znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 513/2011-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta   o prijatej   sťažnosti   L.,   T.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   vo   veci namietaného porušenia   základného   práva   domáhať sa   zákonom   ustanoveným   postupom svojho práva na súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 1 S 18/2010-31 zo 14. júla 2011 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 1 S 18/2010-31 zo 14. júla 2011 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 1 S 18/2010-31 zo 14. júla 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. L.   n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4.   L.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   314,18 €   (slovom tristoštrnásť   eur   a osemnásť   centov),   ktorú j e   Krajský   súd   v   Prešove   p o v i n n ý vyplatiť   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   I.   R.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 513/2011-16 z 3. novembra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   L.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 18/2010-31 zo 14. júla 2011 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že „Sťažovateľ požiadal Mesto B. listom zo dňa 18.01.2010, aby bol upovedomovaný v súlade s ustanovením § 82 ods. 6 zákona č. 543/2002   Z.z.   o   začatých   správnych   konaniach   v   ktorých   môžu   byť   dotknuté   záujmy ochrany prírody a krajiny konkrétne týkajúce sa výrubu drevín a krov na území mesta B. Mesto B. listom zo dňa 21.5.2010, ktorý bol sťažovateľovi doručený dňa 1.2.2010 oznámilo, že Mesto B. vydáva rozhodnutia o výrube drevín rastúcich mimo lesa.

Listom zo dňa 5.2.2010 sťažovateľ opätovne požiadal o upovedomenie o začatých správnych konaniach poukazujúc na ustanovenie § 82 ods. 6, § 2 ods. 1 a § 82 ods. 7 zákona č. 543/2002 Z.z..

Dňa 17.2.2010 bola sťažovateľovi doručená odpoveď Mesta B. zo dňa 12.2.2010, kde Mesto   B.   žiadalo   špecifikovať   ustanovenie   Stanov,   ktoré   by   malo   upravovať   predmet činnosti sťažovateľa vo väzbe na ochranu prírody a krajiny.

Listom   zo   dňa   17.2.2010   sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocnenej   právnej zástupkyne   opätovne   upozornil   mesto   B.,   že   na   základe   predložených   žiadostí   zo   dňa 18.1.2010 a 5.2.2010 je Mesto B. povinné postupovať v súlade s ustanovením § 82 ods. 7 zákona č. 543/2002 Z.z..

Listom   zo   dňa   25.2.2010   Mesto   B.   opätovne   oznámilo,   že   vydáva   rozhodnutia týkajúce sa výrubov drevín mimo lesa.

Návrhom na začatie konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy zo dňa 03.03.2010 sťažovateľ navrhoval, aby odporca rozhodol tak, že zakazuje Mestu B. pokračovať v porušovaní práv navrhovateľa neupovedomovaním ho o začatých správnych konaniach podľa § 47 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. v platnom znení, uložil Mestu B. upovedomovať navrhovateľa o začatých správnych konaniach podľa § 47 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. v platnom znení a priznal mu náhradu trov konania.

Krajský   súd   v   Prešove   uznesením   sp.   zn.   1   S/18/2010   -   31   zo   dňa   14.07.2011 rozhodol   tak,   že   návrh   zamieta   a   nepriznáva   sťažovateľovi   právo   na   náhradu   trov konania.“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol: „Sťažovateľ je presvedčený, že napadnutým rozhodnutím Krajského súdu v Prešove bolo porušené jeho právo zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Krajský súd v Prešove založil svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu nie preto, že by z jeho právneho posúdenia vyplynulo, že ide o nedôvodný návrh, ale preto, že podľa jeho názoru nevyčerpal sťažovateľ možnosť domáhať sa nápravy prostredníctvom orgánov prokuratúry.

Pokiaľ   ustanovenie   §   250v   ods.   3   O.s.p.   stanovuje   neprípustnosť   návrhu,   ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky ktorých použitie umožňuje osobitný predpis so zreteľom na to, že nemožno predpokladať, že by zákon ukladal navrhovateľovi využiť prostriedky, ktoré nie sú efektívne je potrebné túto povinnosť uloženú navrhovateľovi chápať tak, že je povinný využiť len prostriedky, ktoré sú efektívne. Tieto prostriedky musia byť spôsobilé zabezpečiť navrhovateľovi nápravu, ako aj teoreticky i prakticky dosiahnuť náhradu za spôsobenú nemateriálnu ujmu.

Už zo samotnej lehoty na vybavenie podnetu orgánmi prokuratúry, ktorá je podľa zákona o prokuratúre 2 mesiace (§33 ods. 1 zákona o prokuratúre) vyplýva nemožnosť využiť tento prostriedok tak, aby navrhovateľ nestratil možnosť domáhať sa ochrany na súde. Už citované ustanovenie § 250v ods.   3 O.s.p.   totiž ukladá navrhovateľovi podať návrh   do   30   dní   odo   dňa,   keď   sa   osoba   dotknutá   zásahom   o   ňom   dozvedela.   Návrh sťažovateľa   nemohol   byť   teda   odmietnutý   tak   z   dôvodu   lehoty   stanovenej   v   citovanom ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ako ani z dôvodu, že spôsob vybavenia podnetu sťažovateľ reálne nemôže ovplyvniť. Sťažovateľ môže podať prokurátorovi podnet, ale je na zvážení prokurátora, či využije prostriedky, ktoré mu zákon dáva k dispozícii tak, ako to žiada podávateľ   podnetu.   S   otázkou   podania podnetu   podľa zákona o   prokuratúre ako podmienky vyčerpania iných prostriedkov nápravy pred podaním návrhu na súd sa ústavný súd   zaoberal   opakovane.   Okrem   iného   aj   v   náleze   sp.   zn.   II.   ÚS   124/08   zo   dňa 22.05.2008...“

Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil aj nárok na primerané finančné zadosťučinenie v sume   2   500   €   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy,   priznanie   ktorého   odôvodnil   tým,   že „... so zreteľom na čas, ktorý uplynul od podania žiadosti o upovedomovanie o začatých správnych konaniach až do súčasnosti, keď sťažovateľovi je aj v dôsledku zamietnutia jeho návrhu   odporcom   odnímaná   jeho   možnosť   na   participácii   na   rozhodnutiach   v   oblasti ochrany   prírody,   je   takým   zásahom   do   jeho   práv,   že   v   tomto   prípade   nepostačuje konštatovanie   porušenia   práva   ani   zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   Krajského   súdu v Prešove“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR

- uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1S/18/2010 - 31 zo dňa 14.07.2011 bolo porušené.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1S/18/2010 - 31 zo dňa 14.07.2011 a vracia vec na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   SR   zakazuje   Krajskému   súdu   v   Prešove   pokračovať   v   porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 2.500,- Eur.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   prijatej   sťažnosti   vyjadril   krajský   súd, zastúpený   jeho   predsedníčkou   JUDr.   A.   I.,   listom   sp.   zn.   Spr   10178/2011   doručeným ústavnému súdu 14. decembra 2011, ktorá vo svojom stanovisku k sťažnosti uviedla: «Senát Krajského súdu v Prešove v predmetnej veci rozhodol o návrhu navrhovateľa L., so sídlom v T., právne zastúpeného JUDr. I. R. proti odporcovi Mestu B. uznesením dňa 14. júla 2011 č.k. 1S 18/2010 -31 tak, že návrh zamietol a nepriznal navrhovateľovi právo na náhradu trov konania.

Navrhovateľ   sa   podaným   návrhom   domáhal,   aby   súd   vyslovil   zákaz   Mestu   B. pokračovať v porušovaní práv navrhovateľa neupovedomením ho o začatých správnych konaniach podľa § 47 ods.   3 zákona č. 543/2002 v platnom znení (Zákona o ochrane prírody   a   krajiny).   Zároveň   sa   navrhovateľ   domáhal   uloženia   povinnosti   odporcovi upovedomovať navrhovateľa o začatých správnych konaniach podľa § 47 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. v platnom znení.

V   súlade   s   ustanoveniami   piatej   hlavy   piatej   časti   O.s.p.,   ktorých   obsahom   sú zakotvené ciele procesnej úpravy konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej   správy,   ktorými   je   poskytnúť   fyzickým   a   právnickým   osobám   účinnú   súdnu ochranu, ktorí tvrdia, že boli ukrátení na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy Krajský súd v Prešove postupoval pri vydaní napadnutého uznesenia.

Navrhovateľ svoje tvrdenia v návrhu podložil tým, že mu v zmysle ustanovenia § 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny vyplývajú viaceré procesné práva a tieto mu patria podľa § 47 ods. 3 citovaného zákona z účasti na konaní.

S poukazom na ustanovenia § 250v ods. 1 až 3 O.s.p., v konaní pred súdom má povinnosť fyzická a právnická osoba, ktorá sa domáha ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy splniť presne stanovené podmienky na preukázanie svojich tvrdení a pritom postupovať tak, aby vyčerpala všetky dostupné prostriedky, ktorých použitie jej umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky.

Súd   rozhodol   v   intenciách   ustanovenia   §   250v   ods.   3   O.s.p.   a   návrh   zamietol z dôvodu, že navrhovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Ak sťažovateľ tvrdí v súvislosti s dvojmesačnou lehotou na vybavenie podnetu (§ 33 ods.   1   Zákona   o   prokuratúre),   je   treba   zdôrazniť,   že   podľa   konštantnej   judikatúry Najvyššieho súdu SR lehota 30 dní upravená v ustanovení § 250v ods. 3 druhá veta O.s.p. sa počíta odo dňa doručenia upovedomenia o vybavení podnetu, a to či už v prospech alebo neprospech sťažovateľa.

Ak teda sťažovateľ tvrdí, že využitím inštitútu podnetu podľa § 33 ods. 1 zákona č. 153/2001   Z.z.   o   prokuratúre   by   mu   bolo   odňaté   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, lebo by zmeškal 30-dňovú lehotu, prax všeobecných súdov je taká, ako je uvedené vyššie.

Sťažovateľ vopred prejudikuje, že podnet by bol neefektívny. V súvislosti s konaním podľa piatej hlavy piatej časti O.s.p. krajský súd poukazuje na tú skutočnosť, že aj v konaní podľa štvrtej hlavy piatej časti O.s.p. - konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy v ustanovení § 250t ods. 1 je upravená povinnosť navrhovateľa vyčerpať   prostriedky,   ktorých   použitie   umožňuje   osobitný   predpis,   preto   krajský   súd poukazuje   na   Uznesenie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.:   III.ÚS   317/04 z 21.októbra   2004,   ktorý   uviedol,   že   „možno   orgány   prokuratúry   považovať   za   orgány disponujúce prostriedkami umožňujúcimi uplatnenie ochrany práv a právom chránených záujmov sťažovateľa vo vzťahu k namietané nečinnosti správneho orgánu spôsobom, ktorý s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu umožňoval rozumne očakávať naplnenie jej účelu“.

Zákon č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v § 64 ods. 1 písm. e/ upravuje, že štátnu správu vo veciach ochrany prírody a krajiny podľa tohto zákona vykonáva obec a právomoc obce upravuje ustanovenie § 69 ods. 1 písm. a/ až k/.

Zákon č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v § 3 ods. 1 stanovuje, že prokuratúra chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu. Podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona - prokuratúra je v rozsahu svojej pôsobnosti povinná vo verejnom záujme   vykonávať   opatrenia   na   predchádzanie   porušenia   zákonnosti,   na   zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za   ich   porušenie.   Pri   výkone   svojej   pôsobnosti   je   prokuratúra   povinná   využívať   všetky zákonné   prostriedky tak,   aby sa bez   akýchkoľvek vplyvov   zabezpečila dôsledná,   účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu.

Krajský   súd sa   v plnom rozsahu stotožňuje so   závermi uvedenými   v odôvodnení napadnutého   uznesenia   a   je   toho   názoru,   že   v   konaní   1S   18/2010   nebolo   porušené navrhovateľove právo na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V   tejto   súvislosti   Krajský   súd   v   Prešove   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   sťažnosti   navrhovateľa   nevyhovel   a   vyslovil,   že   v   konaní   Krajského   súdu v Prešove sp. zn.. 1 S/l 8/2010 jeho právo porušené nebolo.

Krajský   súd súhlasí   s tým,   aby   vo   veci   bolo   rozhodnuté   bez   nariadenia ústneho pojednávania.»

Právna zástupkyňa sťažovateľa podaním doručeným ústavnému súdu 22. novembra 2011 oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci uskutočnilo ústne pojednávanie.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 1 S 18/2010-31 zo 14. júla 2011, ktorým krajský súd zamietol návrh sťažovateľa v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Sťažovateľ v konaní podľa piatej časti piatej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pred krajským súdom namietal nezákonný zásah orgánu verejnej správy (Mesta B.) spočívajúci v neupovedomovaní sťažovateľa o začatých správnych konaniach podľa § 47 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov. Krajský súd rozhodnutím zo 14. júla 2011 návrh sťažovateľa ako neprípustný zamietol podľa § 250v ods. 3 OSP z dôvodu, že sťažovateľ nevyčerpal možnosť domáhať sa nápravy prostredníctvom orgánov prokuratúry, t. j. nepodal podnet na preskúmanie postupu orgánu   verejnej   správy   v súvislosti   s jeho   nezákonným   zásahom   v zmysle   § 31   ods.   1 zákona č.   153/2001 Z. z.   o prokuratúre v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o prokuratúre“).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohoto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   preskúmavať môže   rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Krajský súd vo svojom uznesení č. k. 1 S 18/2010-31 zo 14. júla 2011 zamietol návrh sťažovateľa v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom uviedol:

«Cieľom   procesnej   úpravy   zakotvenej   v   štvrtej   hlave   piatej   časti   Občianskeho súdneho   poriadku,   ako   konania   o   ochrane   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej správy „je poskytnúť fyzickým a právnických osobám účinnú súdnu ochranu, ktoré tvrdia že boli ukrátené na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej vykonaný“.

Na   konanie   o   ochrane   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy   sa primerane použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy piatej časti, ak nie je osobitná úprava. Primeranosťou v tomto zmysle chápeme také použitie, ktoré napomáha dosiahnutiu účelu konania proti nečinnosti správneho orgánu.

Podľa § 250v ods. 1 O.s.p., fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo   v   jeho   dôsledku   bol   proti   nej   priamo   vykonaný,   môže   sa   pred   súdom   domáhať ochrany   proti   zásahu,   ak   taký   zásah   alebo   jeho   dôsledky   trvajú   alebo   hrozí   jeho opakovanie....

Podľa   §   250v   ods.   3   O.s.p.,   návrh   nie   je   prípustný,   ak   navrhovateľ   nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.

Občiansky   súdny   poriadok   podmieňuje   využitie   ochrany   prostredníctvom   štvrtej hlavy   piatej   časti   O.s.p.   vyčerpaním   prostriedkov,   ktorých   použitie   umožňuje   osobitný predpis. Zákon nešpecifikuje, o ktoré prostriedky konkrétne ide vzhľadom na rôznorodosť oblasti verejnej správy z hľadiska predmetu právnej regulácie, ako aj nadväzujúcich tipov správnych konaní, v rámci ktorých môžu prichádzať do úvahy rôzne právne prostriedky nápravy   (v   niektorých   prípadoch   aj   viaceré   z   nich)   pokiaľ   ide   o   prípadnú   nedôvodnú nečinnosť správneho orgánu. Ich špecifikácia závisí od právnej úpravy konkrétneho typu správneho   konania   najmä   s   ohľadom   na   oprávnenie   nadriadených   orgánov   vo   vzťahu k orgánu, ktorý má povinnosť vo veci konať, ako aj s ohľadom na oprávnenia osobitných orgánov kontroly alebo dozoru prijať účinné opatrenia na odstránenie prípadnej nečinnosti správneho orgánu, resp. nezákonného zásahu orgánu verejnej správy.

Súd   príslušný   rozhodovať   o   návrhu   namietajúcom   konanie   o   ochrane   pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy musí splnenie podmienky podľa § 250v ods. 3 O.s.p. posudzovať individuálne, na základe okolnosti konkrétneho prípadu rešpektujúc účel tohto právneho prostriedku, ktorých je poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu osobe, ktorej práva alebo právom chránené záujmy môžu byť nezákonným zásahom orgánom verejne správy dotknuté v tom ktorom konkrétnom konaní.

V   zásade   možno   vyžadovať   splnenia   takých   osobitných   právnych   prostriedkov nápravy, pri ktorých možno rozumne očakávať v prípade ich využitia zo strany fyzickej osoby alebo právnickej osoby odstránenia nezákonného zásahu orgánu verejnej správy aj bez potreby zásahu zo strana súdnej moci.

Nepochybne k ním budú patriť právne prostriedky priamo dostupné dotknutej fyzickej alebo   právnickej   osobe,   rozhodovanie   o   ktorých   je   zverené   do   kompetencie   orgánu s právomocami   zaručujúcimi   možnosť   bezprostredného   zjednania   nápravy   vo   vzťahu k namietanému   nezákonnému   zásahu   orgánu   verejnej   správy.   To   však   nevylučuje požiadavku vyčerpania prostriedkov nápravy prostredníctvom orgánov osobitne poverených ochranou práv a právnom chránených záujmov fyzických a a právnických osôb aj keď nedisponujú právomocami možnosťou bezprostredného zjednania nápravy, pokiaľ im zákon zveruje prostriedky a umožňuje uplatnenie ochranných práv a právom chránených záujmov dotknutých osôb vo vzťahu k namietanému nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy spôsobom,   ktorý   s   prihliadnutím   na   okolnosti   daného   prípadu   (najmä   pokiaľ   ide o prebiehajúce   správne   konanie,   jeho   predmet   a   jeho   potencionálnu   ujmu   vyplývajúcu z ohrozenia práv a právom chránených záujmov dotknutej osoby v dôsledku zbytočných prieťahov v správnom konaní) umožňuje rozumne očakávať naplnenie účelu poskytovanej ochrany.

Predpokladom   podania   návrhu,   aby   súd   vyslovil   povinnosť   uložiť   označenému orgánu konať, resp. niečo vykonať je, aby navrhovateľ vyčerpal všetky prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. To znamená, že navrhovateľ pred podaním návrhu musí vykonať podnet na vykonanie opatrenia proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy.

Takto   vymedzená prípustnosť   podania návrhu   proti nezákonnému   zásahu   orgánu verejnej správy na súd vyjadruje princíp subsitidiarity správneho súdnictva, totiž aby jeho právomoc nesuplovala iné účinné právne prostriedky právnej ochrany.

V zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre, prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy,   prokurátorov,   vyšetrovateľov, policajných   orgánov   a   súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu, pričom   je   oprávnený   vykonať   opatrenia   na   odstránenie   zistených   porušení,   ak   na   ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 35 ods. 3 citovaného zákona, ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov rozhodne. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, orgány prokuratúry možno považovať za orgány disponujúce prostriedkami umožňujúcimi uplatnenie ochrany práv a právom chránených záujmov   navrhovateľa   vo   vzťahu   k   namietanému   nezákonnému   zásahu   orgánu   verejnej správy.

Z   obsahu   administratívneho   spisu   odporcu,   ako   ja   z   obsahu   písomných   podaní navrhovateľa nevyplynula skutočnosť, žeby podal podnet na preskúmanie postupu orgánu verejnej správy v súvislosti s nezákonným zásahom orgánu verejnej správy na príslušnú prokuratúru vo veci upovedomovania L. o začatí všetkých správnych konaní, vrátene už začatých,   týkajúcich   sa   výrubov   drevín   a   krov   na   území   mesta   B.   Keďže   navrhovateľ nevčerpal   túto   možnosť   domáhať   sa   nápravy   prostredníctvom   orgánov   prokuratúry,   je potrebné jeho návrh podaný na súd považovať za predčasný, pretože v súdnom konaní sa môže domáhať ochrany až po vyčerpaní prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný zákon. S poukazom na uvedené krajský súd podľa ustanovenia § 250v ods. 3 O.s.p. návrh ako neprípustný zamietol.»

Z obsahu odôvodnenia namietaného rozhodnutia vyplýva, že sťažovateľ nevyčerpal iné   prostriedky,   ktorých   použitie   umožňuje   osobitný   predpis,   t. j.   nepodal   podnet   na preskúmanie   postupu   orgánu   verejnej   správy   v súvislosti   s jeho   nezákonným   zásahom v zmysle § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre. Z tohto dôvodu krajský súd považoval návrh sťažovateľa ako predčasný.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa § 21 ods. 2 zákona o prokuratúre právnymi prostriedkami, ktorými prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy, sú:

a) protest prokurátora,

b) upozornenie prokurátora,

c) návrh na začatie konania pred súdom podľa osobitného zákona.

Podľa   §   28   ods.   1   zákona   o prokuratúre   prokurátor   je   oprávnený   podať   orgánu verejnej   správy   upozornenie   na   účel   odstránenia   porušovania   zákonov   a   ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov,   ku ktorému došlo v postupe orgánu verejnej správy pri vydávaní opatrenia alebo rozhodnutia alebo jeho nečinnosťou.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s posúdením upozornenia prokurátora ako prostriedkom nápravy sťažovateľa. V okolnostiach danej veci podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   považovať   upozornenie   prokurátora   za   účinný prostriedok nápravy. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž nestačí, aby sťažovateľ   mal   prostriedky   nápravy,   ale   tieto   musia   byť   efektívne.   Skutočnosť,   že sťažovateľ nevyužil podanie podnetu u prokurátora, nemôže byť dôvodom na zamietnutie jeho žaloby v konaní podľa § 250v OSP.

Európsky súd pre ľudské práva už v súvislosti s existenciou efektívneho prostriedku nápravy vo vnútroštátnom poriadku viacnásobne konštatoval, že v zmysle čl. 35 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd považuje za efektívny prostriedok nápravy taký, ktorý je dostupný a umožňuje dosiahnuť nápravu alebo zadosťučinenie za namietané porušenia. Existencia prostriedku nápravy musí byť dostatočne konkrétna, nielen v teórii, ale aj v praxi, v opačnom prípade nemá požadovanú dosiahnuteľnosť a účinnosť (Feldek v. Slovensko   z   15.   júna 2000,   Vernillo   v.   Francúzsko,   20.   február   1991,   Johnston   and Others v. Írsko, 18. december 1986, Van Droogenbroeck judgment v. Belgicko, 24. jún 1982).

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre viackrát potvrdil, že vnútroštátny prostriedok   nápravy,   ktorý   sťažovateľom   zároveň   neumožňuje   domáhať   sa   a teoreticky i prakticky dosiahnuť náhradu za spôsobenú nemateriálnu ujmu, nemôže byť považovaný za efektívny.

Ak všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal   so   všetkými   rozhodujúcimi   skutočnosťami   tvoriacimi   základ   pre   toto rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy.

V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajským   súdom   boli vyvodené závery, ktoré sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň majú za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. 1 S   18/2010-31 zo 14.   júla 2011 došlo k porušeniu   základného práva sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto nálezu zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 1 S 18/2010-31 zo 14. júla 2011 podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 2 500 €, čo odôvodnil tým, že mu je aj v dôsledku namietaného postupu krajského súdu znemožnené participovať na rozhodnutiach v oblasti ochrany prírody, a to aj s prihliadnutím na   čas,   ktorý   uplynul   od   podania   žiadosti   o upovedomovanie   o začatých   správnych konaniach.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k záveru, že konštatovanie porušenia   základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   je   pre   sťažovateľa dostatočným   zadosťučinením.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   zrušením namietaného rozhodnutia   a vrátením   veci   krajskému   súdu   na ďalšie   konanie sa   vytvára priestor   na   to,   aby   krajský   súd   rozhodol   o dôvodnosti   návrhu   sťažovateľa.   Priznaním primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľovi   z dôvodov   ním   uvedených   by ústavný   súd   prejudikoval   rozhodnutie   krajského   súdu   v merite   veci.   Ústavný   súd   preto sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   nepriznal,   tak   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia advokátkou JUDr. I. R. (bod 4 výroku tohto nálezu).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia, podanie   sťažnosti).   Za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané v   roku   2011   patrí   odmena v sume dvakrát po 123,50 € a režijný paušál dvakrát po 7,41 € [v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods.   3,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a   b)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov],   preto   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 261,82 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 % DPH (keďže advokátka   je   platcom   tejto   dane),   teda   sumu   52,36   €,   t. j.   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 314,18 €.

Trovy   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   OSP)   podľa   výroku rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudkyne Ivetty Macejkovej.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2012