znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 514/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Bc. J. S., L., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, práva na rovnosť v trestnom konaní podľa čl. 47 ods. 3, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 97/07 a vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním do práva na súkromie podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1, práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 102/2009 a príkazom na vyšetrenie duševného stavu sp. zn. 3 To 102/2009 zo 4. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Bc. J. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2011 doručená sťažnosť Ing. Bc. J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, práva na rovnosť v trestnom konaní   podľa   čl.   47   ods.   3,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 97/07 a vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do práva na súkromie podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1, práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 To 102/2009   a príkazom na vyšetrenie   duševného   stavu   sp.   zn.   3   To   102/2009   zo 4. novembra   2010   (ďalej   aj „namietaný príkaz“).

2. Z obsahu sťažnosti predovšetkým vyplynulo, že sťažovateľ namieta, že 15. júna 2011 mu bolo doručené uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Nto 7/2007 zo 4. októbra 2007, na základe ktorého predsedníčka senátu JUDr. A. H. bola vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania vo veci sťažovateľa vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 3 To 97/07. Sťažovateľ je však toho názoru, že krajský súd „nemohol v danej veci konať a rozhodovať, pretože   som   nebol   v   danom   čase   zastupovaný   advokátom,   nebol   som   náležito   poučený o mojom   práve   na   obhajobu   (zákonná   povinnosť   súdu   vzhľadom   na   trestné   skutky   mi kladené za vinu), nebola mi poskytnutá súdom primeraná lehota na zvolenie si vlastného obhajcu z radov advokátov...“. Uvedeným postupom bolo preto porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na rovnosť v trestnom konaní podľa čl. 47   ods.   3   ústavy   a najmä   právo   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy.   Okrem uvedeného sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 97/07.

3.   Sťažovateľ   ďalej   poukázal   na   to,   že   jeho   trestný   spis   bol   krajskému   súdu predložený   z   dôvodu,   aby   tento   rozhodol   o odvolaní «až   dňa   28.   09.   2007“, pričom „ku dnešnému   dňu   nebolo   o   odvolaní   (t.   j.   o   mojich   právach)   rozhodnuté   odvolacím súdom“. Postupom Krajského súdu v Bratislave došlo k porušeniu môjho základného práva na obhajobu, pretože Krajský súd v Bratislave nekonal so mnou primerane a náležito ako s účastníkom   trestného   konania   (obžalovaným),   pričom   na   neverejnom   zasadnutí   súdu rozhodol uznesením o vrátení veci na Okresný súd Bratislava III.

Vykonanou lustráciou na OS Bratislava III bolo zistené, že spis zn. 3To 102/2009 bol vrátený na tento prvostupňový súd dňa 31. 05. 2011.

Krajský súd v Bratislave zo spisového materiálu č. k. PK 1T 56/03 OS Bratislava III mal vedomosť o tom, že od r. 2006 som nebol zastupovaný advokátom.

Teda je nesporným,   že postup Krajského súdu v Bratislave od 28. 09. 2007 bol v kontexte trestného stíhania od r. 2001 nezákonný a protiústavný, pričom vinou obštrukcií zo   strany   súdu   nebolo   do   dnešného   dňa   vo   veci   právoplatne   rozhodnuté   a   teda   nebol odstránený stav právnej a osobnej neistoty z nesporne nezákonného a vykonštruovaného trestného stíhania.

Obštrukcie zo strany súdu pritom nadobudli charakter odmietnutia spravodlivosti, čo sa prejavilo aj na mojom zdraví.

K   zhoršeniu   zdravia   prispelo   prinútenie   ma   podriadiť   sa   úkonu   vyšetrenia psychického   zdravotného   stavu   na   podklade   nezákonného   Príkazu   na   vyšetrenie   môjho duševného stavu č. k. 3 To 102/2009... zo dňa 4. 11. 2010.

V rozhodnom období marenia spravodlivosti a porušovania práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   (viď.   rozsudok   ESĽP   vo   veci   „DELCOURT   z   r.   1970, rozsudok ESĽP vo veci Apicella vs Taliansko z r. 2004) došlo k neprípustnému zásahu do môjho   práva   na   súkromie   a   do   práva   na   ochranu   zdravia   a   to   tým,   že   Krajský   súd v Bratislave pre potreby ??? odvolacieho konania vydal dňa 04. 11. 2010 („darček k mojim narodeninám“) Príkaz na vyšetrenie môjho duševného stavu č. k. 3 To 102/2009 zo dňa 4. 11. 2011..., vo veci vydal Uznesenie č. k. 3 To 102/2009 zo dňa 04. 11. 2010..., ktorým rozhodol o pribratí znalcov z odboru zdravotníctva, odvetvie psychiatria do konania a tak ma prinútil proti v čase liečenia sa a po diagnostikovaní poruchy kognitívnych f-cií proti mojej vôli podrobiť sa tomuto krajne nechutnému a dehonestujúcemu úkonu - vyšetreniu na podklade ktorého znalkyne vypracovali dňa 08. 03. 2011 znalecký posudok..., čím došlo neprimerane k zásahu do môjho CNS a následnému zhoršeniu zdravotného stavu.... Nakoľko   Krajský   súd   v   Bratislave   doručením   mi   uznesenia   č.   k.   1   Nto   7/2007 vydaného dňa 4. októbra 2007 až dňa 15. 06. 2011, teda po viac 3 rokoch a 9 mesiacoch deklaroval vlastné pochybenie, pochybenie porušením práva na obhajobu, porušením práva rovnosti, porušením práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu, tak sa preukázalo a je nesporným, že úkon súdu vydaním Príkazu na vyšetrenie duševného stavu pre potreby ??? odvolacieho konania bol predčasným úkonom Krajského súdu v Bratislave, nezákonným - absolútne neúčinným.

Súd o tejto skutočnosti vedel a s akcentom na ust. §-u 2 ods. 2 Tr. poriadku musel vedieť   vzhľadom   na   obsah   trestného   spisu,   že   predmetný   znalecký   posudok   už   nebude možným   hodnoverne   použiť   pre   prípadné   opätovné   odvolacie   konanie   z   dôvodu   jeho neaktuálnosti.

Celkove vyššie uvedeným nesúladným konaním Krajský súd v Bratislave v rámci tzv. odvolacieho   konania   vinou vlastnej   zmätočnosti   a   porušovania   platných ustanovení Tr. poriadku ako aj titulom absolútne neúčinných úkonov maril právo obž. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a to za obdobie od 28. 09. 2007 do 31. 05. 2011, t. j. 3 roky a 9   mesiacov.   Z   odkazom na rozsudok   ESĽP   Apicella   vs Taliansko   z   r.   2004   sťažovateľ požaduje   primerané   finančné   zadosťučinenie   za   prieťahy   ním   nezavinené   ale   zavinené Krajským súdom v Bratislave a to v sume: 1.500,- € /rok prieťahov, t. j. sumu 5.625,- €.... S   akcentom   na   vyššie   uvedené   nové   skutočnosti   a   vyššie   uvedené   sťažovateľ požaduje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozšíril   po   preskúmaní   veci   a   na   vec vzťahujúci sa spisový materiál (viď. podanie podané zast. advokátkou JUDr. A. C. - ex offo pred   2   mesiacmi)   o   nižšie   uvedené   výroky   týkajúce   sa   flagrantných   porušení   aj   iných základných práv sťažovateľa (mňa), ktoré sa objavili a preukázali až po podaní sťažnosti zast.   advokátkou   JUDr.   A.   C.,   nakoľko   aj   sám   Krajský   súd   v   Bratislave   doručením uznesenia   č.   k.   1   Nto   7/2007   vydaného   dňa   4.   októbra   2007   sťažovateľovi   až   dňa 15. 06. 2011 sťažovateľovi zdeklaroval vlastné pochybenia v konaniach č. k. 3 To 97/07 a č. k.   3To 102/09,   čím   vyvolal   stav   právnej   a   osobnej   neistoty   sťažovateľa,   včítane neprimeraného   neoprávneného   zásahu   do   práva   na   súkromie   sťažovateľa   potupným nariadením vyšetrenia psychického zdravotného stavu sťažovateľa, čím o. i. neprípustné zverejnil   tretím osobám informácie   o jeho zdravotnom   stave,   osobné   údaje   sťažovateľa získané   v   rámci   trestného   konania,   čím   zároveň   neoprávnene   ohrozil   právo   na   česť   a dôstojnosť sťažovateľa pred nepovolanými osobami (v danom prípade znalkyňami), ktoré vydaním uznesenia č. k. 3 To 102/2009 zo dňa 04. 11. 2010 neprípustné pribral do konania. Nakoľko   stav nezákonnosti   vyvolaný   a zapríčinený Krajským   súdom   v Bratislave zásahom do výsostne osobnostných práv sťažovateľa trvá a Krajský súd v Bratislave tento stav neprimeranosti a nezákonnosti neodstránil vydaním uznesenia o zrušení Príkazu na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa č. k. 3To 102/2009 (popr. formou autoremedúry) pred vrátením veci na Okresný súd Bratislava III (vec sa vrátila na súd 31. 05. 2011), tak sťažovateľ sa v záujme ochrany svojich práv s dôverou obracia na Ústavný súd Slovenskej republiky a žiada, aby Ústavný súd SR tento napadnutý Príkaz na vyšetrenie duševného stavu   sťažovateľa   č.   k.   3To   102/2009   zo   dňa   04.   novembra   2010   zrušil   a   zároveň sťažovateľovi   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume:   22.000,-   €   nakoľko k nezákonnému a neprimeranému a intenzívnemu zásahu do práva na súkromie sťažovateľa, do práva na ochranu zdravia (psychicky vyčerpávajúce psychiatrické vyšetrenie znalkyňami proti slobodnej vôli sťažovateľa, navyše v čase jeho práceneschopnosti a liečenia sa po zdokumentovaní poruchy kognitívnych f-cií - t.   j. praktikami nacistov v koncentračných táboroch) v čase jeho liečenia už došlo, a túto skutočnosť nemožno zvrátiť uvedením do pôvodného stavu.

Zrušenie Príkazu na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa č. k. 3To 102/2009 zo dňa   04.   novembra   2010   dľa   sťažovateľa   nepostačuje   na   nápravu   stavu,   ktorý   vznikol neoprávneným a neprimeraným zásahom, do práva na súkromie, do práva na ochranu zdravia,   do   práva   na   ochranu   osobných   údajov   ako   aj   šikanóznym   výkonom   práva   - prinútením sťažovateľa podrobiť sa vyšetreniu znalcami pribratými do trestného konania v rozpore so zákonom, formou zneužitia ustanovení trestného poriadku - § 116 ods. 1 Tr. por. a nasl. k neoprávnenému zásahu, čo v právnom štáte nie je možným.»

4. Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:

„1.   Krajský   súd   v   Bratislave   v   konaní   č.   k.   3To   97/07   porušil   základné   právo obžalovaného Ing. Bc. J. S.:

- na obhajobu, zaručené čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,

- na súdnu ochranu, zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

- na rovnosť v trestnom konaní, zaručené v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky

- na právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Krajský   súd   v   Bratislave   v   konaní   č.   k.   3To   102/09   porušil   základné   právo obžalovaného Ing. Bc. J. S.

-   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do práva na súkromie,   zaručené v čl. 19 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

- na ochranu zdravia, zaručené čl. 40 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky

- na právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.

3.   Príkaz   na   vyšetrenie   duševného   stavu   obžalovaného   Ing.   Bc.   J.   S.   č.   k. 3 To 102/2009 vydaný Krajským súdom v Bratislave dňa 04. novembra 2010 zrušuje.

4.   Ing.   Bc.   J.   S.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   27.625,-€ (slovom:   dvadsaťdvatisíc   euro),   ktoré   je   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   zaplatiť sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v súvislosti s predmetom tohto konania predovšetkým poznamenáva, že sťažovateľ svoje podanie zo 17. júna 2011, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 22. júna 2011, označil ako „Doplnenie sťažnosti – Ing. Bc. J. S. vs Krajský súd v Bratislave“, pričom v tomto podaní uviedol, že „sťažovateľ požaduje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozšíril po preskúmaní veci a na vec sa vzťahujúci spisový materiál (viď. podanie podané zast. Advokátkou JUDr. A. C. – ex offo pred 2 mesiacmi)“. Ústavný súd zistil, že vec, ktorej rozšírenia sa sťažovateľ dožaduje, je vedená na ústavnom súde pod sp. zn. III. ÚS 272/2011, avšak uznesením č. k. III. ÚS 272/2011-14 zo 14. júna 2011 bola skončená (teda ešte pred doručením   predmetného   podania),   preto   podanie   sťažovateľa   zo   17.   júna   2011   bolo posúdené ako samostatná sťažnosť.  

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného práva

- na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, práva na rovnosť v trestnom konaní podľa čl. 47 ods. 3, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 97/07,

- na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do práva na súkromie podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1, práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 102/2009 a príkazom na vyšetrenie duševného stavu sp. zn. 3 To 102/2009 zo 4. novembra 2010.

1.   Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   jednou   z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   začala   vo   vzťahu   k   postupu Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 97/07, v ktorom sťažovateľ uvádza   námietky   týkajúce   sa   viacerých   skutočností   týkajúce   sa   procesného   postupu krajského súdu vrátane zbytočných prieťahov v konaní, plynúť najneskôr skončením tohto konania,   ku   ktorému   došlo   –   ako   to   vyplýva   z uznesenia   č.   k.   III.   ÚS   272/2011-14   –26. októbra 2007. („Ústavný súd zistil, že trestná vec sťažovateľa bola prvýkrát predložená krajskému   súdu   28.   septembra   2007,   kde   bola   vedená   pod   sp.   zn.   3   To   97/2007.   Dňa 26. októbra   2007   bol   spis   bez   meritórneho   rozhodnutia   vrátený   súdu   prvého   stupňa z dôvodu procesného nedostatku spočívajúceho v tom, že jeden zo spoluobžalovaných nemal obhajcu,   hoci   u neho   boli   splnené   podmienky   nutnej   obhajoby“ –   s.   5   uvedeného uznesenia).

Pretože predmetná sťažnosť bola podaná na ústavnom súde v čase (22. júna 2011), keď už dávno uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa už nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 3 To 97/07.Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť v tejto časti posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

2. Rovnako, pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 22 ods. 1 a čl. 40 prvej vety ústavy v súvislosti s príkazom na vyšetrenie duševného   stavu   sp.   zn.   3   To   102/2009   zo   4.   novembra   2010,   tento   príkaz   bol   podľa doručenky, ktorej fotokópiu ústavný súd zadovážil, sťažovateľovi doručený 26. novembra 2010.

Pretože predmetná sťažnosť bola podaná na ústavnom súde v čase (22. júna 2011), keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa už nemohol   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok   uvedených   v sťažnosti   ani   vo   vzťahu k námietkam týkajúcim sa príkazu na vyšetrenie duševného stavu sp. zn. 3 To 102/2009 zo 4. novembra 2010.

Z uvedených   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   aj   v tejto   časti   posúdiť   ako   návrh podaný oneskorene.

3. Pokiaľ ide   o sťažovateľom   namietané porušenie základných   práv podľa   čl.   19 ods. 1 a 2, čl. 22 ods. 1 a čl. 40 prvej vety ústavy v súvislosti s postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 102/2009, ústavný súd poukazuje na to, že, ako to vyplýva z uznesenia č. k. III. ÚS 272/2011-14, 28. apríla 2011 („Dňa 23. marca 2011 krajský súd určil termín verejného zasadnutia na 28. apríl 2011, na ktorom uznesením sp.   zn.   3 To 102/2009   zrušil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a vec   mu   vrátil,   aby   ju v potrebnom   rozsahu   znovu   prerokoval   a rozhodol.“   – s.   6   uvedeného   uznesenia) bola trestná vec sťažovateľa vrátená súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

Trestná   vec   vedená   proti   sťažovateľovi   nie   je   dosiaľ   ukončená.   Má   dôjsť   k jej opakovanému prerokovaniu na hlavnom pojednávaní okresného súdu. Sťažovateľovi nič nebráni, aby všetky   svoje námietky   uplatnené v sťažnosti   presadzoval   tak   na okresnom súde, ako aj v prípadnom ďalšom odvolacom konaní na krajskom súde. Nemožno dokonca vylúčiť ani podanie dovolania proti konečnému rozhodnutiu krajského súdu, pokiaľ toto nebude pre sťažovateľa priaznivé.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   dosiaľ   nevyčerpal   všetky   prostriedky   ochrany označených   práv   pred   všeobecnými   súdmi,   je   právomoc   ústavného   súdu   v tejto   časti sťažnosti a v danej fáze veci vylúčená.

4. Sťažovateľ vo svojom podaní zo 17. júna 2011 napokon namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 102/2009.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania   sťažovateľa   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   bolo   na   krajskom   súde skončené   a „spis   sp.   zn.   3To   102/2009   bol   vrátený   na...   prvostupňový   súd   dňa 31. 05. 2011“. Sťažovateľ sa napriek tomu na ústavný súd obrátil so svojou predmetnou sťažnosťou až podaním zo 17. júna 2011, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súde, ktorý sťažovateľ označil za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľ   sa   v predmetnej   veci domáhal   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v čase,   keď v označenom konaní pred krajským súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že sťažovateľ zbytočné prieťahy v súvisiacom konaní (sp. zn. PK 1 T 56/03) pred Okresným súdom Bratislava III nenapadol.

Okrem   uvedeného   z hľadiska   posúdenia   námietok   sťažovateľa   týkajúcich   sa porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 102/2009 podstatnejšie   je,   že   o týchto   rozhodol   už   ústavný   súd   svojím   uznesením   č.   k. III. ÚS 272/2011-14 zo 14. júna 2011 tak, že sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.  

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti nie je prípustná pre prekážku rozhodnutej veci podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011