znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 511/2010-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 266/2008-647 z 24. júna 2010 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 199/2007 z 30. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2010 doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   spol. s r. o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.   3   Co   266/2008-647   z 24.   júna   2010   v spojení   s rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 199/2007 z 30. júla 2008.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   návrhom   podaným Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) 1. apríla 2004 domáhala určenia neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 25. mája 2001 proti A. Š., B. (ďalej len „odporca“).

Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 7 C 53/2003-460 z 28. septembra 2005 tak, že návrh   sťažovateľky   zamietol   z dôvodu   nepreukázania   naliehavého   právneho   záujmu   na určení neplatnosti napadnutej zmluvy o budúcej zmluve.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   3   Co   20/2006-503   z 19.   apríla   2007   rozhodnutie prvostupňového súdu zmenil a rozhodol, že zmluva o budúcej zmluve je neplatná.Rozsudok   krajského   súdu   napadol   odporca   dovolaním,   o ktorom   najvyšší   súd rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 199/2007 z 30. júla 2008 rozhodol, že rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd napokon rozsudkom č. k. 3 Co 266/2008-647 z 24. júna 2010 o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 53/2003-460 z 28. septembra 2005 rozhodol tak, že ho potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   týmto   rozhodnutím, „ktoré   bolo   vydané v súlade so záväzným právnym názorom najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho“, porušil jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka svoje tvrdenie odôvodnila tým, že «Dovolací súd... vychádzal výlučne z názoru,   že   ak   právna   otázka   platnosti   alebo   neplatnosti   právneho   úkonu   má   povahu predbežnej otázky vo vzťahu k spornej otázke existencie práva alebo povinnosti, nie je daný naliehavý   právny   záujem   na   vyriešení   (určení)   tejto   predbežnej   otázky   v samostatnom konaní...

Sťažovateľka, ktorá sa nachádzala v stave právnej neistoty, bola... nútená obrátiť sa na   príslušný   súd   so   samostatným   návrhom   na   určenie   neplatnosti   zmluvy   o budúcej zmluve..., čo aj urobila... a vzhľadom na možné dôsledky vyplývajúce zo Zmluvy o predaji časti podniku nemohla čakať na to, kedy odporca podá návrh na nahradenie prejavu vôle, aby sa v tom konaní vyriešila otázka platnosti Zmluvy o budúcej zmluve..., ktorá má podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k nahradeniu prejavu vôle súdom, povahu len predbežnej otázky.

Aj   keby   sťažovateľka   nepodala   samostatný   návrh   na   určenie   neplatnosti   zmluvy o budúcej zmluve..., a čakala by na podanie návrhu na nahradenie prejavu vôle odporcom, aby sa v tom konaní vyriešila ako predbežná otázka platnosti Zmluvy o budúcej zmluve..., dostala   by   sa   tak   do   stavu   ešte   väčšej   právnej   neistoty,   a to   nielen   z dôvodu   hrozby odstúpenia od Zmluvy o predaji časti podniku zo strany F. SR, ale aj z dôvodu možnosti využitia   dispozičného   práva   odporcu   (v   konaní   o nahradenie   prejavu   vôle   v postavení navrhovateľa)   vziať   za   konania   návrh   na   jeho   začatie   späť,   čím   by   došlo   k zastaveniu konania   a o platnosti   resp.   neplatnosti   zmluvy   o budúcej   zmluve...   by   nebolo   vôbec rozhodnuté!

Je potrebné v tejto súvislosti poukázať na významnú skutočnosť, že odporca podal vzájomný   návrh,   ktorým   sa   domáhal,   aby   súd   nahradil   prejav   vôle   navrhovateľky k uzavretiu kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu až dňa 05. 08. 2003, teda až 4 mesiace po   tom,   ako   bol   podaný   predmetný   návrh   sťažovateľky   na   určenie   neplatnosti   Zmluvy o budúcej zmluve, čo už bolo v čase, kedy by bol F. SR oprávnený odstúpiť od Zmluvy o predaji   časti   podniku,   nebyť   postupu,   ktorý   zvolila   sťažovateľka   a obrátila   sa samostatným   návrhom   o určenie   neplatnosti   Zmluvy   o budúcej   zmluve   a o vydanie predbežného   opatrenia   na   príslušný   súd.   Krajský   súd   spolu   s najvyšším   súdom nepochopiteľne označili takýto postup navrhovateľky, ktorý zvolila na ochranu svojich práv za nástroj procesne nevhodný (neprípustný). Nebyť takéhoto, podľa krajského a najvyššieho súdu „neprípustného“ a „procesne nevhodného“ postupu sťažovateľky, mohla nastať a bez akýchkoľvek   pochybností   si   dovolíme   tvrdiť,   že   by   aj   nastala   situácia,   kedy   by   F.   SR odstúpil od Zmluvy o predaji časti podniku z dôvodu nesplnenia povinnosti sťažovateľky..., pričom splnenie tejto povinnosti je nemožné, nakoľko je viazané na absolútne neplatný právny úkon...

Dovolací súd v rámci riešenia otázky naliehavého právneho záujmu sťažovateľky... nevzal na zreteľ všetky okolnosti, dôsledkom ktorých bolo sťažovateľkine právne postavenie ohrozené, čo vyvolávalo u sťažovateľky stav právnej neistoty, ktorý nebolo možné odstrániť iným právnym prostriedkom ako samostatnou určovacou žalobou, ale výlučne vychádzal len z názoru,   že   ak   právna   otázka   platnosti   alebo   neplatnosti   právneho   úkonu   má   povahu predbežnej otázky vo vzťahu k spornej otázke existencie práva alebo povinnosti, nie je daný naliehavý   právny   záujem   na   vyriešení   (určení)   tejto   predbežnej   otázky   v samostatnom konaní.

Je neprípustné, aby... sťažovateľka nemala možnosť obrátiť sa v stave objektívnej právnej neistoty s návrhom na určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je na príslušný súd, ale by bola nútená tento stav trpieť a čakať na to, kedy niekto iný podá osobitný návrh, aby sa v tom konaní ako o predbežnej otázke rozhodlo aj o tom, čoho sa navrhovateľka nemohla domáhať samostatným určovacím návrhom, a to za predpokladu, že zo strany navrhovateľa nebude v rámci jeho dispozičného oprávnenia návrh za konania vzatý späť!

Vyššie   uvedeným   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co   266/2008-647   zo   dňa 24. 06.   2010   v spojitosti   s rozsudkom   najvyššieho   súdu   zo   dňa   30.   07.   2008,   sp.   zn. 3 Cdo 199/2007, došlo u sťažovateľky k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd spočívajúceho v práve na prístup k súdu, a to v nevytváraní procesnoprávnych podmienok sťažujúcich prístup na súd... Nesprávnym   posúdením   procesnej   požiadavky   [§   80   písm.   c)   OSP]   existencie naliehavého   právneho   záujmu   navrhovateľa   v predmetnom   konaní,   sa   sťažovateľke zabránilo   v prístupe   na   súd   a meritórnemu   prerokovaniu   predmetnej   veci   nie   len v dovolacom ale aj v odvolacom konaní...

Krajský súd v spojitosti s najvyšším súdom tak dali prednosť dodržaniu procesnej podmienky   upravenej   v §   80 písm.   c) OSP   pred   rešpektovaním princípu právnej   istoty sťažovateľky, a to aj napriek tomu, že konkrétne okolnosti jednoznačne nasvedčovali, že táto istota   bude   narušená,   čím   sa   zabránilo   meritórnemu   prerokovaniu   veci   sťažovateľky v rozpore s právom na účinnú súdnu ochranu.».

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú prácu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 266/2008-647 z 24. 06. 2010 v spojitosti s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 199/2007 zo dňa 30. 07. 2008... porušené bolo. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 266/2008-647 z 24. 06. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 16.500,- €..., ktoré jej je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť spoločnosti P. spol. s r. o. trovy konania v sume 303,31 €... na účet jej právneho zástupcu JUDr. O. Š..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Zároveň sťažovateľka podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   podala   ústavnému   súdu   návrh   na   rozhodnutie   o dočasnom   opatrení   a odložení vykonateľnosti   napadnutého   právoplatného   rozhodnutia,   ktorý   odôvodnila   tým,   že „s predmetným konaním bezprostredne súvisí niekoľko ďalších súdnych konaní..., ktoré sú prerušené   do   právoplatného   rozhodnutia   predmetného   sporu.   Keďže   rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré napádame je vykonateľné, pričom ním dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky hrozí, že   pokračovaním v prerušených konaniach, ako aj v iných konaniach, pre ktoré má rozhodnutie súdu v predmetnom konaní význam..., pred tým než Ústavný súd... rozhodne o podanej sťažnosti, by nastal právny stav, ktorý by bolo možné napraviť len s nepomernými ťažkosťami, nehovoriac o tom, že by si, vzhľadom na rýchlosť súdnych konaní, vyžadoval na nápravu dlhý čas.

Sťažovateľka   je   poskytovateľom   zdravotnej   starostlivosti.   Napadnutým   rozsudkom krajského súdu... jej bola uložená povinnosť zaplatiť odporcovi trovy... konania... Spolu s trovami   prvostupňového   konania...   je   sťažovateľka   povinná   zaplatiť   odporcovi   trovy... v celkovej výške 1.047,14 €.

V súčasnosti   je   všeobecne   známa   zložitá   finančná   situácia   v zdravotníctve.   Táto situácia   sa   prejavuje   aj   u sťažovateľky,   ktorá   nie   len   v dôsledku   limitov   stanovených zdravotnými poisťovňami, ale i v dôsledku oneskorenej úhrady faktúr zo strany zdravotných poisťovní, nemôže poskytovať zdravotnú starostlivosť v maximálnom rozsahu a je nútená všetky finančné prostriedky využívať na prevádzku zdravotníckeho zariadenia. Vzhľadom k tomu,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je   právoplatný   a vykonateľný,   jeho okamžitým výkonom hrozí sťažovateľke závažná ujma v podobe obmedzenia poskytovania zdravotnej starostlivosti.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 266/2007-647 z 24. júna   2010   v   spojitosti   s rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   199/2007 z 30. júla 2008.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu č. k. 6 C 53/2003-460 z 28. septembra 2005, ktorým bol návrh sťažovateľky na neplatnosť právneho   úkonu   zamietnutý   z dôvodu   nepreukázania   naliehavého   právneho   záujmu na určení neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva:«Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala vyslovenia neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve...

Rozsudok odôvodnil tým, že navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem, ktorý by preukazoval, že by jeho postavenie bez takéhoto určenia bolo právne neisté...

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ. Žiadal rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrhu vyhovieť...

Krajský   súd   v Bratislave   ako   odvolací   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmenil a určil, že zmluva o budúcej zmluve uzavretá medzi odporcom a P. zo dňa 25. 5. 2001... je neplatná...

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie...

Odvolací   súd   opätovne   prejednal   odvolanie...,   oboznámil   sa   s obsahom   spisov Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn.   19   C   2/2004,   10   C   16/2004,   13   C   279/2005, 11 C 137/2006 a 8 C 328/2007 a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné...

Žaloba   o určenie   vlastníckeho   práva   predstavuje   jeden   z   právnych   prostriedkov ochrany   vlastníka,   má   svoj   základ   v   §   80   písm.   c)   O. s. p.,   podľa   ktorého   návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Základným procesným predpokladom   úspešnosti   takejto   žaloby   je   existencia   naliehavého   právneho   záujmu na takomto určení. Naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Žaloba domáhajúca sa určenia podľa § 80 písm. c) O. s. p. nemôže byť spravidla opodstatnená tam, kde možno žalovať, o splnenie povinnosti podľa písm. b) tohto ustanovenia. Aj v prípade, kedy možno žalovať o splnenie povinnosti, môže byť naliehavý právny záujem na určení daný vtedy, ak sa   tým   vytvorí   pevný   právny   základ   pre   právne   vzťahy   medzi   účastníkmi   a   predíde sa prípadným ďalším žalobám o plnenie alebo ak žaloba o splnenie povinnosti nerieši alebo nemôže   riešiť   celý   obsah   alebo   dosah   sporného   právneho   vzťahu   alebo   práva (4 Cdo 96/2008).

Odvolací súd na základe uvedeného vyššie je toho názoru, že v danej veci je daný naliehavý právny záujem na danom určení, ako to požadoval navrhovateľ vo svojej žalobe. Predmetnou   žalobou   by   sa   vytvoril   pevný   právny   základ   pre   právne   vzťahy   medzi účastníkmi   a predišlo   by   sa   prípadným   ďalším   žalobám   medzi   účastníkmi   o plnenie a vyriešila by celý obsah a dosah právneho vzťahu a práva. Vyriešením predmetného sporu by   odpadli   spory,   ktoré   v   súčasnosti   medzi   navrhovateľkou   a   odporcom,   prípadne navrhovateľkou a inými subjektmi ohľadom predmetnej zmluvy prebiehajú.

Podľa § 243d ods. 1 O. s. p. ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný...

Odvolací   súd   vzhľadom   na   uvedené   vyššie   je   však   zo   zákona   viazaný   právnym názorom dovolacieho súdu, ktorý vyslovil, že otázka platnosti zmluvy o budúcej zmluve..., ktorú žiadal navrhovateľ vyriešiť na základe samostatne podanej žaloby, sa tak či tak má riešiť   ako   predbežná   otázka   v   inom   súdnom   konaní   začatom   na   základe   inej   žaloby (o nahradenie vyhlásenia vôle). Keďže táto otázka má vo vzťahu k inej otázke... povahu len predbežnej   otázky,   ktorá   i   tak   bude riešená   v   inom   súdnom konaní,   nemá   navrhovateľ v danom prípade naliehavý právny záujem na ňou požadovanom určení...

Odvolací súd nemôže byť viazaný Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 105/09-21 zo dňa 15. 4. 2009...

Ústavný súd poukázal na to, že pri posudzovaní tejto právnej otázky nemôže súd aplikovať zákon a judikatúru mechanicky, ale vždy musí vychádzať zo všetkých známych, okolností   konkrétneho   prípadu.   V   danom   prípade   možno   za   takúto   významnú   okolnosť považovať   skutočnosť,   že   aj   keď   podľa   svojho   obsahu   je   žalobou   napadnutá   zmluva o budúcej kúpnej zmluve synalagmatickej povahy, nemožno spravodlivo očakávať, že sa jej naplnenia bude domáhať strana, ktorá ju považuje za absolútne neplatnú. V tomto smere prisvedčil   sťažovateľke   (navrhovateľovi),   že   bez   vyriešenia   otázky   platnosti   predmetnej zmluvy v samostatnom konaní bude do budúcnosti odkázaná na vôľu a rozhodnutie druhej zmluvnej strany, či a kedy uplatní svoje právo na súde návrhom na nahradenie prejavu vôle súdom. Striktné trvanie na dodržaní procesnej podmienky upravenej v § 80 písm. c) O. s. p. nemôže mať pri zachovaní ústavne konformného výkladu a aplikácie právnych predpisov prioritu   pred   rešpektovaním   princípu   právnej   istoty   účastníkov   súdneho   konania,   ak konkrétne okolnosti nasvedčujú možnosti, že táto istota bude narušená, inými slovami, ak by bolo   ohrozené   právo   žalobcu   (v   danom   prípade   vlastnícke   právo)   alebo   ak   by   sa   bez rozhodnutia o jeho určovacej žalobe stalo ich postavenie neistým.

Odvolací   súd   napriek   konštatovaniu   v   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky,   že   otázka   platnosti   zmluvy   o   budúcej   zmluve,...   sa   tak   či   tak   má   riešiť   ako predbežná otázka v inom súdnom konaní začatom na základe inej žaloby skúmal otázku rešpektovania princípu právnej istoty v danom prípade, ako aj skutočnosť, či rozhodnutím odvolacieho   súdu   by   nedošlo   k   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   a   inú   ochranu zaručenú ústavou a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Z   konaní;   ktoré   sú   vedené   na   Okresnom   súde   Bratislava   II,   najmä   v   konaní sp. zn. 19 C mal odvolací súd preukázané, že v predmetnom konaní sa domáha navrhovateľ (v tomto konaní odporca) nahradenia prejavu vôle a to k zmluve o kúpe bytu (ktorý je predmetom zmluvy o budúcej zmluve, ktorej neplatnosti sa v predmetnom konaní domáha navrhovateľ). V predmetnom konaní má možnosť navrhovateľ predložiť všetky dôkazy, ktoré predkladal v predmetnom konaní a domáhať sa v tomto konaní vyriešenia platnosti zmluvy o budúcej   zmluve   na   základe   tých   argumentov,   ktoré   predložil   v   predmetnom   konaní. Povinnosťou   súdu   bude   sa   s   týmito   argumentmi   zaoberať   a z úradnej   povinnosti   bude musieť vyriešiť predbežnú otázku platnosti zmluvy (či zmluva spĺňa zákonom predpísané náležitosti,   či   existuje   predmet,   ktorý   by   sa   mal   previesť   do   vlastníctva   odporcu, či predmetný   objekt   je   bytovým   domom   a   tým,   či   na   byt,   ak   existuje   vzťahuje   zákon č. 182/1993 Z. z. a ďalšie námietky vznesené v predmetnom konaní). Vzhľadom na toto konanie   nie   je   možné   konštatovať,   že   by   rozhodnutím   v   predmetnom   konaní   došlo k porušeniu práv na súdnu ochranu a práva na spravodlivé konanie.

Odvolací súd po preskúmaní veci po zrušení rozsudku Najvyšším súdom Slovenskej republiky dospel k záveru, že súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci a jeho právny záver je zákonu zodpovedajúci. V odvolaní sa neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť alebo ktoré by nebol   uvážil.   Z   konania   pred   súdom   prvého   stupňa   i   odvolacím   súdom   iný,   než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Odvolací sud ustálil vecnú správnosť odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia a podľa § 219 O. s. p. ho potvrdil.»

Ako   vyplýva   z citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku,   krajský   súd uviedol   rozhodujúce   skutočnosti,   ktoré   ho   v konečnom   dôsledku   viedli   k verdiktu o potvrdení   odvolaním   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   7   C   53/2003-460 z 28. septembra   2005.   Odvolací   súd   sa   zjavne   riadil   právnym   názorom   vysloveným najvyšším   súdom   v rozsudku   sp.   zn.   3   Cdo   199/2007   z 30.   júla   2008   [v   súlade s ustanovením § 243 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)], v ktorom bolo okrem iného zreteľne uvedené, že otázka platnosti alebo neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve má byť riešená v inom konaní ako predbežná otázka. Dovolací súd aj konkretizoval, že týmto konaním má byť konanie o nahradenie prejavu vôle súdom.

Krajský   súd   v rámci   odvolacieho   konania   zistil,   že   v konaní   vedenom   okresným súdom   pod   sp.   zn.   19   C   2/2004   je   jeho   predmetom   práve   nahradenie   prejavu   vôle na uzavretie zmluvy o kúpe bytu, v rámci ktorého sa bude môcť sťažovateľka domáhať vyriešenia ako predbežnej otázky, či zmluva o budúcej zmluve z 25. mája 2001 je, alebo nie je platná.

Za tejto skutkovej okolnosti ústavný súd nepovažuje postup a rozhodnutie krajského súdu   za   také,   ktoré   by   nebolo   v súlade   s dikciou   zákona   alebo   by   dokonca   zákonu odporovalo. Ústavný súd tiež zastáva názor, že rozhodnutie krajského súdu neodporuje ani uzneseniu   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   105/09   z 15.   apríla   2009,   o závery   ktorého sa sťažovateľka   pri   argumentácii   tvrdenia   o porušení   jej   základného   práva   v   ústavnej sťažnosti oprela.

Práve prebiehajúce konanie o nahradenie prejavu vôle súdom (sp. zn. 19 C 2/2004) by malo byť tým konaním, na ktoré poukazujú tak rozsudok najvyššieho súdu z 30. júla 2008   (vo   všeobecnosti),   ako   aj   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   z 24.   júna   2010 (v konkrétnosti),   ktoré   v konečnom   dôsledku   dá   odpoveď   na   spornú   predbežnú   otázku (ne)platnosti zmluvy o budúcej zmluve, a teda vyrieši aj stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka nachádza. Zároveň je toto konanie tou skutočnosťou, pre ktorú sa krajský súd vo   svojej   podstate   svojím   rozhodnutím   nedostal   do   rozporu   s názorom   ústavného   súdu vyjadreným v uznesení z 15. apríla 2009. Ústavný súd znovu pripomína, že pri posudzovaní možného porušenia základných práv alebo slobôd musí prihliadať na konkrétne okolnosti tej–ktorej preskúmavanej veci. V konkrétnostiach danej veci je odstránenie právnej neistoty sťažovateľky   vo   vzťahu   k spornej   otázke   možné   práve   v prebiehajúcom   inom   konaní vedenom okresným súdom. Práve tento moment, tak ako to správne naznačil vo svojom rozhodnutí   krajský   súd,   nerobí   jeho   rozhodnutie   takým,   ktorým   by   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, prípadne práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd sa nestotožnil s tou časťou argumentácie sťažovateľky, v ktorej tvrdí, že jej právna istota bude opäť ohrozená, ak odporca v konaní o nahradenie prejavu vôle vezme v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 19 C 2/2004 svoj návrh späť. Podľa   § 96   ods.   1 OSP navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.

Podľa § 96 ods. 2 OSP súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí; v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní.

Citované ustanovenia teda nevylučujú, aby aj v sťažovateľkou predostretom prípade späťvzatia návrhu na nahradenie prejavu vôle nedošlo k odstráneniu jej právnej neistoty.

Taktiež   pre   prípad   odstúpenia   od   kúpnej   zmluvy   F.   Slovenskej   republiky   pre nesplnenie   podmienok   uvedených   v zmluve   má   sťažovateľka   možnosť   obrátiť   sa   na všeobecný súd, a tak sa uchádzať o ochranu svojich práv.

Je   však   potrebné   zdôrazniť,   že   na   obe   sťažovateľkou   uvádzané   situácie   v tomto štádiu   konania   možno   nazerať   iba   v hypotetickej   rovine,   preto   je   predčasné   tieto z ústavnoprávneho hľadiska bližšie rozvádzať, prípadne posudzovať.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu sú zrejmé dôvody, na základe ktorých ako odvolací súd dospel k záveru o potrebe   potvrdenia   odvolaním   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu,   pričom   tieto dôvody nemožno považovať za odporujúce pravidlám logiky   alebo ich označiť v inom smere za excesívne.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil, že by postup krajského súdu a jeho rozsudok č. k. 3 Co 266/2008-647 z 24. júna 2010 v okolnostiach danej veci signalizoval príčinnú súvislosť s možným porušením označených práv sťažovateľky.

Postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   nemožno považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Krajský   súd   v   danom   prípade neporušil   označené   práva   sťažovateľky   nesprávnou,   príp.   svojvoľnou   aplikáciou a výkladom   práva.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor   krajského   súdu   svojím   vlastným.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   nad   rámec   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   aj   keď   sťažovateľka vo svojej sťažnosti ústavnému súdu zvýraznila, že porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl.   6   ods.   1   dohovoru   vidí   v porušení   jej   práva   na prístup   k súdu,   a to   v nevytváraní procesnoprávnych   podmienok   sťažujúcich   prístup   na   súd,   ústavný   súd   jej   sťažnosť neodmietol pre nedostatok svojej právomoci [z dôvodu možnosti podania dovolania podľa § 237   písm.   f)   OSP],   aj   napriek   indikovaniu   tohto   dôvodu,   a to   vzhľadom   na   závery uvedené   v   rozhodnutí   dovolacieho   súdu,   ktoré   by   boli   s vysokou   pravdepodobnosťou zohľadnené v prípadnom ďalšom dovolacom konaní.

Vzhľadom   na to,   že ústavný súd sťažnosť odmietol v celom   rozsahu, nebolo už potrebné osobitne sa zaoberať návrhom sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia

Ústavný súd nerozhodoval ani o tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka požadovala zrušiť napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie, ako aj rozhodnúť o priznaní jej primeraného finančného zadosťučinenia a trov konania, pretože rozhodnutie   o týchto   je   podmienené   vyslovením   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), k čomu v danom prípade nedošlo.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010