znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 513/2014-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti EXPRESS FINANCE, s. r. o., Zámocká 30, Bratislava, a obchodnej spoločnosti REALITY SERVICES,   s.   r.   o.,   Pribylinská   4,   Bratislava,   zastúpených   advokátom   Mgr.   Štefanom Sándorom,   Mickiewiczova   6,   Bratislava, ktorou   namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave sp. zn. 2 Co 6/2012 z 25. septembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   EXPRESS   FINANCE,   s.   r.   o.,   a   obchodnej spoločnosti REALITY SERVICES, s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EXPRESS FINANCE, s. r. o., Zámocká 30, Bratislava, a obchodnej spoločnosti REALITY SERVICES, s. r. o., Pribylinská 4, Bratislava (ďalej   spolu   len   „sťažovateľky“),   zastúpených   advokátom   Mgr.   Štefanom   Sándorom, Mickiewiczova 6, Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 6/2012 z 25. septembra 2013.

Sťažovateľky   v   sťažnosti   najprv   poukazujú   na   skutkové   okolnosti,   ktoré   boli relevantné v ich právnej veci, pričom uvádzajú:

«Dňa 09. 05. 005 uzatvoril sťažovateľ v 1. rade s P. V., B. V. a E. V. (ďalej aj „Dlžníci“)   Zmluvu o úvere č. 9990039083...,   na základe ktorej   sme uvedeným osobám poskytli   úver   v   dohodnutom   rozsahu.   Tento   úver   bol   okrem   iného   zabezpečený zabezpečovacím prevodom   vlastníckeho   práva k   nehnuteľnostiam zriadeným na   základe Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo dňa 09. 05. 2005... uzavretej medzi sťažovateľom v 1. rade a B. V. a E. V. Vzhľadom na skutočnosť, že Dlžníci si svoje povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy o úvere neplnili riadne a včas, došlo k realizácii zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva a dňa 24. 01. 2006 k uzavretiu kúpnej zmluvy na nehnuteľnosti medzi sťažovateľom v 1. rade a sťažovateľom v 2. rade. Dlžníci sa návrhom na začatie konania v znení ich neskorších zmien obrátili na súd so žiadosťou o určenie, že:

-   zmluva   o   úvere   uzatvorená   medzi   sťažovateľom   v   1.   rade   a   Dlžníkmi   zo   dňa 09. 05. 2005 je neplatná,

- zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam - bytu č. 42 nachádzajúceho sa na 8. poschodí bytového domu, súpisné číslo 3062 na ulici..., postaveného na parcele č. 11505 - zastavaná plocha, nádvoria o výmere 541m2, zapísaný na LV 4258, kat. územie..., uzavretá medzi B. V., E. V. a sťažovateľom v 1. rade zo dňa 09. 05. 2005 je neplatná;

- kúpna zmluva uzatvorená medzi sťažovateľom v 1. a 2. rade, predmetom ktorej je nehnuteľnosť, je neplatná a zároveň, že

- B. V. a E. V. sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, a to v podiele 1/1.» O návrhu dlžníkov rozhodol Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 9 C 50/2006 z 2. novembra 2011 tak, že mu vyhovel. Proti označenému rozsudku okresného súdu podali sťažovateľky odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom   sp.   zn.   2   Co   6/2012   z   25.   septembra   2013   tak,   že   odvolaním   napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil.

Sťažovateľky   zastávajú   názor,   že   označenými   rozhodnutiami   okresného   súdu a krajského   súdu,   ako   aj   postupom,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu,   bolo   porušené   ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to pre

- nedostatočné vysporiadanie sa s otázkou posúdenia, či zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou,   v   dôsledku   čoho   je   rozsudok   odvolacieho   súdu   podľa   ich   tvrdenia nepreskúmateľný   a nemá   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní   (sťažovateľky   uvádzajú,   že „zmluvu o úvere uzatvorenú v zmysle Obchodného zákonníka nemožno v žiadnom prípade považovať   za zmluvu   spotrebiteľskú   a   teda   na   ňu   nemožno   aplikovať   ustanovenia Občianskeho   zákonníka   platné   a   účinné   v   čase   uzatvorenia   Zmluvy   o   úvere...   ani   ako zmluvu   spotrebiteľskú   v   zmysle   ustanovenia   §   23a   zákona   č.   634/1992   Zb.   o   ochrane spotrebiteľa platného a účinného v čase uzavretia Zmluvy o úvere, nakoľko nejde o zmluvu, ktorá by bola vyhotovená vo forme formulára, ale je vždy výsledkom vzájomnej dohody zmluvných strán, a z toho dôvodu vyjadrením ich zmluvnej voľnosti...“),

-   nedostatočné   uplatnenie   zásady   kontradiktórnosti   kvalifikovaním   neprijateľnosti podmienok v údajnej spotrebiteľskej zmluve na základe stále nových dôvodov, s ktorými sťažovateľky podľa svojho tvrdenia boli oboznámené až v odôvodnení rozhodnutí v ich veci konajúcich súdov,

-   neexistenciu   naliehavého   právneho   záujmu   žalobcov   (dlžníkov)   na   určení neplatnosti   zmluvy   o   úvere,   zmluvy   o   zabezpečovacom   prevode   vlastníckeho   práva a kúpnej zmluvy,

- nevysporiadanie sa odvolacieho súdu s otázkou „synalagmou“ založenou § 457 Občianskeho zákonníka (sťažovateľky uvádzajú, že „v tomto prípade ide o osobitný prípad synalagmatického vzťahu založeného priamo zákonom a nie rozhodnutím súdu. Odvolací, ako aj prvostupňový súd opomenuli skutočnosť, že výrok o absolútnej neplatnosti právneho úkonu má deklaratórny a nie konštitutívny charakter... Pokiaľ je teda sťažovateľ v 2. rade povinný vydať Dlžníkom nehnuteľnosť na podklade neplatnej Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, a táto zmluva je akcesorickej povahy vo vzťahu k Zmluve o úvere, musí existovať povinnosť Dlžníkov vrátiť to, čo na podklade neplatnej zmluvy prijali.“),

-   nedostatočné   vysporiadanie   sa   odvolacieho   súdu   s   argumentáciou   sťažovateliek k procesným otázkam prvostupňového konania („... na pojednávaní, ktoré malo spočívať len   v   prednese   záverečnej   reči   odporcov   však   prvostupňový   súd   opätovne   zahájil dokazovanie opakovaným výsluchom navrhovateľa v 1. rade, avšak bez toho, aby o takomto opätovnom zahájení dokazovania akýmkoľvek spôsobom rozhodol...“).

V nadväznosti na uvedené námietky sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti   rozhodol   nálezom,   v   ktorom   vysloví,   že   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Co 6/2012 z 25. septembra 2013 bolo porušené ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a prizná im úhradu trov konania.

Sťažovateľky súčasne navrhujú, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   povolil   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   rozsudku krajského súdu vzhľadom na skutočnosť, že od tohto rozsudku „sú závislé aj finančné nároky značnej výšky“.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľky   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 6/2012 z 25. septembra 2013.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali sťažovateľky 5. decembra 2013 dovolanie, o ktorom do dňa doručenia sťažnosti ústavnému súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd nerozhodol.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom   je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach   podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy. Zmysel   a účel   subsidiárneho postavenia ústavného súdu   pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Právomoc ústavného   súdu   predstavuje v   tomto kontexte   ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V danom prípade sťažovateľky subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných   práv   a slobôd   akceptovali tým,   že   podali   vo   svojej   právnej   veci   dovolanie (5. decembra 2013) ešte predtým, ako podali sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu ustálenú judikatúru (m.   m.   IV. ÚS   177/05),   podľa   ktorej   vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo   iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale   až   rozhodnutie   o   ňom   príslušným   orgánom.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľky podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili stav, keď by o ich veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu   vo   veci   sťažovateliek   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno považovať   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   ešte   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu o poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   bol   sťažovateľkami   využitý,   ako   predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09, IV. ÚS 142/2010), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti   vo   svojej   judikatúre   uvádza   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľky v prípade podania dovolania podali zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že ich dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   k   tomu   aj   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateliek uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateliek v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014