znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 513/2012-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 22. novembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   M.,   zastúpeného advokátkou   JUDr.   I.   R.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   v   spojení   s čl. 152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 46/2011 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. júna 2012 telefaxom   a 28.   júna   2012   predložením   originálu   doručená   sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   v   spojení   s   čl.   152   ods.   4   ústavy   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Sžf 46/2011 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2012 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   Daňový   úrad   Košice   I   (ďalej   len   „daňový   úrad“) rozhodnutím sp. zn. 695/231/88640/09 z 9. novembra 2009 uložil sťažovateľovi pokutu podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územných   finančných   orgánov   v   znení   účinnom v rozhodnom období (ďalej len „zákon o správe daní“) v sume 1 155,90 € z rozdielu dane z pridanej hodnoty určenej správcom dane podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie február 2001.   Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“) rozhodnutím   sp.   zn.   I/223/7524-45090/2010/992517-r   zo   16.   apríla   2010   rozhodnutie daňového   úradu   na základe   odvolania   sťažovateľa   potvrdilo.   Sťažovateľ   podal   proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva žalobu o jeho preskúmanie Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý svojím rozsudkom č. k. 6 S 19688/2010-78 z 5. mája 2011 žalobu zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 46/2011 z 18. apríla 2012 rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny.

U sťažovateľa bola vykonaná daňová kontrola týkajúca sa dane z pridanej hodnoty za 13 zdaňovacích období, pričom jedným z týchto zdaňovacích období bol aj február 2001. V súvislosti   s   vykonávaním   tejto   daňovej   kontroly   správca   dane   vydal   13   platobných výmerov, ktorými vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia.   Sťažovateľ   podal   proti   uvedeným   platobným   výmerom   odvolania,   o   ktorých daňové riaditeľstvo rozhodlo tak, že rozhodnutia potvrdilo. Sťažovateľ podal proti všetkým 13 rozhodnutiam daňového riaditeľstva žaloby o ich preskúmanie krajskému súdu. Krajský súd všetkých 13 žalôb zamietol. Proti všetkým rozhodnutiam krajského súdu sa sťažovateľ odvolal, pričom v 5 prípadoch najvyšší súd rozhodnutia krajského súdu potvrdil. Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 rozhodol vo veci sťažnosti podanej sťažovateľom   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžo   KS   43/2006 z 27. septembra 2006, ktorým tento potvrdil rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa proti rozhodnutiu o jeho námietkach proti postupu zamestnancov správcu dane pri výkone daňovej kontroly. V tomto náleze ústavný súd považoval za zásah do práva sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   skutočnosť,   že   daňová   kontrola   bola   uňho vykonávaná zamestnancami iného než miestne príslušného správcu dane bez toho, aby na to boli splnené zákonné podmienky. Riadiac sa uvedeným právnym názorom ústavného súdu najvyšší   súd   v ďalších   8   veciach   rozhodol   o   odvolaniach   sťažovateľa   tak,   že   rozsudky krajského súdu o zamietnutí žalôb proti rozhodnutiam daňového riaditeľstva o potvrdení platobných výmerov o vyrubení dane z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia zmenil tak, že tieto rozhodnutia zrušil a veci vrátil daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie. V súvislosti s daňovou kontrolou a na jej základe vydanými platobnými výmermi nastal právny stav, keď z 13 vydaných rozhodnutí bolo 8 v rámci súdneho prieskumu zrušených pre nezákonnosť daňovej kontroly, ktorá ich vydaniu predchádzala, a 5 týchto rozhodnutí nebolo dosiaľ zrušených, keďže k vydaniu súdnych rozhodnutí v konaniach podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) došlo pred vydaním citovaného nálezu ústavného súdu.

Podľa názoru sťažovateľa namietaným rozsudkom a postupom najvyššieho súdu mu bolo odopreté základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože konajúce súdy nezohľadnili základnú povinnosť štátnych orgánov vykladať zákony v súlade s ústavou a neposudzovali rozhodnutie daňového riaditeľstva so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti ďalej uviedol:„Prvostupňový súd a Najvyšší súd SR, ako súd odvolací, vychádzali zo skutočnosti, že   právnym   základom   rozhodnutia   o   uložení   pokuty   sťažovateľovi   bolo   právoplatné rozhodnutie o určení rozdielu dane uvedenej v daňovom priznaní sťažovateľa a zistenej správcom   dane.   Obidva   súdy   poukázali   na   to,   že   toto   rozhodnutie   nebolo   zrušené,   je právoplatné, a so zreteľom na túto skutočnosť nebrali do úvahy argumenty sťažovateľa, ktorý   poukazoval   na   to,   že   platobný   výmer   o   vyrubení   dane   z pridanej   hodnoty   je rozhodnutím, ktorému predchádzal postup, ktorým bolo zasiahnuté do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky....

Nie je...   možné,   aby súdy v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmavali rozhodnutia správnych orgánov, len z hľadiska toho, či tieto konajú v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a nebrali zreteľ na to, či konanie v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon je zároveň konaním na základe Ústavy SR a v jej medziach.... V predmetnej veci sa súdy oboch stupňov zaoberali rýdzo formálnymi podmienkami   zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Nezaoberali   sa   však   tým,   či   toto rozhodnutie   bolo   výsledkom   činnosti   správnych   orgánov   konajúcich   na   základe   ústavy a v jej medziach.

So zreteľom na skutočnosti uvádzané v žalobe, aj v odvolaní sťažovateľa, nemožno mať žiadne pochybností o tom, že žalobca sa tak v žalobe, ako aj v odvolaní, domáhal zohľadniť skutočnosť, že platobný výmer, ktorý bol právnym základom preskúmavaného rozhodnutia   o   uložení   pokuty,   bol   vydaný   v   dôsledku   postupu   porušujúceho   právo sťažovateľa zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR.“

Sťažovateľ   v odvolaní   poukázal   na   nález   ústavného   súdu   sp. zn.   II.   ÚS   118/08 z 10. decembra 2009, ktorým bolo vyslovené porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu nezákonného zloženia kontrolnej skupiny vykonávajúcej daňovú kontrolu u sťažovateľa, ktorá predchádzala vydaniu platobného výmeru o vyrubení dane z pridanej   hodnoty. Sťažovateľ   navyše   poukázal   na   rozsudky   krajského   súdu sp. zn. 6 S 19691/2010 a sp. zn. 6 S 19687/2010, ktorými v druhovo identických veciach boli   zrušené   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   potvrdzujúce   rozhodnutia   správcu   dane o uložení   pokút   sťažovateľovi   za   rôzne   zdaňovacie   obdobia.   Vo   všetkých   označených konaniach   vydaniu   rozhodnutia   o   uložení   pokuty   predchádzali   právoplatné   platobné výmery, ktorými správca dane vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej hodnoty za to-ktoré zdaňovacie obdobie. Tieto rozsudky krajského súdu sa stali právoplatnými, pretože daňové riaditeľstvo sa proti nim neodvolalo. Sťažovateľ považuje za nemožné, „aby tak žalovaný správny orgán, ako ani súd, nijakým spôsobom nereflektovali skutočnosť, že rozhodnutie o uložení   pokuty   je   výsledkom   konania   začatého   daňovou   kontrolou,   ktorej   výkon   bol zásahom do práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR.

Tak prvostupňový, ako ani odvolací súd, sa s týmto argumentom sťažovateľa nijakým spôsobom nevysporiadali.“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   poukázal   aj   na   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Sžf 39/2011 z 1. decembra 2011, ktorým v druhovo identickej veci (rozhodnutie o uložení pokuty za iné zdaňovacie obdobie pri rovnakom skutkovom a právnom základe) bol rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa zmenený tak, že rozhodnutie daňového   riaditeľstva   potvrdzujúce   rozhodnutie   daňového   úradu   o   uložení   pokuty   bolo zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa JUDr. Ing. K. M.

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46 ods.   1,   v   spojení   s   článkom   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bolo   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 46/2011 dňa 18. 4. 2012 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky 2 Sžf 46/2011 zo dňa 18. 4. 2012 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 46/2011 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2012.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   v   zásade   o   identickej   sťažnosti   (vychádzajúcej z totožného skutkového a právneho stavu) už rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 98/2012 z 19. apríla 2012, ktorým sťažnosť sťažovateľa doručenú mu 19. marca 2012 odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Predmetná sťažnosť sa týkala jedného z 5 rozhodnutí daňových úradov, ktoré boli podrobené súdnemu prieskumu ešte v čase pred rozhodnutím – nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009. II. senát ústavného súdu sa pri posudzovaní   sťažnosti   sťažovateľa   namietajúcej   nezákonnosť   a   neústavnosť   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 46/2011 z 18. apríla 2012 v zásade stotožňuje s právnym názorom a závermi II. senátu ústavného súdu rozhodujúceho vo veci II. ÚS 98/2012 a bude na ne pri posudzovaní aktuálnej sťažnosti prihliadať.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde.   Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného   čl.   46   ods.   1   v   spojení   s   čl.   152   ods.   4   ústavy   najmä   v   spôsobe   výkladu a následnej aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o správnom súdnictve.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01),   ako aj konkrétne procesné   garancie   v súdnom   konaní.   Podľa   konštantnej judikatúry   ústavný   súd   nie   je súčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v   danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc   všeobecných súdov.   V právomoci   ústavného súdu   zostalo následne iba posúdenie,   či účinky výkonu právomoci   najvyššieho   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní   sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 46/2011 z 18. apríla 2012 (ktorým potvrdil napadnutý rozsudok krajského   súdu   č.   k.   6   S/19688/2010-78   z   5.   mája   2011)   sú   zlučiteľné   s   označenými článkami ústavy.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku najvyššieho súdu dospel   k záveru,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne, náležite odôvodnil. Z odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   podľa   §   10   ods.   2   OSP preskúmal   napadnutý   rozsudok   a   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo   v   rozsahu   dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP... a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť....

Podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa odseku 5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu   alebo   ho   obchádzali   a   ktorých   dôsledkom   je   zníženie   základu   dane,   alebo v prípadoch podľa § 15 ods. 2, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom.

Takýmito pomôckami môžu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných daňových subjektov,   znalecké posudky,   výpovede svedkov v iných daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových združení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov.

Podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní, správca dane uloží daňovému subjektu   pokutu   v   sume   rovnajúcej   sa   súčinu   trojnásobku   základnej   úrokovej   sadzby Európskej   centrálnej   banky   a   dane   alebo   rozdielu   dane   určenej   správcom   dane   podľa pomôcok (§ 29 ods. 6).

Podľa § 250i ods. 1 veta prvá OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky, viazaný rozsahom odvolania, preskúmal rozsudok krajského súdu,   pričom nezistil dôvod na to,   aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých   v   jeho   odôvodnení,   ktoré   vytvárajú   dostatočné   východiská   pre   vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s rozsudkom krajského súdu stotožňuje v celom rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti považuje za vhodné doplniť nasledovné: Predmetom súdneho preskúmavania v danom prípade je rozhodnutie žalovaného, ktorým uložil žalobcovi pokutu podľa § 35 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona o správe daní. Žalobca ani v žalobe, ani v odvolaní nenamieta vecnú správnosť tohto rozhodnutia, ani výšku uloženej sankcie a napokon ani dôvod, pre ktorý bola sankcia uložená.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že v tomto súdnom konaní nie je možné   preskúmavať   rozhodnutie   správcu   dane   resp.   žalovaného,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť a jeho správnosť podlieha samostatnému súdnemu prieskumu.

Za týchto okolností postupoval žalovaný správne a v súlade so zákonom, keď vydal napadnuté rozhodnutie,   nakoľko takýto postup mu striktne ukladá zákon o správe daní v ustanovení § 35 ods. 1 písm. c).

Prvostupňový   súd   tiež   správne   poukázal   na   zákonnú   možnosť   zrušenia   uloženej pokuty (§ 35 ods. 19 zákona o správe daní a poplatkov) v prípade, ak by bolo rozhodnutie ukladajúce žalobcovi daňovú povinnosť určenú podľa pomôcok neskôr zrušené. Uvedený postup zostal zachovaný aktuálne účinnou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 155 ods. 12 daňového poriadku.

Pokiaľ   žalobca   tvrdí,   že   platobné   výmery   vo   vyššie   uvedených   8   prípadoch   boli zrušené, toto jeho tvrdenie nemá oporu v spisovom materiáli, nakoľko zrušené boli len rozhodnutia žalovaného, ktorými boli platobné výmery potvrdené. Samotné platobné výmery zostali v platnosti.

K rozsudku Krajského súdu v Košiciach, ktorým vyhovel žalobe žalobcu, na ktorý žalobca poukázal   v odvolaní,   najvyšší súd uvádza,   že sa nejedná o   všeobecne záväzný prameň práva, ale ide o individuálne rozhodnutie súdu, ktoré je záväzné pre účastníkov konania   v   konkrétnom   jednotlivom   prípade.   Ako   už   bolo   vyššie   uvedené,   najvyšší   súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v prejednávanej veci a dospel k záveru, že argumenty   v   ňom   uvedené   sú   logické   a   sú   podložené   relevantnými   zákonnými ustanoveniami.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.

Z   uvedených   dôvodov   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   odvolaniu   žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím   na   všetky individuálne   okolnosti daného   prípadu   rozsudok Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.“

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom namietaný rozsudok najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09, II. ÚS 98/2012) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   namietaného   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa zaoberal odvolacími námietkami sťažovateľa v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery namietaného   rozsudku,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a   majú   oporu   vo   vykonanom dokazovaní.

Ústavný   súd   v   závere   konštatuje,   že   dôvody   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Sžf 46/2011 z 18. apríla 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   procesných   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   dospel   na   základe   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. S prihliadnutím na odôvodnenosť namietaného rozsudku, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

K námietke porušenia čl. 152 ods. 4 ústavy už uvedeným postupom a rozhodnutím najvyššieho   súdu   ústavný   súd   s   prihliadnutím   na   už   vyslovený   právny   názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy „v spojení...“) navyše ešte poznamenáva, že namietanie porušenia čl. 152 ods. 4 ústavy je nedôvodné a neopodstatnené. Keďže sťažovateľovi nebolo postupom (a ani rozhodnutiami) vo veci konajúcich   všeobecných   súdov   odňaté   právo   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia orgánu   verejnej   správy   súdom   a   ani   samotný   sťažovateľ   nepredložil   žiadne   relevantné dôkazy preukazujúce opak, ústavný súd jeho sťažnosť vo vzťahu k predmetnej námietke považuje za zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012