znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 515/2012-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 22. novembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   S.,   P.,   zastúpeného   JUDr. L.   B., Advokátska kancelária, P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 5 Co 24/2012-250 z 31. mája 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2012 doručená   sťažnosť   A.   S.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v spojení   s čl.   12   ods. 1   ústavy   a práva   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 24/2012-250 z 31. mája 2012 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“) a žiada vydať tento nález:

„Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 24/2012 porušil základné právo sťažovateľa A. S. na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné   právo   na   rovnosť   účastníkov   v konaní   podľa   §   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 5 Co 24/2012-250 zo dňa 31. 5. 2012 vo výroku   o povinnosti   žalovaného   A.   S.   nahradiť   žalobkyni   trovy   konania   vo výške 4 736,59 Eur a vo výroku o povinnosti žalovaného nahradiť trovy štátu vo výške 403,80 Eur sa zrušuje a vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Krajský   súd   v Prešove   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   tohto konania.“

Ako   vyplynulo   z podanej   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   a k nej pripojených príloh,   sťažovateľ   bol   ako   žalovaný   účastníkom   konania   vedeného   pod sp. zn. 12 C 205/2008 pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) o zrušenie a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva.   Žalobkyňa   sa   v tomto   konaní   proti sťažovateľovi   domáhala   zrušenia   a vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č...., k. ú. D., obec D., okres P., a to stavba súp. č..... postavená na parc. reg. „... administratívna budova a stavba súp. č.... postavená na parc. reg.... sklad a sušička BC (ďalej len „nehnuteľnosť“).

Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 205/2008-241 z 22. novembra 2011 podielové spoluvlastníctvo   k nehnuteľnosti   zrušil,   a to   predajom   nehnuteľnosti   s tým,   že   výťažok z predaja sa rozdelí medzi účastníkov konania rovným dielom. O trovách konania rozhodol tak,   že   sťažovateľa   zaviazal   nahradiť   žalobkyni   trovy   konania   vo   výške   4 736,59   € a zároveň aj trovy štátu vo výške 403,80 €. Mal za preukázané, že predmetné stavby nie sú reálne deliteľné. Vychádzal z toho, že účelnosť reálneho rozdelenia narúša aj skutočnosť, že vlastníkom pozemkov, na ktorých sú stavby postavené, je tretia osoba. Žiaden z účastníkov nehnuteľnosť nechcel do svojho výlučného vlastníctva, a preto podielové spoluvlastníctvo vyporiadal   nariadením   predaja   nehnuteľnosti   s rozdelením   výťažku   podľa   veľkosti spoluvlastníckych podielov účastníkov na nehnuteľnosti.

O trovách konania rozhodol okresný súd vychádzajúc zo zásady úspechu podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Takéto rozhodnutie odôvodnil tým, že   v zmysle   ustálenej   judikatúry   (Z   IV.   s.   748)   ak   súd   vyhovie   návrhu   na   zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva spôsobom, aký bol navrhnutý, najmä ak sa žalovaný   neúspešne   bránil   alebo   navrhoval   iný   spôsob   vyporiadania,   niet   v zásade prekážok, aby bolo o trovách konania rozhodnuté podľa zásady úspechu (§ 142 OSP). Pre prípadné   použitie   §   150   OSP má   zasa   význam zistenie   toho,   či   žalobca   pred   podaním návrhu   na   súd   ostatným   spoluvlastníkom   navrhol   zrušenie   a vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva   dohodou,   a to   spôsobom,   ktorý   uplatnil   v návrhu   na   začatie   konania na súde   a dosiahol   plný   úspech   vo   veci   (R   31/1972).   Okresný   súd   dospel   k záveru,   že žalobkyňa mala plný úspech v konaní. Návrhom na jeho začatie sa síce domáhala zrušenia podielového   spoluvlastníctva   a jeho   vyporiadania   tak,   že   bude   nehnuteľnosť   prikázaná do výlučného   vlastníctva   sťažovateľa   za   finančnú   náhradu   1 500 000   Sk.   Cena nehnuteľnosti   bola   znaleckým   posudkom   určená   sumou   2   792   680   Sk.   Sťažovateľ od doručenia   žaloby   (22.   októbra   2008)   mal   vedomosť   o navrhovanom   spôsobe vyporiadania   a mal   tak   aj   možnosť   vytvoriť   si   prípadnú   finančnú   rezervu   na   účely vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva.   S navrhovaným   spôsobom   vyporiadania spočiatku   súhlasil   a až   v roku   2011   svoj   postoj   k navrhovanému   spôsobu   vyporiadania zmenil.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie iba sťažovateľ, a to iba vo vzťahu k jeho výrokom o náhrade trov konania. Navrhol rozhodnutie prvostupňového súdu v napadnutých výrokoch zmeniť (§ 220 OSP) tak, že o náhrade trov konania vo vzťahu medzi účastníkmi bude vyslovené, že žiadnemu z nich sa nárok na náhradu konania nepriznáva podľa § 150 ods. 1 OSP, alternatívne v napadnutých výrokoch rozsudok súdu prvého stupňa navrhol zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na nové rozhodnutie [§ 221 ods.   1 písm. h) OSP]. Dôvodil tým, že žalobkyňa vo veci plný úspech nedosiahla, pretože v konaní sa domáhala vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva   prikázaním   nehnuteľnosti   do   vlastníctva sťažovateľa, čomu okresný súd nevyhovel, pretože vyporiadal podielové spoluvlastníctvo iným   spôsobom.   Navyše,   v pôvodnej   žalobe   žalobkyňa   žiadala   vyporiadať   podielové spoluvlastníctvo   iba   k stavbám   a až   neskôr   žalobu   rozšírila   aj   na   vonkajšie   úpravy, oplotenie,   spevnené plochy, obrubníky, vonkajšie   dlažby, studne,   trafostanicu   a žumpu, ktorých hodnota podľa znaleckého posudku bola 585 209,60 Sk. Ak teda podanou žalobou chcela   dosiahnuť   príjem   z vyporiadania   1 500 000   Sk,   znalecký   posudok   určil   cenu nehnuteľností nakoniec sumou 2 792 680 Sk, potom ak by žalobkyňa žalobu nerozšírila, dá sa   konštatovať,   že   vyporiadaním   získa   podstatne   menej,   než   žalobou   žiadala.   Pokiaľ okresný   súd   zdôraznil,   že   pred   podaním   žaloby   vyzvala   žalobkyňa   sťažovateľa na vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva,   táto   jej   výzva   neobsahovala   sumu na vyplatenie   žalobkyni.   Pokiaľ   žalobca   najprv   s navrhovaným   vyporiadaním   súhlasil a následne zmenil názor, táto jeho zmena bola vyvolaná tým, že znalec stanovil vyššiu cenu nehnuteľnosti,   než   sťažovateľ   očakával   (pôvodne   považoval   za   primerané   vyplatiť žalobkyni 1 000 000 Sk), ďalej tým, že vznikli nezhody s vlastníkom pozemku, ako aj tým, že sa zhoršil zdravotný stav otca sťažovateľa, ktorý zabezpečoval podnikanie sťažovateľa na nehnuteľnosti. V odvolaní poukázal sťažovateľ aj na to, že rozhodnutie okresného súdu je   v rozpore   aj   s dobrými   mravmi   –   sťažovateľ   vždy   so   zrušením   podielového spoluvlastníctva   súhlasil,   okresný   súd   rozhodol   inak,   než   žalobkyňa   žiadala,   a preto spravodlivé by bolo rozhodnutie o trovách konania podľa § 150 OSP.

O podanom   odvolaní   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k.   5   Co   24/2012-250 z 31. mája   2012   tak,   že   v napadnutých   výrokoch   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne správny potvrdil.

Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením č. k. 5 Co 24/2012-250 z 31. mája 2012, odôvodnil tým, že krajský súd porušil zásadu rovnosti účastníkov konania, ak priznal náhradu trov konania žalobkyni napriek tomu, že v konaní nebola úspešná a nemala vo veci plný úspech, čím nesprávne aplikoval § 142 ods. 1 OSP. Ak žalobkyňa v žalobe navrhovala vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti jej prikázaním sťažovateľovi s povinnosťou zaplatiť jej 1 500 000 Sk a súd právoplatne   vyporiadal   podielové   spoluvlastníctvo   nariadením   predaja   nehnuteľnosti, žalobkyňa nedosiahla plný úspech vo veci, okresný súd nerozhodol v zmysle jej žaloby a nevyhovel   jej.   Rozhodnutie   krajského   súdu   je   preto   nezákonné,   nesprávne,   rozporné s princípom   rovnosti   účastníkov.   Rozhodnutie   okresného   súdu   totiž   spôsobilo   rovnaký úspech   či   neúspech   oboch   účastníkov.   Navyše,   okresný   súd   v konaní   o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva nie je viazaný petitom žaloby, preto je ťažké posúdiť úspech a neúspech účastníkov. Plný úspech má žalobca v takomto konaní iba vtedy, ak žalovaný v konaní s podanou žalobou nesúhlasí a napriek tomu jej súd v celom rozsahu vyhovie,   čo   sa   však   v tejto   veci   nestalo.   Nerešpektovaním   ustanovení   o náhrade   trov konania   Občianskeho   súdneho   poriadku   došlo   aj   k porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu. Navyše, rozhodnutie krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené, pretože nedáva odpoveď na námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní, je nepresvedčivé a rozporuplné.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy ľudia   sú   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti   i   v právach; základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia označených základných práv a práv, ku ktorým malo dôjsť uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 24/2012-250 z 31. mája 2012 jednak v dôsledku toho, že krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil,   a jednak z dôvodu,   že rozhodnutie založil   na takej aplikácii právnych noriem, ktorá popiera ich účel a pravidlá ústavne konformného výkladu.

Krajský súd uznesenie č. k. 5 Co 24/2012-250 z 31. mája 2012 odôvodnil takto:«Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal uznesenie   súdu   prvého   stupňa   spolu   s konaním,   ktoré   mu   predchádzalo   v zmysle   zásad uvedených v ustanovení   § 212 O. s.   p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 214 O. s. p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Súd   prvého   stupňa   na   základe   vykonaného   dokazovania   dospel   k správnym skutkovým   zisteniam   a vec   správne   právne   posúdil.   Na   týchto   správnych   skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, ako aj s dôvodmi tam uvedenými.

Zo   spisu   vyplýva,   že   žalobkyňa   sa   žalobou   domáhala   zrušenia   podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam: administratívna budova, sklad, sušička tak, že uvedené nehnuteľnosti budú prikázané do vlastníctva žalovaného s povinnosťou vyplatiť žalobkyni za jej ustupujúci spoluvlastnícky podiel 1 500 000,- Sk.

Žalovaný   oznámil   súdu   listom   zo   dňa   30.   09.   2008,   že   navrhuje   prikázať nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva s tým, že žalobkyni by vyplatil 750 000,- Sk. Následne   však   si   nechal   odborne   posúdiť   hodnotu   dotknutých   nehnuteľností,   zistil,   že ich všeobecná   hodnota   je   okolo   2 000 000,-   Sk,   preto   je   ochotný   žalobkyni vyplatiť 1 000 000,- Sk.

Zo spisu vyplýva, že žalovaný právnemu zástupcovi žalobkyni v liste z toho istého dňa (30.09.2008) oznámil, že navrhuje zrušiť podielové spoluvlastníctvo tak, že sa stane výlučným vlastníkom nehnuteľností a žalobkyni vyplatí 750 000,- Sk.

Odvolací súd zo spisu zistil, že žalovaný až v roku 2011 písomným podaním zo dňa 12.09.2011 oznámil prvostupňovému súdu, odvolávajúc sa na výšku ceny   nehnuteľnosti v zmysle   podaného   znaleckého   posudku,   že   nežiada,   aby   bola   nehnuteľnosť   prikázaná do jeho   výlučného   vlastníctva,   nehnuteľnosť   „nechce“   a navrhol   zrušiť   podielové spoluvlastníctvo   v súlade   s ustanovením   §   142   ods.   1   Občianskeho   zákonníka, s rešpektovaním vôle účastníkov.

K odvolacím   námietkam   žalovaného,   že   súd   prvého   stupňa   mal   pri   rozhodovaní o trovách konania aplikovať ustanovenie § 150 O. s. p., lebo žalobkyňa v konaní nemala plný úspech, nakoľko žiadala, aby boli predmetné nehnuteľnosti prikázané do výlučného vlastníctva žalovaného a žalovaná žiadala na vyrovnanie 1 500 0000,- Sk, odvolací súd považuje za potrebné dodať.

Pre použitie ustanovenia § 150 musia byť dané zákonné dôvody. Ustanovenie § 150 O. s. p. umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach tohto ustanovenia celkom alebo   sčasti   nepriznal   náhradu   trov   konania   alebo   plnú   náhradu   trov   konania   tomu účastníkovi, ktorému inak patrí ich náhrada. Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia môžu   byť   len   okolnosti   hodné   osobitného   zreteľa,   ktoré   O.   s.   p.   síce   neuvádza   (ani exemplifikatívne), čo však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní,   či   existujú   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa,   treba   prihliadnuť   na   osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov konania, procesný postoj účastníkov a to na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov, pričom hranice   takejto úvahy   sú dané   účelom právnej úpravy náhrady trov   konania,   ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu   zodpovednosti   za   výsledok   sporového   konania   (§   142   ods.   1   O.   s.   p.).   Ide o zákonné ustanovenie, (§ 150 O. s. p.), ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku   zo zásady   zodpovednosti   za   výsledok   i zo   zásady   zodpovednosti   za   zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania, by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam.

Z ustanovenia   §   150   O.   s.   p.   vyplýva,   že   pri   jeho   aplikácii   sa   má   prihliadať i na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde. Nie každú okolnosť však možno bez ďalšieho   považovať   za   dôvod   hodný   osobitného   zreteľa,   pre   ktorý   by   inak   úspešnému účastníkovi konania, súd náhradu trov konania nepriznal. To, či v danom prípade existujú alebo neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania inak úspešnému účastníkovi, súd posúdi komplexne zo všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk.

Vo   svetle   uvedeného   odvolací   súd   nepovažuje   za   dôvodnú   odvolaciu   námietku žalovaného, že žalobkyňa žiadala na vyrovnanie za jej ustupujúci podiel 1 500 000,- Sk a znaleckým posudkom bola cena nehnuteľností stanovená „len“ na 2 792 680,- Sk a preto by malo byť zrejmé, že jej podiel by predstavoval oveľa nižšiu sumu a naviac, že pôvodne požadovala náhradu iba za stavby a až po podaní žaloby dňa 23.04.2009 doplnila návrh na ďalšie   predmety,   ktoré   mali   byť   vyporiadané,   pričom   len   ich   hodnota   je   v   zmysle znaleckého posudku 585 209,60 Sk.

Pokiaľ   uvedeným   tvrdením   mal   žalovaný   za   to,   že   k pôvodne   požadovaným 1 500 000,- Sk za vyrovnanie by sa mala zarátať aj suma 585 209,60 Sk a tým by bola žalobkyňa ešte viac neúspešnejšia, t. j. 2 085 209,60 Sk ku 2 792 680 (cena podľa ZP) : 2 sa rovná 1 396 340,30 Sk, je potrebné konštatovať, že táto námietka nie je dôvodná, pretože žalovaná, aj keď upravila petit, nežiadala v súvislosti s rozšírením predmetu vyporiadania vyššiu   sumu   na vyrovnanie,   čo   vyplýva   aj   z uznesenia   č.   k.   12   C   205/2008-25   zo   dňa 15.05.2009, ktorým súd prvého stupňa pripustil zmenu petitu, v ktorom žalobkyňa žiadala na vyrovnanie zaplatiť zase len 1 500 000,- Sk.

Žalovaný   síce   súhlasil   s vyporiadaním,   ale   len   za   cenu   750 000,-   Sk,   prípadne 1 000 000,-   Sk.   Hodnota   nehnuteľnosti   bola znaleckým posudkom   znalca   Ing.   D.   K.,   č. 52/2010 zo dňa 15.07.2010 stanovená na 2 792 680,- Sk.

Žalovaný na jednej strane nesúhlasil s takouto cenou, čo vyplýva z jeho vyjadrenia zo dňa 18.05.2011 (na č. l. 218 spisu), neskôr, keď už zmenil názor a nežiadal prikázať nehnuteľnosť do svojho výlučného vlastníctva, na pojednávaní dňa 29.09.2011 tvrdil, že hodnota   jeho   podielu   zodpovedá   vyčíslenej   hodnote   znaleckým   posudkom,   ba   aj   viac (č. l. 228, 4 ods. spisu).

Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že v danom prípade niet žiadnych okolností, ktoré by odôvodňovali vysloviť záver, že pre nepriznanie trov žalobkyni sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že žalobkyňa mala vo veci plný úspech. Za rozhodujúce považuje odvolací súd okolnosti, ktoré viedli k podaniu návrhu, procesný postoj oboch účastníkov konania, sociálny aspekt u obidvoch účastníkov konania (žalobkyňa oslobodená od SP), žalovaný takýto nedostatok v konaní netvrdil a ani nepreukázal.

Bez   ďalšieho   teda   v posudzovanej   veci   absentujú   dôvody   hodné   osobitného zreteľa pre   nepriznanie   náhrady   trov   konania   inak   úspešnej   žalobkyni   v spore   v zmysle § 150 O. s. p.

Návrhu na zrušenie podielového spoluvlastníctva bolo vyhovené. Žalobkyňa mala vo veci úspech, lebo dosiahla to, čo chcela. Samotný spôsob vyporiadania je v priamej súvislosti s postojom žalovaného, vyjadreného až po 3 rokoch od začatia konania, že už nežiada prikázať do svojho výlučného vlastníctva predmetné nehnuteľnosti, hoci predtým s tým   súhlasil.   Preto   nemôže   obstáť   odvolacia   námietka   žalovaného,   že   žalobkyni   má pričítať neúspech v konaní.

Podľa § 148 ods. 1 O. s. p. štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov.

Ani   odvolací   súd   nevzhliadol   vo   veci   výnimočný   charakter   konania   (ako   bolo podrobne konštatované vyššie). Preto podľa výsledku konania má štát právo na náhradu trov konania voči žalovanému, lebo nebol oslobodený od platenia súdnych poplatkov.»

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   s poukazom   na   obsah   citovaného   odôvodnenia   uznesenia   krajského súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje   rozhodnutie,   k záveru,   že   táto   argumentácia   v sťažnosti   sťažovateľa   neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď   na všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil, najmä z akého   dôvodu   považoval   žalobkyňu   za   procesne   úspešnú   v spore   a z akých   dôvodov neprichádzala do úvahy aplikácia § 150 OSP. Krajský súd neponechal teda bez povšimnutia žiadny   z odvolacích   argumentov   sťažovateľa,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva   na   súdnu   ochranu   a spravodlivý   proces   vo   vzťahu   k odôvodneniu   súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ   vo   vzťahu   k uzneseniu   krajského   súdu   však   ďalej   tvrdil,   že   toto   je založené na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktorý nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

V prípade sťažovateľa teda nešlo o prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým postupom   umožnil   presadenie   zrejmej   nespravodlivosti.   Krajský   súd,   naopak,   dôsledne zvažujúc   význam   jednotlivých   pravidiel   rozhodovania   o náhrade   trov   konania   poskytol ochranu žalobkyni v situácii, keď dospel k záveru o jej plnom procesnom úspechu. Úvahy sťažovateľa   o výške   ceny   príslušenstva   nehnuteľnosti   či   dôvodoch,   pre   ktoré   zmenil v priebehu konania pred všeobecnými súdmi názor na spôsob vyporiadania, na tomto závere nič nemôžu zmeniť. V tomto prípade od krajského súdu ani účel zákona, ani história jeho vzniku,   ani   systematická   súvislosť   alebo   niektorý   z ústavnoprávných   princípov nevyžadovali odchýliť sa od doslovného znenia aplikovanej právnej normy spôsobom, aký sťažovateľ od krajského súdu žiadal. Krajský súd našiel interpretáciou abstraktných noriem, konkrétne právo rešpektujúc ústavné zásady.

Keďže   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   založil   na   takom   výklade   dotknutých ustanovení   právnych   predpisov,   ktorý   nemožno   označiť   za   ústavne   nekonformný   alebo nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, neobstojí sťažnosť sťažovateľa ani v tejto časti.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v napadnutom rozsudku   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jeho sťažnosti.

Pokiaľ   sťažovateľ   poukazoval   na   to,   že   uznesením   krajského   súdu   došlo   aj k porušeniu   jeho základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   konania podľa   čl.   47   ods.   3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, podľa názoru ústavného súdu namietané uznesenie krajského súdu nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia tohto článku ústavy, pretože chýba, resp. z argumentácie sťažovateľa nevyplýva príčinná súvislosť medzi označeným článkom ústavy a dohovoru a uznesením krajského súdu. Aj tvrdené dôvody porušenia tohto článku sú obsahovo zhodné s tými, ktorými sťažovateľ odôvodnil poručenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Za   tejto   situácie   ústavný   súd   konštatuje,   že   uznesením   krajského   súdu č. k. 5 Co 24/2012-250   z 31.   mája   2012   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ústavy ani k   porušeniu   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Preto   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012