znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 512/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. D., B., zastúpeného advokátom Mgr. L. L., B., vo veci namietaného   porušenia   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 76/2011 z 25. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. D.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. septembra 2012 doručená sťažnosť P. D., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso 76/2011 z 25. apríla 2012.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh bol zistený tento skutkový stav:

2.1 Sťažovateľ sa žalobou (podanou pôvodne Krajskému súdu v Bratislave) domáhal preskúmania   zákonnosti   prvostupňového   rozhodnutia   z   12.   februára   2009 a druhostupňového   rozhodnutia   z   15.   októbra   2009   vydaných   Úradom   pre   dohľad   nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „úrad pre dohľad“), ktorými mu na návrh Všeobecnej zdravotnej poisťovne bolo vyrubené poistné na zdravotné poistenie za obdobie júl 1999 až december 2000. V žalobe namietal voči uloženej povinnosti platiť poistné, ktorá mu údajne vznikla len preto, lebo ho úrad práce pri prihlasovaní do evidencii uchádzačov o prácu nesprávne informoval, že si má poistné platiť sám. Z toho vyvodzoval jednak porušenie princípu legality, keďže konal v dobrej viere pre mylnú informáciu pracovníka úradu práce, jednak porušenie ľudských práv, pretože v danom období bol nemajetný a mal zdroje jedine na zabezpečenie svojho práva na život. Ďalej namietal procesné pochybenia žalovaného (nesprávne doručenie výzvy na vyjadrenie, nedoručenie vyjadrenia poisťovne).

Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“), ktorému bola vec postúpená, žalobu rozsudkom   č.   k.   24 S 24/2010-44   z   12.   januára   2011   zamietol.   V   jeho   odôvodnení   sa zaoberal len námietkami uplatnenými sťažovateľom v žalobe.

2.2 Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ (už zastúpený advokátom) odvolanie, v ktorom sa obmedzil na dve výčitky:

a) Žalovaný úrad pre dohľad nemal právomoc na konanie, pretože ustanovenie § 18 ods. 1 písm. a) tretieho bodu zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon č. 581/2004 Z. z.“) zveruje do právomoci   žalovaného   len   vydávanie   platobných   výmerov   vo   veciach   preddavkov a nedoplatkov na poistnom podľa zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a   doplnení   zákona   č.   95/2002   Z.   z.   o   poisťovníctve   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 580/2004 Z. z.“), ktorý je však účinný až od 1. januára 2006. Sťažovateľovi   bolo   ale   poistné   vymerané   za   obdobie,   na   ktoré   sa   podľa   jeho   názoru právomoc žalovaného nevzťahovala (júl 1999 až december 2000).

b) Sťažovateľ uhradil navrhujúcej Všeobecnej zdravotnej poisťovni určité platby, ktoré však táto nesprávnou aplikáciou ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré sa na daný vzťah vôbec nemohli použiť, nezapočítala ako (čiastočné) platby poistného. Žalovaný sa s týmto postupom poisťovne nesprávne stotožnil, v dôsledku čoho nesprávne konštatoval, že poistné nebolo zaplatené ani sčasti, čím napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu.

V   odvolacom   petite   sťažovateľ   navrhol,   aby   najvyšší   súd „napadnutý   rozsudok Krajského súdu... zrušil a zastavil konanie alebo aby napadnutý rozsudok... zmenil tak, že... rozhodnutie žalovaného zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie“.

2.3   Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   9   Sžso   76/2011   z   25.   apríla   2012   potvrdil rozsudok   krajského   súdu   v   podstate   bez   toho,   aby   sa   akokoľvek   zaoberal   výčitkami sťažovateľa obsiahnutými v odvolaní. Tento postup odvolací súd odôvodnil takto: „Pokiaľ   žalobca   v   podanom   odvolaní   rozšíril   dôvody,   pre   ktoré   považuje rozhodnutie   žalovaného   za   nezákonné,   odvolací   súd   na   tieto   ďalšie   dôvody   nemohol prihliadať z dôvodu koncentračnej zásady, upravenej v § 250h O. s. p., pretože pokiaľ žalobca chcel, aby aj tieto dôvody boli predmetom prieskumu, v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia [t. j. § 250h ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého môže žalobca rozšíriť rozsah napadnutia správneho rozhodnutia len v lehote na podanie žaloby, pozn.] ich   mal   uviesť   v žalobe   v stanovenej   zákonnej   dvojmesačnej lehote od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného.“

3. Proti tomuto rozsudku smeruje predbežne prerokúvaná sťažnosť. Sťažovateľ v nej odkazuje na § 250j ods. 3 OSP, podľa ktorého je súd povinný zrušiť rozhodnutie správneho orgánu a zastaviť konanie, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený; rozsahom a dôvodmi žaloby pritom nie je viazaný. Sťažovateľ tak podľa svojho názoru   mohol   námietku   nedostatku   právomoci   žalovaného   správneho   orgánu   uplatniť kedykoľvek   za   konania   a   urobil   tak   v   odvolaní.   Porušenie   svojich   práv   sťažovateľ odôvodnil takto:

„Tým,   že   sa   Najvyšší   súd...   odmietol   týmto   dôvodom   odvolania   vecne   zaoberať poukazom   na koncentračnú zásadu   vyplývajúcu   z §   250h OSP,   aj   napriek tomu,   že sa jednalo o dôvod zrušenia napadnutých správnych rozhodnutí podľa § 250j ods. 3 druhá a tretia veta OSP, na ktorý mal prihliadať z úradnej povinnosti, bez ohľadu na obsah žaloby a v ktoromkoľvek štádiu konania, Najvyšší súd... porušil právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy...“

Na   základe   toho   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   prijal   jeho   sťažnosť na ďalšie konanie a vydal takýto nález:

„1.   Základné   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   navrhovateľa (zrejme sťažovateľa, pozn.) podľa článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy... rozsudkom Najvyššieho súdu... z 25. 4. 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 9Sžso/76/2011 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu...   z   25.   4.   2012   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9Sžso/76/2011   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Najvyššiemu   súdu...,   aby   o   nej   znovu   konal a rozhodol.“

4.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

5. V sťažnosti sa namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy tým, že najvyšší súd sa nezaoberal novou námietkou sťažovateľa v odvolaní, hoci išlo o námietku, ktorú mal inak súd vziať do úvahy ex offo.

5.1   Ustanovenie   §   250j   ods.   3   OSP   skutočne   ukladá   súdu   zrušiť   napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a zastaviť konanie, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol oprávnený. V týchto prípadoch súd nie je viazaný ani žalobnými dôvodmi. Za týchto okolností ústavný súd musí prisvedčiť názoru sťažovateľa, že takúto námietku môže žalobca uplatniť nielen v dvojmesačnej lehote na podanie žaloby (§ 250h ods. 1 OSP). Logicky totiž platí,   že   ak   je   súd   povinný   na   nedostatok   právomoci   správneho   orgánu   prihliadať kedykoľvek za konania až do vyhlásenia rozsudku aj bez námietky (t. j. ex offo), a fortiori môže   žalobca   na   takúto   vadu   súd   upozorniť   taktiež   až   do   vyhlásenia   rozsudku.   Ak   si prvostupňový (krajský) súd túto vadu nevšimne, hoci si ju podľa § 250j ods. 3 OSP všimnúť mal, ide podľa názoru ústavného súdu o nesprávne právne posúdenie ním prerokúvanej veci, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) v spojení s § 250ja ods. 1 a § 246c OSP. Názor najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku, že na námietku nedostatku právomoci žalovaného správneho orgánu nemohol prihliadať, tak podľa názoru ústavného súdu odporuje ustanoveniu § 250j ods. 3 OSP. Naopak, povinnosťou najvyššieho súdu bolo na túto námietku reagovať a vyrovnať sa s ňou. V dôsledku tohto nesprávneho názoru tak odôvodnenie najvyššieho súdu nezodpovedá požiadavkám § 157 ods. 2 OSP, a tým ani čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

5.2 Ústavný súd však vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ani orgánom ochrany zákonnosti, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je   síce   pravdou,   že   v   jednom   zo   svojich   skorších   rozhodnutí   ústavný   súd   vyslovil,   že porušením čl. 46 ods. 1 ústavy je každé porušenie zákona upravujúceho konanie pred súdom [(porov. I. ÚS 26/94, č. 2/1994 Zbierky nálezov a uznesení ústavného súdu (ďalej len „Zb. ÚS“)],   tento   názor   sa   v   neskoršej   judikatúre   neudržal.   Podľa   v   súčasnosti   už   ustálenej judikatúry   sa   nie   každé porušenie zákonnosti   považuje zároveň   za porušenie ústavnosti (porov. v tomto smere už II. ÚS 23/96, č. 6/1997 Zb. ÚS, ale napr. aj II. ÚS 273/2013). Podľa ústavného súdu je teda pri posudzovaní nedostatkov v postupe všeobecného súdu pred   vydaním   napadnutého   rozhodnutia   vždy   potrebné   uvážiť,   do   akej   miery   prípadné vyslovenie   porušenia   práva   sťažovateľa   a   vrátenie   veci   všeobecnému   súdu   na   ďalšie konanie zakladá pre sťažovateľa aspoň trochu reálnu možnosť dosiahnuť iné (pre neho priaznivejšie),   nové   rozhodnutie.   Ak   takáto   možnosť   neexistuje,   pretože   napadnuté rozhodnutie je správne a ani prípadné odstránenie vytýkaného nedostatku v novom konaní by   neumožnilo   všeobecnému   súdu   rozhodnúť   inak,   pre   sťažovateľa   priaznivejšie,   treba podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať   takýto   procesný   nedostatok   –   hoci   by   aj   bol porušením   zákona   –   len   za   porušenie   zákonnosti,   no   nie   ústavnosti.   Preto   je   podľa ústavného   súdu   vylúčené,   aby   vyslovil   porušenie   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy   v   dôsledku porušenia   procesného   predpisu   (Občianskeho   súdneho   poriadku)   v   konaní   všeobecného súdu o žalobe proti rozhodnutiu správneho orgánu, ak by ani v prípade, že by všeobecný súd v ďalšom konaní vytknutý nedostatok odstránil, v dôsledku jednoznačnej zákonnej úpravy ani teoreticky neprichádzalo do úvahy, aby súd žalobe sťažovateľa vyhovel a napadnuté rozhodnutie správneho orgánu zrušil.

5.3   Právomoc   úradu   pre   dohľad   na   konanie   vo   veciach   zdravotného   poistenia vyplýva z ustanovenia § 18 ods. 1 písm. a) tretieho bodu zákona č. 581/2004 Z. z., podľa ktorého úrad pre dohľad „vykonáva dohľad nad verejným zdravotným poistením tým, že... vydáva   platobné   výmery   vo   veciach   uplatnených   zdravotnou   poisťovňou,   ak   ide o pohľadávky   na   poistnom   vyplývajúce   z   neodvedených   preddavkov   na   poistné   alebo neodvedeného nedoplatku na poistnom podľa osobitného predpisu (odkaz na § 17 ods. 7 a § 19 ods. 11 zákona č. 580/2004 Z. z. atď., pozn.), úroky z omeškania (odkaz na § 18 ods. 1 cit. zákona, pozn.) a pohľadávky vyplývajúce z nezaplatenej úhrady za neodkladnú zdravotnú starostlivosť podľa osobitného predpisu...“. Citované ustanovenie ani žiadne iné ustanovenie zákona č. 581/2004 Z. z. výslovne nezakladá právomoc úradu pre dohľad konať vo veciach poistného na zdravotné poistenie podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2005 [zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   273/1994   Z.   z.“)].   Sťažovateľova povinnosť platiť poistné na zdravotné poistenie sa však týkala práve obdobia pred týmto dátumom. V dôsledku toho sa mala spravovať citovaným zákonom č. 273/1994 Z. z.

Napriek   absencii   výslovného   zákonného   ustanovenia   v   pôvodnom   znení   zákona č. 581/2004 Z. z., ktoré by oprávňovalo úrad pre dohľad na konanie o poistnom podľa zákona   č.   273/1994   Z.   z.,   nemožno   podľa   ústavného   súdu   dospieť   k   názoru,   že   jeho právomoc na takéto konanie nebola daná. Predovšetkým, ako vyplýva z ustanovení § 68 a nasl. zákona č. 581/2004 Z. z., uvedeným zákonom došlo k zmene právnej formy, v ktorej sa pripúšťala činnosť zdravotných poisťovní. Podľa § 28 ods. 1, § 29 ods. 2 a § 33 zákona č. 273/1994   Z.   z.   boli   zdravotné   poisťovne   verejnoprávnymi   inštitúciami,   ktorým   bolo zverené   vykonávanie   zdravotného   poistenia,   a   v   tejto   súvislosti   aj   autoritatívne rozhodovanie v týchto veciach [porov. § 37 písm. b) v spojení s § 58 a § 59 cit. zákona]. Zákon č. 581/2004 Z. z., naopak, predpokladal, že zdravotné poisťovne budú môcť pôsobiť len v právnej forme „akciovej spoločnosti“ (§ 2 ods. 1 tohto zákona), teda ako subjekty súkromného (obchodného) práva, ktoré nemali vykonávať žiadnu verejnú moc. V súvislosti s tým došlo k zriadeniu úradu pre dohľad ako orgánu verejnej správy, ktorý mal prevziať časť   verejnomocenskej   agendy   zdravotných   poisťovní,   medzi   iným   aj   vymeriavanie poistného na zdravotné poistenie. O tom svedčí predovšetkým znenie ustanovenia § 84 zákona č. 581/2004 Z. z., podľa ktorého mali zo zdravotných poisťovní (zriadených podľa zákona č. 273/1994 Z. z.) prejsť na úrad pre dohľad všetky správne konania neskončené k určitému dňu. Citované ustanovenie predpokladalo prechod všetkých správnych konaní bez ohľadu na to, či sa týkali platenia poistného podľa zákona č. 581/2004 Z. z. alebo platenia poistného podľa predchádzajúceho zákona č. 273/1994 Z. z. Podľa ústavného súdu však   uvedené   ustanovenie   v   systematickej   súvislosti   s   ustanoveniami   o   povinnej transformácii   dovtedajších   zdravotných   poisťovní   na   akciové   spoločnosti   a   o   na   to nadväzujúcom zániku oprávnenia vykonávať zdravotné poistenie možno vykladať len tak, že   na   úrad   pre   dohľad   prechádzala   právomoc   rozhodovať   aj   vo   veciach   poistného   na zdravotné poistenie podľa zákona č. 273/1994 Z. z. Ak by to tak nebolo, došlo by k situácii, že   po   30.   septembri   2005   by nemal kto   začať konanie vo   veciach   takéhoto   poistného, oprávnenie dovtedajších poisťovní na takéto konanie by totiž zaniklo transformáciou na akciovú spoločnosť (§ 74 ods. 2 zákona č. 581/2004 Z. z.) alebo najneskôr 30. septembra 2005   (§   80   cit.   zákona),   novovzniknutým   zdravotným   poisťovniam   vo   forme   akciovej spoločnosti však zákon žiadne verejnomocenské oprávnenia na vedenie takýchto konaní nezveruje. K tomu, že právomoc úradu pre dohľad je daná aj vo veciach platenia poistného podľa   zákona   č.   273/1994   Z.   z.,   dospela   aj   judikatúra   najvyššieho   súdu   (pozri   sp.   zn. 4 Sžso 43/2008).

Opísaný nedostatok právnej úpravy, ktorý však podľa ústavného súdu bolo možné preklenúť   systematickým   a   teleologickým   výkladom   §   84   zákona   č.   581/2004,   bol odstránený zákonom č. 581/2008 Z. z., ktorým bol do zákona č. 581/2004 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2009 doplnený nový § 85h, ktorý výslovne oprávnil zdravotné poisťovne uplatňovať na úrade pre dohľad pohľadávky na poistnom na zdravotné poistenie podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2005, t. j. podľa zákona č. 273/1994 Z. z. (pozri v tomto smere aj bod 19 spoločnej správy o prerokovaní vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov a o zmene a doplnení zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, Národná rada Slovenskej republiky, IV. volebné obdobie, tlač 801a). Najneskôr od tohto dátumu tak podľa ústavného súdu nemožno mať rozumné pochybnosti o právomoci úradu pre dohľad na vydávanie platobných výmerov aj v týchto veciach.

V prerokúvanej veci bol návrh Všeobecnej zdravotnej poisťovne uplatnený na úrade pre   dohľad   ešte   18.   decembra   2008,   teda   pred   účinnosťou   uvedenej   novely.   Avšak prvostupňové   rozhodnutie   bolo   vydané   až   12.   februára   2009,   teda   už   za   jej   účinnosti. Prvostupňové rozhodnutie tak nepochybne vychádzalo z právneho stavu, ktorý existoval v čase jeho vydania, a úrad pre dohľad mal v zmysle uvedeného výkladu na jeho vydanie právomoc,   rovnako   ako   mal   právomoc   na   vydanie   druhostupňového   rozhodnutia z 15. októbra 2009. Len na dôvažok sa žiada dodať, že ak by sa totožné konanie začalo až po 1. januári 2009, platili by v ňom pre uplatňujúcu zdravotnú poisťovňu určité procesné úľavy na úkor práv sťažovateľa (porov. § 77a ods. 4 zákona č. 581/2009 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2009).

Na základe týchto úvah dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľom vznesená námietka   nedostatku   právomoci   úradu   pre   dohľad   na   vydanie   napadnutých   správnych rozhodnutí celkom zjavne nezodpovedá zákonu. Na veci by sa pritom nič nezmenilo ani vtedy, keby sa ňou bol najvyšší súd vo svojom rozsudku zaoberal. Preto podľa názoru ústavného   súdu   nemožno   pochybenie   najvyššieho   súdu   spočívajúce   v   nevyrovnaní   sa s námietkou   sťažovateľa   považovať   za   natoľko   intenzívne,   aby   zasahovalo   do   ústavnej sféry, na ochranu ktorej je ústavný súd povolaný (porov. už citovaný čl. 124 ústavy).

6. Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   okrem   iného   takú   sťažnosť,   ktorá   je   zjavne neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu považuje najmä taký návrh (taká sťažnosť), ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva označeného sťažovateľom, pretože nie je daná jeho vzájomná súvislosť s napadnutým postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05, IV. ÚS 288/05,   II.   ÚS   298/06).   Podľa   toho,   čo   bolo   uvedené   v   bodoch   5.2   a   5.3,   je vylúčené, aby ústavný súd mohol v konaní vo veci samej vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, a preto pri predbežnom prerokovaní   sťažnosti   dospel   k záveru,   že   ju   treba   v   tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú, čo sa aj vo výroku tohto uznesenia stalo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2013