SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 511/2012-59
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2013 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., zastúpenej advokátom JUDr. I. H., K., v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 4 Cob 83/2009 vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Obdo 19/2012 vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto
r o z h o d o l :
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 19/2012 p o r u š i l základné právo spoločnosti T., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, to všetko v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 19/2012 z 31. júla 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Konanie o časti sťažnosti spoločnosti T., s. r. o., smerujúcej proti konaniu vedenému Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 4 Cob 83/2009 vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z a s t a v u j e.
4. Spoločnosti T., s. r. o., p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 489,05 € (slovom štyristoosemdesiatdeväť eur a päť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet JUDr. I. H., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 511/2012-20 z 13. novembra 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti T., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Cob 83/2009 vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Obdo 19/2012 vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v sťažnosti z 15. októbra 2012, krajský súd v podaní zo 14. júna 2013 a najvyšší súd vo vyjadrení z 25. marca 2013 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola ako žalovaná účastníčkou súdneho konania v právnej veci žalobkyne S. (ďalej len „žalobkyňa“) o zaplatenie sumy 26 111,58 € s prísl. Konanie bolo vedené na Okresnom súde Humenné (ďalej len „okresný súd“). Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 Cb 6/2009 z 22. októbra 2009 bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené. Sťažovateľka v podanom odvolaní namietala, že zmluvy predložené žalobkyňou nepreukazujú jej oprávnenie zastupovať výrobcov zvukovo-obrazových záznamov a z obsahového hľadiska sa netýkajú zvukovo-obrazových záznamov, ale audiovizuálnych diel, pričom ide o dva celkom odlišné predmety ochrany s odlišnými právami a odlišnými nositeľmi práv. Žalobkyňa je v zmysle poverenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky oprávnená zastupovať výrobcov zvukovo-obrazových záznamov v rozsahu platne uzatvorených zmlúv, preto jej nemohlo vzniknúť právo na úhradu odmeny za používanie zvukovo-obrazových záznamov. Už v desiatich skutkovo a právne identických prípadoch súdy rozhodli tak, že žalobu žalobkyne zamietli. Žalobkyňa navyše nepreukázala použitie čo len jediného zvukovo-obrazového záznamu v žalovanom období zo strany sťažovateľky. Namietala aj nesprávnosť výšky odmeny uplatňovanej žalobkyňou. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Cob 83/2009 z 25. novembra 2010 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa krajského súdu pojem producent a výrobca zvukovo-obrazového záznamu je identický, a preto žalobkyňou predložené zmluvy sa týkajú zvukovo-obrazových záznamov. Primeranosť odmeny vyplýva zo skutočnosti, že sťažovateľka mala so žalobkyňou uzavretú zmluvu na isté krátke obdobie, podľa ktorej uhrádzala 5,50 Sk za prípojku a televízny kanál ročne. Krajský súd pripustil proti rozsudku dovolanie na riešenie právnej otázky povinnosti prevádzkovateľa televíznych káblových rozvodov platiť primeranú odmenu výrobcovi zvukovo-obrazových záznamov, ak túto odmenu platí už vysielateľ. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 19/2012 z 31. júla 2012 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky.
Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Cob 83/2009 z 25. novembra 2010 sťažnosť ústavnému súdu, ktorá bola uznesením č. k. I. ÚS 111/2011-18 zo 6. apríla 2011 odmietnutá pre neprípustnosť z dôvodu, že zároveň bolo vedené dovolacie konanie s tým, že po ukončení dovolacieho konania je lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu zachovaná aj voči predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu.
Podľa názoru sťažovateľky rozsudok krajského súdu porušuje označené práva podľa ústavy, listiny a dohovoru, keďže sa odchýlil od stabilizovanej judikatúry bez toho, aby v odôvodnení bolo toto odchýlenie náležite zdôvodnené. Rozsudok je aj arbitrárny, lebo krajský súd neskúmal a nedal ústavne konformné odpovede na právne a skutkovo relevantné námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní, pričom neuviedol ani to, prečo tak neurobil. Konkrétne ide o to, že v čase vyhlásenia rozsudku krajského súdu 18 súdov rozhodlo v skutkovo a právne úplne identických sporoch v prospech žalovaných prevádzkovateľov retransmisie. Z toho 8 konaní bolo ukončených právoplatne, čo možno považovať za ustálenú súdnu prax. Uvedených 8 prípadov uvádza konkrétnym označením konajúcich všeobecných súdov, spisovou značkou a dátumom rozhodnutia. Vo všetkých týchto prípadoch bola žaloba zamietnutá preto, že žalobkyňa nepredložila zmluvu, ktorou by bola poverená na kolektívnu správu uplatňovaného práva, teda práva na primeranú odmenu za káblovú retransmisiu zvukovo-obrazových záznamov. Argumentácia krajského súdu v tejto súvislosti je nezrozumiteľná a svojvoľná. Nesie znaky neprijateľného extenzívneho výkladu. Navyše, krajský súd sa nezaoberal otázkou preukázania použitia zvukovo-obrazových záznamov zo strany sťažovateľky v žalovanom období a ani otázkou správnosti výšky žalobkyňou uplatňovanej odmeny.
V súvislosti s uznesením najvyššieho súdu poukazuje sťažovateľka na to, že hoci krajský súd prípustnosť dovolania vyslovil, najvyšší súd nepovažoval za splnené náležitosti dovolacej otázky. Ďalej najvyšší súd iba vo všeobecnosti uviedol niektoré závery súdnej praxe týkajúce sa prípustnosti dovolania, resp. povinnosti odvolacieho súdu rozhodnúť o prípustnosti dovolania. Uvedené závery však neriešia to, kedy sú splnené podmienky na pripustenie dovolania odvolacím súdom, a neriešia situáciu, kedy odvolací súd dovolanie pripustí, a o veci má rozhodnúť najvyšší súd vzhľadom na pripustenie dovolania. Podľa názoru sťažovateľky zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva oprávnenie najvyššieho súdu preskúmavať opodstatnenosť pripustenia dovolania. Nie je tiež zrejmé, na základe čoho dospel najvyšší súd k záveru, že pripustené dovolanie nespĺňa náležitosti dovolacej otázky.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn. 4 Cob 83/2009 a najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Obdo 19/2012 s tým, aby boli rozsudok krajského súdu z 25. novembra 2010 a uznesenie najvyššieho súdu z 31. júla 2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov konania vo výške 322,52 €.
Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 10188/2012 zo 17. decembra 2012 doručeného ústavnému súdu 28. decembra 2012 vyplýva, že trvá na argumentácii uvedenej v rozsudku krajského súdu, ktorú podrobne opakuje. Čo sa týka námietky sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd nebral do úvahy judikované rozhodnutia v 18 sporoch, v skutočnosti len v 8 prípadoch bolo rozhodnuté v prospech sťažovateľky, a preto nie je možné konštatovať, že by krajský súd rozhodoval v rozpore so zaužívanou judikatúrou, ak viac ako polovicu sporov nemá žalobkyňa vyriešenú v jej neprospech.
Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu, zastúpeného predsedom obchodno-právneho kolégia, sp. zn. KP 4/2012/75 (Nobs 177/2012) z 25. marca 2013 doručeného ústavnému súdu 12. apríla 2013 vyplýva, že podľa názoru najvyššieho súdu dovolacie uznesenie obsahuje odôvodnenie súladné s konštantnou judikatúrou súdov vrátane nálezov ústavného súdu. Uznesenie obsahuje odôvodnenie, prečo bolo rozhodnutie krajského súdu o pripustení dovolania nepreskúmateľné. Pripustenie dovolania odvolacím súdom nie je viazané na návrh účastníka (§ 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Ak však odvolací súd vysloví vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného právneho významu, potom musí uviesť, v čom spočíva otázka zásadného právneho významu tak, aby dovolací súd vedel položenú otázku z hľadiska zásadného právneho významu posúdiť a vo veci následne rozhodnúť. V posudzovanej veci to tak nebolo, čo viedlo k odmietnutiu dovolania sťažovateľky. V nadväznosti na uvedené skutočnosti najvyšší súd zastáva názor, že medzi jeho napadnutým uznesením a namietaným porušením základných práv zaručených ústavou a dohovorom neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o ich porušení. Postupom najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu označených práv.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky zo 7. mája 2013 doručenej ústavnému súdu 10. mája 2013, ktorou reaguje na vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu, vyplýva, že krajský súd vo svojom stanovisku iba opätovne zhrnul to, čo už vyplývalo z jeho rozsudku. Nijakým spôsobom však nevyvracia právny názor sťažovateľky, podľa ktorého je rozsudok krajského súdu arbitrárny, keďže je v rozpore s rozhodovacou praxou v obdobných prípadoch. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení iba všeobecne poukázal na odôvodnenie svojho rozhodnutia a neuviedol žiadne nové podstatné skutočnosti a právne významné argumenty.
Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 511/2012-20 z 13. novembra 2012 a vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu aj žalobkyni s tým, aby sa aj ona mohla vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutá vo svojich právach.
Z vyjadrenia advokátky JUDr. A. T., B., v zastúpení žalobkyne z 5. júna 2013 doručeného ústavnému súdu 7. júna 2013 vyplýva, že vo vzťahu ku konaniu vedenému krajským súdom výpočet právnych vecí, v ktorých mali súdy rozhodnúť inak, je zavádzajúci, neúplný a nie je ani v súlade so skutočným stavom v čase vyhlásenia rozsudku krajského súdu. V skutočnosti vôbec nie je totiž možné hovoriť o ustálenej súdnej praxi v prospech prevádzkovateľov retransmisie, ako to mylne tvrdí sťažovateľka. Nejde navyše ani o veci skutkovo identické. Krajský súd sa podrobne zaoberal podstatnými námietkami sťažovateľky, a preto jej opačné tvrdenie neobstojí. Krajský súd dal odpoveď na všetky námietky sťažovateľky a vysvetlil, akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil a ako vec právne posúdil. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu žalobkyňa poukazuje na odôvodnenie uznesenia. Náležitosti pripustenia dovolacej otázky neboli splnené. Ak odvolací súd založí prípustnosť dovolania svojím rozhodnutím, dovolací súd je oprávnený toto rozhodnutie preskúmať v rámci otázky zásadného právneho významu, ktorú vo svojom rozsudku uviedol odvolací súd. Za rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu možno považovať také rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec. Ak odvolací súd dovolanie pripustí, je povinný bližšie vysvetliť svoj myšlienkový postup pri posúdení uplatneného nároku, inak je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Pripustenie dovolania krajským súdom v danej veci nespĺňa uvedené náležitosti pripustenia dovolacej otázky. Žalobkyňa preto žiada vysloviť, že k porušeniu označených práv sťažovateľky nedošlo. Domáha sa tiež náhrady trov konania v sume 275,94 €, ako aj dane z pridanej hodnoty.
II.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 4 Cob 83/2009-806 z 25. novembra 2010 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 12 Cb 6/2009-618 z 22. októbra 2009. Zároveň krajský súd pripustil dovolanie na otázku „povinnosti prevádzkovateľa televíznych káblových rozvodov platiť primeranú odmenu podľa Autorského zákona výrobcovi zvukovo- obrazových záznamov, ak túto odmenu už platil vysielateľ“. Krajský súd predovšetkým podotkol, že medzitýmnym rozsudkom okresného súdu č. k. 12 Cb 31/2007-210 z 26. novembra 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Cob 12/2008-311 z 23. októbra 2008 už bolo určené, že žalobkyni vyplýva z autorského zákona právo na odmenu voči sťažovateľke. Žalobkyňa na základe oprávnenia vykonáva kolektívnu správu majetkových práv výrobcov zvukovo-obrazových záznamov. Sťažovateľka je prevádzkovateľkou televíznych káblových rozvodov v meste H. Medzi žalobkyňou a sťažovateľkou došlo k uzavretiu zmluvy o podmienkach šírenia audiovizuálnych diel prostredníctvom káblovej retransmisie. Podľa právneho názoru krajského súdu sú audiovizuálne diela totožné so zvukovo-obrazovými záznamami, pričom žalobkyňou požadovanú odmenu treba považovať za primeranú vzhľadom na pôvodne dohodnutú odmenu zo 14. novembra 2003. Krajský súd pripustil dovolanie na otázku povinnosti prevádzkovateľa televíznych káblových rozvodov platiť primeranú odmenu podľa autorského zákona výrobcom zvukovo-obrazových záznamov, ak túto odmenu platil už vysielateľ. Je to otázka zásadného právneho významu, pričom sťažovateľka namietala, že ak pôvodný vysielateľ platil odmenu (napr. televízne stanice STV 1, Markíza) podľa autorského zákona, potom vzniká otázka, či nejde o duplicitné vymáhanie odmeny aj od prevádzkovateľa retransmisie.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 19/2012 z 31. júla 2012 vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. 4 Cob 83/2009-806 z 25. novembra 2010. Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd síce vo výrokovej časti rozsudku prípustnosť dovolania vyslovil, avšak toto nespĺňa náležitosti pripustenia dovolacej otázky. Otázku zásadného právneho významu, ktorá odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, musí odvolací súd vyriešiť sám. Musí tiež vysvetliť, z akých dôvodov považoval za správny ten z viacerých právnych názorov, z ktorého pri posúdení veci vychádzal. Nedostatok v tomto smere robí rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné. Na túto vadu dovolací súd prihliada z úradnej moci v zmysle § 242 ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku. Rozhodnutie odvolacieho súdu má zásadný právny význam po právnej stránke vtedy, ak zahrňuje posúdenie právnej otázky, ktoré je relevantné aj na posúdenie iných obdobných právnych pomerov a je aj spôsobilé ovplyvniť všeobecnú rozhodovaciu činnosť súdu. Tento predpoklad je splnený predovšetkým v prípadoch týkajúcich sa právnej otázky, ktorá dosiaľ nebola judikatúrou vyšších súdov riešená (resp. riešená jednotne), alebo keď odvolací súd posúdil určitú právnu otázku odlišne od konštantnej judikatúry, prípadne ak odvolací súd vidí nutnosť odchýliť sa od súčasnej judikatúry. Podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 348/08 zo 6. októbra 2010 zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu vyhovieť požiadavke účastníka konania na pripustenie dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Posúdenie prípustnosti dovolania z uvedeného dôvodu je na úvahe odvolacieho súdu, pričom táto úvaha nemusí byť zdôvodnená.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Obdo 19/2012
Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd nijako konkrétne nezdôvodnil, prečo nepovažoval za splnené náležitosti dovolacej otázky, pretože iba vo všeobecnosti uviedol niektoré závery súdnej praxe týkajúce sa prípustnosti dovolania, resp. povinnosti odvolacieho súdu rozhodnúť o pripustení dovolania.
Najvyšší súd je presvedčený, že bolo povinnosťou krajského súdu uviesť, v čom spočíva otázka zásadného právneho významu, tak, aby najvyšší súd vedel položenú otázku z hľadiska zásadného právneho významu posúdiť a vo veci následne rozhodnúť. To sa však nestalo.
Žalobkyňa zastáva názor zhodný s právnym názorom najvyššieho súdu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že najvyšší súd síce ustálil, že krajský súd síce vo výrokovej časti rozsudku prípustnosť dovolania vyslovil, avšak zároveň uviedol, že sa tak stalo bez toho, aby toto spĺňalo náležitosti pripustenia dovolacej otázky. V ďalšom potom najvyšší súd vyslovil viaceré všeobecné tézy týkajúce sa problematiky. Zdôraznil, že otázku zásadného právneho významu odôvodňujúcu prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku musí odvolací súd vyriešiť sám. Ďalej podotkol, že odvolací súd musí vysvetliť, z akých dôvodov považoval za správny ten z viacerých právnych názorov, z ktorého pri posúdení veci vychádzal. Potom pripomenul, že rozhodnutie odvolacieho súdu má zásadný právny význam po právnej stránke vtedy, ak zahŕňa posúdenie právnej otázky, ktoré je relevantné aj na posúdenie iných obdobných právnych pomerov a je aj spôsobilé ovplyvniť všeobecnú rozhodovaciu činnosť súdu s tým, že tento predpoklad je splnený predovšetkým v prípadoch týkajúcich sa právnej otázky, ktorá dosiaľ nebola judikatúrou vyšších súdov riešená (resp. riešená jednotne), alebo keď odvolací súd posúdil určitú právnu otázku odlišne od konštantnej judikatúry, prípadne ak odvolací súd vidí nutnosť odchýliť sa od súčasnej judikatúry. Napokon zdôraznil, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu vyhovieť požiadavke účastníka konania na pripustenie dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Posúdenie prípustnosti dovolania je preto na úvahe odvolacieho súdu, pričom táto úvaha nemusí byť zdôvodnená.
Najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 25. marca 2013 spresnil, že krajský súd neuviedol, v čom spočíva otázka zásadného právneho významu tak, aby dovolací súd vedel položenú otázku z hľadiska zásadného právneho významu posúdiť a vo veci následne rozhodnúť.
Ústavný súd zdôrazňuje, že so všeobecnými tézami uvedenými v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu je potrebné súhlasiť. Sú založené na výsledkoch konštantnej rozhodovacej praxe týkajúcej sa prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Zároveň však treba uviesť aj to, že z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu nijako nevyplýva, v čom konkrétne nespĺňa v danom prípade pripustenie dovolania náležitosti pripustenia dovolacej otázky. Nie je teda možné zistiť, ktorej z uvedených téz pripusteniu dovolania protirečí, resp. ktorá z týchto téz nie je naplnená.
Spresnenie najvyššieho súdu v jeho vyjadrení, podľa ktorého chyba spočíva v absencii otázky zásadného právneho významu, ktorú treba posúdiť, sa nejaví ako presvedčivé, pretože z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva. Nejde teda o názor vo veci konajúceho senátu.
„Nevyžaduje sa, aby na každý argument účastníka, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.“ (Ruiz Torija c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko, II. ÚS 500/2012)
Sťažovateľka tvrdila, že ňou podané dovolanie je prípustné podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, keďže prípustnosť dovolania vyslovil krajský súd. Najvyšší súd však bol toho názoru, že vyslovenie prípustnosti dovolania nespĺňalo náležitosti pripustenia dovolacej otázky. Za takéhoto stavu bolo povinnosťou najvyššieho súdu konkrétne uviesť, absencia akých náležitostí mala podľa jeho názoru za následok neprípustnosť dovolania v tomto prípade.
Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že neuvedenie žiadneho konkrétneho argumentu, pre ktorý pripustenie dovolania vo výrokovej časti rozsudku odvolacieho súdu nespĺňalo náležitosti pripustenia dovolacej otázky, znamená zjavnú neodôvodnenosť rozhodnutia. Nepostačuje totiž, ak dovolací súd vymedzí nesplnenie náležitostí pripustenia dovolacej otázky odvolacím súdom iba vo všeobecnej rovine bez poukazu na konkrétne okolnosti riešeného prípadu.
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Obdo 19/2012 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, to všetko v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 19/2012 z 31. júla 2012 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný uvedeným právnym názorom ústavného súdu.
K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 4 Cob 83/2009
Tým, že ústavný súd dospel k záveru o porušení označených práv sťažovateľky v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Obdo 19/2012 a zrušil uznesenie najvyššieho súdu z 31. júla 2012, dodatočne vznikla situácia, keď už nie je v jeho právomoci rozhodnúť o tej časti prijatej sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 4 Cob 83/2009 pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom bude teraz znova rozhodovať najvyšší súd. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky vo vzťahu voči konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 4 Cob 83/2009 má v súčasnosti najvyšší súd v rámci nového dovolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné konanie v tejto časti zastaviť postupom podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (bod 3 výroku nálezu).
Sťažovateľka napokon požadovala priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 489,06 €.
Ústavný súd jej priznal sumu 489,05 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2012 (prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť) po 127,16 € a za 1 úkon právnych služieb v roku 2013 (replika na vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu) v sume 130,16 €. Priznal tiež režijný paušál dvakrát po 7,63 € a jedenkrát 7,78 €. Napokon priznal na dani z pridanej hodnoty čiastku 81,50 € (bod 4 výroku nálezu).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2013