre rozhodnutie vo veci, nakoľko zákon zveruje rozhodnutie   vo   veci   jemu   a nie   iným   orgánom.   Nie   je   vylúčené,   aby   si   správny   orgán vyžiadal aj právne stanovisko iného orgánu, no ani tento postup ho nezbavuje povinnosti uviesť v odôvodnení rozhodnutia vlastné právne úvahy a závery, k čomu v prejednávanej veci nedošlo. Oba správne orgány postupovali tak, že namiesto toho, aby samé hľadali a aplikovali   príslušné   domáce   právo   vzťahujúce   sa   na   vec   (Viedenský   dohovor   je bezpochyby   súčasťou   Slovenského   právneho   poriadku   a   nie   právom   cudzieho   štátu.), vyžiadali si právny názor Ministerstva zahraničných vecí SR (a to nie vo všeobecnej forme ale vo vzťahu ku konkrétnej veci), ako aj telefonicky získaný právny názor veľvyslankyne Ukrajiny a týmito stanoviskami priamo svoje rozhodnutie odôvodnili.».

Na   základe   uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 12. 2013, sp. zn.: 1 Sžd/36/2012 bolo porušené ústavné právo sťažovateľa zaručené článkom 46 ods. 1, 2 Ústavy SR.

Ústavný   súd   predmetné   rozhodnutia   zrušuje   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky, aby vec opätovne prejednal a rozhodol.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46   ods.   1   a 2   ústavy   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   sa pri predbežnom   prerokovaní   sústredil   na   posúdenie,   či   sťažnosť   sťažovateľa   nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Ešte pred posúdením opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (ako to je aj v prípade sťažovateľa) nie je alternatívnou ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným   súdom   bol   náležite zistený   skutkový   stav a   aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Zo   sťažnosti   možno   vyvodiť   zásadné   námietky   sťažovateľa   proti   napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, podľa ktorých

1.   právny   názor   najvyššieho   súdu   vyjadrený   v napadnutom   rozsudku   o tom,   že dokazovanie splnenia podmienky uvedenej v § 9 ods. 1 zákona o priestupkoch zaťažuje sťažovateľa, nie je správny (ďalej len „prvá námietka“),

2.   napadnutý   rozsudok   nespĺňa   požiadavky   riadneho   odôvodnenia,   keďže   ním najvyšší   súd   akceptoval   odôvodnenie   rozhodnutí   správnych   orgánov,   ktoré   vychádzali „zo stanoviska tretej osoby“ (ďalej len „druhá námietka“).

V súvislosti so skutočnosťou, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu vydanému v správnom súdnictve (podľa V. časti Občianskeho súdneho   poriadku),   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   pri   jej   posudzovaní zohľadňovať   špecifiká   správneho   súdnictva.   V   rámci   správneho   súdnictva   súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP). Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“   ich   postupov   a   rozhodnutí,   teda   to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení konkrétnych   otázok   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (m. m. IV. ÚS 428/09).

Najvyšší súd v súvislosti s aplikáciou § 9 zákona o priestupkoch dospel k záveru, že sporným v intenciách odvolania žalovaného (Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – pôvodne krajský dopravný inšpektorát) bol výklad Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch z roku 1963 [vyhláška ministra zahraničných vecí č. 32/1969 Zb. o Viedenskom dohovore   o   konzulárnych   stykoch   (ďalej   len   „Viedenský   dohovor“)].   Z Viedenského dohovoru   okrem   iného   vyplýva   v   prípade   priestupkového   konania   udelenie   imunity honorárnemu konzulovi (štátnemu príslušníkovi prijímajúceho štátu) v tom rozsahu, že je vyňatý z pôsobnosti konajúcich správnych orgánov prijímajúceho štátu, za podmienky, že v tom čase a na tom mieste nepochybne vykonáva svoju funkciu v rozsahu vymedzenom normami   medzinárodného   práva,   teda   pre   uplatnenie   imunity   honorárneho   konzula nepostačuje eo ipso to, že určitá osoba zastáva funkciu honorárneho konzula, ale vyžaduje sa jej reálny výkon (čl. 71 ods. 1 Viedenského dohovoru).

Najvyšší   súd k prvej   námietke   sťažovateľa a aj v súvislosti   s jeho tvrdením,   že (v rozhodnom   čase)   vykonával   funkciu   honorárneho   konzula,   v   napadnutom   rozsudku uviedol:

«46. Čo sa týka tvrdeného výkonu funkcie honorárneho konzula zo strany žalobcu, skutkový   stav   mal   byť   nasledujúci.   Žalobca   sa   mal   v   zmysle   telefonického   oznámenia zdržiavať   vo   večerných   hodinách   v   Kolibe   za   nočným   klubom   „Surprise“   v   Poprade, a podľa opisu uvedeného v oznámení mal konzumovať alkohol pred jazdou (viď zápisnice o podaní   vysvetlenia   obidvoch   členov   hliadky   z   30.   11.   2009   v   priestupkovom   spise). Po nasadnutí dvoch osôb do identifikovaného vozidla a čiastočného vykonania jazdy, bolo osobné   vozidlo   príslušníkmi   policajnej   hliadky   zastavené,   pričom   priebeh   úkonov   voči žalobcovi bol zaznamenaný na videozáznam.

Najvyšší súd napriek vynaloženému úsiliu na dostupných technických zariadeniach sa   s   obsahom   videozáznamu   neoboznámil.   Preto   pri   preverovaní   skutkového   stavu vychádzal z písomného obsahu administratívneho spisu.

47. Administratívny spis neobsahuje žiadne relevantné dôkazy, ktoré by podporovali žalobcovo tvrdenie o tom, že by službu konajúcim policajtom oznámil, že vo vozidle sedia cudzí príslušníci a aký je dôvod ich prítomnosti. Naopak, ak žalobca chcel na toto svoje tvrdenie   v   priestupkovom   konaní   poukazovať,   potom   mal   umožniť   službu   konajúcim policajtom,   aby   sa   presvedčili,   koľko   je   osôb   vo   vozidle   označeným   symbolom   „CD“ prítomných osôb a či skutočne ide o osoby, s ktorých sprevádzaním v nočných hodinách z uvedeného   zariadenia   je   spojený   výkon   funkcie   honorárneho   konzula   v   zmysle   čl.   5 Viedenského dohovoru z roku 1963. Napriek povinnosti podať vysvetlenie službu konajúcim policajtom, z úradného záznamu z 18. 06. 2009 (č. p.: ORP-P-760/D1-1-2009) vyplýva: „... pričom uviedol, že on sa s nami baviť nebude, že je diplomat, okrem preukazu nám žiadne iné doklady nedá, pričom podotkol, že ho nemáme obťažovať a zdržiavať, že sa ponáhľa.“   Ďalej   podľa   citovaného   úradného   záznamu   mal   žalovaný   komunikovať s policajtmi ťažkopádne a bolo zjavne vidieť, že je pod vplyvom alkoholu, pričom z vozidla sa šíril silný alkoholický zápach.

V súvislosti s uvedeným musí Najvyšší súd zdôrazniť aj tú skutočnosť, že konzulárne funkcie   predovšetkým   umožňujú   zabezpečiť,   resp.   napĺňajú   vzťahy   medzi   vysielajúcim štátom (v prejednávanej veci ide o Ukrajinu) a prijímajúcim štátom.

Podľa čl. 5 Viedenského dohovoru z roku 1963 konzulárne funkcie spočívajú:

a) v chránení záujmov vysielajúceho štátu a jeho štátnych príslušníkov, a to tak fyzických,   ako   aj   právnických   osôb   v   prijímajúcom   štáte   v   rozsahu   dovolenom medzinárodným právom;

b) v podpore rozvoja obchodných, hospodárskych, kultúrnych a vedeckých stykov medzi vysielajúcim a prijímajúcim štátom a v inom rozvíjaní priateľských stykov medzi nimi v súlade s ustanoveniami tohto Dohovoru;

c) v zisťovaní stavu a vývoja obchodného, hospodárskeho, kultúrneho a vedeckého života prijímajúceho štátu všetkými zákonnými prostriedkami a v podávaní správ vláde vysielajúceho štátu a informácií zainteresovaným osobám;

d) vo vydávaní cestovných pasov a cestovných dokumentov štátnym príslušníkom vysielajúceho   štátu   a   víz   alebo   príslušných   dokumentov   osobám   prajúcim   si   cestovať do vysielajúceho štátu;

e) v poskytovaní pomoci a podpory štátnym príslušníkom vysielajúceho štátu, a to tak fyzickým, ako aj právnickým osobám;

f)   vo   vykonávaní   funkcie   notára,   civilného   matrikára   a   obdobných   funkcií a vo výkone   niektorých   funkcií   administratívnej   povahy   za   predpokladu,   že   to   nie   je v rozpore so zákonmi a predpismi prijímajúceho štátu;

g)   v   ochrane   záujmov   štátnych   príslušníkov   vysielajúceho   štátu,   fyzických i právnických osôb, vo veciach dedičských na území prijímajúceho štátu, a to v súlade so zákonmi a predpismi prijímajúceho štátu;

h) v ochrane záujmov mladistvých a iných osôb, nemajúcich plnú spôsobilosť, ktoré sú štátnymi príslušníkmi vysielajúceho štátu, v rozsahu ustanovenom zákonmi a predpismi prijímajúceho štátu, najmä v prípadoch, v ktorých sa vzhľadom na tieto osoby požaduje poručníctvo alebo opatrovníctvo;

i) v zastupovaní štátnych príslušníkov vysielajúceho štátu alebo v zabezpečovaní ich vhodného zastúpenia pred súdmi a inými orgánmi prijímajúceho štátu pri zachovaní praxe a procesných   predpisov   platných   v   prijímajúcom   štáte,   s   cieľom   dosiahnuť   dočasné opatrenia na ochranu práv a záujmov týchto štátnych príslušníkov v súlade so zákonmi a predpismi prijímajúceho štátu v prípadoch, v ktorých vzhľadom na neprítomnosť alebo z iných dôvodov uvedení štátni príslušníci nie sú schopní včas sa ujať obhajovania svojich práv a záujmov;

j) v doručovaní súdnych a mimosúdnych dokumentov alebo vo vybavovaní dožiadaní alebo   poverení   na   vykonanie   dôkazu   pre   súdy   vysielajúceho   štátu   v   súlade   s   platnými medzinárodnými   dohodami,   alebo   pokiaľ   takéto   medzinárodné   dohody   neexistujú,   iným spôsobom, ktorý je v súlade so zákonmi a predpismi prijímajúceho štátu;

k)   vo   výkone   práva   dozoru   a   inšpekcie   ustanoveného   zákonmi   a   predpismi vysielajúceho štátu, pokiaľ ide o lode majúce príslušnosť vysielajúceho štátu, o lietadlá registrované v tomto štáte a o ich posádky;

l) v poskytovaní pomoci lodiam a lietadlám uvedeným v pododseku k) tohto článku a ich posádkam, v prijímaní hlásení týkajúcich sa plavby lodí, kontrolovania a evidovania lodných dokumentov a bez toho, že by tým bola dotknutá právomoc orgánov prijímajúceho štátu, vo vyšetrovaní všetkých nehôd, ku ktorým došlo v priebehu plavby, a v riešení sporov všetkých druhov medzi kapitánom, dôstojníkmi a námorníkmi, pokiaľ to povoľujú zákony a predpisy vysielajúceho štátu;

m) vo vykonávaní iných funkcií zverených konzulárnemu úradu vysielajúcim štátom, ktoré   nie   sú   zakázané   zákonmi   a   predpismi   prijímajúceho   štátu   alebo   proti   ktorým prijímajúci   štát   nepodá   nijaké   námietky   alebo   ktoré   sú   uvedené   v   medzinárodných dohodách platných medzi vysielajúcim a prijímajúcim štátom.

48.   Potom   pokiaľ   osoba   dotknutá   podozrením   zo   spáchania   priestupku proti plynulosti   a   bezpečnosti   cestnej   premávky,   ktorá   sa   preukázala   identifikačným preukazom honorárneho konzula odmietla, službu konajúcim policajtom objasniť v čom spočíva výkon jej funkcie v danom okamihu a na danom mieste, resp. vôbec nepokladala za nutné im tieto skutočnosti ozrejmiť v čase zastavenia vozidla a podávania vysvetlenia, potom je v zmysle zásady lojality (čl. 55 ods. 1 Viedenského dohovoru z roku 1963) nutné na činnosť policajtov nazerať ako na výkon svojich oprávnení proti jednotlivcovi, ktorý nie je   chránený   medzinárodnou   imunitou,   hoci   sa   preukázal   identifikačným   preukazom honorárneho   konzula.   Neobstojí   preto   námietka   žalobcu   uvedená   vo   verbálnej   nóte zo 16. októbra 2009, že nie žalobca je povinný podať vysvetlenie ale policajné orgány sú povinné   zisťovať   skutočnosti   potvrdzujúce   záver,   že   na   danom   mieste   a   v   danom   čase vykonával úradné úkony spojené s funkciou honorárneho konzula.»

Ústavný   súd   sa   s   prihliadnutím   na   odôvodnenie   najvyššieho   súdu   obsiahnuté v napadnutom rozsudku nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, že na neho príslušné správne orgány nezákonne preniesli dôkazné bremeno vo veci preukázania zákonnej podmienky podľa   §   9   ods.   1   zákona   o priestupkoch,   teda   preukázania   okolností   vylučujúcich prípustnosť prejednania jeho priestupkovej veci.

S poukazom   na   §   51   zákona   o   priestupkoch   o   primeranom   použití   všeobecných predpisov o správnom konaní na konania o priestupkoch ústavný súd upriamuje pozornosť predovšetkým   na   zásadu   upravenú   v   §   3   ods.   5   Správneho   poriadku,   podľa   ktorej rozhodnutie   správnych   orgánov   musí   vychádzať   zo   spoľahlivo   zisteného   stavu   veci. Uvedená   zásada   je   však   úzko   previazaná   s   povinnosťou   (nielen)   účastníka   správneho konania (vrátane účastníka priestupkového konania) poskytnúť správnym orgánom aktívnu súčinnosť. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 4 ods. 1 Správneho poriadku, v zmysle ktorého účastníci konania spolupracujú so správnymi orgánmi v priebehu celého konania, a tiež na § 56 ods. 2 zákona o priestupkoch, podľa ktorého každý je povinný podať orgánom oprávneným objasňovať priestupky nevyhnutné vysvetlenia na preverenie došlého oznámenia o priestupku.

Zásada aktívnej súčinnosti účastníkov konania vyvoditeľná z označených ustanovení Správneho poriadku a zákona o priestupkoch vychádza z koncepcie účastníka konania ako aktívneho   činiteľa   tohto   procesu,   a   nie   pasívneho   objektu   činnosti   správnych   orgánov a nachádza svoje uplatnenie predovšetkým vo fáze zisťovania podkladov pre rozhodnutie. Jej vyjadrením je aj povinnosť správnych orgánov dať účastníkom konania príležitosť, aby sa vyjadrili k podkladom pre rozhodnutie a uplatnili svoje návrhy (§ 3 ods. 2 Správneho poriadku). Tak ako jednotlivé základné pravidlá správneho konania nemožno uplatňovať izolovane,   nemožno   ani   obchádzať   fakt,   že   medzi   nimi   existuje   vzájomné   prepojenie a súvislosť.

Z napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   tento   sa   zaoberal sťažovateľovým tvrdením, ktoré malo preukázať, že v čase spáchania priestupku vykonával úlohy   spojené   s výkonom   funkcie   honorárneho   konzula   (že   vo   vozidle   sedia   cudzí príslušníci a aký je dôvod ich prítomnosti), pričom z predloženého administratívneho spisu zistil, že dôkaz preukazujúci uvedené tvrdenie sťažovateľa sa v ňom nenachádza (naopak, z administratívneho   spisu   vyplývalo,   že   sťažovateľ   si   nesplnil   povinnosť   aktívnej súčinnosti).

Za   týchto   okolností   možno   s   poukazom   na   najvyšším   súdom   preskúmavané rozhodnutia   správnych   orgánov   a nimi   zistený   skutkový   stav,   ktorý   nebol   tvrdením sťažovateľa spochybnený, považovať za ústavne akceptovateľný právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého s odkazom na čl. 5 Viedenského dohovoru sťažovateľ v čase spáchania priestupku nevykonával úlohy spojené s funkciou honorárneho konzula.

K druhej námietke najvyšší súd v napadnutom rozsudku predovšetkým uviedol, že „55. Krajský súd ďalej vyhodnotil stanovisko Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky,   diplomatický   protokol   z   08.   októbra   2009,   ako   aj   list   z   10.   decembra   2009 označený   ako   Doplnenie   informácií   k   honorárnemu   konzulovi   -  ...,   že   neboli   v   súlade so zákonom.   S   uvedeným   právnym   názorom   krajského   súdu   Najvyšší   súd   nesúhlasí.   V zmysle § 14 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy je Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky zodpovedným štátnym orgánom za oblasť vzťahov Slovenskej republiky k ostatným štátom.

Podľa § 14 ods.   1 zákona č.   575/2001 Z.   z.   v znení účinnom v čase vydávania predmetných stanovísk Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky je ústredným orgánom   štátnej   správy   pre   oblasť   zahraničnej   politiky   a   vzťahy   Slovenskej   republiky k ostatným štátom a medzinárodným organizáciám.

56. Nakoľko zák. č. 372/1990 Zb. je subsidiárne upravovaný Správnym poriadkom (viď § 51 zák. č. 372/1990 Zb.), potom priestupkové orgány musia na riešenie predbežných otázok, medzi ktoré nepochybne patrí aj výklad medzinárodného práva verejného, aplikovať ustanovenie   § 40   Správneho   poriadku.   Ako   podklad pre   rozhodnutie predbežnej otázky tohto charakteru nepochybne slúži v zmysle § 32 Správneho poriadku, v zmysle ktorého bol konajúci   priestupkový   orgán   oprávnený   obrátiť   sa   na   Ministerstvo   zahraničných   vecí Slovenskej republiky, ako relevantný orgán v oblasti vzťahov Slovenskej republiky s inými štátmi,   za   účelom   podania   informácií,   ktoré   majú   význam   pre   priestupkové   konanie a rozhodnutie vo veci žalobcu vo funkcii honorárneho konzula iného štátu. Podľa § 40 ods. 1 Správneho poriadku platí, že ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správny orgán takým rozhodnutím viazaný; inak si správny orgán môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania. Podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania,   návrhy   a   vyjadrenia   účastníkov   konania,   dôkazy,   čestné   vyhlásenia,   ako   aj skutočnosti   všeobecne   známe   alebo   známe   správnemu   orgánu   z   jeho   úradnej   činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Podľa § 32 ods. 3 Správneho poriadku na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány územnej samosprávy,   fyzické   osoby   a   právnické   osoby   povinné   oznámiť   skutočnosti,   ktoré   majú význam pre konanie a rozhodnutie.

57. Čo sa týka obsahu obidvoch listov Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky,   Najvyšší   súd   po   podrobnom   oboznámení   sa   s   dotknutým   obsahom   listov konštatuje, že obsahujú informácie týkajúce sa vybraných článkov Viedenského dohovoru z roku   1963,   a   závery   z   ich   aplikácie   nenesú   znaky   svojvoľného   výkladu   alebo   iného rozporu   so   zákonom.   Samotný   opis   telefonického   rozhovoru   s   veľvyslankyňou   Ukrajiny Slovenskej republike je informáciou pre správny orgán, ktorý nie je možné vôbec označiť ako   oneskorene   vyžiadaný.   To   isté   sa   týka   aj   informácie   o   reciprocite   pridelenia diplomatických evidenčných čísel na motorové vozidlá honorárneho konzulátu; t. j. že na ich pridelenie konzulát Ukrajiny v Slovenskej republike nemá nárok. Preto Najvyšší súd sa nemohol   stotožniť   s   právnym   názorom   krajského   súdu,   a   naopak   uvedené   listiny Ministerstva   zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky   vyhodnocuje   ako   riadne   podklady rozhodnutia zadovážené zákonným spôsobom, ktoré neprekračujú zákonný rámec.“

K námietke sťažovateľa o nesplnení požiadavky na riadne odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoje ustálené právne názory, podľa ktorých   je   povinnosťou   všeobecného   súdu   uviesť   v   rozhodnutí   dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky   rozhodnutia   (m. m. III. ÚS   328/05, III. ÚS 116/06).

Ústavný súd už rovnako vo svojej doterajšej judikatúre viackrát uviedol, že riadne odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   ako   integrálna   súčasť   základného   práva   na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   vyžaduje,   aby   sa   súd   jasným,   právne   korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (m. m. IV. ÚS 14/07).

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd v ňom (v   rámci   preskúmania   záveru   krajského   súdu   o nezákonnosti   stanovísk   Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky) primerane reagoval aj na námietku sťažovateľa, podľa ktorej požiadavku riadne odôvodneného rozhodnutia nemôže spĺňať také rozhodnutie správneho   orgánu,   ktoré   v rámci   odôvodnenia   odkazuje   na   stanoviská   tretích   osôb, konkrétne „stanovisko Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky, diplomatický protokol   z 8.   októbra   2009,   ako   aj   list   z   10.   decembra   2009   označený   ako   Doplnenie informácií k honorárnemu konzulovi“.

Vychádzajúc   najmä   z citovanej   časti   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu, ústavný   súd   zastáva   názor,   že   v napadnutom   rozsudku   uplatnený   výklad   §   32   a   §   40 Správneho poriadku v súvislosti s potrebou riešenia predbežnej otázky, ako aj obstarávania podkladov potrebných pre rozhodnutie nemožno považovať za taký, ktorý by popieral ich účel   a význam.   Požiadavka   ústavnej   udržateľnosti   odôvodnenia   rozhodnutia   správneho orgánu je podľa názoru ústavného súdu splnená aj v prípade implicitného stotožnenia sa správneho orgánu so stanoviskom (odôvodnením) obsiahnutým vo vyjadrení príslušného ústredného orgánu štátnej správy (a to aj v prípade, ak ide o výklad medzinárodného práva) za   predpokladu,   že   takéto   odôvodnenie   nie   je   arbitrárne,   resp.   svojvoľné.   Navyše, z citovaného nevyplýva, že by najvyšší súd vyžiadané stanoviská „tretích osôb“ považoval a priori za nespochybniteľné, naopak, podrobil ich vlastnému hodnoteniu. Z uvedených dôvodov   ani   druhá   námietka   sťažovateľa   nevyvoláva   pochybnosti   o   ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   opakovane   zdôrazňuje,   že   samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   obsahom   sťažovateľom   označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne vysloviť jeho porušenie. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014