SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 513/2015-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   augusta   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov   Lajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátom

, vo veci namietaného porušenia jej základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 218/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom

, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   218/2012   (ďalej   aj   „napadnuté konanie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   žalobkyňou v súdnom konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp. zn.   16   C   218/2012,   v   ktorom   sa žalobou   podanou   9. októbra   2012   pôvodne   domáhala   proti   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „žalovaná   v 1.   rade“, v citáciách aj „odporca v 1. rade“), a obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (v citáciách aj „odporca v 1. rade“; spolu ďalej len „žalovaní“),   zaplatenia   sumy   vo   výške   3 792,94   €   zvýšenej   o náhradu   škody   s tým, že povinnosť žalovanej v 1. rade plniť uvedenú finančnú čiastku formulovala v petite svojej žaloby ako podmienenú povinnosť.

Z dôvodu, že žaloba sťažovateľky neobsahovala všetky náležitosti podľa § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), okresný súd uznesením č. k. 16 C 218/2012-17 z 28. novembra 2012 vyzval sťažovateľku na jej doplnenie a opravu, pričom sťažovateľke uviedol, ako má túto opravu vykonať, a zároveň ju poučil o právnych následkoch nesplnenia tejto povinnosti.

Písomným   podaním   doručeným   okresnému   súdu   9.   januára   2013   sťažovateľka opravila svoju žalobu tým, že správne označila žalovanú v 1. rade, presne vyčíslila náhradu škody, ktorej zaplatenia sa v označenom konaní domáha, a upravila jej petit takto: „žiadam, aby   súd   uložil   odporcovi   v 2.   rade   povinnosť   zaplatiť   mi   náhradu   škody   vo   výške 4.242,94 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť trovy konania. Ak odporca v 1. rade neuzavrel s odporcom v 2. rade poistnú zmluvu, z ktorej by mi vyplývalo právo na náhradu škody voči odporcovi v 2. rade, žiada, aby súd uložil odporcovi v 1. rade povinnosť zaplatiť jej náhradu škody vo výške 4.242,94 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť trovy konania.“

Okresný   súd,   majúc   názor,   že   sťažovateľka   opravila   svoju   žalobu   iba   čiastočne, uznesením č. k. 16 C 218/2012-21 zo 4. februára 2013 odmietol žalobu sťažovateľky v časti podmieneného petitu, t. j. v časti nároku voči žalovanej v 1. rade.

Proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom   rozhodol   Krajský   súd   v Bratislave   uznesením   č.   k.   14   Co   273/2013-41 z 26. augusta 2013 tak, že uznesenie okresného súdu č. k. 16 C 218/2012-21 zo 4. februára 2013 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení svojho uznesenia konštatoval nadmerný formalizmus v postupe okresného súdu pri posudzovaní žaloby sťažovateľky v spojení s jej podaním o jej doplnení.

Sťažovateľka   bola   výzvou   okresného   súdu   z 28.   októbra   2013   doručenou jej 20. novembra 2013 pod následkom zastavenia konania vyzvaná, aby v lehote 10 dní od jej   doručenia   uhradila   súdny   poplatok   za   podanie   žaloby   v sume   254,50   €.   Keďže sťažovateľka v stanovenej   lehote   súdny   poplatok   neuhradila,   okresný   súd   uznesením č. k. 16 C 218/2012-46 z 3. decembra 2012 napadnuté konanie zastavil.

Následne sťažovateľka 7. januára 2014 uhradila v hotovosti do pokladne okresného súdu   poplatok,   ktorého   nezaplatenie   bolo   dôvodom   zastavenia   napadnutého   konania. Sťažovateľka   podaním   z 2.   mája   2014   oznámila   okresnému   súdu,   že   súdny   poplatok uhradila do pokladne okresného súdu 7. januára 2014, a zároveň požiadala okresný súd o zrušenie uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.

Keďže   sťažovateľka   uhradila   súdny   poplatok   v posledný   deň   lehoty   na   podanie odvolania proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania, okresný súd s poukazom na §   10   ods.   3   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov uznesením sp. zn. 16 C 218/2012 z 30. júla 2014 zrušil uznesenie č. k. 16 C 218/2012-46 z 3. decembra 2013, ktorým zastavil napadnuté konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 12. novembra 2014 okresný súd nariadil pojednávanie, ktorého termín určil na 30. január 2015. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že predmetné pojednávanie bolo   odročené   bez   meritórneho   prerokovania   veci,   pričom   na   toto   pojednávanie sa nedostavila   pre   chorobu,   čo   je   podľa   jej   názoru „okolnosť   povahy   vis   major,   aké... neoznačuje za udalosť, ktorú treba pripísať na vrub činnosti súdu“.

Ďalší termín pojednávania nariadil okresný súd na 15. apríl 2015, pričom uvedené pojednávanie bolo odročené bez meritórneho prerokovania veci. V uvedený deň okresný súd   určil   ďalší   termín   pojednávania   na   3.   jún   2015.   Z dôvodu,   že   sťažovateľka   podala 29. apríla 2015 na okresnom súde námietku zaujatosti proti vec prerokúvajúcej sudkyni, pretože o tejto námietke nebolo do termínu pojednávania rozhodnuté, okresný súd zrušil tento termín pojednávania.

Z dôvodu,   že   sťažovateľka   zastáva   názor,   že   v namietanom   konaní   postupom okresného   súdu   došlo   k porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podala ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označeného práva odôvodňuje takto:

„Okresný súd Bratislava II vo veci 16 C 218/2012 nedokázal zorganizovať svoj procesný postup tak, aby v súlade so zákonom čo najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníkov konania. Pri príprave a vedení konania sa súd opakovane dopúšťa nedostatkov, ktoré majú za následok, že stav sťažovateľovej právnej neistoty vo veci 16 C 218/2012 neustále   trvá.   Súd   síce   niekoľkokrát   vo   veci   nariadil   ústne   pojednávanie,   no   konanie nepripravil   tak,   aby   o   veci   mohol   v   súlade   so   zákonom   rozhodnúť   na   prvom   ústnom pojednávaní...

Okresný súd Bratislava II nezostal v sťažovateľkinej veci celkom nečinný. Uskutočnil úkony, ktorých cieľom nebolo odstránenie právnej neistoty sťažovateľky, ale také skončenie sporu, ktorým by sa súd vyhol rozhodnutiu v merite veci.

Súd prvého stupňa najskôr bez právneho dôvodu zastavil konanie. Uznesenie súdu zrušil   odvolací   Krajský   súd   v   Bratislave.   Na   základe   viazanosti   právnym   názorom odvolacieho súdu Okresný súd Bratislava II zrušil svoje rozhodnutie o zastavení konania dňa 30. 7. 2014. Okresný súd Bratislava II vo veci 16 C/218/2018 takto spôsobil prvý zbytočný prieťah v konaní, ktorý trval od podania návrhu na súd dňa 9. 10. 2012 do dňa právoplatnosti   rozhodnutia   Okresného   súdu   Bratislava   II   o   zrušení   svojho   uznesenia o zastavení konania. Tento zbytočný prieťah zapríčinený nesprávnou činnosťou súdu trval jeden rok, deväť mesiacov a cca tri týždne.

Druhého   zbytočného   prieťahu   v   konaní   sa   Okresný   súd   Bratislava   II   dopustil, keď konanie   znovu   zastavil   z   dôvodu   nesplnenia   výzvy   na   zaplatenie   súdneho poplatku, pri ktorej súd prehliadol, že sťažovateľka poplatok zaplatila v súlade so zákonom č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení neskorších predpisov a vo výške ustanovenej Sadzobníkom súdnych poplatkov.

Tretieho   zbytočného   prieťahu   v   konaní   sa   Okresný   súd   Bratislava   II   dopustil, keď sťažovateľkinu žiadosť o nahliadnutie do spisu vybavoval − nevybavoval od 15. apríla 2015 do 4. mája 2015, keď sťažovateľke konečne umožnil nahliadnuť do spisu...

Štvrtého   zbytočného   prieťahu   sa   súd   dopustil,   keď   určil   ústne   pojednávanie na 15. apríl 2015, to na posledný okamih zrušil, ale o svojom rozhodnutí odročiť ústne pojednávanie   diskriminačné   vyrozumel   iba   účastníka   konania,   ktorý   odročenie pojednávania spôsobil...

Piaty zbytočný prieťah v konaní prebieha. Okresný súd Bratislava II dosiaľ nevyzval žalovaných účastníkov konania, aby súdu predložili zmluvu určujúcu podiel oboch strán na odškodňovaní   poistných   udalostí,   bez   ktorej   súd   nemá   možnosť   určiť   výšku   plnenia v prospech sťažovateľky.“

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   tiež   uviedla,   že   podaním   zo   17.   apríla   2015 adresovaným   predsedníčke   okresného   súdu „...   poskytla   vedeniu   Okresného   súdu Bratislava II   možnosť   prijať   opatrenia   pre   odstránenie   právnej   neistoty...“.   Predmetná sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa okrem iného sťažovala aj na postup zákonnej sudkyne v napadnutom   konaní,   bola   predsedníčkou   okresného   súdu   v   časti,   ktorou   sťažovateľka namietala rozhodovaciu činnosť zákonnej sudkyne, posúdená ako neprípustná a vo zvyšnej časti bola jej sťažnosť posúdená ako nedôvodná.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej finančné zadosťučinenie vo výške 2 500 € a tiež rozhodol o povinnosti okresného súdu uhradiť jej trovy konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti,   ktorou   je   namietané   porušenie   základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ide   v   prípade,   ak   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 218/2012.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

V súvislosti so sťažovateľkou uplatnenými námietkami proti postupu okresného súdu v napadnutom konaní je potrebné uviesť, že z prehľadu procesných úkonov uskutočnených okresným súdom v označenom konaní vyplýva, že sťažovateľka mala nezanedbateľný vplyv na spomalení priebehu napadnutého konania, a to už v jeho úvode, keď okresnému súdu nepredložila žalobu, ktorá by vyhovovala procesným požiadavkám na jej obsah, čo bolo potrebné korigovať uznesením okresného súdu na jej doplnenie a opravu, včas neuhradila súdny poplatok za podanie žaloby, pre nezaplatenie ktorého okresný súd zastavil napadnuté konanie, a prvé pojednávanie nariadené v jej veci nebolo možné vykonať z dôvodu, ktorý nastal   na   jej   strane,   a   pred   ostatným   termínom   pojednávania   vzniesla   námietku zaujatosti zákonnej sudkyne, v dôsledku čoho bolo potrebné odročiť pojednávanie nariadené na 3. jún 2015.

V súvislosti s neuskutočnením prvého pojednávania z dôvodu na strane sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke nie je možné a priori vytýkať, že v priebehu konania žiadala o odročenie nariadeného pojednávania pre skutočnosti, ktoré nastali na jej strane, pretože   uplatňovanie   tohto   procesného   prostriedku   slúži   predovšetkým   na ochranu   práv účastníka konania, ktoré mu vyplývajú z právneho poriadku. Na druhej strane však v zásade nemožno prijať záver, podľa ktorého ak vec prerokúvajúci súd takému procesnému návrhu vyhovie,   bude eo   ipso zodpovedný   za   predĺženie   stavu   právnej   neistoty,   ktorý   týmto postupom nastane vo sfére sťažovateľa.

Ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania   veci   neprehliadol, že napadnuté konanie čiastočne vykazuje znaky nesústredného postupu vec prerokúvajúcej sudkyne,   ktorý   musel   byť   korigovaný   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 14 Co 273/2013-41 z 26. augusta 2013, ktorým tento súd zrušil uznesenie okresného súdu   č. k.   16 C 218/2012-21   zo   4.   februára   2013   o čiastočnom   odmietnutí   žaloby sťažovateľky. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že išlo o pochybenie svojho druhu ojedinelé,   ktorého   účinok   zásadným   spôsobom   neprispel   k   výraznému   spomaleniu napadnutého konania.

Ústavný   súd   v súvislosti   s uvedenými   zisteniami   poukazuje   na   svoju   judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne.   S ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup dotknutého   štátneho   orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré by bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v priebehu   napadnutého   konania   nenastali   také skutočnosti, ktoré by výrazne prispeli k jeho spomaleniu a ktoré by zároveň bolo možné pripísať   na vrub   okresnému   súdu.   Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   konštatuje, že okresný súd v doterajšom priebehu napadnutého konania postupoval v zásade plynulo a bez   výrazných   období   dlhodobej   nečinnosti.   Ústavný   súd   zároveň   nespochybňuje,   že okresný súd mohol v priebehu napadnutého konania postupovať aj efektívnejšie, napriek tomu   zastáva   názor,   že   postup   okresného   súdu   a doterajšia   dĺžka   napadnutého   konania nesignalizujú, že by namietané porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy dosahovalo ústavnoprávny rozmer, a tak nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o jeho porušení. Sťažnosť bolo preto potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   uznesenia   ústavný   súd   uvádza,   že   s poukazom na dôvody, pre ktoré rozhodol o odmietnutí sťažnosti, sa z dôvodu hospodárnosti konania už nezaoberal otázkou odstránenia procesnej prekážky konania spočívajúcej v nedostatku kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľky (ústavný súd v súčinnosti so Slovenskou advokátskou komorou zistil, že ⬛⬛⬛⬛ ktorý je v sťažnosti označený ako právny   zástupca   sťažovateľky,   má   pozastavený   výkon   advokácie),   pretože   dôvody, pre ktoré   ústavný   súd   rozhodol   o odmietnutí   sťažnosti,   by   neboli   odstrániteľné ani prostredníctvom právneho zástupcu.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľka   v   tejto   veci   predložila ústavnému   súdu   novú   sťažnosť,   ale   len   za   predpokladu,   že   by   v   ďalšom   priebehu napadnutého konania bol okresný súd nečinný alebo by postupoval neefektívne.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2015