znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 511/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. N., B., vo veci porušovania jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 1 Cdp 401/03 z 24. augusta 2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Co 30/2007-121 z 19. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. N.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2011 doručená sťažnosť Ing. A. N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Cdp 401/03 z 24. augusta 2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 30/2007-121 z 19. februára 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 Cdp 401/03 z 24.   augusta   2004   bola   sťažovateľka   zaviazaná   zaplatiť   D.   B.   sumu   1   010   Sk s príslušenstvom.   Po podaní odvolania   sťažovateľkou   (15.   septembra   2004)   krajský   súd (rozsudkom č. k. 7 Co 30/2007-121 z 19. februára 2008) potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Sťažovateľka namieta, že vo   veci   nebolo vykonané „profesionálne dokazovanie“ a jej ako účastníčke konania nebolo súdmi prvého ani druhého stupňa umožnené využiť „§ 30 Občianskeho súdneho poriadku (O. s. p.) a to aj v kombinácii s § 138 O. s. p.. Všetko v podstate už od samého začiatku tohto súdneho konania.“.

V ďalšom sťažovateľka uviedla: „Podala som dovolanie... dňa 21.04.2008, v zmysle § 241 ods.2 písm. a) až c) O.s.p. zo dňa 11.04. 2008. Celé dovolacie konanie trvajúce vyše 2,5 roka sa týkalo výlučne § 138 a §   30   O.s.p..   Uvedené   dovolacie   konanie   bolo   zastavené   uznesením   sp.   zn. 1 Cdp/401/2008-250   zo   dňa   18.06.2010,   hoci   sa   vôbec   nezaoberalo   právnou   podstatou konkrétneho   konania.   Len   nezaplatenie   súdneho   poplatku   za   dovolanie.   Proti   tomuto uzneseniu som sa odvolala. Odvolacím súdom bolo potvrdené prvostupňové uznesenie vo výrokovej časti a vyslovene bez právneho posúdenia, a len opisom jednotlivých činností súdov a citovaním paragrafov v odôvodnení. Opäť bez jasného a výstižného vysvetlenia výroku v odôvodnení.   Ako   účastník konania   naďalej   trvám na všetkých skutočnostiach, ktoré obsahuje spisový materiál 1 Cdp/401/2003 a trvám na skutočnosti...“

Podľa   sťažovateľkinho   názoru   bolo   rozhodnutím   okresného   súdu   sp.   zn. 1 Cdp 401/03 z 24. augusta 2004 a krajského súdu č. k. 7 Co 30/2007-121 z 19. februára 2008 porušené jej právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka na základe uvedeného podáva na ústavnom súde návrh „na vydanie... stanoviska k porušeniu môjho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň sa domáham, aby bol rozsudok Krajského súdu č. k. 7Co 30/2007-121 zo dňa 19.02.2008, tak vo výrokovej časti veta prvá ako aj v samom odôvodnení zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Poprípade, aby bolo porušovateľovi (počnúc Okresným súdom Bratislava IV) prikázané obnoviť stav pred porušením práva alebo slobody a vo veci ďalej konať.“.

Sťažovateľka   súčasne   požiadala,   aby   jej   ústavný   súd   na   konanie   pred   ústavným súdom ustanovil právneho zástupcu z radov advokátov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti a jej petitu vyplýva, že sťažnosť smeruje proti rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 30/2007-121 z 19. februára 2008 a konaniu, ktoré mu predchádzalo.

Podľa § 53 ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 62/02),   pretože   jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie   sťažnosti   na ďalšie konanie   je   jej   podanie   v   zákonom   ustanovenej   lehote   v   zmysle   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   nadobudlo právoplatnosť   9.   apríla   2008.   Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   doručila   sťažovateľka okresnému súdu dovolanie. Dovolacie konanie bolo zastavené uznesením okresného súdu č. k. 1 Cdp 401/2003-250 z 18. júna 2010, ktoré v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 293/2010-256 nadobudlo právoplatnosť 10. januára 2011.

Z uvedeného vyplýva, že ak sťažnosť bola sťažovateľkou na ústavný súd doručená 14. júla 2011 a namietané konanie právoplatne skončilo 9. apríla 2008, ochrany svojich práv, ako ich označila v sťažnosti, sa domáhala po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol   ako   oneskorene   podanú   a   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011