znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 514/2010

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   O.   D.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   K.   B.,   P., pre namietané porušenie základného podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 26 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5 Sži/4/2009   z   21.   apríla   2010   v   spojení   s   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 225/2007 z 13. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. D.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2010 doručená sťažnosť O. D., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. K. B., P., pre namietané porušenie základného podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len „ústava“)   v spojení s   čl.   26   ods.   1   a 5   ústavy   rozsudkom   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. 5 Sži/4/2009 z 21. apríla 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „prvostupňový súd“) sp. zn. 2 S 225/2007 z 13. mája 2009.

2. Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ žiadosťou z   13.   júla   2006   podanou   na   základe   zákona   č.   211/2000   Z.   z.   o   slobodnom   prístupe k informáciám   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   (zákon   o   slobode   informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) žiadal Úrad vlády Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „úrad   vlády“)   o   sprístupnenie   zvukového   záznamu z rokovania   vlády   Slovenskej   republiky   vedenej   vtedajším   predsedom   vlády   Robertom Ficom, ktoré sa uskutočnilo 4. júla 2006 o 22.15 h. Zároveň požiadal o poskytnutie prepisu zvukového záznamu, ak bol takýto prepis vyhotovený. Úrad vlády odpovedal na žiadosť o sprístupnenie informácie listom z 25. júla 2006 tak, že požadovanú informáciu odmietol sprístupniť. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu úradu vlády rozklad. Úrad vlády 21. augusta 2006 rozklad odmietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

3. Sťažovateľ   podal   24.   októbra   2006   žalobu,   ktorou   sa   domáhal   preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 S 397/2006 z 29. marca 2007 žalobe vyhovel a napadnuté rozhodnutie úradu vlády z 25. júla 2006 zrušil a vec vrátil žalovanému úradu vlády na ďalšie konanie.

4. Úrad vlády vydal 13. júna 2007 rozhodnutie č. KVSÚ-49/2006, ktorým žiadosti o sprístupnenie informácie z 13. júla 2006 nevyhovel. Proti prvostupňovému rozhodnutiu úradu   vlády   podal   sťažovateľ   2.   júla   2007   rozklad.   Vedúci   úradu   vlády   rozhodnutím č. 1383/2007/KVÚV   zo   16.   júla   2007   rozklad   zamietol   a   prvostupňové   rozhodnutie potvrdil.   Sťažovateľ následne   podal   žalobu o   preskúmanie uvedených   rozhodnutí   úradu vlády a navrhol obe rozhodnutia zrušiť.

5. Krajský   súd rozsudkom   sp.   zn.   2 S   225/07   z 13.   mája 2009   žalobu zamietol. Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   2   S   225/07   z   13.   mája   2009 odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Sži/4/2009 z 21. apríla 2010 tak, že rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že „týmto rozsudkom NS SR porušil jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojitosti s právom na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 5 ústavy“.

6. Zo sťažnosti   vyplýva, že dôvodom namietaného porušenia označených práv je skutočnosť,   že   podľa   sťažovateľa „výklad   pojmu   informácia   obsiahnutý   v   odôvodnení rozsudku NS SR je v zjavnom rozpore s Ústavou SR“. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd nerešpektoval jednoznačné znenie zákona o slobode informácií, z ktorého vyplýva, že informáciou sú aj celé dokumenty, a sťažovateľ tvrdí, že argumentácia najvyššieho súdu nie je konzistentná a zrozumiteľná. Sťažovateľ je toho názoru, že „taký výklad zákona, ktorý umožňuje paušálne a kompletné utajenie celého záznamu z rokovania vlády (t. j. všetkých čiastkových informácií zachytených na tomto zázname, bez ohľadu na ich skutočnú povahu a potrebu ich utajovania), je v zjavnom rozpore s ústavným právom na informácie podľa čl. 26 Ústavy SR“.

7. K   namietanému   porušeniu   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy   sťažovateľ   uviedol,   že „Argumentácia   NS   SR   je   nejasná,   nezrozumiteľná   a   často   skĺzava   do   všeobecných a vágnych konštatovaní a úvah, pri ktorých nie je vôbec zrejmé, z akej právnej normy alebo prameňa práva vyplývajú. NS SR nielenže nedostatočne zdôvodnil svoje vlastné právne závery,   ale   sa   takisto   zrozumiteľne   a   logicky   nevysporiadal   s   kľúčovými   argumentmi sťažovateľa, ktoré boli pre riešenie konkrétnych právnych problémov podstatné a ktoré boli uvedené   v   jeho   odvolaní.“ Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   poukazuje   najmä   na   to,   akým spôsobom sa najvyšší súd vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa vyjadrenou v odvolaní proti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu,   ktoré   sa   podľa   jeho   názoru   neopieralo o ustanovenia zákona, ale iba o bližšie nepodložený „názor súdu“ o „zásade neverejnosti“. Sťažovateľ   namieta,   že   najvyšší   súd   v   rozsudku   nereagoval   na   všetky   rozhodujúce argumenty,   ktoré   uviedol   v odvolaní,   a   namietal   nesprávnosť   argumentácie   najvyššieho súdu z týchto dôvodov:

„1) názorom súdu ani názorom žalovaného správneho orgánu nemožno rozširovať dôvody obmedzenia prístupu k informáciám nad rámec stanovený zákonom,

2) neverejnosť rokovaní vlády nie je v zákone zadefinovaná tak, že by znemožňovala sprístupniť výstupy z rokovania vlády, vrátane zvukových záznamov,

3) neverejnosť rokovaní vlády nebola v čase rokovania vlády, ktorého sa žiadosť o informácie   týkala,   ani   v   čase,   keď   odvolateľ   o   sprístupnenie   zvukového   záznamu z rokovania vlády požiadal, zakotvená v zákone.“

8. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľa O. D. na súdnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na informácie podľa   čl.   26   ods.   1   a   podľa   čl.   26   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   boli   porušené rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   21.   apríla   2010 sp. zn. 5 Sži/4/2009, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. mája 2009, č. k. 2 S 225/2007-56.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   21.   apríla   2010 sp. zn. 5 Sži/4/2009 sa zrušuje.

O. D. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 Euro, ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu. O. D. sa priznáva náhrada trov konania a právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. K. B. do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

1. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

4. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

5. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

6. Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

7. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

8. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

9. Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide   o opatrenia v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

10. Podľa čl. 26 ods. 5 ústavy orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.

11. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

III.

1. Podstata   námietok   sťažovateľa   spočíva   v   tvrdení,   že   namietaný   rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny, keďže je založený na takej interpretácii pojmov „informácia“ a   „neverejnosť   rokovania   vlády“,   ktoré   nie   sú   v   súlade   s ústavou,   a   tiež   z   dôvodu,   že najvyšší   súd   sa   v   napadnutom   rozhodnutí   nevysporiadal   so   všetkými   argumentmi sťažovateľa, ktoré uviedol v odvolaní proti rozsudku krajského súdu. Sťažovateľ namieta, že rozsudkom najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom prvostupňového súdu boli porušené jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 26 ods. 1 a 5 ústavy.

2. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že   preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

3. Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (podobne IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).

4. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd   nemusí   rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníka   konania (I. ÚS 226/2010).

5. Ústavný   súd   sa   venoval   preskúmaniu   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn.   5   Sži/4/2009   z   21.   apríla   2010   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 2 S 225/2007 z 13. mája 2009.

6. Rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 S 225/2007 z 13. mája 2009 bol založený predovšetkým na ustanovení čl. 26 ústavy, § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a § 3 ods. 1 a 3, § 2 ods. 1, § 12 a § 9 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom   prístupe   k   informáciám   a   o   zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) a na takom výklade, podľa ktorého neverejnosť rokovaní vlády neznamená len to, že sa na rokovaní vlády nesmie zúčastniť nepovolaná osoba, ale taktiež obmedzenie možnosti rozširovania   záznamov   z   týchto   rokovaní   akoukoľvek   formou.   Zverejnenie   zvukového záznamu z rokovania vlády by podľa názoru prvostupňového súdu znamenalo prelomenie zásady neverejnosti, ktoré sa vo vzťahu k rokovaniu vlády uplatňuje. Prvostupňový súd tiež uviedol, že v čase podania žiadosti o sprístupnenie informácie neexistovala zákonná norma zakotvujúca neverejnosť rokovaní vlády, ale v čase rozhodovania správnych orgánov už bola účinná novela zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 575/2001 Z. z.“) zákonom č. 103/2007 Z. z., ktorý doplnil ustanovenie § 1 tohto zákona, podľa ktorého sú schôdze   vlády   neverejné.   Podľa   názoru   prvostupňového   súdu,   ak   nemožno   sprístupniť zvukový záznam z rokovania vlády z dôvodu, že toto rokovanie je neverejné, nemožno sprístupniť ani prepis takéhoto zvukového záznamu.

7. Najvyšší   súd   na   základe   podaného   odvolania   sťažovateľa   rozsudkom sp. zn. 5 Sži/4/2009 z 21. apríla 2010 potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 S 225/2007 z 13. mája 2009. Najvyšší súd interpretáciu pojmu „informácia“ uzavrel konštatovaním, že informáciou nie je nevyhnutne aj poskytovanie rôznych dokumentov a ich kópií o právnych úkonoch či o rokovaniach, ktoré sú súhrnom množstva údajov prípadne aj dohôd rôznej povahy, požívajúcich rôznu ochranu, a to tretím osobám, ktoré nie sú subjektmi právnych vzťahov   založených   uvedenými   úkonmi   a   ktorých   sa   tieto   dokumenty   priamo   osobne nedotýkajú. Konštatoval, že žiadosť o poskytnutie zvukového záznamu z rokovania vlády, prípadne aj jeho prepisu prekračuje rámec žiadosti o sprístupnenie informácie v zmysle zákona   o   slobode   informácií   a   jej   neposkytnutie   nemôže predstavovať negatívny   zásah do práva   žalobcu na informácie.   Najvyšší   súd   uviedol,   že   aj extenzívny   výklad zákona o slobode informácií má svoje medze a neznamená, že povinné osoby musia zverejňovať úplne všetko. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že neverejnosť rokovaní vlády nebola v čase   rokovania   vlády,   ktorého   sa   žiadosť   týkala, ani v čase,   keď   sťažovateľ   požiadal o záznam, zakotvená v zákone, najvyšší súd poukázal na ustanovenie § 22 zákona o slobode informácií v spojení s § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v platnom znení s tým, že ak nie je v zákone ustanovené inak, ak sa v priebehu správneho konania zmení   právna   úprava,   začaté   správne   konanie   sa   dokončí   podľa   novej   právnej úpravy. Podľa názoru najvyššieho súdu preto po zrušení veci (súdom, odvolacím orgánom) prvostupňový   správny orgán   rozhodne   podľa   práva platného v čase,   keď   o   veci   znovu rozhoduje.

8. V   posudzovanom   prípade   sťažnosťou   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn.   5   Sži/4/2009   z   21.   apríla   2010   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 2 S 225/2007   z   13.   mája   2009   bolo   úlohou   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zistiť, či sú právne závery, o ktoré najvyšší súd oprel svoje   rozhodnutie,   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné   a   neudržateľné.   Na   ten   účel   ústavný   súd   preskúmal   odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu.

9. Ústava prostredníctvom práva na informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy musia predložiť oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány ani iné orgány verejnej moci nemusia predložiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim, ak oprávnené osoby uplatnia svoje právo na informácie. Tretiu skupinu informácií tvoria informácie, ktoré nemožno zverejniť, pretože ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26 ods. 4 ústavy. Ústava neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať, prijímať   a   rozširovať,   ani   neurčuje   negatívny   výpočet   informácií,   ktoré   nemožno vyhľadávať,   prijímať   a   rozširovať.   Predmetom   práva   na   informácie   môžu   byť   všetky informácie,   pokiaľ   nejde   o   informácie   podliehajúce   obmedzeniu   čl.   26   ods.   4   ústavy (II. ÚS 10/99).

10. Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   zaujal   stanovisko,   že   obsahom   základného práva na prijímanie informácií nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa (II. ÚS 184/03).

11. K námietke sťažovateľa, že sa najvyšší súd nevyjadril ku všetkým argumentom uvedeným v odvolaní, ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje   skutkové   zistenia   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   spravoval,   prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré   použil.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

12. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho tvrdením, že „názorom súdu ani názorom žalovaného správneho orgánu nemožno rozširovať dôvody obmedzenia   prístupu   k   informáciám   nad   rámec   stanovený   zákonom“,   ústavný   súd konštatuje, že z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd vo svojej argumentácii   vychádzal   z   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov, predovšetkým z ustanovenia § 1a prvej vety zákona č. 575/2001 Z. z., ktorým bola upravená neverejnosť rokovaní vlády.

13. Sťažovateľ   tiež   namietal,   že „neverejnosť   rokovaní   vlády   nie   je   v   zákone zadefinovaná   tak,   že   by   znemožňovala   sprístupniť   výstupy   z   rokovania   vlády,   vrátane zvukových   záznamov“.   Neverejnosť   rokovania   vlády   je   ustanovená   osobitnou   právnou úpravou § 1a prvou vetou zákona č. 575/2001 Z. z. Zmyslom osobitnej úpravy zakotvujúcej neverejnosť rokovaní je vylúčiť verejnosť z tých rokovaní orgánov verejnej moci, keď by prítomnosť   tretích   osôb,   resp.   ich   prístup   k   prerokovávaným   skutočnostiam   v   plnom rozsahu mohla ohroziť plnenie povinností orgánov verejnej moci vyplývajúcich z právnych predpisov   (najmä   pri   ochrane   utajovaných   skutočností,   osobných   údajov,   obchodného tajomstva, práv a záujmov tretích osôb), pričom zabezpečenie ochrany týchto skutočností iným spôsobom by mohlo mať negatívny vplyv na rýchlosť a efektívnosť činnosti týchto orgánov.   Požiadavka   neverejnosti   rokovaní   orgánov   v   prípadoch,   keď   je   to   potrebné pre plnenie úloh pri výkone ich právomoci, je akceptovaná aj na úrovni inštitúcií Európskej únie, kde túto požiadavku upravuje nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 1049/2001 z 30. mája   2001   o   prístupe   verejnosti   k   dokumentom   Európskeho   parlamentu,   Rady a Komisie.   Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s   názorom,   že   v   zásade   by   mali   byť   verejnosti prístupné všetky dokumenty orgánov, je však treba chrániť niektoré verejné a súkromné záujmy prostredníctvom výnimiek; orgány by mali mať možnosť chrániť svoje vnútorné konzultácie a porady tam, kde je to potrebné na zabezpečenie ich spôsobilosti uskutočňovať svoje úlohy.

14. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že v prípade neverejného rokovania nemôže dôjsť ku prijímaniu informácií akýmkoľvek spôsobom z takéhoto rokovania vrátane technických   prostriedkov   a   nemôže   dôjsť   ani   ku   rozširovaniu   takýchto   informácií (m. m. I. ÚS 57/00). Tým nie je dotknutá povinnosť vlády upravená zákonom o slobode informácií (§ 5 ods. 4 zákona o slobode informácií) zverejňovať určené dokumenty – texty materiálov (návrhy, správy, rozbory) predložené na rokovanie vlády a prijaté uznesenia.

15. Námietku sťažovateľa, že „neverejnosť rokovaní vlády nebola v čase rokovania vlády, ktorého sa žiadosť o informácie týkala, ani v čase, keď odvolateľ o sprístupnenie zvukového   záznamu   z   rokovania   vlády   požiadal,   zakotvená   v   zákone“,   ústavný   súd preskúmal s ohľadom na ustanovenie čl. 26 ods. 4 ústavy, ktorý upravuje ako rozhodujúcu podmienku   zásahu   do   práva   na   informácie   to,   že   zásah   musí   byť   povolený   zákonom. Ústavný súd skúmal existenciu zákonných obmedzení práva na informácie. Zákonná úprava neverejnosti   rokovania   úradu   vlády   bola   zavedená   už   citovanou   novelou   zákona č. 575/2001 Z. z. uskutočnenou zákonom č. 103/2007 Z. z. s účinnou od 1. apríla 2007, t. j. v čase vydania napadnutých rozhodnutí úradu vlády ako správneho orgánu (KVSÚ-49/2006   z   13.   júna   2007   a   č.   1383/2007/KVÚV   zo   16.   júla   2007)   bola   neverejnosť rokovania explicitne upravená zákonom.

16. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nie je svojvoľné a obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu odvolania sťažovateľa,   a   podrobne   sa   zaoberal   aj   sťažovateľom   namietanými   argumentmi   proti napadnutému   rozsudku   krajského   súdu.   V   rozhodnutí   odvolacieho   súdu   sú   uvedené skutkové okolnosti veci a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Ústavný súd poukazuje na skutočnosti uvedené v rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 5 Sži/4/2009 z 21. apríla 2010, a to predovšetkým na skutočnosť, že rokovanie vlády je neverejné.

17. Odvolací   súd   sa   s   námietkami   sťažovateľa   ústavne   súladným   spôsobom vysporiadal. Na základe už uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že materiálne právo   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy   a   podľa   čl.   26   ods.   1   a   5   ústavy rozhodnutím   odvolacieho   súdu   v   predmetnej   veci   nemohlo   byť   označeným   rozsudkom odvolacieho súdu porušené.

18. Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

19. Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   o   ďalších   nárokoch   sťažovateľa ústavný súd nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010