znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 514/2015-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2015v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ferdinandom   Klinovským,Radlinského 47, Dolný Kubín, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôdpostupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenompod sp. zn. 5 Tdo 71/2012 a jeho uznesením z 22. novembra 2012, postupom Krajskéhosúdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 68/2012 a postupom Okresného súduDolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 9 T 46/2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného advokátom JUDr. Ferdinandom Klinovským, Radlinského 47, Dolný Kubín,ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 1/2013 a jeho uznesením zo 17. januára 2013 (ďalej aj„napadnuté   uznesenie“),   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 68/2012 a postupom Okresného súdu Dolný Kubín(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 T 46/2011.

Zo   sťažnosti   a   z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkomokresného súdu sp. zn. 9 T 46/2011 z 23. februára 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súduz 23. februára 2012“) uznaný za vinného zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1Trestného zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výške 1 700 € a podľa § 64 ods. 1a 3 Trestného zákona mu tiež bol uložený trest straty vojenskej a inej hodnosti a bola muodňatá hodnosť v Policajnom zbore.

V rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 T 46/2011 z 23. februára 2012 sa okrem inéhouvádza: «Obžalovaný   v   konaní   pred   súdom   odmietol   vypovedať   a   rovnako   odmietol vypovedať aj v prípravnom konaní (č. l. 25). Na hlavnom pojednávaní však vyhlásil, že je nevinný.

Poškodená ⬛⬛⬛⬛ na   hlavnom   pojednávaní   (č.   l.   218)   vypovedala zhodne ako v prípravnom konaní (č. l. 40, 46), kedy potvrdila, že v noci z 04. 06. 2010 na 05.   06.   2010   bola   v ⬛⬛⬛⬛ v   bare spolu   s   kolegyňou   (svedkyňa ). Poškodená opísala presne miesto, kde v bare sedela a kde mala zložené veci (kabelku a bundu). Uviedla, že veci si nechala odložené na sedačke pri stole a odišla tancovať. Po návrate späť zistila, že tieto veci sa nenachádzajú na tom mieste, kde ich odložila.... Ďalej poškodená uviedla, že hneď ráno telefonovala majiteľovi baru (svedok Kleň) a žiadala ho o sprístupnenie videozáznamu z kamier, ktoré boli v bare umiestnené. V čase,   keď   podávala   trestné   oznámenie,   o   existencii   a   výpovednej   hodnote   takto vykonaného videozáznamu ešte nevedela. Svedok jej totiž o existencii takého záznamu hovoril   až   v ten   deň   večer   po   podaní   trestného   oznámenia.   Poškodená   uviedla, že videozáznam jej svedok prehral v jeho kancelárii v bare na špeciálnom monitore, kde boli záznamy viacerých kamier. Na tomto zázname hneď spoznala a identifikovala obžalovaného.   Bola   nepríjemne   prekvapená   a   sklamaná,   keďže   ho   dlhodobo   poznala a dobre spolu vychádzali. Uviedla, že v pôvodných výpovediach pred policajtmi OR PZ Dolný   Kubín   nechcela   o   existencii   videozáznamu   vypovedať,   pretože   mala   obavu z objektívneho   vyšetrovania   a takýto   postup   jej   odporučili   aj   pracovníci   inšpekcie ministerstva   vnútra,   ktorí   napokon   vyšetrovanie   prípadu   prevzali.   Po   prehratí videozáznamu   poškodená   identifikovala   miesto,   kde   sedela   a   kde   mala   odložené   veci. Rovnako identifikovala aj obžalovaného, jednak pri krádeži jej vecí...

Svedok ⬛⬛⬛⬛ pred súdom (č. l. 219) vypovedal zhodne ako v prípravnom konaní...

Potvrdil, že bezpečnostný kamerový systém, ktorý dal v bare nainštalovať v záujme bezpečnosti hostí, zaznamenáva už niekoľko rokov dianie v interiéri baru, ako aj vo vstupnej chodbe.

Na snímanie priestorov kamerami sú návštevníci baru informovaní hneď pri vchode do baru. Poškodená mu v ten deň ráno telefonovala, že jej niekto v jeho bare ukradol kabelku s vecami. Povedala mu, v ktorej časti baru sa zdržiavala a kedy malo približne ku krádeži dôjsť. Na základe toho svedok prezrel videozáznam z toho večera a zistil, že táto krádež je zaznamenaná, avšak zlodeja nespoznal. Zavolal preto poškodenej, ktorá prišla do baru   a   prehral   jej   videozáznam.   Poškodená   hneď   spoznala   a   označila   po   mene obžalovaného, pričom uviedla, že tento je policajt....

Svedkyňa ⬛⬛⬛⬛ na hlavnom pojednávaní (č. l. 221) vypovedala zhodne ako v prípravnom konaní (č. l. 61,175). Svedkyňa potvrdila, že v ten večer bola v bare spolu   s   poškodenou.   Sedeli   pri   jednom   stole.   Potvrdila,   že   s   poškodenou   boli   v   čase tancovať,   pričom   poškodená   si   kabelku   s   bundou   nechala   na   sedačke.  ...   Na   hlavnom pojednávaní svedkyňa po prehratí videozáznamu identifikovala miesto, kde sedeli aj miesto, kde mala poškodená odložené veci.

Svedok ⬛⬛⬛⬛ na hlavnom pojednávaní (č. l. 222) v zhode s výpoveďou z prípravného konania (č. l. 67) potvrdil, že je kamarátom obžalovaného. V ten večer sa s ním stretol v bare. Obžalovaný tu bol so svojou priateľkou ⬛⬛⬛⬛. Svedok šiel s ňou tancovať. Z tanečného parketu šiel rovno z baru preč, a preto nevie, kedy z baru odišiel obžalovaný a svedkyňa. Na pojednávaní svedok najskôr tvrdil, že z baru odišiel ako prvý, teda obžalovaný so svedkyňou išli až za ním. Ale po prehratí   záznamu   priznal,   že   z   baru   odchádzali   všetci   traja   naraz   za   sebou. Na videozázname svedok identifikoval priestory baru. Rovnako identifikoval obžalovaného ako vychádza z baru a v rukách nesie nejaké veci....

Svedkyňa ⬛⬛⬛⬛ na hlavnom pojednávaní (č. l. 223) v zhode s výpoveďou z prípravného   konania   (č.   l.   70)   potvrdila,   že   v   ten   deň   oslavovala   svoje   meniny s obžalovaným, ktorý je jej priateľ. Napokon sa presunuli do baru. Obžalovaný mal vypité, ale „určite vedel, čo robí“. V bare stretli svedka, s ktorým ona šla tancovať. Po chvíli k nim prišiel obžalovaný a spolu odišli domov. V rukách obžalovaného si nevšimla žiadne cudzie veci. Priznala, že doma jej obžalovaný prehrával videozáznam, na ktorom je zaznamenané ako odcudzil zo sedacieho boxu cudzie veci. Povedal jej, že nevie, prečo to urobil.  ...   Rovnako   identifikovala   obžalovaného,   ako   vychádza   z   baru   spolu   s   vecami, pritom uviedla, že za ním z baru vychádza ona a za ňou svedok.

Svedkyňa ⬛⬛⬛⬛ na hlavnom pojednávaní (č. l. 222) vypovedala zhodne ako v prípravnom konaní (č. l. 178), kedy potvrdila, že vykonávala prácu čašníčky v bare v ten večer. Poškodená jej oznámila, že jej niekto ukradol kabelku, pričom vravela, že tam mala mobily, peňaženku a kľúče. Ďalej svedkyňa uviedla, že pred vstupom do baru sú na dvoch miestach umiestnené informačné tabuľky o tom, že objekt je monitorovaný kamerami.   Obdobne   vypovedala   aj   druhá   z   čašníčok,   svedkyňa (č. l. 64)....

Ďalej súd vykonal dokazovanie čítaním listinných dôkazov podľa obsahu súdneho spisu.

Z prehratého videozáznamu (č. l. 136), ktorý orgánom činným v trestnom konaní poskytol svedok (č. l. 108), mal súd preukázané, že ku krádeži došlo v priestoroch baru v ⬛⬛⬛⬛, keďže priestory baru na videozázname spoznali a identifikovali všetci svedkovia. Na tomto videozázname je zaznamenaný celý priebeh žalovaného skutku, vrátane odchodu páchateľa z miesta činu.

Súd tento videozáznam akceptoval ako dôkaz, ktorý je získaný zákonným spôsobom a je použiteľný na hlavnom pojednávaní....

Súd pri zvažovaní zákonnosti a použiteľnosti tohto dôkazu vychádzal z týchto úvah: Súkromie každého človeka je hodné ochrany pred neoprávnenými zásahmi. Prelom tejto ochrany je prípustný len v prípade záujmu ochrany demokratickej spoločnosti alebo ochrany   ústavne   (medzinárodne)   garantovaných   základných   práv   a   slobôd   iných   osôb (kolízia práv). Ochrany svojho súkromia sa nemôže úspešne dovolávať osoba (páchateľ), ktorá   svojím   úmyselným   konaním   narúša   pokojný   stav   súkromného   života   inej   osoby. Legitímny   verejný   záujem   štátnych   orgánov   na   ochrane   spoločnosti   (jednotlivcov) pred závažnými trestnými činmi alebo na odhaľovaní, objasnení a potrestaní takej činnosti, je zásadne nadradený (prioritný) záujmu páchateľa závažnej trestnej činnosti na ochrane sfér svojej osobnosti. Ani prípadná nezákonnosť dôkazu získaného porušením čl. 8 ods. 1 Dohovoru ešte nespôsobuje jeho nepoužiteľnosť v trestnom konaní a za určitých okolností nie   je   právo   obžalovaného   na   spravodlivý   súdny   proces   (čl.   6   Dohovoru)   v   dôsledku použitia   takého   dôkazu   dotknuté.   Je   potrebné   skúmať,   či   boli   využité   všetky   možnosti minimalizácie zásahu do základného práva či slobody inej osoby, t. j. či jednému právu nebola nedôvodné poskytnutá prednosť pred druhým právom....

Svedok dostatočným   spôsobom   vysvetlil   účel   monitorovania   ním prevádzkovaných   priestorov   baru.   Záujem   na   odhaľovaní   (zaznamenaní)   prípadnej nezákonnej činnosti, ktorú možno v takých priestoroch dôvodne očakávať, je dostatočným dôvodom na akceptovanie inštalácie monitorovacích kamier. Aj v danom prípade bolo preukázané, že zhotovený videozáznam nebol použitý (zneužitý) na žiadny iný účel, len na odhalenie nezákonného konania obžalovaného a jeho usvedčenie. Ide teda o legitímny cieľ v zmysle vyššie uvedených úvah...

Vykonaným dokazovaním mal súd spoľahlivo preukázané, že žalovaný skutok sa stal, je trestným činom, spáchal ho obžalovaný, ktorý je za jeho spáchanie trestne zodpovedný. Spáchanie žalovaného skutku je preukázané na základe videozáznamu z miesta činu, na   ktorom   je   obžalovaný   zaznamenaný   priamo   pri   páchaní   trestného   činu.   Osobu obžalovaného   a   jeho   čin   na   takomto   videozázname   identifikovali   poškodená,   svedkyňa a   svedok Títo   zhodne   spoznali   obžalovaného   priamo   pri   páchaní žalovaného   trestného   činu,   ako   aj   pri   jeho   odchode   z   priestorov   baru.   Rovnako   boli na tomto zázname identifikovaní svedkovia a. Títo svedkovia po prezretí videozáznamu potvrdili jeho autentickosť a označili aj seba na prehratých záberoch. Takto ich identifikovala aj poškodená.

Vzhľadom na takúto jednoznačnú dôkaznú situáciu súd konštatoval, že krádež vecí poškodenej vykonal obžalovaný.

Obhajoba obžalovaného spočívala výlučne v spochybňovaní nezákonnosti dôkazu (video-nahrávky). Tento dôkaz však súd považoval za zákonný a použiteľný pred súdom (viď úvahy vyššie), a preto možno konštatovať, že obhajoba obžalovaného nebola úspešná.... Obžalovaný vedel, že z baru odnáša okrem vlastných vecí aj veci cudzie a vzhľadom na   zaznamenaný   priebeh   (spôsob)   jeho   konania   je   preukázané,   že   veci   z   baru   zobral a odniesol   zámerne.   Nič   nenasvedčuje   tomu,   že   obžalovaný   tak   učinil   nevedomky, či pod vplyvom   požitého   alkoholu.   Napokon   týmto   smerom   sa   neuberala   ani   obhajoba obžalovaného. Tu treba poukázať aj na výpoveď priateľky obžalovaného, ktorá potvrdila, že obžalovaný síce mal vypité, ale „určite vedel, čo robí“.»

Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktoromrozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 To 68/2012 z 18. júla 2012 (ďalej aj „rozsudokkrajského súdu z 18. júla 2012“) tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súduv zmysle § 321 ods. 1 písm. d) a ods. 3) Trestného poriadku zrušil a zároveň bol sťažovateľtýmto rozsudkom krajského súdu „znova uznaný vinným zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 1.700,- Eur a podľa § 64 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona mu tiež uložil trest straty vojenskej a inej hodnosti a odňal mu hodnosť v Policajnom zbore SR, pričom dôvod na zrušenie rozsudku prvostupňového súdu bolo formálne pochybenie, ktoré spočívalo v nevyjadrení zákonného ustanovenia § 38 ods. 2 Trestného zákona vo výroku o treste“.

V označenom rozsudku krajského súdu z 18. júla 2012 sa okrem iného uvádza: „Okresný súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, vyhodnotení a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového deja, ktorý zodpovedá všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania vyznievajú jednoznačne a tvoria ucelenú reťaz tak priamych ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa.

Právna kvalifikácia súdeného skutku ako prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák. aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere a všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa tohto uvedeného zákonného ustanovenia.

V   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   okresný   súd   podrobne,   jasne,   zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal so spochybňovaním zákonnosti kamerového záznamu a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke   viny   a   trestu.   Odôvodnenie   rozsudku   teda   učinil   súd   prvého   stupňa   v   súlade s ustanovením   §   168   Tr.   por.   Závery   okresného   súdu   prezentované   vo   výrokovej   častí rozsudku,   ktoré   sa   týkajú   výroku   o   vine   a   vysvetlenie   týchto   záverov   v   odôvodnení napadnutého   rozsudku,   si   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   osvojil,   a preto   v   zásade na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa odkazuje.

K výroku o vine môže krajský súd len stručne dodať, že výpoveď svedkyne ako aj svedka ⬛⬛⬛⬛ v kontexte s videozáznamom z kamier, ktorý bol na DVD nosiči predložený, na účely trestného konania, vytvárajú taký silný usvedčujúci dôkazný stav, z ktorého nemožno vyvodiť iné len to, že stíhaný skutok sa stal a že ho spáchal obžalovaný práve tak, ako je uvedené v skutkovej vete výrokovej časti rozsudku okresného súdu....

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného možno jednoznačne uviesť, že tieto vedú   hlavne   k   spochybňovaniu   kamerového   záznamu,   ktorý   bol   vyhotovený   kamerami a odovzdaný   svedkov ⬛⬛⬛⬛ na   nahratom   DVD   nosiči.   Z   predmetného videozáznamu skutočne vyplýva, že obžalovaný po tom, čo položil na veci poškodenej svoje veci, tieto následne zobral spoločne s vecami poškodenej a táto skutočnosť z uvedeného videozáznamu   jednoznačne   vyplýva.   Odvolací   súd   poukazuje   na   to,   že   niet   jasnejšieho dôkazu, ako ten, ktorý bol v tomto trestnom konaní predložený.

Nevyskytli sa pritom žiadne pochybnosti o pravosti tohto záznamu.... V   prípade   použiteľnosti   kamerového   záznamu   ako   dôkazu,   je   potrebné   prísne individuálne zvážiť legitimitu cieľa, ktorý má byť prostredníctvom vykonávania tohto dôkazu dosiahnutý.   V   každom   prípade   je   potrebné   posúdiť   aj   primeranosť   použitého   postupu. Ide teda o posúdenie konfliktu jedného zo základných práv garantovaných Listinou práv a základných   slobôd,   teda   práva   na   ochranu   súkromia   na   strane   jednej   a   záujmu spoločnosti na ochranu pred trestnoprávnym správaním, odhalenie a potrestanie takéhoto správania na strane druhej. Je potrebné prihliadať na proporcionalitu, ktorá zahŕňa najmä posúdenie dôvodov, pre ktoré bol záznam urobený (v danom prípade ochrana majetku a bezpečnosti), zhodnotenie intenzity potreby použitia práve tohto prostriedku na ochranu práv vyhotovovateľa a okolnosti za akých bol záznam urobený (priestor baru označený upozornením o vykonávaní monitoringu).

V danom prípade je nesporné, že priestor baru bol monitorovaný kamerovým systémom, pričom podľa vyjadrenia majiteľa baru ⬛⬛⬛⬛ priestor je označený ako monitorovaný. Obhajoba poukázala na porušenie zákona č. 428/2002 Z. z. v aktuálnom znení tým,   že ⬛⬛⬛⬛ prípadne spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, ktorý má byť prevádzkovateľom baru, nie je zaregistrovaný na Úrade na ochranu osobných údajov v zmysle zákona. Ani táto skutočnosť nemôže mať podľa názoru odvolacieho súdu vplyv na zákonnosť uvedeného dôkazu, nakoľko v prípade, že ⬛⬛⬛⬛ ako prevádzkovateľ informačného systému má povinnosti, ktoré porušil, tak v takom prípade môže Úrad na ochranu osobných údajov postupovať v zmysle zákona č. 428/2002 Z. z. Porušenie tejto povinnosti nemôže mať prednosť pred odhalením trestnej činnosti, ktorej sa obžalovaný dopustil.

Je   potrebné   tiež   poukázať   na to,   že záujem na   ochranu súkromia   obžalovaného neprevyšuje   záujem   spoločnosti   na   spravodlivom   postihnutí   možného   protiprávneho konania obžalovaného....

Krajský súd už vyššie konštatoval, že v zmysle zákona č. 428/2002 Z. z. v aktuálnom znení o ochrane osobných údajov možno priestor prístupný verejnosti monitorovať pomocou videozáznamu alebo audiozáznamu, ale len na účely zabezpečovania verejného poriadku a bezpečnosti, odhaľovania kriminality alebo narušenia bezpečnosti štátu, a to len vtedy, ak je snímaný priestor zreteľne označený ako monitorovaný. Vyhotovený záznam pritom možno použiť len na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch, ak osobitný zákon   neustanovuje   inak.   Uvedený   zákon   striktne   určuje   pravidla   pre   prevádzkovateľa takéhoto   informačného   systému,   ktoré   vlastne   bránia   potencionálnemu   zneužitiu vyhotoveného záznamu.

Okresný   súd   tento   dôkaz   považoval   za   zákonný   a   použiteľný   pred   súdom   aj s odkazom na článok 8 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku   8   odsek   2   uvedeného   dohovoru   a   dospel   k   správnym   úvahám   o zákonnosti a použiteľnosti tohto dôkazu.

Obžalovaný namieta tiež postup orgánov činných v trestnom konaní pri zabezpečení obrazového záznamu, resp. DVD-R nosiča s tým, že mal byť vydaný príkaz na zaistenie počítačových   údajov. S touto námietkou sa odvolací súd nestotožnil a postup orgánov činných v trestnom konaní považoval za správny a zákonný...

Okresný   súd   sa   vo   svojom   rozhodnutí   vysporiadal   s   obhajobou   obžalovaného a zákonnosťou hlavného usvedčujúceho dôkazu, pričom krajský súd považuje za podstatné uviesť, že odvolací súd nezistil pochybenie pri hodnotení dôkazov okresným súdom, nezistil ani pochybenie pri zákonnosti uvedených dôkazov...“.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   dovolanie,o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 5 Tdo 71/2012 z 22. novembra 2012 tak,že ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

«Okresný súd Dolný Kubín 30. októbra 2012 predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dovolanie obvineného... z dôvodov § 371 ods. 1 písm. c/, g/ Tr. por. (č. l. 288- 293),   pretože   napadnutým   rozhodnutím   bolo   zásadným   spôsobom   porušené   jeho   právo na obhajobu a rozhodnutie je založené na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom. V dôvodoch svojho dovolania v podstate zopakoval dôvody, ktorými argumentoval proti rozsudku súdu prvého stupňa v odvolacom konaní....

Najvyšší súd Slovenskej republiky pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok.   Nielen   z   označenia   tohto   opravného   prostriedku   ako   mimoriadneho,   ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie   je   určené   k   náprave   akýchkoľvek   pochybení   súdov,   ale   len   tých   najzávažnejších (mimoriadnych) procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por....

Obvinený ako prvý dovolací dôvod uplatnil dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.   c/   Tr.   por.,   podľa   ktorého   dovolanie   možno   podať   ak   bolo   zásadným   spôsobom porušené právo na obhajobu.

Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva....

Obvinený v dovolaní výslovne nenamietal, že by v jeho trestnej veci boli porušené ustanovenia Trestného poriadku o povinnej obhajobe... Obvinený naplnenie tohto dovolacieho dôvodu v podstate videl v jednostrannom hodnotení dôkazov, resp., že súd svoje   rozhodnutie   o   vine   založil   na   dôkaze,   ktorý   nebol   vykonaný   kontradiktórnym spôsobom, pričom obom súdom vytýkal nedostatočné zistenie skutkového stavu... V tejto súvislosti   najvyšší   súd   považuje   za   potrebné   pripomenúť,   že   v trestnom   konaní   platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov – ustanovenia § 2 ods. 5 a ods. 6 a § 125 Tr. por. Podľa nich bolo potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu, ktorý bol nevyhnutný pre rozhodnutie. Podľa zásady voľného hodnotenia   dôkazov   zákon   nestanovil   žiadne   pravidlá,   pokiaľ   ide   o   mieru   dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Za porušenie práva na obhajobu v zmysle uplatňovaného dovolacieho dôvodu preto nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov. Rovnako tak ani   hodnotenie   dôkazov   spôsobom,   ktorý   nezodpovedá   predstavám   obvineného, nepredstavuje porušenie jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom.... Z uvedeného vyplýva, že v posudzovanej veci k namietanému porušeniu práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nedošlo.

Ako   ďalší   dovolací   dôvod   obvinený   uviedol   ustanovenie   §   371   ods.   1   písm.   g/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Uvedený dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané, resp. neboli vykonané zákonným spôsobom, prípadne na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom. V rámci tohto dôvodu namietal, že rozhodnutie súdov je založené na obrazovom zázname, ktorý vyhotovil svedok a bol získaný nezákonne.

Zo strany obvineného ide o obranu, ktorú uplatňoval už v pôvodnom konaní na súde prvého stupňa i v konaní o odvolaní. S námietkami obvineného sa oba nižšie súdy náležite vysporiadali a svoje rozhodnutia v tomto smere náležité odôvodnili. Napriek tomu považuje najvyšší súd v tejto súvislosti obvinenému pripomenúť, že za dôkaz v zmysle § 119 ods. 2 Tr. por. môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä... Okruh dôkazných prostriedkov výslovne uvedených v citovanom ustanovení môže byť v konkrétnom prípade doplnený o ďalšie dôkazy, čo zákon umožňuje nielen demonštratívnym výpočtom vymenovaných dôkazov s použitím slovka „najmä“, ale aj všeobecnou formuláciou, podľa ktorej za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité   objasnenie   veci.  ...   Zo   spisu   vyplýva,   že   priestor   baru   bol   monitorovaný kamerovým systémom, bol takto označený, a preto bol obvinený uzrozumený s tým, že priestor   je   monitorovaný.   Zo   strany   majiteľa   baru   bol   uvedený   systém   inštalovaný za účelom ochrany jeho majetku a majetku jeho zákazníkov, čo je v súlade s článkom 11 ods. 1, ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (úst. zák. č. 23/1991 Zb. v neskoršom znení), z čoho vyplýva, že nemohlo ísť o neoprávnený zásah do práv obvineného. Uvedený dôkaz aj podľa názoru najvyššieho súdu bol získaný zákonným spôsobom, z čoho vyplýva, že súdy nižších   stupňov   pri   dokazovaní   postupovali   v   súlade   s trestným   poriadkom   a   súdnou praxou, preto námietky obvineného nespĺňajú ani dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por....

V posudzovanej veci, ako z vyššie uvedeného vyplýva, neboli splnené podmienky dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/, g/ Tr. por., preto Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného ⬛⬛⬛⬛ podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.».

Zásadná námietka sťažovateľa týkajúca sa namietaného porušenia základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (časť II jeho sťažnosti) súvisí sjeho presvedčením, že bol odsúdený na základe nezákonne získaného dôkazu – obrazovéhozáznamu   zachyteného   na   DVD   –   R   nosiči.   Námietku   nezákonne   získaného   dôkazusťažovateľ konkretizuje takto:

«V   trestnom   konaní   nedošlo   k   odstráneniu   pochybností   o   tom,   či   vyhotovenie obrazového záznamu, resp. monitorovanie verejne prístupných priestorov bolo realizované v zmysle zákona č. 428/2002 Z. z., predovšetkým v zmysle ust. § 10 ods. 7 cit. Zákona, v súlade s požiadavkou zákonodarcu, aby monitorovanie verejne prístupných priestor bolo realizované   pomocou   videozáznamu   iba   na   účely   zachovania   verejného   poriadku a bezpečnosti, odhaľovania kriminality alebo narušovania bezpečnosti štátu, a to iba vtedy, ak je priestor zreteľne označený ako monitorovaný.

Zároveň   cit.   zákon   č.   428/2002   Z.   z.   zakladá   podmienku   registrácie   každého prevádzkovateľa   systému   bezpečnostných   kamier   (ďalej   iba   prevádzkovateľ   kamerového systému) na Úrade na ochranu osobných údajov SR, ktorý je orgánom štátneho dozoru nad zákonnosťou   monitorovania   verejne   prístupných   priestorov   bezpečnostnými   kamerami. V danom   prípade   konal   zhotoviteľ   obrazového   záznamu   v   rozpore   s   touto   zákonnou požiadavkou.

V   záujme   ochrany   fyzických   osôb   pred   nezákonným   monitorovaním a pred nezákonným zhromažďovaním informácií súkromnej povahy, zákonodarca v ust. § 13 ods. 7 zákona č. 428/2002 Z. z. ukladá obmedzenie, v zmysle ktorého zakotvuje maximálnu dĺžku doby, počas ktorej je prevádzkovateľ kamerového systému oprávnený záznamy získané v súlade   s   cit.   zákonom   uchovávať   na   záznamovom   zariadení   príp.   i   spracovávať   pre zákonom ustanovené účely. V zmysle cit. zákonného ustanovenia platí: „ak vyhotovený záznam podľa § 10 ods. 7 cit. zákona nie je využitý na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch, ten, kto ho vyhotovil, ho zlikviduje najneskôr v lehote siedmych dní odo   dňa   nasledujúceho   po   dni,   v   ktorom   bol   záznam   vyhotovený,   ak   osobitný   zákon neustanovuje inak.“ Akékoľvek uchovávanie obrazových záznamom presahujúce zákonom vymedzenú   dobu   možno   podľa   nášho   právneho   názoru   vykazuje   znaky   neoprávneného zhromažďovania dát predstavujúc závažný zásah do osobnostných práv monitorovaných osôb....

Záujem   na   zistení   skutkového   stavu   nemožno   nadradiť   nad   zásadu   zákonnosti a opomenúť   právo   každého   na   spravodlivý   proces.   Takýto   postup   by   orgány   činné v trestnom konaní príp. súd mohol nabádať k snahe zistenia páchateľa trestného činu aj za cenu porušenia zákona.»

Na základe argumentácie obsiahnutej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavnýsúd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, v zmysle čl. 46. Ústavy SR a práva na   spravodlivý   súdny   proces   v   súlade   s   hodnotami   zaručenými   článkom   VI.   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo v konaní pred Najvyšším súdom   SR   pod č.   kon.:   5   Tdo/71/2012,   ako   aj   v   konaní   pred   Krajským   súdom   Žilina vedenom pod sp. zn.: 2 To/68/2010 a v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn.: 9 T/46/2011 porušené.

Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 5 Tdo/71/2012 zo dňa 22. 11. 2012 sa vo všetkých výrokoch a vec mu vracia na nové rozhodnutie. Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania a trovy právneho zastúpenia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone.   Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavnýmsúdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môžeústavný   súd   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v petite   svojej   sťažnosti,a vo vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.Platí to predovšetkým   v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom(m. m. II. ÚS 19/05,   III. ÚS 2/05,   IV.   ÚS   287/2011).   Tvrdenia   o porušení   inýchustanovení ústavy,   alebo   medzinárodných   zmlúv   o ľudských   právach   a základnýchslobodách, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, sa v súlade s doterajšoujudikatúrou ústavného   súdu   považujú   iba   za   súčasť   jeho   argumentácie(m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

V nadväznosti   na   uvedené   možno   z navrhovaného   petitu   vyvodiť,   že   sťažovateľnamieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a tiež postupom krajskéhosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 68/2012 a postupom okresného súdu v konanívedenom pod sp. zn. 9 T 46/2011.

V časti   III   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   formuluje   námietky   týkajúce   sa   porušeniazásady rovnosti, resp. zásady rovnosti zbraní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, resp. porušeniačl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 dohovoru. Túto časť sťažnosti ústavný súd v súladeso svojou ustálenou judikatúrou považuje len za súčasť argumentácie sťažovateľa.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp.   zn.   2   To   68/2012   a   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 9 T 46/2011

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a uplatní   sa   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 T 46/2011 a jehorozsudku z 23. februára 2012 mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom boloprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípadevylučuje právomoc ústavného súdu. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnomprerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde zdôvodu nedostatku svojej právomoci.

Z rovnakého   dôvodu   (nedostatok   právomoci)   ústavný   súd   pri   predbežnomprerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v časti smerujúcej proti postupu krajskéhosúdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   To   68/2012.   V tejto   súvislosti   ústavný   súdpoznamenáva,   že   kľúčová   námietka   sťažovateľa   obsiahnutá   v jeho   odvolaní   i dovolaní(a napokon aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu) sa týkala použitia nezákonnéhodôkazu v jeho trestnej veci. Vzhľadom na to bol najvyšší súd ako dovolací súd oprávnenýna   základe   dovolania   sťažovateľa   preskúmať   jeho   námietku   týkajúcu   sa   použitianezákonného   dôkazu.   Keďže   namietaný   postup   krajského   súdu   súvisiaci   s   námietkoupoužitia nezákonného dôkazu bol predmetom prieskumu najvyššieho súdu v dovolacomkonaní, právomoc najvyššieho súdu aj v tomto prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

V súvislosti s predbežným preskúmaním napadnutého uznesenia najvyššieho súduv časti týkajúcej sa tvrdeného použitia nezákonného dôkazu (DVD – R nosiča obsahujúcehoobrazovú   nahrávku   stíhaného   skutku)   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,že vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   animimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadneoprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   privýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, čiv konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   považuje   ústavný   súd   také   súdnerozhodnutie,   pri   ktorom   zistí   takú   interpretáciu   a   aplikáciu   právnej   normy   príslušnýmsúdom, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založenépreskúmavané súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidláformálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnomrozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Po preskúmaní rozsudku okresného súdu z 23. februára 2012, rozsudku krajskéhosúdu z 18. júla 2012 a predovšetkým napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súds odkazom na citované časti označených rozhodnutí konštatuje, že všetky všeobecné súdyrozhodujúce   v trestnej   veci   sťažovateľa   formulovali   jasné   a zrozumiteľné   odpovedena námietky   sťažovateľa   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vysvetlili,   prečo   dôkaz(DVD – R nosič obsahujúci obrazovú nahrávku stíhaného skutku) považujú za použiteľnýv trestnej   veci   sťažovateľa.   Z označených   rozhodnutí   všeobecných   súdov   vyplývajednoznačný záver, že monitorovanie predmetného disko klubu ako verejne prístupnéhopriestoru   bolo   realizované   na   účely   zachovania   verejného   poriadku   a   bezpečnosti,odhaľovania   kriminality,   ako   aj   to,   že   tento   priestor   bol   zreteľne   označený   akomonitorovaný.   Vo   vzťahu   k tomuto   záveru   ústavný   súd   nemá   z ústavného   hľadiskarelevantné výhrady, naopak, stotožňuje sa s ním.

Ani   argumentáciu   krajského   súdu   o   dopade   prípadného   nesplnenia   podmienokregistrácie prevádzkovateľa systému bezpečnostných kamier v predmetnom disko klube(„Ani táto   skutočnosť nemôže   mať podľa názoru   odvolacieho   súdu   vplyv   na zákonnosť uvedeného dôkazu, nakoľko v prípade, že ⬛⬛⬛⬛ ako prevádzkovateľ informačného systému má povinnosti, ktoré porušil, tak v takom prípade môže Úrad na ochranu osobných údajov postupovať v zmysle zákona č. 428/2002 Z. z. Porušenie tejto povinnosti nemôže mať prednosť pred odhalením trestnej činnosti, ktorej sa obžalovaný dopustil.“), voči ktorejnajvyšší súd v napadnutom uznesení neformuloval žiadne výhrady, ústavný súd nepovažujes ohľadom na príslušné ustanovenia zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajovv znení neskorších predpisov za svojvoľnú.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, žemedzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,na základe   ktorej   by   po   prípadnom   prijatí   tejto   časti   sťažnosti   na   ďalšie   konaniereálne mohol rozhodnúť o ich porušení, a preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   už   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sas ostatnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015