znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 515/2010

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   B.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   J.   F.,   B., pre namietané   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 87/2010 z 19. mája 2010 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 24 C 241/2008 z 23. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2010 doručená sťažnosť P. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B., pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. 4 Co 87/2010 z 19. mája 2010   a rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo „prvostupňový súd“) sp. zn. 24 C 241/2008 z 23. novembra 2009.

2.   Zo   sťažnosti   a z   pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol odporcom v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 24 C 241/2008 o určenie, že nedošlo k prechodu nájmu bytu. Predmetom konania bolo posúdenie splnenia zákonných podmienok prechodu nájmu bytu po zomrelom nájomcovi – otcovi sťažovateľa. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 24 C 241/2008 z 23. novembra 2009 bolo určené, že k prechodu nájmu   bytu   nedošlo,   sťažovateľovi   bolo   uložené   vypratať   predmetný   byt   bez   nároku na zabezpečenie bytovej náhrady do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a bola mu uložená povinnosť nahradiť trovy konania.

3. Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 24 C 241/2008 z 23. novembra 2009 podal sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   Co/87/2010 z 19. mája 2010 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

4. Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co/87/2010 z 19. mája 2010 namieta, že napriek skutočnostiam uvedeným v odvolaní sťažovateľa proti rozsudku prvostupňového súdu „krajský súd dokazovanie nedoplnil, ani vec nevrátil prvostupňovému súdu na doplnenie dokazovania. Ide o popretie spravodlivosti (denegatio iustitiae). Neboli predsa splnené zákonné podmienky pre konanie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP). Takto bola sťažovateľovi odňatá možnosť pred odvolacím súdom relevantne konať.“. Ku skutkovému stavu zistenému všeobecnými súdmi sťažovateľ namieta, že „sťažovateľ konal stále v dobrej viere. Bol evidovaný od r. 1999 ako spolubývajúca osoba a potom ho Mestská časť B. – P. dokumentárne postavila do pozície jediného legitímneho nájomcu a tak s ním konala.“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo P. B., bytom: B., priznané čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd bolo porušené rozhodnutím Okresného súdu Bratislava V č. 24 C 241/2008 z 23. 11. 2009 a Krajského súdu v Bratislave č. 4 Co 87/2010 z 19. 05. 2010.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. 4Co 87/2010 z 19. 05.2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Okresný   súd   Bratislava   V.   a   Krajský   súd   v   Bratislave   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi P. B., bytom: B., trovy konania… “

II.

1. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3. V súlade s čl. 131 ods.   2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

4. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

5. Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

7. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

8. Podľa   čl.   1   ods.   1   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný,   demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

9. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

11. Podľa   čl.   36   ods.   1   listiny   každý   sa   môže   domáhať   ustanoveným   postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

III.

A.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 24 C 241/2008 z 23. novembra 2009

1. Sťažovateľ   podal   proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu sp. zn. 24 C 241/2008 z 23. novembra 2009 odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   Co/87/2010.   Sťažovateľ   teda   využil   možnosť   podania riadneho opravného prostriedku proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu.

2. Vo vzťahu k namietanému rozsudku okresného súdu ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky. Preto, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody oprávnený konať alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   už   po   predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

3. Podľa právneho názoru ústavného súdu po zistení nedostatku právomoci v konaní pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú, alebo nie sú splnené ďalšie procesné podmienky.   Tomuto   postupu   totiž   bráni   zistený   nedostatok   neodstrániteľnej   procesnej prekážky   spočívajúci   v   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   (podobne sp. zn. PL. ÚS 3/98).

4. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného   súdu   sp.   zn.   24   C   241/2008   z   23.   novembra   2009   odmietol   pre   nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

B.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 4 Co/87/2010 z 19. mája 2010

1. Podstata   námietok   sťažovateľa   spočíva   v   tvrdení,   že   napadnuté   rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne, podľa jeho názoru krajský súd nesprávne postupoval, keď nedoplnil dokazovanie, resp. vec nevrátil prvostupňovému súdu na doplnenie dokazovania a rozhodol bez nariadenia pojednávania, čím podľa jeho názoru porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny.

2. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

3. Krajský   súd   sa   v   rozsudku   sp.   zn.   4   Co/87/2010   z   19.   mája   2010   stotožnil so závermi   prvostupňového   súdu.   Uviedol,   že   pre   správne   posúdenie   daného   právneho vzťahu bolo potrebné vyriešenie zásadnej otázky, či medzi nájomníkom predmetného bytu a sťažovateľom, ktorí boli blízkymi osobami (otec a syn), vznikla spoločná domácnosť, v ktorej žili v deň smrti nájomcu. Krajský súd uviedol, že závery súdu prvého stupňa, že sťažovateľ   nežil   s   nájomníkom   v   spoločnej   domácnosti   v   deň   jeho   smrti,   sú   v   súlade s vykonanými dôkazmi, a konštatoval, že sťažovateľ nesplnil zákonné podmienky prechodu nájmu predmetného bytu po smrti pôvodného nájomcu na seba v zmysle § 706 ods. 1 Občianskeho   zákonníka.   Krajský   súd   vychádzal   z   dokazovania   uskutočneného prvostupňovým súdom.

4. Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (podobne IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).

5. Ústavný súd, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je opravnou inštanciou   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   31/05),   a   preto   nemôže   preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred   všeobecným   súdom   úspešný   vrátane   odvolacieho   konania   či   konania   o   dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania (I. ÚS 226/2010).

6.   Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   uvedeným   námietkam   sťažovateľa   pripomína,   že preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

7. Rozhodnutie   krajského   súdu   bolo   založené   predovšetkým   na   záveroch z vykonaného   dokazovania   prvostupňového   súdu,   v   rámci   ktorého   bolo   preukázané,   že sťažovateľ   v   deň   smrti   nájomcu   s   týmto   nežil   v   spoločnej   domácnosti,   a   tým   nesplnil zákonom ustanovenú podmienku prechodu nájmu bytu. V rozhodnutí odvolacieho súdu sú uvedené skutkové okolnosti veci a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Pokiaľ ide o námietku rozhodovania krajského súdu bez nariadenia pojednávania, krajský súd svoj postup odôvodnil odkazom na ustanovenie § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Krajský súd nepovažoval za potrebné v rámci odvolacieho konania či už opakovať, alebo doplniť dokazovanie, pretože skutkový stav zistený súdom prvého stupňa bol z hľadiska   dôkaznej situácie dostatočný a taktiež neboli splnené ani ďalšie podmienky   podľa   §   214   ods.   1   OSP,   ktoré   predsedovi   senátu   odvolacieho súdu v prípade   prejednania   odvolania   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej   obligatórne   prikazujú nariadiť pojednávanie. Krajský súd správne aplikoval § 214 ods. 2 OSP, podľa ktorého mohol   o   odvolaní   rozhodnúť   aj   bez   nariadenia   pojednávania.   Napokon,   ako   vyplýva zo znenia tohto zákonného ustanovenia, hlavnou formou odvolacieho konania je konanie bez nariadenia pojednávania.

8. Ústavný   súd   konštatuje,   že   odôvodnenie   rozhodnutia   krajského   súdu   nie   je svojvoľné   ani   arbitrárne,   obsahuje   jasné   a   zrozumiteľné   dôvody,   ktoré   ho   viedli k potvrdeniu rozsudku prvostupňového súdu. Materiálne právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu v predmetnej veci nemohlo byť porušené.

9. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

10. Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   o   ďalších   nárokoch   sťažovateľa ústavný súd už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 7. decembra 2010