znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 512/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Ž., a. s., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. V.   B., Advokátska   kancelária, K.,   vo veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 7 C 20/2007-216 zo 6. mája 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 8 Co 262/2009-269 z 19. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Ž., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   Ž.,   a.   s.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 20/2007-216 zo 6. mája   2009   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 8 Co 262/2009-269 z 19. júna 2010.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   4.   novembra   2010   právny   zástupca sťažovateľky   upravil   sťažnosť,   a to   tak,   že   sťažnosť   smeruje   len   proti   krajskému   súdu (v bode   1   petitu   navrhovaného   nálezu   však   právny   zástupca   žiadal   vysloviť   porušenie označených práv aj rozsudkom okresného súdu zo 6. mája 2009). Zároveň zaslal fotokópiu návrhu adresovaného okresnému súdu na pripustenie zámeny účastníka zo 17. septembra 2010 v inej právnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 8 C 40/2009, z ktorej má vyplynúť,   že sťažovateľ nie je pasívne vecne legitimovaný, čo   sa   má vzťahovať aj na napadnutú vec na ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania (v procesnom postavení odporkyne) v konaní o náhradu škody na zdraví E. Ž.. Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 20/2007-216 zo 6. mája 2009 zaviazal sťažovateľku z titulu náhrady škody na úhradu 7 804,46 € s prísl. a na úhradu trov konania. Na základe odvolania sa sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 262/2009-269 z 29. júna 2010 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a zaviazal sťažovateľku na úhradu trov odvolacieho konania. Sťažovateľka v napadnutom postupe okresného súdu a krajského súdu namieta nesprávne právne posúdenie jej pasívnej legitimácie v spore, že všeobecné súdy dospeli na základe nesprávne vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré boli podkladom na nespravodlivé prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Tým malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   Ž.,   a.   s...   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom OS v Žiline č. j. 7 C 20/2007 zo dňa 06. 05. 2009 v spojitosti s rozsudkom KS v Žiline č. j. 8 Co 262/2009 zo dňa 29. 06. 2010 bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok OS v Žiline č. j. 7 C 20/2007 zo dňa 06. 05. 2009 a rozsudok KS v Žiline č. j. 8 Co 262/2009 zo dňa 29. 06. 2010 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu v Žiline na nové rozhodnutie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa trovy právneho zastupovania za 2 úkony i režijný paušál vo výške 488,58 € v termíne do dvoch mesiacov od tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým súdom...

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 20/2007-216 zo 6. mája 2009 a rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 262/2009-269 z 29. júna 2010.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 20/2007-216 zo 6. mája 2009, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak o ochrane základných   práv   alebo slobôd nerozhoduje   iný súd.   Právomoc ústavného   súdu   je preto   v   týchto   prípadoch   subsidiárna.   O   ochrane práv   sťažovateľky, porušenie ktorých namieta vo vzťahu k rozsudku okresného súdu (vo veci rozhodol 6. mája 2009)   a   proti   ktorému   sťažovateľka   podala   odvolanie,   rozhodoval   v   odvolacom   konaní krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 262/2009-269 z 29. júna 2010. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať rozsudok okresného súdu zo 6. mája 2009.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   po predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených práv aj rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 262/2009-269 z 29. júna 2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 20/2007-216 zo 6. mája 2009.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:„Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

Krajský   súd   podrobne   preskúmal   všetky   rozhodujúce   otázky,   ktoré   boli   vo   veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p.   Odôvodnenie   rozhodnutia   okresného   súdu   je   vecne   správne,   pričom v jednotlivostiach   naň   poukazuje   aj   krajský   súd.   Z   uvedených   dôvodov   sa   krajský   súd v odvolacom   konaní   obmedzil   iba   na   konštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Navrhovateľka sa podaným návrhom doručeným súdu dňa 24. 1. 2007 domáhala sa na odporcovi zaplatenia sumy 147.789,- Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 124.380,- Sk od 5. 9. 2006 do zaplatenia titulom náhrady škody z ublíženia na zdraví za úraz - nezaklinená zlomenina krčku stehennej kosti, ktorý utrpela dňa 16. 1. 2006 o 7.30 hod. a ul...., sídlisko... v Ž. v dôsledku pošmyknutia sa na neupravenej, zľadovatelej a neudržiavanej komunikácii. Žalovanú, sumu malo predstavovať bolestné v sume 124.380,- Sk, strata na zárobku počas pracovnej neschopnosti v sume 18.452,- Sk a účelné náklady spojené s liečením v sume 4.957,- Sk. V priebehu konania sa domáhala zmeny návrhu spočívajúcej   v   rozšírení   a   to   o   sumu   2.898,76   €   predstavujúcu   sťaženie   spoločenského uplatenia a sumu úrazového príplatku predstavujúceho náhradu za stratu na zárobku počas druhej pracovnej neschopnosti t.j. 616,81 € po odpočítaní nesprávne uplatnenej sumy 11,62 €.   Domáhala   sa   preto   na   žalovanom   zaplatenia   celkovej   sumy   7.804,46   €   s   úrokmi   z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 4.128,66 € od 5. 9. 2006 do zaplatenia.

Odporca v odvolaní namietal v prvom rade ako nesprávne právne posúdenú pasívnu legitimáciu v spore.

Navrhovateľka   vyvodzovala túto   zo skutočnosti,   že   vlastníkom chodníka na   ul.... (parcela č.... a parcela č....), na ktorom utrpela úraz je podľa výpisu z LV č.... pre k. ú. Ž., ktoré Všeobecným záväzným nariadením zverilo zimnú údržbu ciest a chodníkov (verejných priestranstiev) v jeho vlastníctve spoločnosti Ž., a. s., Ž. - odporcovi.

Krajský   súd   v   prechádzajúcom   zrušujúcom   uznesení   zo   dňa   28.   10.   2009 č. k. 8 Co 171/2008-160 sa zo záverom okresného súdu, že odporca je správcom chodníka, na ktorom došlo k úrazu navrhovateľky pádom, lebo bol založený Mestom Ž. za účelom aj správy pozemných komunikácií sa stotožnil a preto považoval odporcu v spore za pasívne legitimovaného.   Z   toho   dôvodu   okresný   súd   sa   v   ďalšom   konaní   opätovnou   námietkou odporcu, že nieje správcom predmetnej komunikácie nezaoberal.

Odvolací súd v tomto konaní zotrval na svojom prechádzajúcom právnom závere o pasívnej legitimácii odporcu v spore a odvolanie odporcu v tejto časti nepovažoval za dôvodné.   Na   tomto   mieste   poukazuje   aj   na   to,   že   zodpovednosť   za   správu   uvedeného chodníka odporca aj uznal listom zo dňa 5. 9. 2006 (č. l. 40 spisu).

Ďalej odporca v odvolaní vytýkal súdu, že vykonané dôkazy viedli k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Odvolanie odporcu nepovažoval za dôvodné. Prvostupňový súd vyhodnotil výpovede jednotlivých   účastníkov   konania,   svedkov   a   listinné   dôkazy,   s   ktorými   sa   oboznamoval náležite a správne vychádzal pri rozhodnutí zo špeciálneho predpisu t.j. cestného zákona a to konkrétne ustanovenia § 9a ods. 3. Výpovede svedkov, ktorí boli prítomní v čase úrazu navrhovateľky alebo v krátkom čase po ňom, uvádzali, že bolo šmykľavo, bol ľad, nebolo posypané a ak bol posyp bol v ľade, boli rozhodujúcim dôkazom. Najmä svedkyňa Ing. M. R. ako svedok úrazu potvrdila jednak úrazový dej ako aj stav chodníka v rozhodnom čase. Odporca žiadnym spôsobom nepreukázal, že k úrazu navrhovateľky došlo inak ako táto uviedla a preukázala.

Po   zrušení   predchádzajúceho   súdneho   rozhodnutia   bolo   doplnením   dokazovania preukázané, že posyp bol vykonaný dňa 13. 1. 2006 v čase od 21.00 hod. do 22.30 hod. a následne dňa 16. 1. 2003 od 8.00 hod. do 9.30 hod. K úrazu navrhovateľky došlo dňa 16. 1. 2006 okolo 7.30 hod. Od posledného posypu do času úrazu navrhovateľky posyp nebol   vykonávaný   a   preukázané,   že nebol   ani   kontrolovaný.   Situácia   v tomto   časovom období   -mesiac   január   sa   podľa   odvolacieho   súdu   bez   kontrol   nezaobíde.   Okrem   toho nenastala žiadna mimoriadna situácia spočívajúca v náhlej zmene počasia, ktorá by si vyžadovala zo strany odporcu mimoriadny zásah a ktorá by ho preto zodpovednosti zbavila. Pokiaľ ide o možnosti, ktoré mali byť odporcom využité, kontrola miest, odstránenie závad, upozornenie),   tento   neuniesol   dôkazné   bremeno.   Chodník   bol   frekventovaný   z   hľadiska využívania čo uvádza aj samotný odporca v odvolaní a na takom mieste upozornenia, resp. výstrahy   v   rámci   preventívnych   opatrení   majú   svoje   opodstatnenie,   Z   toho,   že   podľa odporcu nedošlo k ďalším úrazom či nahláseniu sťažností nemožno vyvodzovať, že chodník bol upravený a posypaný. Odporca tak nepreukázal také okolnosti, ktoré by svedčili pre jeho   zbavenie   zodpovednosti.   Objektívna   zodpovednosť   odporcu   je   preto   aj   podľa odvolacieho   súdu   v   tomto   prípade   daná   a   nárok   navrhovateľky   aj   pokiaľ   ide   o   výšku opodstatnený.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane úrokov z omeškania a trov konania stotožniac sa so záverom okresného súdu ako vecne správny potvrdil.“

Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol postup,   akým   dospel   k   záverom   o   potvrdení   rozsudku   okresného   súdu,   jeho   rozsudok obsahuje   výklad   právnych   noriem,   ktorý   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený alebo   arbitrárny.   Krajský   súd   sa   stotožnil   s   postupom   a   rozsudkom   okresného   súdu spôsobom,   z   ktorého   je   zrejmé,   že   postup   a   rozsudok   okresného   súdu   považuje   za zodpovedajúci zákonu.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vykonal ústavne súladný výklad platných právnych   predpisov,   ktorý   nie   je   svojvoľný   a   nepopiera   zmysel   interpretovaných a použitých právnych noriem.

Na tomto závere treba trvať napriek tomu, že sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu, pretože porušenie základného práva nemožno vidieť len v tom, že krajský   súd   postupoval   a   rozhodoval   bez   toho,   aby   sa   stotožnil   s   právnym   názorom sťažovateľky.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľky je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010