znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 511/2013-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   októbra   2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., S., zastúpeného advokátkou JUDr. M. G., K, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Úradu   špeciálnej   prokuratúry Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   VII/1   Gv 221/2011   a postupom   Špecializovaného   trestného   súdu,   pracovisko   Banská   Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 38/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2013 doručená sťažnosť M. B., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   urýchlené   rozhodnutie   o   zákonnosti   pozbavenia   slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „špeciálna   prokuratúra“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   VII/1   Gv 221/2011 a postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 38/2012.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   trestne   stíhaný   za   zločin založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej   skupiny   podľa   §   296   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), prečin výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 364 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin ublíženia   na   zdraví   spolupáchateľstvom   podľa   §   20   k   §   155   ods.   1   a ods.   3   písm.   a) Trestného zákona a za zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona v súbehu s obzvlášť závažným zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona.

Uznesením   sudkyne   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn. Tp 88/2011 zo 17. novembra 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo 70/2011 zo 6. decembra 2011 bol sťažovateľ z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vzatý do väzby, ktorej lehota trvania bola dvakrát predĺžená, naposledy uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   špecializovaného   súdu   sp.   zn.   Tp   38/2012 z 27. novembra 2012 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tost 43/2012 zo 4. decembra 2012, a to do 15. júna 2013.

Úradu špeciálnej prokuratúry bola 24. januára 2013 doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu spolu s návrhom na nahradenie väzby, ktorej prokurátor špecializovanej prokuratúry nevyhovel, preto ju predložil špecializovanému súdu. Sudca špecializovaného   súdu   pre   prípravné   konanie   žiadosti   sťažovateľa   vyhovel   a uznesením sp. zn. Tp 38/2012 z 22. marca 2013 ho (spolu s ďalším obvineným) prepustil z väzby na slobodu.

Proti   rozhodnutiu   špecializovaného   súdu   podal   prokurátor   špeciálnej   prokuratúry sťažnosť, o ktorej najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tost 11/2013 z 18. apríla 2013 rozhodol tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupom   špeciálnej   prokuratúry   a postupom špecializovaného súdu v konaniach vedených vo veci jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu   doručenej   špeciálnej   prokuratúre   24.   januára   2013   došlo   k porušeniu   jeho základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru, čo   odôvodnil   tým,   že   už   najvyšší   súd «Poukázal   na   to,   že   postup   porušovateľov   pri rozhodovaní o prepustení z väzby bol v rozpore s ust. § 2 ods. 6 a § 27 ods. 3 Trestného poriadku, keďže už samotná prokuratúra nepostupovala dôsledne a urýchlene a predložila vec   súdu   až   dva   týždne   po   doručení   žiadosti,   hoci   obsah   spisu   už   dobre   poznala.   Za najzávažnejšie porušenie práv však považoval NS SR právo nekonanie sudcu pre prípravné konanie,   ktorý   o podaných   žiadostiach   rozhodol   až   o niečo   vyše   mesiaca   od   toho,   čo obvinených k ich obsahu vypočul (vypočutie 20. 2. 2013 a rozhodnutie až 22. 3. 2013!!!). Celkovo sa tak daná vec na špecializovanom trestnom súde „zdržala“ takmer 2 mesiace, čo je vo väzobnej veci absolútne neprípustné. V konečnom dôsledku tak konštatoval NS SR, že postupom oboch konajúcich orgánov (Úrad špeciálnej prokuratúry a Špecializovaný trestný súd)   jednoznačne   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa   na   urýchlené   a prednostné rozhodnutie o zákonnosti obmedzovania jeho osobnej slobody.

Sťažovateľ   má   jednoznačne   za   to,   že   postupom   Úradu   špeciálnej   prokuratúry... a Špecializovaného trestného súdu... pri rozhodovaní o jeho Žiadosti o prepustenie z väzby boli   porušené   jeho   práva   a z tohto   dôvodu   napáda   predmetný   postup   sťažnosťou   pre porušenie základný práv a slobôd...

...   uvedené   nedostatky   vytkol...   aj   samotný   NS   SR   v Uznesení,   ktorým   zamietol sťažnosť   prokurátora   proti   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu,   kde   výslovne uviedol,   že   tento   sa   takýmto   postupom   dopustil   závažného   porušenia   práv   sťažovateľa a sťažnosť prokurátora by bolo preto potrebné zamietnuť dokonca aj za predpokladu, ak by boli dôvody väzby u sťažovateľa naďalej dané.».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že:

„Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   porušovateľov   pri   rozhodovaní   o Žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby zo dňa 22. 1. 2013 porušené boli.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €, ktoré sú porušovatelia povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Porušovatelia   sú   povinní   spoločne   a nerozdielne   uhradiť   sťažovateľovi   trovy právneho   zastúpenia vo výške 331,15 €   na účet   jeho právneho   zástupcu do   15 dní   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom špeciálnej prokuratúry v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   VII/1   Gv   221/2011   a   postupom   špecializovaného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Tp   38/2012,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že   o žiadosti sťažovateľa   doručenej   špeciálnej   prokuratúre   24.   januára   2013   nebolo   špeciálnou prokuratúrou ani špecializovaným súdom rozhodnuté urýchlene.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že napadnuté konania vedené tak špeciálnou prokuratúrou,   ako   aj   špecializovaným   súdom   pod   sp.   zn.   Tp   38/2012   boli   konaniami, v ktorých sa rozhodovalo o osobnej slobode – o väzbe sťažovateľa. Nešlo teda o konanie a rozhodovanie vo veci samej – o vine a treste.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   namietané porušenie   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   vo   svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, II. ÚS 151/09), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré sú aplikovateľné ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré sú vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v nich implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   jej   súdnu   ochranu   v   prípadoch   pozbavenia osobnej   slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa   základné   procesné   garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Rovnaký záver platí aj k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaučeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, a to znova s prihliadnutím na špeciálne ustanovenia čl. 17 ústavy. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu   (m.   m.   III.   ÚS   7/00,   III.   ÚS   255/03,   III.   ÚS   135/04),   ktorá   reflektuje   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna   1971,   séria   A,   č.   12,   §   76),   vyplýva,   že   právo   na   prednostné   a urýchlené rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní je súčasťou práva na osobnú slobodu, ktoré je obsiahnuté v čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru. Nie je teda súčasťou ochrany poskytovanej základnému právu   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   resp.   právu   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru (napr. IV. ÚS 253/2012).

Vzhľadom   na   uvedené   neostávalo   iné,   len   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru

Ústavný   súd   už   v mnohých   svojich   predošlých   rozhodnutiach   uviedol   (napr. III. ÚS 579/2012, obdobne aj napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 394/08, I. ÚS 272/09, I. ÚS 386/08 a ďalšie),   že   predovšetkým   všeobecné   súdy   sú   povolané   na   ochranu   základných   práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb, a až v prípade, ak nie je dosiahnutá náprava v rámci režimu všeobecného súdnictva, môže sa uplatniť ochrana poskytovaná ústavným súdom, ale aj to iba v obmedzenom rozsahu z hľadiska kritérií ústavnej akceptovateľnosti (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 33/03) sťažnosťou namietaného rozhodnutia, resp. postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Všeobecné súdy sú teda povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, pretože ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Sťažovateľ sa sťažnosťou podanou ústavnému súdu domáha vyslovenia porušenia základného práva   na osobnú   slobodu   zaručeného   v čl. 17 ods.   2   a 5   ústavy   a práva   na slobodu   a bezpečnosť   zaručeného   v čl.   5   ods.   4   dohovoru   v súvislosti   s rýchlosťou rozhodovania špeciálnej prokuratúry a špecializovaného súdu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Ako vyplýva z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 11/2013 z 18. apríla 2013, touto otázkou sa najvyšší súd zaoberal a konkrétne uviedol:

«... najvyšší súd zistil v predmetnom prípade pochybenie, v dôsledku ktorého by bolo potrebné napokon zamietnuť sťažnosť prokurátora aj v tom prípade, ak by boli podľa jeho názoru na rozdiel od prvostupňového súdu u oboch obvinených dôvody väzby aj naďalej dané. Z ustanovenia § 2 ods. 6 Tr. por. vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní a súdy sú povinné väzobné veci vybavovať prednostne a urýchlene.

V súvislosti s rozhodovaním o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu je následne uvedená zásada v § 79 ods. 3 Tr. por. premietnutá takým spôsobom, že ak v prípravnom   konaní   prokurátor   takejto   žiadosti   nevyhovie,   predloží   ju   bez   meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, ktorý o nej musí „opäť“ bez meškania rozhodnúť.

Ako už bolo skôr spomenuté, žiadosti obvinených o prepustenie z väzby boli na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky doručené 23. januára 2013 (P. B.) a druhá 24. januára 2013 (M. B.).

Ďalej   je   z obsahu   predloženého   spisu   zrejmé,   že   prokurátor   Úradu   špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   obe   tieto   žiadosti   predložil špecializovanému trestnému súdu aj spolu so svojím stanoviskom a návrhom na rozhodnutie až 7. februára 2013.

Príslušný sudca pre prípravné konanie vyššie menovaného súdu oboch obvinených aj za účasti ich obhajcov vypočul 20. februára 2013, na podklade čoho potom 22. marca 2013 vydal napadnuté rozhodnutie.

Ako   najviac   zarážajúce   vyznieva   pritom   práve   nekonanie   sudcu   pre   prípravné konanie,   ktorý   o podaných   žiadostiach   rozhodol   až   o niečo   vyše   mesiaca   od   toho,   čo obvinených k ich obsahu vypočul (!).   Celkovo sa potom daná   vec na špecializovanom trestnom súde „zdržala“ takmer 2 mesiace (až do jej predloženia na rozhodnutie o podanej sťažnosti najvyššiemu súdu), čo jej vo väzobnej veci absolútne neprípustné.

Nie   celkom   dôsledne   a urýchlene   však   postupovala   už   aj   príslušná   prokuratúra, ktorá poznajúc obsah spisového materiálu, potrebovala celé 2 týždne na predloženie veci súdu prvého stupňa.

V dôsledku   takéhoto   spoločného   postupu   oboch   konajúcich   orgánov   jednoznačne došlo k porušeniu práva obvinených na urýchlené a prednostné rozhodnutie o zákonnosti obmedzovania ich osobnej slobody.

V tomto smere treba upozorniť i na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky,   z ktorej   vyplýva,   že   aj   keď   sa   jednotlivé   lehoty   z hľadiska   požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty počítané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavkám rýchlosti.

Požiadavke   neodkladnosti   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania   na   jednom   stupni   súdu presahujúca dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

Ak   sa   o zákonnosti   väzby   rozhoduje   na   viacerých   stupňoch,   lehota   sa   končí   až konečným rozhodnutím súdu a posudzuje sa globálne. Postup prokuratúry a súdov, ktoré konajú o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, sa posudzuje ako jeden celok. Z dôvodov   vyššie   uvedených   preto   najvyšší   súd   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia.»

Z citovanej časti odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva, že najvyšší súd sa aj s prihliadnutím na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu zaoberal tou istou otázkou, ktorú sťažovateľ predniesol ústavnému súdu v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Preskúmaním zákonnosti postupu špeciálnej prokuratúry a špecializovaného súdu skrz dodržania ustanovení § 2 ods. 6 a § 79 ods. 3 Trestného poriadku došlo zo strany najvyššieho   súdu   aj   k preskúmaniu   ústavnosti   postupu   týchto   orgánov   verejnej   moci. Najvyšší   súd   pritom   konštatoval,   že   postup   ani   jedného   z nich   nekorešpondoval s garanciami   zakotvenými v čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   a v čl.   5   ods.   4   dohovoru.   Týmto záverom najvyšší súd dal v podstate zadosť tomu, čoho sa sťažovateľ domáha v sťažnosti pred ústavným súdom, t. j. poskytnutiu ochrany jeho základným právam.

Je   evidentné,   že   najvyšší   súd   v dostatočnej   miere   poskytol   ochranu   základným právam sťažovateľa, čomu nasvedčuje aj tá skutočnosť, že zistenie porušenia základného práva sťažovateľa najvyšší súd považoval za takú okolnosť, v ktorej videl jeden z dôvodov zamietnutia   sťažnosti   prokurátora   proti   rozhodnutiu   sudcu   špecializovaného   súdu   pre prípravné konanie o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodu. Podľa názoru ústavného súdu   je   to   potrebné   považovať   za   dostatočnú   nápravu   neprimeraného   zásahu   do   práv sťažovateľa.

Aj keď z formálneho hľadiska vysloviť porušenie základného práva alebo slobody fyzickej   alebo   právnickej   osoby   výrokom   konkrétneho   rozhodnutia   (nálezom)   prináleží podľa právneho poriadku Slovenskej republiky iba ústavnému súdu, z materiálnej stránky bola v tomto prípade sťažovateľovým základným právam zaručeným v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy   a právu   zaručenému   v čl.   5   ods.   4   dohovoru   poskytnutá   dostatočná   ochrana   už v konaní pred všeobecným súdom (najvyšším súdom), a to vo svojej podstate podobná tej, ktorú   by   mu   v tomto   slova   zmysle   mohol   poskytnúť   ústavný   súd   (t.   j.   vyslovenie   ich porušenia). Sťažnosť sťažovateľa sa preto javí ako zjavne neopodstatnená a z tohto dôvodu ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa,   rozhodovanie   o ktorých   je   podmienené   vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2013