znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 515/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 155/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. B.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta 2011 doručená sťažnosť JUDr. M. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 155/09.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

„Týmto   podávam   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   sťažnosť   podľa   čl.   127 ústavného   zákona   č.   460/1992   Zb.   Ústava   Slovenskej   republiky   vo   veci   zbytočných prieťahov v konaní vedenom na Krajskom súde Bratislava pod č. 4 S 155/09-42, ktorému som   4.   augusta   2009   podala   žalobu   -   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Úradu   pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vydaného podľa § 19 ods. 20 zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vo veci ročného zúčtovania poistného na povinné verejné zdravotné poistenie za rok 2005.

Súd do dnešného dňa nevydal rozhodnutie; urobil len jeden procesný úkon, ktorým ma podaním zo dňa 17. augusta 2009, ktoré mi bolo doručené 21. augusta 2009, vyzval na písomné vyjadrenie, či súhlasím s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. Využila som   možnosť   nevyjadriť   sa,   keďže   som   súhlasila   s   prejednaním   veci   bez   nariadenia pojednávania....

Zastávam názor, že nečinnosťou súdu bolo porušené moje právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré mi zaručuje čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že súd neprerokoval moju žalobu bez zbytočných prieťahov, žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky, aby

a) vyslovil, že v prípade sťažovateľky bolo porušené jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky;

b)   uložil   súdu   povinnosť   rozhodnúť   o   žalobe   týkajúcej   sa   nedoplatku   z   ročného zúčtovania   poistného   na   povinné   verejné   zdravotné   poistenie   za   rok   2005   vedenej   pod č. 4 S 155/09-42;

c)   rozhodol   o   finančnom   zadosťučinení   vo   výške   1500   eur   pre   sťažovateľku s ohľadom na vysokú spoločenskú nebezpečnosť dlhodobo pretrvávajúcej aplikačnej praxe týkajúcej sa ročného zúčtovania poistného na povinné verejné zdravotné poistenie, ktorú svojou   nečinnosťou   arogantne   a   cielene   podporuje   Úrad   pre   dohľad   nad   zdravotnou starostlivosťou, ktorý konal až potom, keď som bola nútená využiť všetky možné právne prostriedky,   aby   som   sa   domohla   po   vyše   dvoch   rokoch   úporného   snaženia   vydania rozhodnutia a v tejto nečinnosti pokračuje aj orgán súdnej moci bez toho, aby tento prípad bol právne a fakticky zložitý a aby som ja ako účastník konania marila svojim správaním priebeh konania; stačí len s porozumením čítať formulácie príslušných ustanovení zákona č. 580/2004   Z.   z.,   porovnať   ich   s   Legislatívnymi   pravidlami   vlády   Slovenskej   republiky a vziať do úvahy nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 126/07 k záväznosti legislatívnych pravidiel tvorby právnych predpisov. Ročné zúčtovanie poistného na povinné verejné zdravotné poistenie za rok 2005 bolo prvým ročným zúčtovaním po zavedení tohto inštitútu   a   keďže   formulácie   zákona   č.   580/2004   Z.   z.   v   častiach   upravujúcich   ročné zúčtovanie   sa   vecne   významne   nezmenili,   malo   by   byť   v   záujme   Slovenskej   republiky vyriešiť tento pretrvávajúci problém definitívne. Od roku 2006 márne čakám na akékoľvek právoplatné rozhodnutie v danej veci.

Dávam do pozornosti, že Ústavný súd Slovenskej republiky predbežne prerokoval moju   prvú   sťažnosť   na   nečinnosť   Úradu   pre   dohľad   nad   zdravotnou   starostlivosťou a uznesením   č.   III.   ÚS   4/09-8   zo   dňa   14.   januára   2009   ju   zamietol   pre   nedostatok právomoci.

S   ohľadom   na   zbytočné   prieťahy   v   konaní   súdu   nenavrhujem   žiadne   dôkazy; domnievam sa,   že predložené dôkazy preukazujúce   porušenie   mnou uvedených práv   by mohli byť postačujúce aj s ohľadom na dôkazy predložené v predchádzajúcej sťažnosti uvedenej v VI. časti...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 155/09.  

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)   v spojení   s § 6   zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch   a sudcoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov (napr. IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľka sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní nepodala a ani netvrdí, že ju nepodala z dôvodov hodných osobitného   zreteľa,   a existenciu   takýchto   dôvodov   nemožno   vyvodiť   ani   z obsahu   jej sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd nad rámec uvádza, že pokiaľ by v budúcnosti v postupe všeobecného súdu dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní, sťažovateľke nič nebráni v tom, aby – samozrejme po   využití   účinných   prostriedkov   nápravy   –   opätovne   podala   sťažnosť   pre porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011