znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 512/2014-44

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti LEVEN,   a.   s.,   Ulica   29.   augusta   31,   Banská   Bystrica,   zastúpenej   spoločnosťou CLC advokátska kancelária s. r. o., Panenská 18, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Milana Tomáška, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Levice sp. zn. 16 Cb 138/2006 z 10. júna 2011, rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Cob 178/2011 z 25. apríla 2012 a tiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 MObdo 7/2012 a jeho rozsudkom z 23. apríla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti LEVEN, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2013 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   LEVEN,   a.   s.,   Ulica   29.   augusta   31,   Banská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej spoločnosťou CLC advokátska kancelária s. r. o., Panenská 18, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Milana Tomáška, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Levice   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 16 Cb 138/2006   z   10.   júna   2011,   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 15 Cob 178/2011 z 25. apríla 2012 a tiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 MObdo 7/2012 a jeho rozsudkom z 23. apríla 2013.

Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo v právnej veci žalobcu Slovenský plynárenský   priemysel,   a.   s.,   Mlynské   nivy   44/a,   Bratislava   (ďalej   len   „žalobca“), o   zaplatenie   sumy   1 638 559,36   €   s   príslušenstvom   proti   sťažovateľke   ako   žalovanej rozhodnuté o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len   „generálny   prokurátor“)   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   15   Cob   178/2011 z 25. apríla 2012 a proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 Cb 138/2006 z 10. júna 2011 tak, že mimoriadne dovolanie bolo zamietnuté ako právne nedôvodné.

Z   obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že sťažovateľka v   postavení   odberateľa plynu uzatvorila so žalobcom 31. decembra 2002 s účinnosťou od 1. januára 2003 zmluvu o dodávke plynu č. 03/10757 (ďalej aj „zmluva o dodávke plynu“). V zmluve bol okrem iného dohodnutý režim platenia za dodaný plyn tak, že „časť odplaty za dodávku plynu (cca 66 %) zaplatí sťažovateľ ako preddavok a zvyšná časť odplaty (doplatok) bude splatná po   ukončení   príslušného   mesiaca   na   základe   vyúčtovacej   faktúry   vystavenej   žalobcom. Splatnosť   doplatkov   bola   zmluvne   podmienená   o.   i.   vystavením   riadnych   faktúr s náležitosťami daňového dokladu.“.

Počas trvania zmluvy o dodávke plynu došlo medzi jej účastníkmi ku vzniku sporu o výške ceny za dodaný plyn. Podľa sťažovateľky „žalobca jednostranne zvýšil dohodnutú cenu   plynu   a   začal   ju   uplatňovať   voči   sťažovateľovi.   Ten   naďalej   platil   dohodnuté preddavky,   ale   vyúčtovacie   faktúry   vracal   žalobcovi   na   opravu   s   upozornením,   že fakturovaná   suma   nezodpovedá   platnej   dohode   o   cene.   Súčasne   upozornil,   že   nejde o faktúru so správne uvedenými zákonnými náležitosťami (jednotková cena, základ dane a výška dane z pridanej hodnoty) a podľa zmluvy sa preto doplatok na odplate za dodávku plynu nestal splatným.“.

Žalobca sa žalobou doručenou okresnému súdu 16. decembra 2005 a doplnenou 24.   februára   2006   domáhal   proti   sťažovateľke   zaplatenia   sumy   1 638 559,36 € s príslušenstvom   ako nedoplatku   na kúpnej   cene za dodaný plyn za obdobie január až september 2005.

Sťažovateľka   poukazuje   na   skutočnosť,   že «v   priebehu   konania   súdy   potvrdili správnosť   názoru   sťažovateľa,   že   žalobca   uplatňoval   nesprávnu   výšku   ceny   a   pri   jej fakturácii   vychádzal   aj   z   nesprávnych   parametrov   dodávky.   Uvedenú   skutočnosť v súčasnosti nespochybňuje ani samotný žalobca. V konaní sa bolo potrebné vysporiadať popri   otázke   „správnej“   výšky   ceny   plynu   platnej   medzi   účastníkmi   konania   najmä s otázkou, či sa mohla stať odplata (doplatok) za dodávku plynu splatnou aj pri nesprávnej fakturácii - pri zohľadnení zmluvne dohodnutého režimu platenia.».

Následne sťažovateľka popisuje priebeh konania pred všeobecnými súdmi a v tejto súvislosti uvádza:

«Prvostupňový   súd   vo   svojom   prvom   rozhodnutí   dospel   (zhodne so sťažovateľom) k záveru, že žalobca skutočne fakturoval žalovanému odplatu v nesprávnej (o viac ako 14 mil. Sk vyššej) sume. Napriek tomu, že fakturácia žalobcu nezodpovedala záverom súdu o „správnej“ cene, súd bez bližšieho zdôvodnenia konštatoval, že pohľadávky žalobcu sú splatné. Odvolací súd namietol nedostatočné posúdenie otázky ich splatnosti a vyjadril názor, že na posúdenie tejto otázky je potrebné vykonať znalecké dokazovanie. V novom prvostupňovom konaní súd vyslúchol znalca, ktorý výslovne a jednoznačne potvrdil   správnosť   argumentácie   sťažovateľa   a   uviedol,   že za   posudzovanej   situácie   sa pohľadávky (s ohľadom na obchodné zvyklosti) žalobcu nestali splatnými. Prvostupňový súd napriek opakovaným návrhom sťažovateľa nevykonal dôkazy k inej dohode o cene medzi účastníkmi konania... a opäť vydal rozhodnutie, ktorým sťažovateľa zaviazal na zaplatenie uplatnenej   sumy   -   bez   toho,   že   by   sa   vysporiadal   s   opačnými   závermi   znaleckého dokazovania.

V   novom   odvolacom   konaní   odvolací   súd   bez   ďalšieho   zmenil   názor   uvedený vo   svojom   predchádzajúcom   rozhodnutí   a   prvostupňový   rozsudok   potvrdil.   Uviedol,   že otázka splatnosti uplatnených pohľadávok je otázkou právnou, ktorú neprislúcha znalcovi hodnotiť. Sťažovateľ pritom poukazoval na to, že znalec nehodnotil právne otázky, ale o. i. obsah   obchodných   zvyklostí,   na   ktoré   je   potrebné   prihliadnuť   (§   264   ods.   1   ObZ). Sťažovateľ opakovane upozorňoval aj na skutočnosti svedčiace o možnej zmene ceny plynu (t. j. na možnosť, že medzi účastníkmi platí iná cena, ako ustálili súdy). Na preukázanie tohto tvrdenia navrhol vypočutie svedkov. Súdy navrhované dôkazy nevykonali. Odvolací súd   v   závere   odôvodnenia   druhostupňového   rozhodnutia   uviedol,   že   ohľadom   tvrdenej zmeny výšky ceny za dodávku plynu sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno.

Proti   prvostupňovému   rozsudku   a   rozsudku   odvolacieho   súdu   podal   generálny prokurátor   mimoriadne   dovolanie.   Namietol   najmä   nesprávne   právne   posúdenie   otázky splatnosti uplatneného nároku a nedostatočné odôvodnenie záverov prvostupňového resp. aj odvolacieho súdu. Najvyšší súd SR mimoriadne dovolanie zamietol rozsudkom NS SR.»

Podstata   sťažovateľkiných   námietok,   ktorými   odôvodňuje   neprípustný   zásah do označených práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 MObdo 7/2012 a jeho rozsudkom z 23. apríla 2013, spočíva podľa jej argumentácie

- v neúčinnom doručení rozsudku najvyššieho súdu [o rozsudku najvyššieho súdu sa sťažovateľka dozvedela sprostredkovane od svojho bývalého právneho zástupcu, ktorému bol (nesprávne) doručovaný]. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza: „... Podľa informácií od   bývalého   právneho   zástupcu   sťažovateľa   bol   rozsudok   NS   SR   obratom   vrátený Najvyššiemu   súdu   aj   s   upozornením   na   nesprávne   doručovanie.   Jeho   nové   doručenie Najvyšší súd SR (ani iný súd konajúci v dotknutej veci) nevykonal...“;

- v arbitrárnosti   rozsudku   najvyššieho súdu   (najvyšší   súd podľa   sťažovateľky jej argumentáciu i argumentáciu generálneho prokurátora k posúdeniu splatnosti pohľadávok žalobcu   v celom   rozsahu opomenul, nezaoberal sa   žiadnym z dôvodov,   pre   ktoré   bolo mimoriadne dovolanie podané). Sťažovateľka v tejto súvislosti namieta nepreskúmateľnosť a zmätočnosť napadnutého rozsudku;

- v porušení princípu kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti zbraní (najvyšší súd nedoručil sťažovateľke vyjadrenie žalobcu k mimoriadnemu dovolaniu).

Za   arbitrárny   sťažovateľka   v   uvedenej   právnej   veci   považuje   aj   rozsudok prvostupňového   súdu   sp.   zn.   16   Cb   138/2006   z   10.   júna   2011   (podľa   sťažovateľky „... prvostupňový   súd   sa   vôbec   nevysporiadal   so   závermi   vykonaného   znaleckého dokazovania...   sťažovateľovi   neumožnil   konať   pred   súdom   v   rovnakej   miere   ako žalobcovi...“)   a   odvolacieho   súdu   sp.   zn.   15   Cob   178/2011   z   25.   apríla   2012   (podľa sťažovateľky „... odvolací súd... k zásadným argumentom sťažovateľa nezaujal, rovnako ako prvostupňový súd, žiadne stanovisko... Arbitrárnosť rozsudku odvolacieho súdu spočíva aj v neodôvodnenej zmene právneho názoru odvolacieho súdu...“).

Sťažovateľka   doplnila   svoju   sťažnosť   podaním   z   27.   novembra   2013 „o   nové skutočnosti, ku ktorým došlo po jej podaní a ktoré môžu byť významné pre rozhodnutie vo   veci“.   V   doplňujúcom   podaní   okrem   iného   uviedla: „Sťažovateľ   o.   i.   namietal,   že k porušeniu jeho práv došlo aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý so sťažovateľom nekonal. Nedoručil mu vyjadrenie protistrany v konaní o mimoriadnom dovolaní,   ani   samotný   rozsudok,   ktorým   o   mimoriadnom   dovolaní   rozhodol   (spis.   zn. 3 MObdo   7/2012   z   23.   4.   2013...).   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uvedené   listiny doručoval   bývalému   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa,   napriek   tomu,   že   ukončenie právneho zastúpenia sťažovateľa bolo riadne oznámené a preukázané aktuálne konajúcemu súdu   v   predmetnej   právnej   veci.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nereagoval   ani na   upozornenie   bývalého   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   nesprávne   doručovanie a napriek opísaným okolnostiam eviduje rozsudok NS SR ako právoplatný...

Po   podaní   sťažnosti,   dňa   3.   10.   2012,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vydal opravné uznesenie, spis. zn. 3 MObdo/7/2012, ktorým rozhodol o oprave záhlavia rozsudku NS SR o. i. v časti označenia právneho zástupcu sťažovateľa. V odôvodnení predmetného uznesenia   konštatuje...,   že   bývalý   právny   zástupca   sťažovateľa,   spoločnosť   K.,   s.   r.   o., oznámil   dňa   11.   6.   2012   súdu   ukončenie   jeho   právneho   zastúpenia (v konaní v procesnom postavení žalovaného) a sťažovateľ si nového zástupcu nezvolil - sťažovateľ tak nebol zastúpený žiadnym zástupcom ani v čase vydania rozsudku NS SR, ani v čase jeho doručovania. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na uvedené zistenie vypustil zo záhlavia rozsudku NS SR označenie právneho zástupcu sťažovateľa...

V   súčasnosti   je   nesporné,   že   ukončenie   právneho   zastúpenia   žalovaného (sťažovateľa) bolo súdu riadne oznámené a súd napriek tomu so sťažovateľom nekonal. Došlo tým k porušeniu jeho základných práv označených v sťažnosti. Uvedené skutočnosti sťažovateľ hodnotí ako významné pre rozhodnutie o sťažnosti.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vo veci namietaného nesprávneho postupu najvyššieho súdu pri doručovaní rozsudku sp. zn. 3 MObdo 7/2012 z 23. apríla 2013 nálezom rozhodol, že:

„Postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   pri   doručovaní   rozsudku Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   spis.   zn.   3   MObdo   7/2012   z   23.   4.   2013 sťažovateľovi bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   sa   prikazuje   riadne   doručiť   rozsudok Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   spis.   zn.   3   MObdo   7/2012   z   23.   4.   2013 sťažovateľovi v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v účinnom znení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania v sume 8 892,96 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

Sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   spis.   zn.   3   MObdo   7/2012 z 23. 4. 2013, bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základné   právo   sťažovateľa   na   rovnosť   účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozsudkom Krajského súdu v Nitre, č. k. 15 Cob/178/2011-758 z 25. 4. 2012, bolo porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudkom Okresného súdu Levice, č. k. 16Cb/138/2006-643 z 10. 6. 2011 bolo porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   spis.   zn.   3   MObdo   7/2012 z 23. 4. 2013, rozsudok Krajského súdu v Nitre, č. k. 15 Cob/178/2011-758 z 25. 4. 2012 a rozsudok Okresného súdu Levice, č. k. 16 Cb/138/2006-643 z 10. 6. 2011 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Levice na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- €, ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   zaplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- €, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- €, ktoré je Okresný súd Levice povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Nitre a Okresný súd Levice sú povinní sťažovateľovi uhradiť spoločne a nerozdielne trovy konania v sume 14.818,94 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“) „rozhodol   o   dočasnom   opatrení...   a   odložil   vykonateľnosť prvostupňového rozsudku a rozsudku odvolacieho súdu“.

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky uviesť nasledovné:

Predseda   najvyššieho   súdu   JUDr.   Štefan   Harabin   podal   22.   februára   2013   proti sudcovi IV.   senátu ústavného súdu   Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v   tejto   súvislosti   (aj   keď   sa   zo   subjektívneho   hľadiska   necítil   byť   predpojatý)   listom z 9. septembra 2013 (ďalej len „oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   predsedníčke   ústavného   súdu   a   zároveň   ju   požiadal,   aby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky, na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného súdu   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   629/2013-14   z   24.   októbra   2013   tak,   že   sudcu IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislava   Orosza   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   vo   veci sťažovateľky   nevylúčil.   Označené   uznesenie   bolo   sudcovi   IV.   senátu   ústavného   súdu Ladislavovi Oroszovi doručené 11. novembra 2013.

Sudkyňa Ľudmila   Gajdošíková   listom   z 28.   augusta   2013 v   zmysle §   27 ods.   2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného súdu oznámila, že okrem iných aj vo veci sťažovateľky   je   členkou   senátu   IV.   ÚS   ako   sudkyňa,   ktorá   má   o veci   sťažovateľky rozhodovať. Napriek tomu, že sa necíti byť v uvedenej veci predpojatá pri výkone funkcie sudcu a obsah vyjadrení Štefana Harabina nijakým spôsobom neovplyvnil jej spôsobilosť rozhodovať   v   uvedenej   veci   nestranne   a   objektívne,   vzhľadom   na   (i)   podané   trestné oznámenie   Štefana   Harabina   (predsedu   najvyššieho   súdu)   proti   jej   osobe,   ako   aj (ii) Štefanom   Harabinom   počas   tlačovej   besedy   uskutočnenej   20.   augusta   2013 prezentované   hrubé   urážky   a   podozrenia   z   korupčného   správania   sudkyne,   v   ktorých pokračoval   na   tlačovej   besede   v   televízii   TA3   konanej   23.   augusta   2013,   a   tiež (iii) opakované vyhlásenia Štefana Harabina o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom správaní celého senátu ústavného súdu IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 predložila vec predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   oznámení   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS 592/2013-10 z 2. októbra 2013 tak, že sudkyňu IV. senátu ústavného súdu Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil. Následne vzniesol námietku predpojatosti sudcov ústavného súdu Ladislava Orosza, Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Lubyho predseda najvyššieho súdu JUDr. Štefan Harabin v prípise č. KP 3/2013-54 z 28. októbra 2013 doručenom ústavnému súdu 5. novembra 2013, o ktorej rozhodol ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 47/2014-26 z 29. januára 2014 tak, že namietaných sudcov IV. senátu ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky   nevylúčil.   Označené   uznesenie   bolo   sudcovi   spravodajcovi   doručené 19. februára 2014.

Z uvedených dôvodov nebolo možné o sťažnosti sťažovateľky konať a rozhodovať v období od 9. septembra 2013 do 19. februára 2014.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 16 Cb 138/2006 z 10. júna 2011, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Cob 178/2011 z 25. apríla 2012 a tiež postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 MObdo 7/2012 a jeho rozsudkom z 23. apríla 2013, pričom jej podstatu tvorí nesúhlas   sťažovateľky   s   napadnutým   postupom   a   rozhodnutiami   všeobecných   súdov. Kľúčovou výhradou sťažovateľky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu a postupu, ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   je   tvrdenie,   že   najvyšší   súd   sa   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal skutočnosťou, či skutočne došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci krajským súdom a okresným súdom v napadnutom rozsudku. Krajskému súdu sťažovateľka vytýka, že jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 16 Cb 138/2006 z 10. júna 2011

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka   sťažnosťou   napáda   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   sp.   zn. 16 Cb 138/2006 z 10. júna 2011, ktorým ju okresný súd zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1 638 559,36 € ako doplatok kúpnej ceny za dodávku plynu za obdobie január až september 2005 na základe zmluvy o dodávke plynu z 31. decembra 2002.

Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   bola sťažovateľka   oprávnená   podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc   ústavného   súdu.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 15 Cob 178/2011 z 25. apríla 2012

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   v   uvedenej   právnej   veci   o zaplatenie sumy 1 638 559,36 €   sťažovateľka   2.   augusta   2012   doručila   generálnemu   prokurátorovi opakovaný podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 Cb 138/2006 z 10. júna 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Cob 178/2011 z 25. apríla 2012. Proti týmto rozhodnutiam podal generálny prokurátor mimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 MObdo 7/2012 z 23. apríla 2013 v spojení s opravným uznesením z 3. októbra 2013 tak, že mimoriadne dovolanie ako právne nedôvodné zamietol.

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   skutočnosťou,   že   sťažovateľka   podala   aj   podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti právoplatnému rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 Cb 138/2006 z 10. júna 2011 a rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Cob 178/2011 z   25.   apríla   2012,   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   v ktorej   sa   uvádza,   že oprávnenie na podanie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana   (I.   ÚS   19/01,   II.   ÚS   176/03,   IV.   ÚS   344/04, I. ÚS 43/07,   III.   ÚS   342/2010).   V   okolnostiach   prípadu   najvyšší   súd   však   neodmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako neprípustné, ale napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v spojení s prvostupňovým rozsudkom vecne preskúmal a v merite veci rozhodol (nešlo o procesné rozhodnutie dovolacieho súdu). Právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu   vecne preskúmať rozsudok   krajského   súdu   v   konaní o   mimoriadnom dovolaní   v   danom   prípade   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Vzhľadom   na   túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 MObdo 7/2012 a jeho rozsudkom z 23. apríla 2013

Pri   preskúmaní   tejto   časti   sťažnosti   sa   ústavný   súd   zameral   na   posúdenie,   či   ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto   nie   je zjavne   neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení, resp. nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08).

Základom argumentácie sťažovateľky v tejto časti sťažnosti je v zásade jej nesúhlas s výkladom   otázky   splatnosti   uplatnenej pohľadávky   (faktúr   vystavovaných   žalobcom) pri   nesprávnej   fakturácii,   ktorý   zaujal   najvyšší   súd,   a   s   tým   súvisiaca   námietka nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku. Sťažovateľka tvrdí, že „Najvyšší súd SR v ňom ani len nepoukazuje na právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov a nezaujíma k nim žiadne stanovisko...“.

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd najprv poukazuje na tú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa sumarizuje priebeh predmetného konania pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom:

«Okresný súd Levice rozsudkom č. k.: 16 Cb/138/2006-643 zo dňa 10. 06. 2011 rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť sumu 1 638 559,36 eur s tým, že o trovách konania štátu rozhodne po právoplatnosti rozsudku.

Uznesením   č.   k.:   16   Cb/138/2006-796   zo   dňa   13.   06.   2012   o   trovách   konania rozhodol tak, že žalovaného zaviazal nahradiť trovy konania žalobcovi vo výške 55 993,34 eur a štátu trovy konania vo výške 47,10 eur.

V dôvodoch rozsudku uviedol, že žalobca sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu domáhal voči žalovanému práva na zaplatenie sumy 49 363 239,18 Sk a na náhradu trov konania   titulom   kúpnej   ceny   vyplývajúcej   zo   zmluvy   o   dodávke   plynu   č.:   03/10757. Na základe zhodných tvrdení účastníkov konania mal preukázané, že sa títo na cene plynu za   rok   2004   nedohodli   a   že   pre   účely   stanovenia   kúpnej   ceny   uplatnili   postupy   podľa platných   pravidiel   regulácie,   ktoré   vyplývajú   z   rozhodnutia   ÚRSO   č.:   0001/2003/04/P zo   dňa   20.   11.   2003,   podľa   ktorých   bola   určená   tarifa   za   rozvod   zemného   plynu od 01. 01. 2004 do 31. 12. 2004 odberateľom kategórie V2 nad 2 mil. m³ vrátane, do ktorej bol   zaradený   aj   žalovaný   tak,   že   mesačná   sadzba   predstavovala   32 005,19   Sk,   fixná kubíková   sadzba   0,67   Sk/m³,   premenlivá   sadzba   6,08   Sk/m³   a   ročná   výkonová   sadzba 92,99   Sk/m³.   Konštatoval,   že   na   stanovenie   výšky   ceny   pre   rok   2007 (správne   má   byť „2004“, pozn.) sa uplatnili postupy pravidiel regulácie obsiahnuté v rozhodnutí ÚRSO č.: 0001/2003/04/P zo dňa 20. 11. 2003. Z obsahu zmluvy zistil, že pôvodná dohodnutá kúpna cena mala platiť až do času kým sa zmluvné strany formou dodatku nedohodnú o jej zmene, alebo do času naplnenia podmienok predpokladaných v časti A bode 7. 2. zmluvy. Vykonaním dokazovania zistil, že k uzavretiu dodatkov o zmene ceny plynu nedošlo no tým, že žalovaný neprijal žalobcov návrh na úpravu ceny plynu za rok 2004 sa na stanovenie výšky   tejto   ceny   uplatnili   postupy   v   zmysle   platných   pravidiel   regulácie   obsiahnuté v rozhodnutí ÚRSO č.: 0001/2003/04/P zo dňa 20. 11. 2003. Vzhľadom na to, že cena plynu v roku 2003 platila iná ako v roku 2004 a v roku 2005 sa už nemohli uplatniť pravidlá regulácie z dôvodu liberalizácie trhu s plynom, čo znamenalo pre účastníkov, že si cenu mohli dohodnúť iba formou dodatku a tým, že dodatok uzavretý nebol bolo možné účtovať iba   dovtedy   dohodnutú   cenu.   Okresný   súd   v   rozhodnutí   citoval   parametre   pre   výpočet kúpnej ceny a dospel k záveru, že celková výška dlžných súm, ktoré bol žalobca oprávnený za   mesiace   január   až   september   žalovanému   účtovať   predstavuje   49   510   830,37   Sk   / 1 643 458,49 eur/, ktorá je o 147 591,19 Sk /4 899,13 eur/ nižšia ako je výška uplatnenej sumy.   K   námietke   žalovaného   ohľadne   splatnosti   faktúr,   konajúci   súd   konštatoval,   že z predložených faktúr mal za preukázané, že spĺňali formálne náležitosti daňového dokladu uvedené v § 71 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH čo ani znalkyňa nenamietala a nepochybne z nich vyplývalo že predmetom vyúčtovania je zemný plyn a v akom množstve a za aké obdobie a že vyčíslenie kúpnej ceny plynu nad dohodnutý rámec malo za následok, že 17 dňom po odoslaní faktúr žalobcovi sa kúpna cena stala splatnou v rozsahu, v akom bola špecifikovaná v uvedenom tabuľkovom prehľade a túto cenu bol žalovaný žalobcovi povinný zaplatiť. Konajúci súd citoval ustanovenie § 153 ods. 2 O. s. p., § 160 ods. 1 O. s. p. a konštatoval, že vzhľadom na predmet tohto konania nemožno subsumovať pod citované ustanovenia § 153 ods. 2 a keďže žalobca si uplatňoval nedoplatok na kúpnej cene iba vo výške 49 363 239,18 /1 638 559,36 eur/ hoci mu prináleží viac, súd bol návrhom viazaný, na základe čoho žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy vo výške 1 638 559,36 eur. O odvolaní žalovaného... rozhodol Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 25. apríla 2012,   č.   k.:   15   Cob/178/2011-758   tak,   že   rozsudok   Okresného   súdu   Levice č. k.: 16 Cb/138/2006-643 zo dňa 10. 06. 2011 potvrdil a o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že o nich rozhodne súd prvého stupňa. Po prejednaní sporu dospel k záveru, že   odvolanie   žalovaného   nie   je   dôvodné   a   preskúmavaný   rozsudok   označil   za   veľmi podrobný a v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. Stotožnil sa v celom rozsahu s odôvodnením prvostupňového súdu a pre doplnenie sa zaoberal dôvodom žalovaného, že nárok žalobcu sa nestal splatným a konštatoval, že žalovaný výšku ceny nerozporoval. K   otázke   splatnosti   konštatoval,   že   účinnosťou   zmluvy   vznikajú   účastníkom   práva a povinnosti zo zmluvy vyplývajúce a že žalobcovi, ktorý plnil riadne a včas, čo žalovaný žiadnym spôsobom nepopieral vzniklo právo ako predávajúcemu na zaplatenie kúpnej ceny a žalovanému ako kupujúcemu povinnosť kúpnu cenu zaplatiť. Citoval časti kúpnej zmluvy A   body   9,   10,   podľa   ktorých   je   faktúra   s   náležitosťami   daňového   dokladu   v   prípade nedoplatku splatná do 17 dní odo dňa odoslania faktúry na poslednú dodávateľovi známu adresu. Z vykonaného dokazovania mal odvolací súd za preukázané, že za obdobie január september 2005 mal žalobca nárok na sumu 1 643 458,49 eur a fakturoval iba sumu 1   638   559,36   eur,   teda   cenu   nižšiu.   Podľa   odvolacieho   súdu   žalovaný   nepreukázal pri fakturácii porušenie povinnosti žalobcu zo zmluvy, nakoľko vrátenie faktúr žalovaným nemožno považovať za úkon, ktorý by bol významným dôvodom pre posúdenie splatnosti predmetných faktúr. Odvolací súd zároveň uviedol, že znalcovi neprináleží hodnotiť právne otázky a vyhodnotené aj otázky splatnosti prvostupňovým súdom označil za vecne správne, nakoľko   podľa   odvolacieho   súdu   všetky   žalobcom   vystavené   faktúry   spĺňali   zákonné náležitosti   daňových   dokladov,   a   preto   aj   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   17.   deň po odoslaní faktúr žalovanému sa kúpna cena stala splatnou. Za porušenie zásad poctivého obchodného styku, odvolací súd označil odmietnutie zaplatiť kúpnu cenu žalobcovi vo výške ním uznanej za riadne a včas dodaný tovar. Podľa odvolacieho súdu, žalovaný neuniesol dôkazné   bremeno   na   jeho   dohady,   ktoré   sám   označoval   za   zmeny.   Argumentáciu žalovaného týkajúcu sa nemožnosti jeho vyjadrenia k vyjadreniu žalobcu zo dňa 30. 05. 2011 označil za irelevantnú, keďže ani súd v jeho odôvodnení s argumentáciu vo vyjadrení žalobcu sa nezaoberal.   Odvolací   súd   uviedol,   že   dovolanie   nepripustil,   nakoľko   sa   nejedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného právneho významu...»

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd poukazuje na obsah mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, pričom uvádza, že podľa generálneho prokurátora:

„... v rozhodnutiach ide o omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav a mylnú aplikáciu predpisov, keďže súd použil iný právny predpis ako mal použiť alebo aplikoval síce správny právny predpis ale nesprávne ho vyložil. Na základe uvedených skutočností za základnú spornú otázku označil otázku splatnosti faktúr a v tejto súvislosti poukázal na to, že správnu výšku ceny plynu súdy ustálili až v priebehu konania a z tohto dôvodu sa nemožno   stotožniť   s   právnym   záverom   súdov,   že   pohľadávky   sa   stali   splatnými   aj pri nesprávnej fakturácii to jest preukázanej nesprávnosti faktúr. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Obo V 103/2005 uviedol, že deň splatnosti môže byť   účastníkmi   zmluvných   strán   dohodnutý   rôzne,   teda   môže   byť   viazaný   nielen na konkrétny deň, ale na tento konkrétny moment môže byť viazaný aj na splnenie ďalších podmienok, tak ako to bolo v tomto prípade. Uviedol, že ak teda v konkrétnom prípade bola splatnosť záväzku určená dohodou strán to jest zmluvou o dodávke plynu z 31. 12. 2002 a táto splatnosť bola viazaná nielen na čisto formálne náležitosti ako to posúdili konajúce súdy, ale aj na vecnú správnosť fakturovanej ceny plynu, ktorá podmienka nebola v danom prípade dodržaná. Keďže cenu plynu vypočítali až súdy podľa generálneho prokurátora nemožno uzavrieť otázku splatnosti záväzku že nastal v zmysle § 340 ods. 1 Obchodného zákonníka. Aj s poukazom na ustanovenie § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka uviedol, že v danom prípade autorom zmluvy bol žalobca,   ktorý musel vedieť   že faktúra nespĺňala požiadavku daňového dokladu to jest požiadavku správne vypočítanej ceny plynu teda údaj pre základ dane. Na základe uvedeného podľa generálneho prokurátora súdy nesprávne posúdili   otázku   splatnosti   faktúr   v   posúdení   časového   okamihu   kedy   vznikne   právo veriteľovi od dlžníka tento peňažný záväzok vymáhať.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní uplatňoval aj s poukazom na § 219 ods.   2   O.   s.   p.   aj   odňatie   možnosti   žalovanému   konať   pred   súdom   nakoľko   nedal v rozhodnutí   presvedčivú   odpoveď   na   podstatné   otázky   súvisiace   s   predmetom   veci,   čo označil za ďalší dovolací dôvod.

K mimoriadne dovolaniu zaujal stanovisko žalobca, podaním doručeným súdu dňa 27.   12.   2012   a   mimoriadne   dovolanie   označil   za   neprípustné   a   spôsob   odkladu vykonateľnosti za prinajmenšom za zarážajúci,   nakoľko žalovaný nezaplatil pohľadávky žalobcu počas 7 rokov pred podaním mimoriadneho dovolania. Poukázal na to, že súdne konanie od podania návrhu trvalo šesť rokov nakoľko žalovaný využil všetky obštrukcie priebehu   konania.   Ako   najvýraznejšiu   obštrukciu   označil,   neprípustné   dovolanie   proti zrušujúcemu uzneseniu Krajského súdu v Nitre č. k.: 15 Cob 194/2008-493 č. 1. 504, teda dovolanie proti   rozhodnutiu ktorým krajský súd v prospech žalovaného zrušil rozsudok prvostupňového   súdu   ukladajúci   žalovanému   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   predmetné dodávky zemného plynu, čím žalovaný dosiahol viac ako 14 mesačné predĺženie konania. Za príznačné,   označil,   že   generálny   prokurátor   v   svojom   mimoriadnom   dovolaní   vôbec nespomína   toto   dovolanie   žalovaného,   ktorým   zjavne   zneužíval   svoje   procesné   práva a bezdôvodne zaťažoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v odmietajúcom uznesení 4 Obdo 15/2009 konštatoval, že žalovaný nebol oprávnenou osobou na podanie dovolanie odhliadnuc   od   iných   dôvodov   neprípustnosti   dovolania.   Poukázal   na   ďalšiu   snahu žalovaného predĺžiť súdne konania podaním sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý   ju   odmietol.   Podľa   žalobcu   generálny   prokurátor   podal   mimoriadne   dovolanie v prospech subjektu, ktorý na úkor akcionára aj na úkor štátu sa obohatil dlhoročnými bezplatnými dodávkami plynu v objekte 20 000 000 eur /600 000 000 Sk/. Podľa žalobcu nie sú splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania 2 a 4 to jest porušenie zákona a ochrana   práv   a   zákonom   chránených   záujmov   osôb   určených   týmto   ustanovením. Poukázal   na   to,   že v   samotnom   mimoriadnom   dovolaní   nie   je   ani   zmienka,   aké   práva a právom chránené záujmy žalovaného sa vyžadujú, aby ich Generálny prokurátor chránil mimoriadnym dovolaním. Za ďalšiu chybu mimoriadneho dovolania označil, že nesprávne označuje právneho zástupcu žalobcu. Predmetné mimoriadne dovolanie žalobca označil za také,   ktoré   spôsobuje   značnú   disparitu   medzi   účastníkmi   a   bráni   žalobcovi   využiť možnosť domáhať sa ďalej v exekúcii, čo i len čiastočnej reparácie protiprávneho konania žalovaného.

K samotnej otázke vecnej správnosti fakturácie žalobca uviedol, že v dôsledku ktorej skutočnosti podľa generálneho prokurátora nenastala splatnosť, žalobca uvádza, že takýto pojem   slovenské   predpisy   ani   nepoznajú   a   celú   právnu   konštrukciu   označuje   za špekulatívnu   tendenčnú   za   účelom   chrániť   žalovaného   ktorý   sa   zavrhnutia   hodným spôsobom obohacoval na úkor žalobcu a štátu. Zároveň žalobca poukázal na novú právnu úpravu s účinnosťou od 01. 01. 2013 ako treba posudzovať faktúry a aký následok majú a to v ustanovení § 3 ods. 2 zákona č. 362/ 2012 Z. z. Podľa žalobcu neexistuje dôvod, prečo by pohľadávka v oprávnenej výške nemala byť splatnou. V zmysle uvedených dôvodov, žalobca navrhol mimoriadne dovolanie odmietnuť prípadne zamietnuť a zaviazať žalovaného na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.“

Najvyšší súd ako súd dovolací po zistení, že boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a po vyhodnotení argumentácie generálneho prokurátora dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie „je   právne   nedôvodné“,   pričom   v súvislosti   s týmto   záverom   predovšetkým uviedol:

„Predmetom mimoriadneho dovolania je, či konajúci súd v napadnutom rozhodnutí rozhodol v súlade s zákonom, keď žalovaného na zaplatenie sumy za odber plynu zaviazal. Z predložených   dôkazov   je   nesporné,   že   žalovaný   plyn   vo   fakturovanej   výške   odobral a žalobcovi   nezaplatil.   Fakt,   že   žalovaný   vo   fakturovanej   výške   odobral   je   zrejmý   aj zo znaleckého posudku a ničím tento fakt spochybnený nebol.

Základnou   otázkou   pre   posúdenie   dôvodnosti   mimoriadneho   dovolania   je,   či konajúci   súd   pochybil,   keď   neskúmal   a   kedy   bol   dôvodný   nárok   žalobcu   splatný. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaný plyn odobral čo potvrdil aj znalecký posudok   spracovaný   v   priebehu   konania   Nesporné   je,   že   žalovaný   plyn   v   znaleckom posudku uvedenej výške odobral a nezaplatil. Ustanovený znalec súdom v priebehu konania skúmal dôvodnosť fakturácie, na základe ktorej bol žalobcom návrh na začatie konania o zaplatenie spornej sumy podaný. Zo znaleckého posudku je zrejme, že fakturácia žalobcu bola dôvodná. Povinnosť skúmať splatnosť fakturácie v danom prípade nemôže byť daná, nakoľko   pokiaľ   sa   znalecky   preukázalo,   že   výška   sumy   uplatnenej   návrhom   na   začatie fakturácia bola dôvodná nemôže byť potrebné skúmať splatnosť faktúr, ktoré boli splatné v čase návrhu na začatie konania.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   zmysle   uvedených   dôvodov   mimoriadne dovolanie označil za nedôvodné   a s poukazom na   ustanovenia §   243b ods.   1 O.   s.   p. v spojení s ustanovením § 243i ods. 2 O. s. p. ho zamietol.“

V súvislosti   s námietkami sťažovateľky   proti   napadnutému   rozsudku   najvyššieho súdu   ústavný súd   považoval za   potrebné poukázať na svoju   ustálenú judikatúru,   podľa ktorej   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s   ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných   slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie niektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sa ústavný súd zaoberal otázkou, či sťažovateľkou   namietaný   postup   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 MObdo 7/2012   pri   prerokovaní   mimoriadneho   dovolania   a   jeho   rozsudok z 23. apríla 2013   opodstatňujú   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vo   vzťahu   k   ňou formulovanej   požiadavke   na   ochranu   ústavnosti   v   rozsahu   ňou   označených   práv   podľa ústavy a dohovoru.

Podľa § 243f ods. 1 písm. a) a c) OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné   rozhodnutie   súdu   za   podmienok   uvedených   v   §   243e,   ak   v   konaní   došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, ak rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávne právne posúdenie predstavuje omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku ktorému dochádza tak, že súd použije iný právny predpis, ako mal použiť, alebo súd aplikuje správny právny predpis, avšak ho nesprávne vyloží. Právny záver sa môže   týkať   bezprostredne   predmetu   konania,   ale   aj   posúdenia   predbežnej   otázky, dôkazného bremena, viazanosti súdu rozhodnutím iného orgánu a pod.

Základom   oboch   dovolacích   dôvodov   uplatnených   v mimoriadnom   dovolaní generálneho prokurátora je tvrdenie, že „ak teda v tomto konkrétnom prípade bola splatnosť záväzku určená dohodou strán, t. j. Zmluvou o dodávke plynu z 31. decembra 2002 a táto splatnosť bola viazaná nie len na čisto formálne náležitosti (ako to posúdili konajúce súdy) ale   aj   na   vecnú   správnosť   fakturovanej   ceny   plynu,   ktorá   podmienka   nebola   v   danom prípade dodržaná, nakoľko cenu plynu vypočítali až konajúce súdy, nemožno v žiadnom prípade   uzavrieť,   že   splatnosť   záväzku   v   zmysle   §   340   ods.   1   Obchodného   zákonníka nastala.“.   V   okolnostiach   prípadu   podľa   sťažovateľky,   ako   aj   generálneho   prokurátora „konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili, keď zo zisteného skutkového stavu veci v otázke   splatnosti   faktúr   vystavených   žalobcom   a   v   posúdení   časového   okamihu,   kedy vznikne   veriteľovi   právo   od   dlžníka   tento   peňažný   záväzok   na   súde   vymáhať,   vyvodili nesprávne právne závery“.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru,   podľa   ktorej   všeobecný   súd   nemusí   dať   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m. I. ÚS 241/07).

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu z 23. apríla 2013 je zrejmé, že dovolací súd sa nestotožnil s dovolacími dôvodmi generálneho prokurátora, ktoré sa týkali výkladu pojmu   splatnosť   záväzku   (splatnosť   faktúr   vystavovaných   žalobcom)   v   závislosti na správnosti obsahu faktúr (a to nielen z hľadiska formálneho, ale najmä z hľadiska ich vecnej   správnosti)   a   hodnotenia   toho,   či   v   danom   záväzkovom   vzťahu   vôbec   došlo k momentu splatnosti záväzku sťažovateľky uhradiť rozdiel v kúpnej cene plynu.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho súdu sp. zn. 3 MObdo 7/2012 z 23. apríla 2013 (s prihliadnutím na obsah rozsudku súdu prvého stupňa sp. zn. 16 Cb 138/2006 z 10. júna 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 15 Cob 178/2011 z 25. apríla 2012, ktoré boli v   dovolacom   konaní   preskúmavané)   dospel   k   názoru,   že   zo   záverov   dovolacieho   súdu týkajúcich   sa   posudzovanej   právnej   otázky   (či   nárok   uplatnený   žalobcom   na   doplatok kúpnej ceny za dodávku plynu na základe zmluvy o odbere plynu sa stal splatným, pozn.) nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

V posudzovanom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   hodnotiť napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ako arbitrárny, pretože v jeho odôvodnení, aj keď stručne, sú uvedené skutočnosti, ktoré viedli dovolací súd k záveru o dôvodnom zaviazaní sťažovateľky na zaplatenie oprávnenej sumy za odber plynu bez toho, aby skúmal, kedy bol dôvodný nárok žalobcu splatný.

Argumenty uvedené v odôvodnení, ktoré viedli dovolací súd k rovnakému právnemu posúdeniu   veci,   aké   zaujal   súd   prvého   stupňa   aj   odvolací   súd   (pri   úplnom   zistení skutkového stavu veci a pri použití správneho právneho predpisu), t. j. že

- medzi žalobcom a sťažovateľkou bola uzavretá písomná zmluva o odbere plynu s dohodnutým spôsobom fakturácie,

- pri nepreukázaní porušenia povinností žalobcu zo zmluvy sťažovateľka neuhradila doplatok kúpnej ceny za odber plynu za obdobie január až september 2005, pričom objem odberu   plynu   ani   súdmi   v   priebehu   konania   ustálenú   kúpnu   cenu   za   odobratý   plyn nerozporovala,

- a teda v konaní nesporne preukázaná dôvodnosť uplatneného nároku žalobcu (len istiny ešte v nižšej sume než na akú mal žalobca právny nárok) nevyvolala potrebu skúmať splatnosť   fakturácie   v   danom   prípade   (najvyšší   súd   týmto   považoval   sporné   faktúry za splatné),   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu   z ústavného   hľadiska   akceptovateľné a udržateľné (navyše ak súčasťou uplatneného nároku žalobcu nie sú úroky z omeškania) a nesignalizujú,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   mohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   namieta,   že   najvyšší   súd   sa   expressis   verbis   nevysporiadal v napadnutom rozsudku s jej argumentáciou. Podľa názoru ústavného súdu z odôvodnenia rozsudku z 23. apríla 2013 je zrejmé, akými úvahami sa najvyšší súd spravoval a na základe akých dôvodov mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako nedôvodné zamietol. Najvyšší súd sa tak v odôvodnení napadnutého rozsudku minimálne nepriamo vysporiadal aj s argumentáciou sťažovateľky.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd z obsahu listín pripojených k sťažnosti zistil, že na návrh žalobcu a okresným súdom   vydaného poverenia na vykonanie exekúcie je na Exekútorskom   úrade   Mgr.   Jozefa   Deáka,   Horná   23,   Banská   Bystrica,   vedené   proti sťažovateľke   exekučné   konanie   pod   sp.   zn.   EX   1159/2012.   Obsahom   námietok   proti exekúcii,   ktoré   podala   sťažovateľka   listom   z   26.   júna   2012,   je   však   tvrdený   zánik pohľadávky žalobcu na základe rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 Cb 138/2006 z 10. júna 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Cob 178/2011 z 25. apríla 2012 započítaním   škody,   ktorá   mala   sťažovateľke   vzniknúť   následným   prerušením   dodávky plynu žalobcom sťažovateľke. Nedôvodnosť existencie samotnej pohľadávky žalobcu, resp. jej výšky, na ktorú bola sťažovateľka zaviazaná napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov, ale v námietkach proti exekúcii sťažovateľka už neuvádza.

Z uvedených dôvodov ústavný súd zastáva názor, že medzi rozsudkom najvyššieho súdu   sp.   zn.   3 MObdo 7/2012   z 23.   apríla 2013   a obsahom sťažovateľkou   označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

4.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 MObdo 7/2012 z 23. apríla 2013 a jeho rozsudkom z 23. apríla 2013

Spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zahŕňa   okrem   iného (a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá strana v procese musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt proti Belgicku zo 17. 1. 1970, vo veci Dombo Beheer B. V. proti Holandsku z 27. 10. 1993 a pod.). Princíp rovnosti zbraní hrá dôležitú úlohu v každom štádiu súdneho konania a vo vzťahu k rôznym subjektom. Tento princíp je expressis verbis vymedzený v čl. 47 ods. 3 ústavy a implicitne tvorí aj súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich   práv   a   plnenie   ich   povinností.   Podstata   tejto   ústavnej   zásady   spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania) majú rovnaké   procesné práva   a povinnosti,   ktoré   uplatňujú a plnia za rovnakých   procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné   postavenie   alebo   procesná   pozícia   účastníka,   nie   je   podstatné   ani   to,   ktorý z účastníkov   sa   stane   žalobcom   a   ktorý   z   účastníkov   je   žalovaný   (II.   ÚS   35/02, IV. ÚS 126/09).

Sťažovateľka   namieta,   že   najvyšší   súd   jej   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 MObdo 7/2012   nedoručil   rozsudok   z   23.   apríla   2013   ani   vyjadrenie   žalobcu k mimoriadnemu dovolaniu. Sťažovateľka sa o existencii predmetného rozsudku dozvedela od svojho bývalého právneho zástupcu, ktorému bol rozsudok nesprávne doručovaný, hoci ukončenie právneho zastúpenia malo byť riadne oznámené prvostupňovému súdu listom zo 6. júna 2012, doručeným 11. júna 2012.

Z obsahu doplnenia sťažnosti z 27. novembra 2013 a z vyžiadaného súdneho spisu najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že 2. augusta 2013 predložil okresný súd najvyššiemu súdu svoj spis sp. zn. 16 Cb 138/2006 na posúdenie správnosti uvedenia právneho zástupcu sťažovateľky v záhlaví rozsudku najvyššieho súdu z 23. apríla 2013, s poukazom na to, že spoločnosť   K.,   s.   r.   o.,   v   zmysle   jej   oznámenia   zo   6.   júna   2012   už   sťažovateľku   ako žalovanú   v   konaní   nezastupuje.   Následne   najvyšší   súd   3.   októbra   2013   vydal   opravné uznesenie,   ktorým   opravil   svoj   rozsudok   sp.   zn.   3   MObdo   7/2012   z   23.   apríla   2013 v záhlaví v časti označenia zástupcu žalovaného tak, že zo záhlavia sa vypúšťa text „zast. K., s. r. o.,...“. Predmetné opravné uznesenie bolo 21. októbra 2013 doručené sťažovateľke a v ten istý deň jej bol doručený aj rozsudok najvyššieho súdu z 23. apríla 2013 (uvedené vyplýva   z doručeniek   pošty,   ktorých   fotokópie   sú   súčasťou   zberného   spisu   sp.   zn. 3 MObdo 7/2012,   pozn.).   Pokiaľ   teda   aj   najvyšší   súd   pochybil   pri   doručovaní   svojho rozsudku sp. zn. 3 MObdo 7/2012 z 23. apríla 2013, uvedené pochybenie bolo odstránené jeho postupom po vydaní opravného uznesenia z 3. októbra 2013.

Keďže   najvyšší   súd   vykonal   všetky   úkony   spojené   s   riadnym   doručením napadnutého   rozsudku   z   23.   apríla   2013   sťažovateľke,   a   tak   napravil   svoje   procesné pochybenie, ktoré malo vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy aj ústavný rozmer, poskytol   podľa   názoru   ústavného súdu   sťažovateľke   dostatočnú   ochranu jej   základného práva   na   súdnu   ochranu. Pokiaľ   bola náprava   vo   veci   sťažovateľky   vykonaná v   rámci všeobecného   súdnictva,   ústavný   súd   v   zásade   nemôže   vysloviť   porušenie   označených základných práv sťažovateľky.

Podstatou ďalšej námietky sťažovateľky je jej tvrdenie, že najvyšší súd jej nedoručil ani   vyjadrenie   žalobcu,   ktoré   žalobca   na   výzvu   súdu   27.   decembra   2012   podal k mimoriadnemu   dovolaniu,   ku   ktorému „považoval   za   potrebné   sa   vyjadriť“. Nedoručením vyjadrenia žalobcu k mimoriadnemu dovolaniu sťažovateľke došlo podľa nej k   porušeniu   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   rovnosť   účastníkov   a   spravodlivý proces.   V   tejto   súvislosti   poukázala   sťažovateľka   na   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre ľudské   práva   v   prípade   Hudáková   proti   Slovenskej   republike   z   27.   4.   2010,   rozsudok najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   204/2011   a   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   sp.   zn. I. ÚS 335/06.

Ústavný   súd   ani   v tejto   veci   nemá   dôvod   spochybňovať,   že   vo   viacerých predchádzajúcich prípadoch dospel k záveru, že nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06), a možno ho kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom.

Zároveň ale ústavný súd pripustil, že v niektorej veci môže byť absencia stanoviska k vyjadreniu   k   opravnému   prostriedku   druhého   účastníka   konania   právne   irelevantná. O taký   prípad   ide   vtedy,   keď   súd   rozhodujúci   o   opravnom   prostriedku   nezaložil   svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku, teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku   nemalo   zásadný   vplyv   na   rozhodnutie   o   opravnom   prostriedku (IV. ÚS 462/2010).

Ústavný   súd   po   preskúmaní veci   dospel   k záveru,   že v   danom   prípade   absencia stanoviska   sťažovateľky   k   vyjadreniu   žalobcu   k   mimoriadnemu   dovolaniu   z ústavného hľadiska   nespochybňuje   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu,   pretože   najvyšší   súd rozhodujúci o   mimoriadnom   dovolaní nezaložil   svoje   rozhodnutie na vyjadrení žalobcu k mimoriadnemu dovolaniu, t. j. absencia stanoviska sťažovateľky k vyjadreniu žalobcu k mimoriadnemu   dovolaniu   nemala   zásadný   vplyv   na   rozhodnutie   najvyššieho   súdu o mimoriadnom dovolaní v neprospech sťažovateľky, ktorá na tento nedostatok upozornila.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v časti,   ktorou namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   označeným postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   MObdo   7/2012   a   jeho rozsudkom z 23. apríla 2013, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Dospel totiž k záveru, že intenzita tohto pochybenia najvyššieho súdu   nesignalizuje   možnosť   vyslovenia   porušenia   označeného   základného   práva sťažovateľky napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho súdu po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014