znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 513/2013-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a   sudcu Sergeja   Kohuta   prerokoval   prijatú   sťažnosť   J.   T.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Bernardom Medárom, LL.D., Advokátska kancelária, Dubová 4, Humenné, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 258/2001 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29 Cb 258/2001 p o r u š i l   základné právo J. T., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. J. T. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť mu do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. J.   T.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   417,98 €   (slovom štyristosedemnásť   eur   a   deväťdesiatosem   centov),   ktorú j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. Bernarda Medára, LL.D., Advokátska kancelária, Dubová 4, Humenné, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 513/2013-13 z 15. októbra 2013 prijal podľa   § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných (ďalej len „dohovor“) slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“   alebo „súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   29 Cb 258/2001   (ďalej   aj   „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynula chronológia úkonov vykonaných v danej veci a najmä tieto relevantné skutočnosti:

«(...) Sťažovateľ ako žalobca podal podaním(...) zo dňa 04. 08. 2001 na Okresný súd Bratislava   I.   žalobu   o   určenie,   že   Leasingová   zmluva   č.   103435   zo   dňa   06. 08. 1998 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným (Tatra-Leasing, s. r. o... Bratislava) je neplatná z dôvodu relatívnej i absolútnej neplatnosti. (...)

Vzhľadom k tomu, že konajúci súd bezdôvodne nepokračoval a ani teraz nepokračuje riadne vo veci, preto navrhovateľ to považuje za nečinnosť súdu a za zbytočné prieťahy v konaní.

Z týchto dôvodov podal v zmysle ust. § 62 a násl. Zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov na Okresný súd Bratislava I. sťažnosť:

ohľadom porušovania práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, na   ktorú   odpovedala   podpredsedníčka   Okresného   súdu   Bratislava   I.   podaním   sp.   zn. Spr 2006/2011 zo dňa 15. marca 2011, v ktorom oznámila sťažovateľovi, že predmetná sťažnosť je dôvodná.

Napriek   uvedenému   medzitým   doposiaľ   nedošlo   k   žiadnej   zmene   a   súd   prvého stupňa, ktorým je Okresný súd Bratislava I doposiaľ ďalej nekoná. Pritom došlo až štyrikrát k zmene zákonného sudcu bez toho aby sťažovateľ bol o dôvodoch tejto zmeny informovaný. (...) Skutočnosť, že v danom prípade ide skutočne o to, že právny úkon -Leasingová zmluva   č.   103435   zo   dňa   06.   08.   1998   uzavretá   medzi   žalobcom   (sťažovateľom) a žalovaným je neplatná z dôvodu absolútnej i relatívnej neplatnosti s prísl. - podľa ust § 80, písm. c) O. s. p.

Ďalej, že právny úkon - Kúpna zmluva č. 1858000058 z 25. 05. 1998 uzavretá medzi žalobcom   (sťažovateľom)   a   právnym   predchodcom   (žalovaných   v   2/r.   a v   3/r.   v   znení technickej a cenovej ponuky 12. 05. 1998 a v znení Kúpnej zmluvy č. 103435/1 zo dňa 06. 08. 1998,   uzavretej   medzi   žalobcom   (sťažovateľom)   a   žalovaným   v   1/r.,   ako   aj s právnym   predchodcom   žalovaných   v   2/r.   a   v   3/r.,   t.   j.   so   spoločnosťou   Motor-Car Wiesenthal & Co spol. s r. o.(...), je neplatná z dôvodu absolútnej neplatnosti s prísl. - podľa ust. § 80, písm. c) O. s. p.

Ako aj skutočnosť, že žalovaní získali bezdôvodného obohatenia vo výške 52.241,- Sk s prísl.

- v danom prípade vyplýva zo znaleckého posudku, ktorý dal dodatočne vypracovať sťažovateľ a ktorý tvorí prílohu tohto podania - tejto sťažnosti.

(...) Ďalej v tejto veci sp. zn. 29 Cb 258/2001 bolo konajúcou sudkyňou JUDr. A. H. (...) vytýčené pojednávanie na deň 13. 04. 2011 o 09.00 hod. Vzhľadom na priebeh tohto pojednávania   a   na   vyjadrenia   urobené   touto   sudkyňou   na pojednávaní,   sťažovateľ,   ako žalobca vzniesol námietku predpojatosti tejto sudkyne z dôvodov uvedených v písomnom podaní žalobcu (sťažovateľa) sp. zn. 1999/021/2011 zo dňa 18. 04. 2011. (...)

No aj napriek tomu, že táto sudkyňa nebola vylúčená z prejednávania tejto veci, ďalej v tejto veci súd riadne nekoná, už viac ako 2 roky po podaní sťažnosti Okresnému súdu Bratislava I. zo strany sťažovateľa (žalobcu) v tejto veci, čím sa umelo predlžuje tento spor   a   tak   dochádza   k   zmareniu   možnosti   poskytnúť   sťažovateľovi   efektívnu   a   účinnú ochranu   tým   právam   účastníka   konania   (sťažovateľa),   ktorých   ochrany   sa   domáha. Nakoľko doba tohto konania dosahujúca 12 rokov (pričom v tejto veci nebolo rozhodnuté ani v prvom stupni) zasahuje samotnú podstatu a účel práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   pretože poskytnutie reálnej súdnej ochrany účastníkovi   konania   nevyhnutne   predpokladá   jej   poskytnutie   v   rozumnom   čase zodpovedajúcom   povahe   práv,   ktoré   sú   predmetom   konania   a reálnym   okolnostiam prejednávanej veci.

(...) v danom prípade sa nejedná o:

- právnu a faktickú zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

- pritom správanie účastníka súdneho konania - žalobcu (sťažovateľa) v tejto veci nezavdalo - nedalo príčinu k bezdôvodným prieťahom v tomto prípade, nakoľko - žalobca v tejto veci vykonal všetko čo mu ukladá zákon, aby dosiahol rešpektovanie práva, ktoré mu v konaní pred súdom zaručuje čl. 48 ods. 2/ Ústavy SR. (2)

ale v danom prípade

- postupom samotného súdu (3) došlo k bezdôvodným prieťahom v tomto konaní, keď konajúci súd prvého stupňa vymenil v tejto veci do 15. marca 2011 štyroch sudcov - ktorým bol tento spis pridelený. (...)

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   toho,   či   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky,   posudzuje   postup   súdu,   a   nie   to,   či   toto   právo   bolo   porušené   činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. (...)

a) Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Sťažovateľ   sa   touto   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. (...)

Totiž základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky   štátne   orgány   na   také   konanie,   ktoré   vytvára   právnu   istotu   pre   subjekty   práva. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesnoprávnych inštitútov, ktoré sú štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny poriadok(...) obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty. (...)

Pritom sťažovateľ poukazuje na (nález Ústavného súdu SR z 3. mája 2011, č. k. III. ÚS 69/2011-25) podľa ktorého Ústavný súd SR ustálil

Ad.   1)   -   že   spory   o   nároky   ohľadom   žalobného   návrhu   na   určenie   neplatnosti leasingovej zmluvy, čo je daný prípad vedený na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 29 Cb 258/2001, v ktorom sa rieši neplatnosť leasingovej zmluvy zo dňa 06. augusta 1998 a v ktorom sťažovateľ vystupuje ako žalobca. Teda podľa názoru ústavného súdu spory o takéto   nároky   nie   sú   právne   zložité   a   existuje   k   nim   aj   stabilizovaná   judikatúra všeobecných súdov. Vychádzajúc z doterajšieho priebehu napadnutého konania nie sú tu ani žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili o mimoriadnej faktickej zložitosti veci, hoci medzi účastníkmi prebiehajú na tomto všeobecnom súde súčasne aj iné spory.

V tomto smere sťažovateľ poukazuje, že pokiaľ ide o neplatnosť leasingovej zmluvy uzavretej dňa 06.   augusta 1998 tento prípad je potrebné posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich tzv. nepomenované - inominátne zmluvy(...)

Ad.   2)   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho   konania   pred okresným súdom, treba konštatovať, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu tento podal z dôvodu nečinnosti všeobecného súdu sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu (čiže využil účinný právny prostriedok nápravy na urýchlenie konania) podľa osobitných právnych predpisov, lebo vedel, že súd je nečinný. Počas tejto doby (aj úplnej   nečinnosti   okresného   súdu)   sťažovateľ   prejavil   primerane   navonok   svoju nespokojnosť s jeho postupom. Teda sťažovateľ postupoval podľa zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje práva). Preto je potrebné tieto skutočnosti zohľadniť najmä pri určení sumy finančného zadosťučinenia, nakoľko sťažnosť podaná sťažovateľom v tejto veci predsedovi Okresného súdu Bratislava I. bola vyhodnotená ako dôvodná.

Ad. 3) Pokiaľ ide o tretie kritérium, podľa ktorého ústavný súd má zisťovať, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom konaní, je postup samotného okresného súdu. Ústavný súd ustálil vo všeobecnosti, že trvanie napadnutého konania (viac ako 9 a pol roka rokov) – v danom   prípade   je   to   viac   ako   11   a   pol   roka   rokov   -   čo   je   už   samo   osebe   celkom jednoznačne neprimerané. Ústavný súd vo všeobecnosti ustálil, že konanie, ktoré trvá tak neobyčajne dlho, ako je to v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia ako celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne napr. IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 251/05, II. ÚS 3/09). Pri hodnotení doterajšieho postupu okresného súdu treba brať zreteľ najmä na bezdôvodné a nezákonné viacnásobné prerozdeľovanie spisov v oddelení 29 Cb tohto súdu. (...)

b) Právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...)»

V súvislosti s tvrdeným porušením uvedených základných práv sťažovateľ poukázal (citoval časti, resp. právne vety) na rozhodnutia ústavného súdu I. ÚS 73/97, III. ÚS 101/08, I. ÚS 177/08, pričom dospel k záveru, že:

„V danej veci bolo porušené(...)

- právo sťažovateľa, aby sa jej vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a čl. 48 ods. 2 Ústavy(...)“.

Sťažovateľ   požaduje   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 35 000   €,   pričom   túto   svoju   žiadosť   odôvodňuje   takto: „Považujem   (sťažovateľ) za primerané, aby mi v tejto veci bolo priznané finančné zadosťučinenie. Domnievam sa, že doba ktorá uplynula od podania návrhu až doposiaľ, ktorá doba trvá viac ako 11 rokov a 8 mesiacov,   je   neprimerane   dlhá   a   ničím   neospravedlniteľná.   Viac   než   11   rokov   žijem (sťažovateľ) v stave právnej neistoty a pocit márnosti mojej snahy dovolať sa spravodlivosti je už v súčasnosti nevyvrátiteľný. (...)

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   okresného   súdu   v   konaní   vo   veci   sp.   zn. 29 Cb 258/2001,   berúc   do   úvahy,   že   sťažovateľ   sa   o   predĺženie   tejto   doby   zásadne nepričinil, a zohľadňujúc konkrétne okolnosti a povahu prípadu vrátane pozície sťažovateľa sprevádzanej   pocitom   neistoty,   ako   aj   tým,   že   sťažovateľovi   vzniká   nekonaním   súdu majetková   ujma   a   vzhľadom   na   naplnenie   princípu   spravodlivosti   sťažovateľ   považuje priznanie   sumy   35.000,-   Eur   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   50   ods.   3 zákona o ústavnom súde. (...)

Tým,   že   došlo   k   závažnému   zásahu   do   práva   sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny proces sťažovateľovi bolo znemožnené efektívne chrániť a uplatňovať svoje právne nároky a pritom už viac ako 12 rokov nemôže skončiť svoju súdnu kauzu, ktorá v konečnom dôsledku je priehľadná a jasná, no napriek tomu sťažovateľovi tento stav neustále spôsobuje ujmu. (...) S   ohľadom   na   uvedené   si   sťažovateľ   uplatňuje   primerané   zadosťučinenie   za porušenie   práva   na   spravodlivý   proces   a   za   porušenie   práva   na   súdne   konanie   bez zbytočných   prieťahov   vo   výške   35.000,-   EUR(...)   čo   treba   považovať   za   náhradu   jeho celkovej   ujmy   ohľadom   predmetného   sporu   vo   vzťahu   k   odporcovi,   ale   považuje   za významné z pohľadu verejného záujmu si ju aspoň v tejto miere uplatniť.“

Vzhľadom   na   uvedené   podstatné   skutočnosti   sťažovateľ   napokon   navrhol,   aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo J. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy(...) a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I.   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 29 Cb 258/2001 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I.   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 29 Cb 258/2001 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 35.000.- Eur(...), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I. povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I. je povinný uhradiť trovy konania J. T. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet advokáta JUDr. Bernard Medára(...)“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   listom   sp.   zn. Spr.   3932/2013 zo 4. februára 2014 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 26. februára 2014.

2.1 Predsedníčka okresného súdu popísala chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti:

«(...)   musím   konštatovať,   že   konanie   v   namietanej   veci   sp.   zn.   29Cb/258/20011 (správne   má   byť   29 Cb 258/2001,   pozn.) je   poznačené   zbytočnými   prieťahmi   v   konaní spôsobenými nečinnosťou súdu, a to v obdobiach odo dňa 15. 04. 2003 do 21. 02. 2005, odo dňa 05. 09. 2005 do dňa 04. 01. 2008, odo dňa 05. 05. 2008 do dňa 03. 02. 2010, odo dňa 02. 03. 2010 do dňa 28. 02. 2011. V obdobiach, kedy sa vec nachádzala na Krajskom súde v Bratislave ako odvolacom súde, som postup súdu neskúmala, nakoľko mi uvedené ako predsedníčke Okresného súdu Bratislava I neprináleží.

Šetrením som zistila, že k vyššie uvedenej nečinnosti súdu došlo z dôvodu zmien v Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I, v dôsledku ktorých došlo k opakovaným prerozdeľovaniam spisov v súdnom oddelení,,29Cb“. Opakované zmeny zákonných sudcov, ktorým   bola   namietaná   vec   pridelená   a   nadmerná   zaťaženosť   ich   súdnych   oddelení, neumožnili bezprieťahový postup súdu vo veci.

Subjektívne zavinenie spomenutých prieťahov v konaní zákonnými sudcami, ako ani iné prekážky postupu súdu vo veci zistené neboli.

Považujem   však   za   potrebné   poukázať   na   potrebu   vykonania   rozsiahlejšieho dokazovania vo veci, ako aj potrebu vykonania viacerých procesných rozhodnutí, pre ktoré sa samotné konanie vo veci časovo predĺžilo. V neposlednom rade je potrebné poukázať na nezaplatenie súdneho poplatku za žalobu, ako aj žiadosti žalobcu o odročenie pojednávaní, ktoré rovnako prispeli k predĺženiu konania vo veci.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   si   dovoľujem   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   požiadať,   aby   v   prípade,   ak   dospeje   k   záveru,   že   právo   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   bolo   porušené,   vzal   do   úvahy,   že   zákonní sudcovia, ktorým bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, svojím konaním vznik vyššie spomenutých prieťahov nezavinili. Zároveň si dovoľujem Ústavný súd Slovenskej republiky   požiadať,   aby   pri   rozhodovaní   o   priznaní   finančného   zadosťučinenia   vzal   do úvahy   dôvody,   pre   ktoré   k   vzniku   spomenutých   prieťahov   došlo,   a   aby   sťažovateľovi nepriznal finančné zadosťučinenie v plnej výške.

Na záver oznamujem, že netrvám na ústnom prejednaní prijatej sťažnosti a súhlasím s tým, aby podľa ust. § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania   o   prijatej   sťažnosti,   ak   dospeje   k   názoru,   že   od   ústneho   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.»

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   predsedníčky okresného súdu zaujal toto stanovisko:

„(...)   sťažovateľ(...)   netrvá   na   tom,   aby   sa   v   predmetnej   veci   konalo   ústne pojednávanie. (...)

Súčasne k vyjadreniu Okresného súdu Bratislava I(...) podávame toto stanovisko: 1/ Podľa názoru sťažovateľa s poukazom na procesný postup z hľadiska jeho časovej plynulosti konanie v namietanej veci   sp.   zn.   29   Cb   258/2001   je   poznačené   zbytočnými prieťahmi   v   konaní   spôsobenými   nečinnosťou   súdu   nielen   v   tých   obdobiach   ako   je   to uvedené v predmetnom vyjadrení zo 04. 02. 2014 (14. 02. 2014), ale aj v týchto obdobiach - nasledovne:

Od 08. 09. 2001 do 10. 09. 2002, ďalej od 15. 04. 2003 do 21. 02. 2005, ďalej od 22. 02. 2005 do 05. 09. 2005 a od 05. 09. 2005 do 04. 01. 2008, ďalej odo dňa 05. 05. 2008 do dňa 03. 02. 2010 a odo dňa 02. 03. 2010 do dňa 28. 02. 2011.

2/ Ďalej konanie v namietanej veci sp. zn. 29 Cb 258/2001 je poznačené zbytočnými prieťahmi   v   konaní   spôsobenými   nečinnosťou   súdu,   resp.   nesprávnym   postupom   súdu prvého   stupňa   nielen   v   tých   obdobiach   ako   je   to   uvedené   v   predmetnom   vyjadrení   zo 04. 02. 2014 (14. 02. 2014) - ale aj v týchto obdobiach - nasledovne:

Od 01. 07. 2011 do 02. 04. 2012, ďalej od 05. 11. 2012 do 02. 04. 2013 3/   Pokiaľ   v   predmetnom   vyjadrení   sp.   zn.   Spr.   3932/2013   zo   dňa   03. 02. 2014 (13. 02. 2014)   Okresný   súd   Bratislava   I.   poukazuje   na   zložitosť   veci,   resp.   na   potrebu rozsiahlejšieho dokazovania vo veci - tak sťažovateľ zvýrazňuje, že doposiaľ Okresný súd Bratislava I. v tejto veci sp. zn. 29 Cb 258/2001 žiadne dokazovanie nevykonal. Pritom ide o jednoduchú vec v ktorej už malo byť dávno rozhodnuté a v tomto smere je aj bohatá judikatúra. O to viac, že sťažovateľ viedol s odporcom, resp. odporcami označenými v tejto veci   29   Cb   258/2001   ďalšie   separátne   vzájomné   spory   či   už   na   strane   žalobcu,   alebo žalovaného   a   rozhodnutie   v   tejto   veci   29   Cb   258/2001   vlastne   tvorilo   a   naďalej   tvorí prejudiciálnu otázku pre rozhodnutie v týchto ďalších sporoch. (...)

Pokiaľ   v   predmetnom   vyjadrení   sp.   zn.   Spr.   3932/2013   zo   dňa   03. 02. 2014 (13. 02. 2014)   Okresný   súd   Bratislava   I.   poukazuje   na   potrebu   viacerých   procesných rozhodnutí,   pre   ktoré   sa   samotné   konanie   vo   veci   časovo   predĺžilo   -   tak   sťažovateľ zvýrazňuje, že procesné rozhodnutia v tejto veci sú tak jednoduché a bezproblémové, že nemajú žiadny vplyv na časové predĺženie tohto konania, pravda ak toto nie je zámienkou na prieťahy. Veď už len výzva na zaplatenie súdneho poplatku prišla sťažovateľovi zo súdu viac ako po roku.

Preto navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky spravodlivo vec posúdil a priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, ktoré navrhol sťažovateľ -lebo podľa jeho názoru   zodpovedá   zisteným   prieťahom   v   tomto   konaní   a   tomu,   že   nejde   o   zložitú a komplikovanú právnu vec, ako aj tomu, že sťažovateľ nerozhodnutím tejto veci nemal potrebný právny argument na bránenie svojho práva v separátne prebiehajúcich súdnych sporoch vyššie uvedených v ktorých bol sťažovateľ neúspešný - práve preto že táto vec nebola právoplatne rozhodnutá. (...)“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   vo   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 29 Cb 258/2001:

Dňa 6. augusta 2001 sťažovateľ doručil okresnému súdu telefaxom a 8. augusta 2001 poštovou   prepravou,   žalobný   návrh   proti   Tatra-Leasing,   s.   r.   o.,   Bratislava   (ďalej   len „žalovaný   1“), „o určenie,   že   právny   úkon   –   Leasingová   zmluva   č.   103435   zo   dňa 06. 08. 1998   uzavretá   medzi   žalobcom   a žalovaným   je   neplatná   z dôvodu   absolútnej i relatívnej   neplatnosti“.   Vec   bola   zaevidovaná   pod   sp.   zn.   NCb   110/01   a neskôr   bola prevedená do registra „Cb“ pod sp. zn. 29 Cb 258/2001.

Dňa 10. septembra 2001 súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu a žalovaného 1, aby sa vyjadril k podanému návrhu.

Dňa 14. októbra 2001 sťažovateľ požiadal súd o oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 4. decembra 2002 okresný súd uznesením č. k. 29 Cb 258/2001-47 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 7. januára 2003 sťažovateľ podal proti uvedenému uzneseniu odvolanie. Dňa 28. januára 2003 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa.

Dňa   27.   februára   2003   krajský   súd   uznesením   č.   k.   14   Cob   17/03-54   potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 29 Cb 258/2001-47.

Dňa 15. apríla 2003 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 16. októbra 2003 sa žalovaný 1 písomne vyjadril k návrhu. Dňa 21. februára 2005 okresný súd uznesením č. k. 29 Cb 258/2001-57 konanie zastavil.

Dňa 10. marca 2005 sťažovateľ podal proti uzneseniu o zastavení konania odvolanie. Dňa   19.   mája   2005   bolo   uznesením   č.   k.   29   Cb   258/2001-85   rozhodnutie   súdu o zastavení konania zrušené.

Dňa   24.   augusta   2005   súd   opätovne   vyzval   žalovaného   1,   aby   sa   vyjadril k žalobnému návrhu.

Dňa 5. septembra 2005 žalovaný 1 zaujal stanovisko k návrhu. Dňa 8. septembra 2005 súd uznesením č. k. 29 Cb 258/2001-94 vrátil sťažovateľovi zaplatený súdny poplatok, pretože zistil, že bol zaplatený dvakrát.

Dňa 21. februára 2006 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 22. máj 2006. Dňa 28. apríla 2006 sťažovateľ zaujal stanovisko k vyjadreniu žalovaného 1. Dňa 18. mája 2006 žalovaný 1 sa vyjadril k ostatnému podaniu sťažovateľa. Dňa   19.   mája   2006   právny   zástupca   sťažovateľa   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na nariadenom pojednávaní zo zdravotných dôvodov.

Dňa 22. mája 2006 bolo pojednávanie odročené na 23. október 2006.

Dňa   25.   septembra   2006   boli   účastníci   konania   upovedomení   o odročení nariadeného pojednávania na neurčito z dôvodu „stáže zákonného sudcu na ústrednom orgáne správy súdov“.

Dňa   8.   marca   2007   sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   návrh   na   zabezpečenie dôkazov.

Dňa 4. januára 2008 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 31. január 2008. Súd zároveň zaslal na vzájomné vyjadrenie účastníkom konania ich ostatné podania.

Dňa   28.   januára   2008   sťažovateľ   založil   do   spisu   podanie   o spresnení „petitu návrhu“ svojej pôvodnej žaloby, ako aj „rozšírenie žaloby na ďalších účastníkov“. Dňa 31. januára 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito   na   účely „rozhodnutia   o pripustení   zmeny   petitu   žaloby,   ako   aj   rozhodnutia o rozšírení okruhu účastníkov na strane žalovaného, resp. o zabezpečení dôkazov“. Dňa 1. apríla 2008 okresný súd uznesením č. k. 29 Cb 258/2001-184 pripustil do konania Motor-Car Wiesenthal & Co spol. s r. o., Bratislava (ďalej len „žalovaný 2“), a Motor-Car Bratislava, spol. s r. o., Bratislava (ďalej len „žalovaný 3“).

Dňa 5. mája 2008 súd vyzval žalovaného 1 a 2, ako aj Colný úrad v Bratislave (ďalej aj „colný úrad“) „o vydanie listinného dôkazu“.

Dňa 29. mája 2008 colný úrad reagoval na výzvu súdu. Dňa 3. februára 2010 súd vyzval sťažovateľa na doplatenie súdneho poplatku. Dňa 2. marca 2010 sťažovateľ doplatil súdny poplatok v zmysle výzvy súdu. Dňa 28. februára 2011 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 13. apríl 2011. Dňa 13. apríla 2011 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 8. jún 2011.

Dňa 29. apríla 2011 bolo súdu doručené podanie sťažovateľa označené ako „Nový návrh   na   doplnenie   návrhu   žalobcu“ a sťažovateľ   v rovnaký   deň   vzniesol „námietku predpojatosti konajúcej sudkyne JUDr. A. H.“.

Dňa   2.   mája   2011   bolo   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa   označené   ako „Stanovisko žalobcu k záverom pojednávania“.

Dňa   12.   mája   2011   bolo   účastníkom   konania   oznámené   zrušenie   nariadeného pojednávania kvôli námietkam predpojatosti sťažovateľa.

Dňa   24.   mája   2011   okresný   súd   uznesením   č.   k.   29   Cb   258/2001-327   vyzval sťažovateľa, aby zaplatil súdny poplatok za „námietku zaujatosti“.

Dňa 23. júna 2011 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol „o námietke zaujatosti konajúceho sudcu“.

Dňa 1. júla 2011 krajský súd vrátil spis okresnému súdu bez rozhodnutia, pretože vyjadrenie „konajúcej sudkyne k vznesenej námietke zaujatosti je všeobecné a týka sa len subjektívneho hľadiska sudcu“.

Dňa   15.   novembra   2011   bol   spis   znovu   predložený   krajskému   súdu   s doplnením vyjadrenia zákonnej sudkyne, aby rozhodol „o námietke zaujatosti konajúceho sudcu“. Dňa   18.   januára   2012   krajský   súd   opätovne   vrátil   spis   okresnému   súdu   bez rozhodnutia z dôvodu, že „navrhovateľ sa vo svojom podaní doručenom súdu 29. 4. 2011 domáha okrem námietky zaujatosti i opravy zápisnice z pojednávania zo dňa 13. 4. 2011“. Dňa 20. februára 2012 bol spis opakovane predložený krajskému súdu, aby rozhodol o námietke zaujatosti.

Dňa 6. marca 2012 krajský súd opätovne vrátil spis okresnému súdu bez rozhodnutia z dôvodu, že okresný súd naďalej „nerozhodol o oprave zápisnice“ a „je nevyhnutné, aby sa   prejednávajúca   sudkyňa   k skutočnostiam   uvádzaným   žalobcom   v námietke   zaujatosti podrobne vyjadrila“.

Dňa 2. apríla 2012 súd vyzval sťažovateľa na objasnenie jeho návrhu na opravu zápisnice.

Dňa 17. apríla 2012 sťažovateľ reagoval na uvedenú výzvu súdu. Dňa 23. apríla 2012 súd vyzval žalovaných na vyjadrenie k návrhu sťažovateľa na opravu zápisnice.

Dňa 27. augusta 2012 okresný súd uznesením č. k. 29 Cb 258/2001-352 zamietol návrh sťažovateľa na opravu zápisnice.

Dňa 18. októbra 2012 krajský súd uznesením č. k. 3 Ncb 30/2012-354 nevylúčil sudkyňu JUDr. A. H. z prerokúvania a rozhodovania danej veci.

Dňa 5. novembra 2012 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 22. januára 2013 sťažovateľ navrhol vykonanie dôkazu výsluchom znalca, ktorý vyhotovil vo veci znalecký posudok.

Dňa 2. apríla 2013 súd vyzval žalovaných, ako aj Colný úrad v Bratislave, Colný úrad, pobočka Bratislava-Žabí Majer, na predloženie písomností na účely zabezpečenia dôkazov.

Dňa 9. mája 2013 Colný úrad v Bratislave reagoval na výzvu okresného súdu. Dňa 21. októbra 2013 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 27. január 2014. Dňa 9. decembra 2013 sťažovateľ opakovane navrhol vykonanie dôkazu výsluchom znalca, ktorý vyhotovil vo veci znalecký posudok.

Dňa 10. januára 2014 navrhnutý svedok ospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní.   V rovnaký   deň   aj   sťažovateľ   a jeho   právny   zástupca   ospravedlnili   svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní.

Dňa 27. januára 2014 bolo pojednávanie odročené na neurčito.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 258/2001 dochádza k porušovaniu základného práva   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   štátneho orgánu   (napr. II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného konania (ako na to bude poukázané v bode III/3 tohto rozhodnutia) nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokon ústavný súd už posudzoval zložitosť predmetnej veci, pričom vo svojom náleze č. k. III. ÚS 69/2011-25 nekonštatoval, že by napadnutá vec bola fakticky alebo právne zložitá.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v predmetnom   konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovateľ využil možnosti podľa Občianskeho súdneho poriadku (rozšírenie návrhu o ďalších účastníkov, námietka predpojatosti), využitie možností daných účastníkom   konania   procesnými   predpismi   na   uplatňovanie   a presadzovanie   ich   práva spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého   dôsledkom   sú   zbytočné   prieťahy   (napr.   I.   ÚS   31/01).   Využitím   práv   podľa Občianskeho súdneho poriadku teda sťažovateľ neprispel svojím správaním k zbytočným prieťahom   v konaní,   avšak   musel   si   byť   vedomí   toho,   že   tým   prirodzene   dochádza k oddialeniu rozhodnutia v jeho veci.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a predovšetkým poukazuje na   to,   že   občianske súdne   konanie,   ktoré   bez meritórneho   rozhodnutia   súdu prvého stupňa trvá tak dlho, ako to je v danej veci, teda viac ako 13 rokov, možno už len na základe posúdenia tohto neprimeraného obdobia považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na   súdnu   ochranu   stáva   iluzórnym,   a teda   ho   ohrozuje   vo   svojej   podstate   (m.   m. I. ÚS 66/03).

Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   tiež pripomína,   že   nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).

Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci bez akýchkoľvek zákonných   alebo   iných   dôvodov   opakovane   dlhodobo,   ale   aj   krátkodobo   nečinný od 14. októbra   2001   do   4.   decembra   2002   (štrnásť   mesiacov), od   15.   apríla   2003 do 21. februára 2005 (dvadsaťdva mesiacov), od 25. septembra 2006 do 4. januára 2008 (šestnásť mesiacov), od 29. mája 2008 do 3. februára 2010 (dvadsať mesiacov), od 2. marca 2010 do 28. februára 2011 (dvanásť mesiacov) a od 5. novembra 2012 do 2. apríla 2013 (päť mesiacov). Okrem uvedeného postup okresného súdu v období od 24. mája 2011 do 2. apríla   2012   (desať   mesiacov)   možno   považovať   za   neefektívny,   keď   krajský   súd opakovane musel vrátiť spis okresnému súdu bez rozhodnutia. Okresný súd teda viac ako 8 rokov   vo   veci   nevykonal   úkony   smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa sťažovateľ ako žalobca počas napadnutého súdneho konania nachádza, čo je základným účelom   práva   zaručeného   v citovaných   článkoch   ústavy   a dohovoru   (pozri   napr. I. ÚS 41/02).   K   prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   ani   správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu.

Na nadmernú „zaťaženosť(...) súdnych oddelení“, ktoré podľa predsedníčky súdu „neumožnili bezprieťahový postup súdu vo veci“, nebolo možné prihliadať. Ústavný súd už v podobných   súvislostiach   viackrát   vyslovil   (pozri   napr.   I. ÚS   23/03   a   v   ňom   cit. predchádzajúcu   judikatúru   ústavného súdu),   že nedostatočné personálne obsadenie   súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci   –   a   teda vykonanie   spravodlivosti   –   bez   zbytočných   prieťahov.   I   keď   nie   všetky   nástroje   na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03). Okrem uvedeného ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri   posudzovaní   odôvodnenosti   sťažnosti   nebolo   možné   prihliadnuť   ani   na   vyjadrenie predsedníčky   okresného   súdu,   podľa   ktorého   v danom   prípade   nešlo   o „subjektívne zavinenie“ zákonných sudcov.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia označených práv tiež navrhol, aby ústavný súd svojím rozhodnutím prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na to, že ústavný súd už vo svojom rozhodnutí č. k. III. ÚS 69/2011-25 prikázal okresnému   súdu   konať   vo veci   sp.   zn.   29 Cb 258/2001   bez   zbytočných   prieťahov, neprichádzalo už do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona   o ústavnom   súde   (m.   m.   II.   ÚS   96/06,   IV. ÚS 99/07   II. ÚS 324/2013),   preto o uvedenom návrhu sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 35 000 €, najmä s odôvodnením, že „viac než 11 rokov žijem(...) v stave právnej neistoty a pocit márnosti mojej snahy dovolať sa spravodlivosti je už v súčasnosti nevyvrátiteľný“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v   čl. 48   ods.   2 ústavy   a práva   zaručeného v čl. 6   ods.   1 dohovoru   nie   je dostatočným zadosťučinením   pre   sťažovateľa.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať sťažovateľovi aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   a   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného porušenia práv sťažovateľa považuje za primerané v sume 5 000 €. Ústavný súd pritom prihliadol   najmä   na   neobyčajne   dlhé   trvanie   napadnutého   konania   na   skutočnosť,   že v konaní č.   k. III. ÚS 69/2011-25 už prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov. Ústavnému súdu tiež neušlo pozornosti, že už vo vzťahu k inému účastníkovi napadnutého konania   bolo   vyslovené   porušenie   označených   základných   práv,   napriek   tomu   dodnes nedošlo k právoplatnému skončeniu   danej   veci,   ba naopak,   aj po   uvedenom   rozhodnutí ústavného   súdu   došlo   v predmetnom   konaní   k zbytočným   prieťahom.   Podľa   názoru ústavného súdu nemožno pripustiť, aby sa takým spôsobom, aký bol zistený v tejto veci, nerešpektovali a porušovali základné práva účastníkov konania pred všeobecným súdom. Takýto prístup všeobecných súdov k rozhodnutiam ústavného súdu a k odstraňovaniu príčin vedúcich k záverom o porušovaní základných práv účastníkov je neakceptovateľný, pretože ohrozuje   dôveru   občanov   k   princípom   právneho   štátu   (m. m.   III. ÚS   158/07, II. ÚS 324/2013).

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 a v bode 4.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti z 25. apríla 2013 a písomné   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu   z 26. februára   2014).   Za   dva   úkony vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume dvakrát po 130,16 € a režijný paušál dvakrát po 7,81 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2014 prislúcha odmena v sume 134 € spolu s režijným paušálom 8,04 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 417,98 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014