znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 511/2012-59

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2013 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., zastúpenej advokátom JUDr. I. H., K., v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Prešove   pod   sp.   zn.   4   Cob   83/2009   vo   veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   v   konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pod sp. zn. 1 Obdo 19/2012 vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 19/2012 p o r u š i l   základné právo spoločnosti T., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, to všetko v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Obdo   19/2012 z 31. júla 2012 z r u š u j e   a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Konanie o časti sťažnosti spoločnosti T., s. r. o., smerujúcej proti konaniu vedenému Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 4 Cob 83/2009 vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,   ako   aj   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd z a s t a v u j e.

4. Spoločnosti T., s. r. o., p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 489,05 € (slovom štyristoosemdesiatdeväť eur a päť centov), ktorú   j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky   p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   JUDr.   I.   H.,   K.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS   511/2012-20   z   13.   novembra   2012   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť spoločnosti   T.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   v konaní vedenom   Krajským   súdom v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   4 Cob 83/2009   vo   veci   namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v konaní vedenom Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod   sp.   zn. 1 Obdo 19/2012 vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v sťažnosti z 15. októbra 2012, krajský súd v podaní zo 14. júna 2013 a najvyšší súd vo vyjadrení z 25. marca 2013 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   ako   žalovaná   účastníčkou   súdneho konania v právnej veci žalobkyne S. (ďalej len „žalobkyňa“) o zaplatenie sumy 26 111,58 € s   prísl.   Konanie   bolo   vedené   na   Okresnom   súde   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“). Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 Cb 6/2009 z 22. októbra 2009 bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené. Sťažovateľka   v   podanom   odvolaní namietala, že zmluvy predložené žalobkyňou   nepreukazujú   jej   oprávnenie   zastupovať   výrobcov   zvukovo-obrazových záznamov   a   z   obsahového   hľadiska   sa   netýkajú   zvukovo-obrazových   záznamov,   ale audiovizuálnych   diel,   pričom   ide   o   dva   celkom   odlišné   predmety   ochrany   s   odlišnými právami a odlišnými nositeľmi práv. Žalobkyňa je v zmysle poverenia Ministerstva kultúry Slovenskej   republiky   oprávnená   zastupovať   výrobcov   zvukovo-obrazových   záznamov v rozsahu platne uzatvorených zmlúv, preto jej nemohlo vzniknúť právo na úhradu odmeny za   používanie   zvukovo-obrazových   záznamov.   Už v desiatich   skutkovo   a   právne identických prípadoch súdy rozhodli tak, že žalobu žalobkyne zamietli. Žalobkyňa navyše nepreukázala použitie čo len jediného zvukovo-obrazového záznamu v žalovanom období zo strany sťažovateľky. Namietala aj nesprávnosť výšky odmeny uplatňovanej žalobkyňou. Rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Cob   83/2009   z 25. novembra   2010   bol   rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa   krajského súdu pojem producent a výrobca zvukovo-obrazového   záznamu   je   identický,   a   preto   žalobkyňou   predložené   zmluvy   sa   týkajú zvukovo-obrazových   záznamov.   Primeranosť   odmeny   vyplýva   zo   skutočnosti,   že sťažovateľka mala so žalobkyňou uzavretú zmluvu na isté krátke obdobie, podľa ktorej uhrádzala 5,50 Sk za prípojku a televízny kanál ročne. Krajský súd pripustil proti rozsudku dovolanie na riešenie právnej otázky povinnosti prevádzkovateľa televíznych káblových rozvodov   platiť   primeranú   odmenu   výrobcovi   zvukovo-obrazových   záznamov,   ak   túto odmenu platí už vysielateľ. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 19/2012 z 31. júla 2012 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky.

Sťažovateľka   podala   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Cob   83/2009 z 25. novembra 2010 sťažnosť ústavnému súdu, ktorá bola uznesením č. k. I. ÚS 111/2011-18   zo   6.   apríla   2011   odmietnutá   pre   neprípustnosť   z   dôvodu,   že   zároveň   bolo   vedené dovolacie konanie s tým, že po ukončení dovolacieho konania je lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu zachovaná aj voči predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu.

Podľa názoru sťažovateľky rozsudok krajského súdu porušuje označené práva podľa ústavy, listiny a dohovoru, keďže sa odchýlil od stabilizovanej judikatúry bez toho, aby v odôvodnení bolo toto odchýlenie náležite zdôvodnené. Rozsudok je aj arbitrárny, lebo krajský súd neskúmal a nedal ústavne konformné odpovede na právne a skutkovo relevantné námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní, pričom neuviedol ani to, prečo tak neurobil. Konkrétne   ide   o   to,   že   v   čase   vyhlásenia   rozsudku   krajského   súdu   18   súdov   rozhodlo v skutkovo a právne úplne identických sporoch v prospech žalovaných prevádzkovateľov retransmisie.   Z   toho   8   konaní   bolo   ukončených   právoplatne,   čo   možno   považovať za ustálenú súdnu prax. Uvedených 8 prípadov uvádza konkrétnym označením konajúcich všeobecných   súdov,   spisovou   značkou   a   dátumom   rozhodnutia.   Vo   všetkých   týchto prípadoch bola žaloba zamietnutá preto, že žalobkyňa nepredložila zmluvu, ktorou by bola poverená   na   kolektívnu   správu   uplatňovaného   práva,   teda   práva   na   primeranú   odmenu za káblovú   retransmisiu   zvukovo-obrazových   záznamov.   Argumentácia   krajského   súdu v tejto súvislosti je nezrozumiteľná a svojvoľná. Nesie znaky neprijateľného extenzívneho výkladu.   Navyše,   krajský   súd   sa   nezaoberal   otázkou   preukázania   použitia   zvukovo-obrazových záznamov zo strany sťažovateľky v žalovanom období a ani otázkou správnosti výšky žalobkyňou uplatňovanej odmeny.

V súvislosti s uznesením najvyššieho súdu poukazuje sťažovateľka na to, že hoci krajský súd prípustnosť dovolania vyslovil, najvyšší súd nepovažoval za splnené náležitosti dovolacej otázky. Ďalej najvyšší súd iba vo všeobecnosti uviedol niektoré závery súdnej praxe   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania,   resp.   povinnosti   odvolacieho   súdu   rozhodnúť o prípustnosti   dovolania.   Uvedené   závery   však   neriešia   to,   kedy   sú   splnené podmienky na pripustenie dovolania odvolacím súdom, a neriešia situáciu, kedy odvolací súd dovolanie pripustí, a o veci má rozhodnúť najvyšší súd vzhľadom na pripustenie dovolania. Podľa názoru sťažovateľky zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva oprávnenie najvyššieho súdu preskúmavať opodstatnenosť pripustenia dovolania. Nie je tiež zrejmé, na základe čoho dospel najvyšší súd k záveru, že pripustené dovolanie nespĺňa náležitosti dovolacej otázky.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn. 4 Cob 83/2009 a najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Obdo 19/2012 s tým, aby boli rozsudok krajského súdu z 25. novembra 2010 a uznesenie najvyššieho súdu z 31. júla 2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov konania vo výške 322,52 €.

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 10188/2012 zo 17. decembra 2012 doručeného ústavnému súdu 28. decembra 2012 vyplýva, že trvá na argumentácii uvedenej   v   rozsudku   krajského   súdu,   ktorú   podrobne   opakuje.   Čo   sa   týka   námietky sťažovateľky,   podľa   ktorej   krajský   súd   nebral   do   úvahy   judikované   rozhodnutia   v   18 sporoch, v skutočnosti len v 8 prípadoch bolo rozhodnuté v prospech sťažovateľky, a preto nie   je   možné   konštatovať,   že   by   krajský   súd   rozhodoval   v   rozpore   so   zaužívanou judikatúrou, ak viac ako polovicu sporov nemá žalobkyňa vyriešenú v jej neprospech.

Z   vyjadrenia   predsedu   najvyššieho   súdu,   zastúpeného   predsedom   obchodno-právneho kolégia, sp. zn. KP 4/2012/75 (Nobs 177/2012) z 25. marca 2013 doručeného ústavnému   súdu   12.   apríla   2013   vyplýva,   že   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   dovolacie uznesenie obsahuje odôvodnenie súladné s konštantnou judikatúrou súdov vrátane nálezov ústavného súdu. Uznesenie obsahuje odôvodnenie, prečo bolo rozhodnutie krajského súdu o pripustení   dovolania   nepreskúmateľné.   Pripustenie   dovolania   odvolacím   súdom   nie   je viazané na návrh účastníka (§ 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Ak však odvolací súd vysloví vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného právneho významu, potom musí uviesť, v čom spočíva otázka zásadného právneho významu tak, aby dovolací súd vedel položenú otázku z hľadiska zásadného právneho významu posúdiť a vo veci následne rozhodnúť. V posudzovanej   veci   to   tak   nebolo,   čo   viedlo   k   odmietnutiu   dovolania   sťažovateľky. V nadväznosti   na   uvedené   skutočnosti   najvyšší   súd   zastáva   názor,   že   medzi   jeho napadnutým   uznesením   a   namietaným   porušením   základných   práv   zaručených   ústavou a dohovorom neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o ich porušení. Postupom najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu označených práv.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky zo 7. mája 2013 doručenej ústavnému súdu   10.   mája   2013,   ktorou   reaguje   na   vyjadrenia   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu, vyplýva, že krajský súd vo svojom stanovisku iba opätovne zhrnul to, čo už vyplývalo z jeho rozsudku. Nijakým spôsobom však nevyvracia právny názor sťažovateľky, podľa ktorého je rozsudok krajského súdu arbitrárny, keďže je v rozpore s rozhodovacou praxou v obdobných   prípadoch.   Najvyšší   súd   vo   svojom   vyjadrení   iba   všeobecne   poukázal na odôvodnenie svojho rozhodnutia a neuviedol žiadne nové podstatné skutočnosti a právne významné argumenty.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 511/2012-20 z 13. novembra 2012 a vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu aj žalobkyni s tým, aby sa aj ona mohla   vyjadriť   vo   veci   samej,   keďže   rozhodnutím   ústavného   súdu   môže   byť dotknutá vo svojich právach.

Z   vyjadrenia   advokátky   JUDr.   A.   T.,   B.,   v   zastúpení   žalobkyne z   5.   júna   2013 doručeného ústavnému súdu 7. júna 2013 vyplýva, že vo vzťahu ku konaniu vedenému krajským   súdom   výpočet   právnych   vecí,   v   ktorých   mali   súdy   rozhodnúť   inak,   je zavádzajúci, neúplný a nie je ani v súlade so skutočným stavom v čase vyhlásenia rozsudku krajského súdu. V skutočnosti vôbec nie je totiž možné hovoriť o ustálenej súdnej praxi v prospech prevádzkovateľov retransmisie, ako to mylne tvrdí sťažovateľka. Nejde navyše ani o veci skutkovo identické. Krajský súd sa podrobne zaoberal podstatnými námietkami sťažovateľky, a preto jej opačné tvrdenie neobstojí. Krajský súd dal odpoveď na všetky námietky sťažovateľky   a vysvetlil, akými úvahami sa   pri rozhodovaní riadil   a ako vec právne   posúdil.   Vo   vzťahu   k   uzneseniu   najvyššieho   súdu   žalobkyňa   poukazuje na odôvodnenie   uznesenia.   Náležitosti   pripustenia   dovolacej   otázky   neboli   splnené. Ak odvolací   súd   založí   prípustnosť   dovolania   svojím   rozhodnutím,   dovolací   súd   je oprávnený toto rozhodnutie preskúmať v rámci otázky zásadného právneho významu, ktorú vo svojom rozsudku uviedol odvolací súd. Za rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu   možno   považovať   také   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   ktoré   rieši   dosiaľ nenastolenú   alebo   v   iných   súvislostiach   prezentovanú   a   právne   riešenú   otázku   takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec. Ak odvolací súd dovolanie pripustí, je povinný bližšie vysvetliť svoj myšlienkový postup pri posúdení uplatneného   nároku,   inak   je   jeho   rozhodnutie   nepreskúmateľné.   Pripustenie   dovolania krajským súdom v danej veci nespĺňa uvedené náležitosti pripustenia dovolacej otázky. Žalobkyňa preto žiada vysloviť, že k porušeniu označených práv sťažovateľky nedošlo. Domáha sa tiež náhrady trov konania v sume 275,94 €, ako aj dane z pridanej hodnoty.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 4 Cob 83/2009-806 z 25. novembra 2010 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 12 Cb 6/2009-618 z 22. októbra 2009. Zároveň krajský súd pripustil dovolanie na otázku „povinnosti prevádzkovateľa televíznych káblových rozvodov platiť primeranú odmenu podľa Autorského zákona výrobcovi zvukovo- obrazových záznamov,   ak túto   odmenu už platil vysielateľ“. Krajský   súd predovšetkým podotkol,   že   medzitýmnym   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   12   Cb   31/2007-210 z 26. novembra   2007   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   4   Cob   12/2008-311 z 23. októbra   2008   už   bolo   určené,   že   žalobkyni   vyplýva   z   autorského   zákona   právo na odmenu   voči   sťažovateľke.   Žalobkyňa   na   základe   oprávnenia   vykonáva   kolektívnu správu   majetkových   práv   výrobcov   zvukovo-obrazových   záznamov.   Sťažovateľka   je prevádzkovateľkou   televíznych   káblových   rozvodov   v   meste   H.   Medzi   žalobkyňou a sťažovateľkou   došlo   k   uzavretiu   zmluvy   o   podmienkach   šírenia   audiovizuálnych   diel prostredníctvom   káblovej   retransmisie.   Podľa   právneho   názoru   krajského   súdu   sú audiovizuálne   diela   totožné   so   zvukovo-obrazovými   záznamami,   pričom   žalobkyňou požadovanú   odmenu   treba   považovať   za   primeranú   vzhľadom   na   pôvodne   dohodnutú odmenu   zo   14.   novembra   2003.   Krajský   súd   pripustil   dovolanie   na   otázku   povinnosti prevádzkovateľa   televíznych   káblových   rozvodov   platiť   primeranú   odmenu   podľa autorského   zákona výrobcom   zvukovo-obrazových   záznamov, ak túto   odmenu   platil   už vysielateľ. Je to otázka zásadného právneho významu, pričom sťažovateľka namietala, že ak pôvodný   vysielateľ   platil   odmenu   (napr.   televízne   stanice   STV   1,   Markíza)   podľa autorského   zákona,   potom   vzniká   otázka,   či   nejde   o   duplicitné   vymáhanie   odmeny   aj od prevádzkovateľa retransmisie.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 19/2012 z 31. júla 2012 vyplýva, že ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 4 Cob 83/2009-806 z 25. novembra 2010. Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd síce vo výrokovej časti rozsudku prípustnosť dovolania vyslovil, avšak toto nespĺňa náležitosti pripustenia   dovolacej   otázky.   Otázku   zásadného   právneho   významu,   ktorá   odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, musí odvolací súd   vyriešiť   sám.   Musí   tiež   vysvetliť,   z   akých   dôvodov   považoval   za   správny   ten z viacerých právnych názorov, z ktorého pri posúdení veci vychádzal. Nedostatok v tomto smere   robí   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nepreskúmateľné.   Na   túto   vadu   dovolací   súd prihliada z úradnej moci v zmysle § 242 ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku. Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   má   zásadný   právny   význam   po   právnej   stránke   vtedy, ak zahrňuje posúdenie právnej otázky, ktoré je relevantné aj na posúdenie iných obdobných právnych pomerov a je aj spôsobilé ovplyvniť všeobecnú rozhodovaciu činnosť súdu. Tento predpoklad je splnený predovšetkým v prípadoch týkajúcich sa právnej otázky, ktorá dosiaľ nebola judikatúrou vyšších súdov riešená (resp. riešená jednotne), alebo keď odvolací súd posúdil určitú právnu otázku odlišne od konštantnej judikatúry, prípadne ak odvolací súd vidí   nutnosť   odchýliť   sa   od   súčasnej   judikatúry.   Podľa   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn. II. ÚS 348/08 zo 6. októbra 2010 zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva   povinnosť   odvolacieho   súdu   vyhovieť   požiadavke   účastníka   konania na pripustenie   dovolania   z   dôvodu,   že   ide   o   rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného významu. Posúdenie prípustnosti dovolania z uvedeného dôvodu je na úvahe odvolacieho súdu, pričom táto úvaha nemusí byť zdôvodnená.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Obdo 19/2012

Podľa   názoru   sťažovateľky   najvyšší   súd   nijako   konkrétne   nezdôvodnil,   prečo nepovažoval za splnené náležitosti dovolacej otázky, pretože iba vo všeobecnosti uviedol niektoré   závery   súdnej   praxe   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania,   resp.   povinnosti odvolacieho súdu rozhodnúť o pripustení dovolania.

Najvyšší súd je presvedčený, že bolo povinnosťou krajského súdu uviesť, v čom spočíva otázka zásadného právneho významu, tak, aby najvyšší súd vedel položenú otázku z hľadiska zásadného právneho významu posúdiť a vo veci následne rozhodnúť. To sa však nestalo.

Žalobkyňa zastáva názor zhodný s právnym názorom najvyššieho súdu.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že najvyšší súd síce ustálil, že krajský súd síce vo výrokovej časti rozsudku prípustnosť dovolania vyslovil, avšak zároveň uviedol, že sa tak stalo bez toho, aby toto spĺňalo náležitosti pripustenia dovolacej otázky. V ďalšom potom najvyšší súd vyslovil viaceré všeobecné tézy týkajúce sa problematiky. Zdôraznil, že otázku   zásadného právneho významu odôvodňujúcu   prípustnosť dovolania podľa   § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku musí odvolací súd vyriešiť sám. Ďalej podotkol, že odvolací   súd   musí   vysvetliť,   z   akých   dôvodov   považoval   za   správny   ten   z   viacerých právnych   názorov,   z   ktorého   pri   posúdení   veci   vychádzal.   Potom   pripomenul,   že rozhodnutie odvolacieho súdu má zásadný právny význam po právnej stránke vtedy, ak zahŕňa posúdenie právnej otázky, ktoré je relevantné aj na posúdenie iných obdobných právnych pomerov a je aj spôsobilé ovplyvniť všeobecnú rozhodovaciu činnosť súdu s tým, že tento predpoklad je splnený predovšetkým v prípadoch týkajúcich sa právnej otázky, ktorá dosiaľ nebola judikatúrou vyšších súdov riešená (resp. riešená jednotne), alebo keď odvolací súd posúdil určitú právnu otázku odlišne od konštantnej judikatúry, prípadne ak odvolací   súd   vidí   nutnosť   odchýliť   sa   od   súčasnej   judikatúry.   Napokon   zdôraznil,   že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu vyhovieť požiadavke účastníka konania na pripustenie dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Posúdenie prípustnosti dovolania je preto na úvahe odvolacieho súdu, pričom táto úvaha nemusí byť zdôvodnená.

Najvyšší   súd   vo   svojom   vyjadrení   z   25.   marca   2013   spresnil,   že   krajský   súd neuviedol, v čom spočíva otázka zásadného právneho významu tak, aby dovolací súd vedel položenú   otázku   z   hľadiska   zásadného   právneho   významu   posúdiť   a   vo   veci   následne rozhodnúť.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   so   všeobecnými   tézami   uvedenými   v   odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu je potrebné súhlasiť. Sú založené na výsledkoch konštantnej rozhodovacej praxe týkajúcej sa prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Zároveň však treba uviesť aj to, že z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu nijako nevyplýva, v čom konkrétne nespĺňa v danom prípade pripustenie dovolania náležitosti pripustenia dovolacej otázky. Nie je teda možné zistiť, ktorej z uvedených téz pripusteniu dovolania protirečí, resp. ktorá z týchto téz nie je naplnená.

Spresnenie   najvyššieho   súdu   v   jeho   vyjadrení,   podľa   ktorého   chyba   spočíva v absencii   otázky   zásadného   právneho   významu,   ktorú   treba   posúdiť,   sa   nejaví   ako presvedčivé,   pretože   z   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   nevyplýva.   Nejde   teda o názor vo veci konajúceho senátu.

„Nevyžaduje   sa,   aby   na   každý   argument   účastníka,   aj   na   taký,   ktorý   je   pre rozhodnutie   bezvýznamný,   bola   daná   odpoveď   v   odôvodnení   rozhodnutia.   Ale   ak   ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.“ (Ruiz Torija c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko, II. ÚS 500/2012)

Sťažovateľka   tvrdila,   že   ňou   podané   dovolanie   je   prípustné   podľa   §   238   ods.   3 Občianskeho súdneho poriadku, keďže prípustnosť dovolania vyslovil krajský súd. Najvyšší súd   však   bol   toho   názoru,   že   vyslovenie   prípustnosti   dovolania   nespĺňalo   náležitosti pripustenia   dovolacej   otázky.   Za   takéhoto   stavu   bolo   povinnosťou   najvyššieho   súdu konkrétne   uviesť,   absencia   akých   náležitostí   mala   podľa   jeho   názoru   za   následok neprípustnosť dovolania v tomto prípade.

Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že neuvedenie žiadneho konkrétneho argumentu, pre ktorý pripustenie dovolania vo výrokovej časti rozsudku odvolacieho súdu nespĺňalo   náležitosti   pripustenia   dovolacej   otázky,   znamená   zjavnú   neodôvodnenosť rozhodnutia. Nepostačuje totiž, ak dovolací súd vymedzí nesplnenie náležitostí pripustenia dovolacej otázky odvolacím súdom iba vo všeobecnej rovine bez poukazu na konkrétne okolnosti riešeného prípadu.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Obdo 19/2012 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, to všetko v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V   zmysle   citovaných   ustanovení   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Obdo 19/2012 z 31. júla 2012 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný uvedeným právnym názorom ústavného súdu.

K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 4 Cob 83/2009

Tým,   že   ústavný   súd   dospel   k   záveru   o   porušení   označených   práv   sťažovateľky v konaní   vedenom   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   1   Obdo   19/2012   a   zrušil   uznesenie najvyššieho   súdu   z   31.   júla   2012,   dodatočne   vznikla   situácia,   keď   už   nie   je   v   jeho právomoci rozhodnúť o tej časti prijatej sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 4 Cob 83/2009 pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom bude teraz znova rozhodovať najvyšší súd. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky   vo   vzťahu   voči   konaniu   vedenému   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   4   Cob 83/2009 má v súčasnosti najvyšší súd v rámci nového dovolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné konanie v tejto časti zastaviť postupom podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (bod 3 výroku nálezu).

Sťažovateľka   napokon   požadovala   priznať   náhradu   trov   právneho   zastúpenia advokátom vo výške 489,06 €.

Ústavný súd jej priznal sumu 489,05 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2012 (prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť) po 127,16 € a za 1 úkon právnych služieb v roku 2013 (replika na vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu) v sume 130,16 €. Priznal tiež režijný paušál dvakrát po 7,63 € a jedenkrát 7,78 €. Napokon priznal na dani z pridanej hodnoty čiastku 81,50 € (bod 4 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013