znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 514/2014-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť I. H., zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Varsányim, Škultétyho 14, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 27 P 406/2009 z 8. marca 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 CoP 56/2013 z 19. novembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2014 doručená sťažnosť I. H., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Varsányim, Škultétyho 14, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný   súd“)   sp.   zn.   27 P 406/2009   z   8.   marca   2013   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoP 56/2013 z 19. novembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ (otec toho času už plnoletých   detí)   bol   v   procesnom   postavení   odporcu   účastníkom   konania   o   zvýšenie výživného v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 27 P 406/2009. Sťažovateľ sa v predmetnom konaní domáhal, aby bol návrh na zvýšenie výživného zamietnutý a výživné bolo od 1. januára 2011 do budúcna znížené. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 27 P 406/2009 z 8. marca 2013 zmenil svoj pôvodný rozsudok sp. zn. 25 P 84/05 z 31. júla 2007 tak, že návrh sťažovateľa na zníženie výživného od 1. januára 2011 do budúcna zamietol, zvýšil jeho vyživovaciu povinnosť na každú z navrhovateliek z 597,49 € na 800 € za obdobie od 1. januára 2010 do 31. decembra 2010 a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Okresný súd zároveň sťažovateľovi uložil povinnosť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku uhradiť dlžné výživné za obdobie od 1. januára 2010 do 31. januára 2013, spolu vo výške 2 430,12 € pre každú z navrhovateliek.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podali odvolanie navrhovateľky, ako aj sťažovateľ.   O odvolaniach   účastníkov   konania   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 5 CoP   56/2013   z 19.   novembra   2013   tak,   že   potvrdil   odvolaniami   napadnutý   rozsudok okresného súdu, pričom zároveň rozhodol, že o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „Odvolací súd arbitrárne rozhodol vo veci sťažovateľa tým, že svoje právne závery riadne   neodôvodnil.   Odvolací   súd   sa   obmedzil   vo   svojich   záveroch   na   veľmi   strohé konštatácie   výsledkov   jeho   hodnotenia   bez   logického   vysvetlenia   zistených   skutočností s použitím   súvisiacich   právnych   ustanovení.   Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   tak nepresvedčivé a popiera základné princípy spravodlivého procesu, ktorého výsledkom je predvídateľné rozhodnutie pre účastníkov konania.“

Vo vzťahu k rozhodovaniu súdu prvého stupňa sťažovateľ uvádza: „Počas   súdneho   konania   sťažovateľ   viackrát   uplatnil   námietku   zaujatosti   voči konajúcej sudkyni, pričom neustále poukazoval na nadštandardné kolegiálne, priateľské vzťahy medzi konajúcou sudkyňou a matkou navrhovateliek - sudkyňou súdu sídliaceho v tej istej budove, ako konajúci súd. Opodstatnenosť obavy sťažovateľa zo zaujatosti konajúcej sudkyne sa potvrdila aj rozsudkom okresného súdu, ktorý hrubým spôsobom porušil jeho ústavou garantované práva.“

Sťažovateľ v rámci právnej argumentácie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Obdo   2/2008   z 12.   marca   2009   a viacero   rozhodnutí ústavného súdu (napr. nálezy sp. zn. I. ÚS 342/2010, I. ÚS 226/03, II. ÚS 6/03 a iné), ako i rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   [ďalej   aj   „ESĽP“   (napr.   García   Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999, Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997 a iné).

Podľa   názoru   sťažovateľa „Rozsudok   Krajského   súdu   v   spojitosti   s   Rozsudkom Okresného súdu trpí v celistvosti nedostatkom skutkových a právnych záverov, v dôsledku čoho   vykazuje   znaky   arbitrárneho   rozhodnutia   a   nepreskúmateľnosti   pre   nedostatok dôvodov...   Krajský   súd   v   Žiline   dôsledne   nepostupoval   v   intenciách   základných   zásad konania,   a   teda   nezistil   dostatočne   skutkový   stav   a   nevykonal   dôkazy   nevyhnutné   na dostatočné posúdenie predmetnej právnej veci, následne porušiteľ v rámci preskúmania napadnutého   rozhodnutia   nevykonal   dokazovanie,   neodstránil   vady   prvostupňového konania a ani nezrušil napadnuté rozhodnutie súdu konajúceho v prvom stupni (Okresný súd), ktoré má tie isté právne vady, čím došlo zo strany porušiteľa k porušeniu základných práv sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a na súdnu a inú právnu ochranu.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Žiline, č. k. 5CoP/ 56/ 2013 z 19. novembra 2013 a rozsudkom Okresného súdu Košice II, č. k. 27P 406/ 2009 - 690 z 8. marca 2013 bolo porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 5CoP/ 56/ 2013 z 19. zo dňa 19. novembra 2013 a rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 27P 406/2009-690 z 8. marca 2013 sa zrušujú a vec sa Okresnému súdu Košice II vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania, do 15 dní od doručenia tohto nálezu, na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ sťažnosťou napáda rozsudok okresného súdu, ktorým rozhodol   o jeho vyživovacej povinnosti voči plnoletým dcéram.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Zo sťažnosti vyplýva, že podľa sťažovateľa došlo napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým rozhodol o vyživovacej povinnosti sťažovateľa voči jeho plnoletým dcéram, k porušeniu jeho v sťažnosti označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   uvádza,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr.   II.   ÚS   88/01, III. ÚS 362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnom   konaní. K porušeniu   tohto   základného   práva   by   mohlo   dôjsť   predovšetkým   vtedy,   ak   by   bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že vyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku okresného súdu sp. zn. 27 P 406/2009 z 8. marca 2013.

V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom v ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania (ust. § 214 O. s. p.) napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Pokiaľ   išlo   skutkové   zistenia,   vyhodnotenie   rozhodujúcich   skutočností   a   právne posúdenie   veci   v   tomto   smere   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je nutné opakovať (ust. § 219 ods. 2 O. s. p.).

Zákonná úprava v ust. § 78 Zákona o rodine umožňuje súdu zmeniť dohody a súdne rozhodnutia o výživnom, ak od poslednej úpravy výživného došlo medzi účastníkmi k takej zmene pomerov, kedy už pôvodne určené výživné nemôže plniť zákonnom predpokladaný účel.   K   zmene   pomerov   môže   dôjsť   jednak   na   strane   oprávneného   (v   tomto   prípade navrhovateliek) v dôsledku jeho fyzického vyspievania, so zvyšovaním nákladov súvisiacich s prípravou na budúce povolania pod., ale i na strane povinného (v tomto prípade odporcu) v dôsledku zvýšenia, resp. odôvodneného poklesu jeho príjmu, rozšírenia, resp. zúženia okruhu vyživovacích osôb a pod. Musí sa vždy jednať o zmenu trvalého charakteru, pričom súd rozhodujúci o novej (zmenenej) vyživovacej povinností už nie je oprávnený skúmať vecnú   správnosť   pôvodne   určeného   výživného   (lebo   v   takomto   prípade   by   sa   jednalo o neprípustnú reparáciu právoplatného rozhodnutia), ale prihliada len na zmeny, ktoré tu nastali od posledného rozhodnutia.

Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia s prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti   potom   prvostupňový   súd   postupoval   správne   keď   skúmal,   či   od   poslednej úpravy výživného došlo medzi účastníkmi k takej zmene pomerov, ktorá odôvodňuje zmenu výživného.   V   tomto   smere   vykonal   vo   veci   i   dostatočné   dokazovanie   a   vyvodil   z   neho správny záver, keď návrhu čiastočne vyhovel.“

Krajský súd, vychádzajúc zo skutkových zistení okresného súdu, formuloval svoje právne závery takto:

„V prejednávanej veci i podľa názoru odvolacieho súdu boli splnené podmienky pre zmenu rozhodnutia o výživnom pre navrhovateľky v rozhodnom období. Je nepochybné, že od   poslednej   úpravy   výživného   došlo   k   nárastu   nákladov   na   uspokojenie   potrieb navrhovateliek súvisiacich jednak s prípravou na ich budúce povolanie ako i v dôsledku ich fyzického vyspievania, pričom zárobkové možnosti otca v rozhodnom období takéto zvýšenie umožňovali.   Príjem   otca,   tak   ako   to   správne   konštatuje   prvostupňový   súd   sa   zvýšil o 1.494,177 Eur mesačne a za takéhoto stavu zvýšenie výživného o cca 200 Eur je podľa názoru   odvolacieho   súdu   primerané.   Deti   majú   právo   podieľať   sa   na   životnej   úrovni rodičov a z tohto pohľadu potom je potrebné posudzovať ich základné potreby (pokiaľ je životná úroveň rodičov vyššia budú i odôvodnené potreby detí vyššie). Nemôže byt' na ujmu detí, ak si rodič v rozhodnom období neplnil vyživovaciu povinnosť v akom mu to jeho pomery v tom čase umožňovali a prvostupňový súd tieto skutočnosti správne vyhodnotil, keď   rozhodol   o   zmene   výživného   len   za   obdobie   kedy   príjem   otca   takéto   zvýšenie umožňoval.

Správne postupoval prvostupňový súd i v tom, keď vo zvyšku návrh navrhovateliek zamietol a nevyhovel ani návrhu otca na zníženie výživného. Aj v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, keďže ani v priebehu odvolacieho konania neboli zo strany účastníkov tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa prvostupňový súd nevyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia.“

Vychádzajúc   predovšetkým   z citovaného,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam zákona č. 36/2005 Z. z. o   rodine   a o zmene a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktoré upravujú vyživovaciu povinnosť medzi rodičmi a deťmi. Závery krajského súdu nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny   názor   krajského   súdu   a   jeho   závery   možno   v   posudzovanej   veci   považovať za zrozumiteľné,   logické   a   vyvážené,   a   preto   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznačí   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom (III. ÚS 3/97,   II. ÚS 141/04),   dospel   pri   predbežnom   prerokovaní   k   záveru,   že   medzi rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   5   CoP   56/2013   z 19.   novembra   2013   a   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie mohol   reálne dospieť   k záveru   o   ich porušení.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už nezaoberal jeho ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014