znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 511 /2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Fagus SK, s. r. o., Hliník nad Váhom 428, Bytča, zastúpenej advokátom Mgr. Branislavom Samcom, Sad SNP 8, Žilina, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn. 16 C 231/2009 z 31. januára 2012 v spojení s jeho opravným uznesením zo 14. marca 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 146/2012 z 10. apríla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Fagus SK, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Fagus SK, s. r. o., Hliník nad Váhom 428, Bytča (ďalej   len   „sťažovateľka;   v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   zastúpenej   advokátom Mgr. Branislavom   Samcom,   Sad   SNP   8,   Žilina,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 C 231/2009 z 31. januára 2012 v spojení s jeho opravným uznesením zo 14. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 146/2012 z 10. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou domáhala na okresnom súde voči obchodnej spoločnosti LYCOS — Trnavské sladovne, spol. s r. o., Sladovnícka 15, Trnava (ďalej len „žalovaná“), vydania 1 ks Fagus kontajnera PM 0707-3 (ďalej len „kontajner“) z dôvodu, že ako vlastníčka predmetnú vec na základe kúpnej   zmluvy   č.   007007029   z   2.   júla   2007   dodala   obchodnej   spoločnosti Bioprodukt s. r. o., Rožňava (ďalej len „kupujúca“). Kupujúca neuhradila celú kúpnu cenu v sume 21 882,24 € (659 224,50 Sk), a preto sťažovateľka od zmluvy odstúpila a zároveň žiadala   vrátenie   veci.   To   však   kupujúca   neurobila   a   kontajner   previedla   na   žalovanú. Alternatívne   sa   sťažovateľka   v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 16 C 231/2009 domáhala voči žalovanej zaplatenia ceny kontajnera v sume 13 085,86 €.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že «rozsudkom zo dňa 10. 4. 2013 č. k.   11   Co/146/2012-171   Krajský   súd   v   Trnave   ako   súd   odvolací   potvrdil   rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 31. 1. 2012 č. k. 16 C/231/2009-130 v spojení s opravným uznesením   Okresného   súdu   Trnava   zo   dňa   14.   3.   2012   č.   k.   16   C/231/2009-141 a žalovanému   priznal   nárok   na   náhradu   trov   odvolacieho   konania   vo   výške   353,73   €. Citované rozhodnutia nadobudli právoplatnosť dňom 15. 5. 2013.

Dňa   31.   1.   2012   Okresný   súd   Trnava   (ďalej   len   „Porušovateľ   1.“)   rozsudkom č. k. 16 C/231/2009-130 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 14. 3. 2012 č. k. 16 C/231/2009-141 rozhodol o žalobe Sťažovateľa tak, že ju zamietol s odôvodnením, že žalovaný nie je so žalobcom v žiadnom právnom vzťahu a nemožno voči nemu uplatňovať   žiadne   odvodené nároky   zo   vzťahu   žalobcu   a spoločnosti   Bioprodukt, nakoľko sa jedná o dva samostatné právne vzťahy. Žalobca svoj nárok voči žalovanému nezdôvodnil,   oprel   ho   iba   o   skutočnosť,   že   sa   u   neho   sporný   kontajner   nachádza. Vyhovením žalobe by došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu. Nakoniec konštatoval, že žalovaný nie je pasívne legitimovaným účastníkom konania.

Sťažovateľ sa podaním zo dňa 8. 3. 2012 proti uvedenému rozsudku odvolal s tým, že tento vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ochrana vlastníctva je upravená v Občianskom zákonníku, na čo žalobca poukázal už v podanej žalobe, avšak Porušovateľ 1 odmietol žalobcovi poskytnúť Ústavou a zákonom garantovanú ochranu jeho základného práva vlastniť majetok a v odôvodnení rozsudku sa ani neobťažoval zdôvodniť, prečo sa nezaoberal resp. v predmetnej veci vylúčil aplikáciu § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Namiesto toho na zdôvodnenie svojho nezákonného rozhodnutia použil úplne irelevantné ustanovenia Obchodného zákonníka, ktoré s prejednávanou vecou nemajú nič spoločné. Krajský súd v Trnave (ďalej len „Porušovateľ 2.“) rozsudkom zo dňa 10. 4. 2013 č. k.   11   Co/146/2012-171   napadnutý   rozsudok   potvrdil   s   tým,   že   sa   v   celom   rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v jeho odôvodnení. Uviedol, že na základe zmluvy uzavretej medzi spoločnosť Bioprodukt s. r. o. a žalovaným došlo okrem iného k prevodu vlastníckeho práva k predmetnej veci na žalovaného a to s prihliadnutím na ust. § 554 ods. 5 a § 446 Obchodného zákonníka a i v prípade vyhodnotenia posúdenia písomne uzavretej zmluvy ako neplatnej, je potrebné zohľadniť   správanie   sa   zmluvných   strán,   keď   predmet   diela   bol   riadne   vykonaný zhotoviteľom   (Bioprodukt   s.   r.   o.),   zhotoviteľom   odovzdaný   objednávateľovi a objednávateľom riadne prebratý.».

Vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia okresného súdu sťažovateľka poukazuje na „vady nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku, pretože ako už bolo naznačené, tento nedostatok je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka konania na spravodlivý proces...“.

S poukazom na relevantnú judikatúru ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa požiadaviek na kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia sťažovateľka v sťažnosti   uvádza,   že „rozhodnutie   prvostupňového   súdu   nespĺňa   požiadavky   podľa ustanovenia   §   157   ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok...,   keď Porušovateľ 1. vo viacerých smeroch vyslovil hypotetické úvahy, bez opory vo vykonanom dokazovaní a v platných právnych predpisoch a judikatúre. Z odôvodnenia rozhodnutia Porušovateľa   1.   vyplýva,   že   súd   sa   vôbec   nezaoberal   argumentmi   Sťažovateľa   vo   veci zdôvodnenia jeho nároku v zmysle občianskoprávnej úpravy ochrany vlastníckeho práva, hoci tento právny základ svojho nároku vymedzil priamo v žalobe, naopak úvahy súdu sú úplne   odtrhnuté   od   merita   veci.   Odporúčanie   súdu   pre   Sťažovateľa,   že   si   mal   nároky uplatňovať voči spoločnosti Bioprodukt, s. r. o. a to buď titulom doplatenia kúpnej ceny alebo   náhrady   škody,   ale   v žiadnom   prípade   nie   voči   žalovanému,   nemajú   mať   v odôvodnení rozsudku miesto... Sťažovateľ sa ako vlastník veci domáhal voči žalovanému ako osobe vec neoprávnene zadržujúcej jej vydania, pričom samotná právna kvalifikácia nároku Sťažovateľa je obsiahnutá priamo v žalobe a na tento jeho podstatný argument chýba   v odôvodneniach   rozhodnutí   oboch   Porušovateľov   jasná   odpoveď,   rozhodli arbitrárne   a   bez   adekvátneho   obhájenia   svojich   záverov,   čo   vyústilo   do   porušenia základného   práva   Sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1   Ústavy)   a   spravodlivý proces (čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).“.

Podľa   sťažovateľky «v   konaniach   pred   všeobecnými   súdmi   bolo   vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázané, že Sťažovateľ ako vlastník domáhajúci sa vydania veci od osoby, ktorá ju zadržuje, podľa kúpnej zmluvy zo dňa 2. 7. 2007 č. 007007029 dodal tovar - 1 ks Fagus kontajner/PM 0707-3 kupujúcemu Bioprodukt, s. r. o. V čl. VII. bod 1. zmluvy bolo dohodnuté, že vlastnícke právo k tovaru na kupujúceho prechádza až úplným zaplatením kúpnej ceny, ktorú kupujúci nikdy nedoplatil, naopak vec v rámci plnenia svojho zmluvného záväzku medzitým dodal žalovanému LYCOS - Trnavské sladovne, spol. s r. o. Podľa dodatočne predkladaných listinných dokladov zo strany žalovaného, tento mal tento vlastníctvo nadobudnúť už dňa 20. 3. 2008 a to od spoločnosti Bioprodukt, s. r. o. a to v   zmysle   ustanovenia   čl.   VIII.   Zmluvy   o   dielo   zo   dňa   15.   10.   2007   uzavretej   medzi žalovaným   a   Bioprodukt,   s.   r.   o.,   podľa   ktorého   „vlastnícke   právo   k   technologickému zariadeniu prechádza na objednávateľa dňom odovzdania a prevzatia diela,   uvedeného v zápise o úspešnom odovzdaní a prevzatí“ a čl. 4. Protokolu o odovzdaní a prevzatí diela zo dňa 20. 3. 2008.

V konaní však bolo preukázané, že Zmluvu o dielo medzi žalovaným a Bioprodukt, s. r. o. zo dňa 15. 10. 2007, nepodpísal konateľ spoločnosti Bioprodukt, s. r. o. A. K., ani k tomuto podpisu nesplnomocnil osobu A. V., ktorý sa sám vyjadril,   že zmluvu o dielo podpísal, hoci nevie prečo a ani sa na ňu nepamätá. Podpis na preberacom protokole nie je jeho. Svedok A.   K.   potvrdil, že zmluvu nepodpísal, pokiaľ ide o podpis na preberacom protokole, nevie ako sa jeho podpis na tento protokol dostal. V tomto prípade preto išlo o prípad absolútnej neplatnosti právneho úkonu, nakoľko prípady relatívnej neplatnosti sú negatívne   vymedzené   taxatívnym   výpočtom   v   ustanovení   §40a   Občianskeho   zákonníka. Vo všetkých   prípadoch neplatnosti   právnych úkonov,   ktoré nie   sú uvedené v citovanom ustanovení   teda   ide   o   absolútnu   neplatnosť.   Absolútna   neplatnosť   právnych   úkonov vyjadruje verejný záujem, nastáva ex lege, pôsobí ex tunc a súd na ňu prihliada ex offo. Absolútna neplatnosť sa nepremlčuje a bez akéhokoľvek časového obmedzenia sa jej môže dovolať každý, pretože pôsobí erga omnes...

Je preto nepochybné, že Zmluva o dielo zo dňa 15. 10. 2007 je absolútne neplatným právnym úkonom (a žalobca na základe tejto zmluvy nemohol nadobudnúť vlastníctvo o. i. predmetného   kontajnera),   jej   neplatnosť   nastala   zo   zákona   ex   tunc   a   súd   mal   k   nej prihliadnuť   z úradnej   povinnosti.   Z   dôvodu   neplatnosti   zmluvy   o   dielo   preto   absentuje medzi žalovaným a spoločnosťou Bioprodukt, s. r. o. akýkoľvek záväzkovo - právny vzťah.».

Sťažovateľka dospieva k záveru, že «neobstojí preto argumentácia Porušovateľov v tom smere, že žalovaný nadobudol vec v súlade s príslušnými ustanoveniami Obchodného zákona   ako   od   nevlastníka,   nakoľko   zistený   skutkový   stav   aplikáciu   týchto   ustanovení vo vzťahu k nadobudnutiu   vlastníckeho práva žalovaným vylučuje.   Ako varovný príklad možno uviesť konštatovanie Porušovateľa 2 „i v prípade vyhodnotenia posúdenia písomne uzavretej zmluvy ako neplatnej, je potrebné zohľadniť správanie sa zmluvných strán, keď predmet   diela   bol   riadne   vykonaný   zhotoviteľom   (Bioprodukt   s.   r.   o.),   zhotoviteľom odovzdaný objednávateľovi a objednávateľom riadne prebratý.“ Z predložených listinných dôkazov (protokol o odovzdaní a prevzatí diela zo dňa 20. 3. 2008) je totiž zrejmé, že „dielo pri odovzdaní nespĺňa dohodnuté parametre“, ergo nie je riadne vykonané. Z čoho potom Porušovateľ 2 čerpá presvedčenie o riadnom vykonaní predmetu diela a riadnom prebratí zo strany žalovaného v čase, keď ešte čisto teoreticky mohol byť dobromyseľný vo vzťahu k presvedčeniu o vlastníctve kontajnera spoločnosťou Bioprodukt s. r. o.?».

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   došlo   napadnutým   rozhodnutím   okresného   súdu a napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   aj   k   porušeniu   jej   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Okresný   súd Trnava   v   konaní vedenom na Okresnom   súde   Trnava pod sp.   zn. 24 C/14/2010, rozsudkom zo dňa 31. 1. 2012 č. k. 16 C/231/2009-130, v spojení s opravným uznesením zo dňa 14. 3. 2012 č. k. 16 C/231/2009-141 porušil právo Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy (právo na súdnu ochranu).

Okresný   súd   Trnava   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Trnava   pod   sp.   zn. 24 C/14/2010, rozsudkom zo dňa 31. 1. 2012 č. k. 16 C/231/2009-130, v spojení s opravným uznesením zo dňa 14. 3. 2012 č. k. 16 C/231/2009-141 porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (princíp právnej istoty).

Okresný   súd   Trnava   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Trnava   pod   sp.   zn. 24 C 14/2010, rozsudkom zo dňa 31. 1. 2012 č. k. 16 C/231/2009-130, v spojení s opravným uznesením zo dňa 14. 3. 2012 č. k. 16 C/231/2009-141 porušil právo Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR (právo vlastniť majetok).

Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 10. 4. 2013 č. k. 11 Co/146/2012-171 sp. zn. 9   Co   93/2012   porušil   právo   Sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   (právo   na   súdnu ochranu).

Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 10. 4. 2013 č. k. 11 Co/146/2012-171 sp. zn. 9 Co 93/2012 porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (princíp právnej istoty).

Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 10. 4. 2013 č. k. 11 Co/146/2012-171 sp. zn. 9 Co 93/2012 porušil právo Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR (právo vlastniť majetok).

Ústavný   súd   rozsudok   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa   31. 5. 2012 č. k. 9 Co 93/2012, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu v Trnave zo dňa 31. 1. 2012 č. k. 16 C 231/2009-130,   v   spojení   s   opravným   uznesením   zo   dňa   14.   3.   2012 č. k. 16 C/231/2009-141 zrušuje a vracia vec Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie. Okresný súd Trnava, Hlavná 49, Trnava a Krajský súd v Trnave, Vajanského 2/A, Trnava, sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania Sťažovateľa vo výške 707,88 €.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rad Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľka   domáha   (petit sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite   svojej   sťažnosti   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označila   za   porušovateľa svojich práv. Text uvedený mimo petitu považuje za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže   doplniť   petit   (I.   ÚS   316/09,   I.   ÚS   98/2011,   II.   ÚS   103/08,   II.   ÚS   154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011). Namietanie porušenia č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“)   obsiahnuté v   texte sťažnosti posudzoval preto ústavný súd len ako súčasť argumentácie sťažovateľky.

V súvislosti   s vymedzovaním   predmetu   sťažnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že petit sťažnosti   sťažovateľky,   kvalifikovane   zastúpenej   advokátom,   neobsahuje   kvalifikovanú špecifikáciu   súdnych   rozhodnutí,   ktorými   mali   byť   podľa   jej   tvrdenia   porušené   ňou označené základné práva podľa ústavy. Sťažovateľkou vymedzený petit pôsobí zmätočne, keďže   sťažovateľka   namieta   porušenie   ňou   označených   základných   práv   rozsudkom okresného   súdu „zo   dňa   31.   1.   2012   č.   k.   16   C/231/2009-130,   v   spojení   s   opravným uznesením   zo   dňa   14.   3.   2012   č.   k.   16   C/231/2009-141“,   ale   v   konaní „vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 24 C 14/2010...“. Petit je zmätočný aj vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu „... zo dňa 10. 4. 2013 č. k. 11 Co/146/2012-171 sp. zn. 9 Co 93/2012“, ale zároveň žiada zrušiť „rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. 5. 2012 č. k. 9 Co 93/2012, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu v Trnave zo dňa 31. 1. 2012 č. k. 16 C/231/2009-130 v spojení s opravným uznesením zo dňa 14. 3. 2012 č. k. 16 C/231/2009-14“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri vymedzovaní predmetu konania vychádzal podporne   aj   z   odôvodnenia   sťažnosti   a priloženej   dokumentácie   a na   tomto   základe kvalifikoval predmet sťažnosti tak, ako to je vymedzené v záhlaví tohto uznesenia.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu   sp.   zn.   16   C   231/2009   z   31.   januára   2012   v   spojení   s   opravným   uznesením zo 14. marca 2012

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04, IV. ÚS 362/2010, IV. ÚS 372/2010).

Proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj urobila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu, ktorý vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 11 Co 146/2012 z 10. apríla 2013 v rámci odvolacieho konania, v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol   podľa   §   25   ods.   2   prvej   vety   zákona o ústavnom   súde   pre nedostatok   svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co 146/2012 z 10. apríla 2013

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd musí mať na zreteli, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   je   posúdenie   ústavnej   akceptovateľnosti   namietaného   rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej perfektnosti ani jeho prípadné „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08, IV. ÚS 218/2010). Poslaním ústavného súdu nie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch a skúmanie   akejkoľvek   možnej   nezákonnosti   alebo   procesného   pochybenia,   či   dokonca zrejmej nesprávnosti, ktoré sa v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne vyskytnú, ale výlučne posudzovanie konformity aktu aplikácie práva (v posudzovanej veci súdneho rozhodnutia) s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou.

Ústavný súd preto nepristupuje k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie v prípadoch, keď dospeje pri jej predbežnom prerokovaní k záveru, že zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011, IV. ÚS 31/2013). Ústavný súd môže v takomto prípade pri predbežnom prerokovaní taký návrh odmietnuť, keďže sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (m. m. I. ÚS 4/00).

Uvedené ustálené právne názory ústavného súdu korešpondujú aj širšiemu poňatiu jeho   „prieskumného“   vzťahu   k   všeobecným   súdom.   Ústavný   súd   totiž   nie   je   súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Ústavný   súd   teda   nepredstavuje   opravnú   inštanciu   všeobecných   súdov   (napr. I. ÚS 31/05), a preto zásadne nemôže meritórne preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, pri vydaní ktorých súdy rešpektovali požiadavky vyplývajúce z obsahu základných práv   ustanovených   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (čl.   46   až   čl.   50   ústavy). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu svojím vlastným názorom iba v prípade, ak by tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Podstata   sťažnosti   sťažovateľky   je   založená   na   tvrdení,   že   okresný   súd   ako prvostupňový   súd   a   krajský   súd   ako   odvolací   súd   v   prerokúvanej   veci   nesprávne interpretovali   a   aplikovali   príslušné   ustanovenia   Obchodného   zákonníka   týkajúce   sa vydania   veci   neoprávnene   zadržiavanej   inou   osobou,   ktorá   má   predmetnú   vec   fakticky u seba (drží ju a disponuje ňou) bez žiadneho právom aprobovaného dôvodu, a neprihliadli ani   na   ďalšie   okolnosti,   predovšetkým   na   skutočnosť,   že „súdnu   ochranu   vlastníckeho práva možno realizovať najmä prostredníctvom žaloby na vydanie veci (actio reivindicatio), ktorá je žalobou na plnenie a chráni obsah vlastníckeho práva, t. j. práva vlastníka vec držať, užívať a požívať jej plody a úžitky vrátane oprávnenia nakladať s ňou“.

Krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   najskôr   poukázal   na   obsah   odvolaním napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu,   ktorým   bola   žaloba   sťažovateľky   o   vydanie kontajnera, alternatívne o zaplatenie sumy 13 085,86 € zamietnutá, pričom v tejto súvislosti okrem iného uviedol: «... svoje rozhodnutie súd (okresný súd,   pozn.) právne odôvodnil použitím ust. § 349 ods. 1, § 351 ods. 1 a 2, § 409 ods. 1, § 445, § 537 ods. 1 Obchodného zákonníka, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca uzavrel dňa   02.   07.   2007   so   spol.   Bioprodukt   s.   r.   o.,   Rožňava   Kúpnu   zmluvu   č. 007007029, predmetom ktorej bol 1 ks Fagus kontajner PM 0707-3, pričom cena bola dohodnutá v sume 659.224,50 Sk a v čl. II. ods. 2 bolo dohodnuté, že časť kúpnej ceny v sume 265.000,- Sk sa zaplatí na základe zálohovej faktúry a zvyšok po prebratí predmetu zmluvy na základe faktúry.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   kupujúci   neuhradil   celú   kúpnu   cenu,   žalobca kupujúceho   vyzval   dňa   13.   11.   2007   na   doplatenie   kúpnej   ceny   v   sume   394.224,50 Sk a nakoľko k úhrade nedošlo, dňa 21. 11. 2007 žalobca odstúpil od zmluvy a žiadal vrátenie kontajnera. V zmysle čl. VII. bod 1 Zmluvy bola v zmluve dohodnutá výhrada vlastníckeho práva úplným zaplatením kúpnej ceny. Zmluvou o dielo zo dňa 15. 10. 2007 objednávateľ - žalovaný   so   zhotoviteľom   -   Bioprodukt   s.   r.   o.,   Rožňava   uzatvorili   dohodu   o   dodávke a montáži   technologického   zariadenia   na   úpravu   priemyselnej   odpadovej   vody   podľa projektu spracovaného zhotoviteľom. Dielo bolo riadne dokončené a odovzdané, pričom za účelom vykonania diela bol žalovanému inštalovaný sporný kontajner, ktorý sa u neho doposiaľ nachádza a jeho demontáž je nemožná, resp. možná len s obtiažami a vysokými nákladmi. Predmetom konania bolo vydanie sporného kontajnera, resp. zaplatenie jeho ceny. V konaní nebolo sporné, že kontajner bol odpredaný spol. Bioprodukt s. r. o. Rožňava, ktorý tento napriek výhrade vlastníctva a neuhradeniu kúpnej ceny inštaloval u žalovaného. Z   hľadiska   posúdenia   nároku   bolo   potrebné   predovšetkým   zaoberať   sa   legitimáciou a právnymi vzťahmi účastníkov. Samotný žalobca uzavrel kúpnu zmluvu so spol. Bioprodukt s. r. o., Rožňava v zmysle § 409 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom v súlade s 445 Obchodného zákonníka bola medzi účastníkmi zmluvy dohodnutá výhrada vlastníctva, t. j. nadobudnutie   vlastníckeho   práva   kupujúceho   úplným   zaplatením   kúpnej   ceny,   čo   sa v danom prípade nestalo. Na druhej strane tu je právny vzťah žalovaného so spoločnosťou Bioprodukt s. r. o., Rožňava, ktoré spoločnosti uzavreli zmluvu o dielo, v rámci ktorej žalovaný vystupoval ako objednávateľ, a v súvislosti s ktorou došlo k montáži sporného kontajnera u žalovaného. Ide tu o ďalší nastupujúci samostatný právny vzťah, upravený v § 537 a nasl. Obchodného zákonníka. Samotná platnosť tejto zmluvy nie je z hľadiska predmetu tohto konania rozhodujúca (nepochybne sú námietky ohľadne oprávnenia konať za   spoločnosť,   vlastníckeho   práva   zhotoviteľa   k   inštalovanému   predmetu   dôvodné   pre vyjadrenie pochybnosti o platnosti tejto zmluvy). Rozhodujúcou je však skutočnosť, že sa jedná o dva samostatné právne vzťahy. Podľa § 267 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak je neplatnosť právneho   úkonu ustanovená   na ochranu   niektorého   účastníka,   môže   sa   tejto neplatnosti   dovolávať   iba   tento   účastník.   V danom   prípade   sa   teda   žalobca   nemôže domáhať neplatnosti zmluvy o dielo. ktorej nebol účastníkom konania, a to ani v prípade, že zhotoviteľ   nebol vlastníkom veci,   resp.   zmluva   nebola   podpísaná štatutárnym   orgánom. Žalobca bol nepochybne v právnom vzťahu so spol. Bioprodukt s. r. o., Rožňava, nie však so žalovaným. Ďalej uviedol, že objednávateľ nemal dôvod skúmať vlastníctvo zhotoviteľa ku kontajneru. Súd mal za to, že žaloba nie je voči žalovanému dôvodná. nakoľko žalobca s ním nie je v žiadnom právnom vzťahu a nemožno voči žalovanému uplatňovať žiadne odvodené nároky zo vzťahu žalobcu a spol. Bioprodukt s. r. o., Rožňava, nakoľko sa jedná o dva samostatné právne vzťahy. Žalobca svoj nárok voči žalovanému nezdôvodnil, oprel ho iba o skutočnosť, že sa u neho sporný kontajner nachádza. Nejedná sa však o priamy vzťah účastníkov konania, ale len vzťah „sprostredkovaný“ dvomi vzťahmi. Vyhovením žalobe a uhradením   ceny   kontajnera,   by   naopak   došlo   ku   vzniku   bezdôvodného   obohatenia na strane   žalobcu,   pričom   vyplatením   celej   čiastky   žalovaným   v   prospech   žalobcu   by nevznikol nárok voči spol. Bioprodukt s. r. o., Rožňava, voči ktorému má žalobca právo na doplatenie kúpnej ceny, resp. vydaniu veci priamo vychádzajúc z nimi uzavretej kúpnej zmluvy. I v prípade nemožnosti priameho vydania veci, by sa žalobca mohol domáhať iba od   spol.   Bioprodukt   s.   r.   o.,   Rožňava   zaplatenia   ceny   kontajnera,   nie   však   vo   vzťahu k žalovanému. Bolo preto povinnosťou žalobcu postupovať voči spol. Bioprodukt s. r. o., Rožňava   v   súlade   s   citovanými   ustanoveniami   zákona,   voči   ktorej   mal   svoje   nároky uplatňovať. Za daného stavu súd konštatoval, že žalovaný nie je pasívne legitimovaným účastníkom, a preto bolo potrebné žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť...» V   ďalšej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   formuloval   krajský   súd   svoje vlastné   právne   závery   k   námietkam   sťažovateľky   vyjadreným   v   odvolaní,   keď   najmä uviedol:

„Krajský súd... preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Predmetom konania, vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 16 C/231/2009 je vydanie 1 ks Fagus kontajnera/PM 0707-3 a v prípade nemožnosti vydania veci, uloženie povinnosti zaplatiť žalobcovi sumy 13.085,86 eur.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba žalobcu v celom rozsahu zamietnutá a žalobcovi bolo uložené zaplatiť žalovanému náhradu trov konania...

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi   súdu   prvého   stupňa   obsiahnutými   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Súd   prvého   stupňa   sa   vyporiadal   so   všetkými   podstatnými   námietkami   žalobcu a vzhľadom na to, že tento ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne podstatné skutočnosti, na   ktoré   by   bolo   potrebné   prihliadnuť,   odvolací   súd   poukazuje   na   odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré napriek jeho stručnosti zodpovedá ust. § 157 ods. 2 O. s. p., nakoľko z neho celkom jasne vyplýva, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov   riadil,   pričom   nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   vec   právne   posúdil, pričom odôvodnenie rozsudku možno považovať za presvedčivé.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania celkom nepochybne vyplynulo, že žalobca so spol. Bioprodukt s. r. o. uzatvoril Kúpnu zmluvu č. 007007029 zo dňa 02. 07. 2007, predmetom ktorej bola dodávka 1 ks Fagus kontajner (PM 0707-3) za dohodnutú   kúpnu   cenu   s   dohodnutou   výhradou   vlastníctva.   Bioprodukt   s.   r.   o.   ako kupujúci nezaplatil riadne kúpnu cenu žalobcovi, a teda na kupujúceho neprešlo vlastnícke právo k predmetnému kontajneru. Správnym bolo posúdenie uzatvorenej zmluvy o dielo medzi   spol.   Bioprodukt   s.   r.   o.   a   žalovaným,   na   základe   ktorej   došlo,   okrem   iného,   k prevodu   vlastníckeho   práva   k   predmetnému   kontajneru   so   spol.   Bioprodukt   s.   r.   o.   na žalovaného, a to s prihliadnutím na ust. § 554 ods. 5 a § 446 Obchodného zákonníka. Je potrebné dať za pravdu žalovanému, že aj v prípade vyhodnotenia uzatvorenej písomnej zmluvy o dielo ako neplatnej, je potrebné zohľadniť správanie sa zmluvných strán, keď predmet diela bol riadne vykonaný zhotoviteľom, zhotoviteľom odovzdaný objednávateľovi a objednávateľom riadne prebratý.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil...“

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľky   jednak so skutkovými   zisteniami súdu   prvého   stupňa   (s ktorými   sa   krajský   súd   v   napadnutom rozsudku stotožnil), ale predovšetkým s právnymi závermi, ktoré z nich všeobecné súdy (okresný   súd   a   krajský   súd)   vyvodili,   teda   s   interpretáciou   a   aplikáciou   príslušných ustanovení právnych predpisov v jej právnej veci.

Po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení   so   skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresného súdu ústavný súd nezistil, že by skutkové zistenia okresného súdu, s ktorými sa krajský súd stotožnil [pri posudzovaní legitimácie a právnych vzťahov účastníkov (medzi sťažovateľkou a kupujúcou na jednej strane a medzi kupujúcou a žalovanou na strane druhej, pozn.)], boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Rovnako tak nemožno hodnotiť za arbitrárne ani právne   názory   krajského   súdu   vychádzajúce   zo   skutkových   zistení   a   vyjadrené   v   jeho rozsudku sp. zn. 11 Co 146/2012 z 10. apríla 2013, naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   keď   stručne,   ale   ústavne   akceptovateľným   spôsobom odôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   takéto   odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu vzhľadom na nevyhnutnú spätosť prvostupňového rozsudku a druhostupňového rozsudku (II. ÚS 78/05) nesignalizuje, že vo veci sťažovateľky došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu, a to predovšetkým na už zdôraznený právny záver okresného súdu. Napokon akceptovateľnosť uvedeného stručného odôvodnenia preukazuje aj § 219 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Krajský súd teda nebol povinný opakovať právne závery okresného súdu týkajúce sa vecnej podstaty predmetu súdneho konania vo veci sťažovateľky, ak sa s týmito závermi výslovne stotožnil. V tejto súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku   komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo vnútorne protirečivý, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Argumentácia sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré je pre ňu nepriaznivé, čo však nemožno spájať   s   porušením   jej   základného   práva   garantovaného   ústavou.   K   porušeniu   ústavou garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu preto ústavný súd   konštatoval,   že   odvolací   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci (§ 554 ods.   5   a   §   446   Obchodného   zákonníka),   ústavne   konformným   spôsobom   interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Z   obsahu   sťažnosti   tiež   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   dovoláva   občianskoprávnej ochrany na základe argumentu, podľa ktorého nikto nemôže previesť viac práv, než sám má. V tejto súvislosti   ústavný súd   poukazuje na skutočnosť,   že   v   obchodných   záväzkových vzťahoch   bola   táto   všeobecná   zásada   prelomená   §   446   Obchodného   zákonníka,   ktoré preferuje dobromyseľnosť kupujúceho.

Podľa   §   446   Obchodného   zákonníka   kupujúci   nadobúda   vlastnícke   právo aj v prípade,   keď   predávajúci   nie   je   vlastníkom   predávaného tovaru,   ibaže v   čase,   keď kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že predávajúci nie je vlastníkom a že nie je ani oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja.

Vo vzťahu k posudzovanej veci ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť,   že predmetom   §   446   Obchodného   zákonníka   je   ochrana   dobromyseľného   kupujúceho. Obchodný zákonník na rozdiel od všeobecnej zásady, podľa ktorej ten, kto predáva, musí byť vlastníkom predávaného tovaru, upravuje špecifický prípad vzniku vlastníckeho práva k tovaru aj v prípade, keď predávajúci nie je vlastníkom. Dikcia zákona (§ 446) preferuje princíp   dobromyseľnosti   (statočnosti)   kupujúceho.   Zákon   to   formuluje tak,   že   kupujúci nadobúda vlastnícke právo aj v prípade, keď predávajúci nie je vlastníkom predávaného tovaru, ibaže v čase, keď kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že predávajúci nie je vlastníkom a že nie je ani oprávnený s tovarom nakladať na účely jeho predaja (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 57/2008 zo 7. apríla 2009).

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sa krajský súd stotožnil so záverom, že   s   prihliadnutím   na všetky   skutkové   okolnosti   žalovaná   bola   v   čase   nadobudnutia vlastníckeho   práva   k spornému   kontajneru   dobromyseľná   a   sťažovateľka   v   konaní nepreukázala opak.

V   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti   sťažovateľky   s napadnutým   rozsudkom krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co 146/2012 z 10. apríla 2013 a obsahom základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   označeného   sťažovateľkou   neexistuje   taká   príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co 146/2012 z 10. apríla 2013

V súvislosti s namietaným porušením základného práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1 ústavy   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II.   ÚS   78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu   primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade neexistuje medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   umožňovala   vysloviť   jeho   porušenie, neprichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   ani   vyslovenie   porušenia   základného   práva sťažovateľky vyplývajúceho jej z čl. 20 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pre predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

4.   K   namietanému   porušeniu   čl.   1   ods.   1   ústavy   napadnutým   rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľka   namieta   tiež   porušenie   čl.   1   ods.   1   ústavy,   ktorý   má   charakter všeobecného   ústavného   princípu,   a   nie   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody garantovaného   ústavou.   Všeobecné   ústavné   princípy   sú   vždy   implicitnou   súčasťou rozhodovania   ústavného   súdu   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Za   týchto okolností v prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru, že v posudzovanej veci napadnutým rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo slobôd, príp. práv vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia tých ustanovení ústavy, ktoré majú charakter všeobecných ústavných princípov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014