SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 510/2015-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   augusta   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť, zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   Kolíková   &   Partners   s.   r.   o.,   Radvanská   21, Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   konateľky   a   advokátky   Mgr.   Márie   Kolíkovej, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   CoP   526/2014   a jeho   uznesením z 19. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015 prostredníctvom   emailu   doručená   a 16.   apríla   2015   písomne   doplnená   sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   Kolíková   &   Partners   s.   r.   o., ⬛⬛⬛⬛, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Márie Kolíkovej, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 526/2014 a jeho uznesením z 19. novembra 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je občanom Spojených štátov amerických, ktorý spolu s ⬛⬛⬛⬛ 1. mája 2012 uzatvoril v Spojených štátoch amerických   manželstvo,   z ktorého   pochádzajú   dve   maloleté   deti.   Manželka   sťažovateľa podala 6. decembra 2013 na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) návrh na rozvod manželstva. Spolu s návrhom na rozvod manželstva podala aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia týkajúceho sa úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k ich maloletým   deťom,   o ktorom   rozhodol   okresný   súd   uznesením   č.   k.   37   P   325/13-24 z 10. decembra   2013 tak,   že obe maloleté   deti zveril   na   čas   do rozhodnutia   o rozvode a úprave   práv   a povinností   k maloletým   deťom   do   osobnej   starostlivosti   ich matky, sťažovateľovi s nimi upravil styk a tiež mu určil vyživovaciu povinnosť.

Dňa 29. júla 2014 podala matka maloletých detí na okresnom súde v poradí druhý návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhala predbežnej úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k obom maloletým deťom a navrhla tri alternatívy znenia jeho petitu.

Okresný   súd   o predmetom   návrhu   matky   maloletých   detí   rozhodol   uznesením č. k. 37 P 325/14-85 z 24. októbra 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), ktorým jej návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

Proti uzneseniu okresného súdu podala matka maloletých detí odvolanie v rozsahu, v ktorom bol jej návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý, týmto odvolaním sa na   podklade   dôvodov   v ňom   uvedených   domáhala   zmeny   uznesenia   okresného   súdu v podobe vyhovenia jej návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Krajský   súd   ako   súd   odvolací   po tom, ako vec prerokoval,   rozhodol   o   odvolaní matky maloletých detí uznesením č. k. 11 CoP 526/2014-110 z 19. novembra 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že uznesenie okresného súdu   v spojení   s jeho   opravným   uznesením   zmenil   a   sťažovateľovi   na   čas   do   rozvodu manželstva zakázal styk s maloletými deťmi, čím zároveň zmenil aj uznesenie okresného súdu č. k. 37 P 325/13-24 z 10. decembra 2013 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 11 CoP 154/14-175 z 23. apríla 2014 v časti úpravy styku, a vo zvyšnej časti uznesenie okresného súdu potvrdil.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 11. marca 2015 na Najvyššom súde Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   dovolanie,   pričom   z obsahu   sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v dovolacom konaní namieta, že mu postupom krajského súdu bola odňatá možnosť pred ním konať, a v zásade uplatňuje obdobnú argumentáciu ako v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podal podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje okrem iného takto:

„Uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave,   č.   k.   11   CoP   526/2014-110   zo   dňa 19. novembra   2014   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces,   rovnosť v konaní a právo na tlmočníka podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd..., čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a č. 47 ods. 3 a 4 ako aj právo na súkromný a rodinný život podľa článku 8 ods. 1 a 2 Dohovoru aj čl. 19 ods. 2 Ústavy SR a čl. 41 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, a to tým, že v predmetnom konaní, prebiehajúcom pred Krajským súdom v Bratislave, bola postupom voči účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.   Krajský   súd   v   Bratislave   v   konaní   o   odvolaní   voči   uzneseniu   Okresného   súdu Bratislava   III,   č.   k.   37   P   325/14-58   zo   dňa   26.   08.   2014,   vo   veci   starostlivosti   súdu o maloletú ⬛⬛⬛⬛ a maloletú ⬛⬛⬛⬛ žiadnym spôsobom neumožnil... sťažovateľovi, sa vyjadriť, pričom je potrebné osobitne poukázať na skutočnosť, že sa jednalo o cudzinca a predbežné opatrenie odvolacieho súdu zakázalo otcovi styk s maloletými deťmi.“

Sťažovateľ   v ďalšej   časti   sťažnosti   aj   s odkazom   na   zákonnú   právnu   úpravu procesného inštitútu predbežného opatrenia upraveného v Občianskom súdnom poriadku a niektoré   právne   závery   formulované   ústavným   súdom   a   Ústavným   súdom   Českej republiky v rámci ich rozhodovacej činnosti polemizuje s niektorými právnymi závermi krajského súdu vyjadrenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia k spôsobu aplikácie predbežného   oparenia   vo   veci   maloletých   detí,   pričom   v   závere   svojej   argumentácie po podrobnej aplikácii testu proporcionality v kolízii stojacích záujmov účastníkov konania konštatuje porušenie ním označených práv.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení ním označených práv uznesením krajského súdu,   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie, rozhodol o povinnosti krajského súdu zaplatiť mu finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj o povinnosti krajského súdu uhradiť mu trovy konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež žiada, aby ústavný súd postupom podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) odložil   vykonateľnosť   napadnutého uznesenia krajského súdu z dôvodu, že jeho uplatňovanie narúša jeho vzťah s maloletými deťmi, čo pre neho predstavuje neodstrániteľnú ujmu, ktorú spolu s maloletými deťmi budú musieť znášať po celý zvyšok života.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 a 4 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 526/2014 a jeho uznesením z 19. novembra 2014.

Zo zistení ústavného súdu uskutočnených aj v súčinnosti s najvyšším súdom vyplýva, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 11. marca 2015 dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti najvyšší súd ako dovolací súd ešte nerozhodol.

Ústavný súd v súvislosti so skutočnosťou, že sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal aj dovolanie, poukazuje na svoju doterajšiu ustálenú judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie tohto účinného oprávneného právneho prostriedku oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia by v danej   veci   mala   za   následok   nežiaducu   situáciu,   keď   by   to   isté   rozhodnutie   súčasne preskúmavali tak všeobecný súd, ako aj ústavný súd. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek   vyčerpaniu   všetkých   prípustných   prostriedkov   nápravy   došlo podľa   tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Úloha   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ústavnej   ochrany základným právam a slobodám predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, uplatnenie ktorého nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 467/2013).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

Ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   uplatňuje   právny   názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09, IV. ÚS 142/2010), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľa zároveň poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie   sťažnosti   po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú aj vo vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu,   s   výnimkou   prípadov, keď to konkrétne   okolnosti   veci zjavne   vylučujú.   Nie   je   preto   dôvodné,   aby   sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú   (predčasne   podanú)   podľa   §   53   ods.   1   v   spojení   s   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2015