znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 510/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2013 predbežne   prerokoval   podanie   P.   Ď.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   L.,   vo   veci   namietaného porušenia jeho práv uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 7 T 37/09-221 zo 7. februára 2013 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 52/2013 z 18. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Podanie P. Ď. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. júna 2013 doručené   podanie   P.   Ď.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia jeho práv uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 T 37/09-221 zo 7. februára 2013 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 52/2013 z 18. apríla 2013.

V podaní doručenom ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie svojich bližšie neidentifikovaných   práv,   k   porušeniu   ktorých   malo   dôjsť   v   príčinnej   súvislosti s napádanými   uzneseniami   tak   okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu,   ktorými   bolo rozhodnuté o tom, že sťažovateľ si 24. júna 2010 (sťažovateľ neuviedol spisovú značku rozhodnutia,   pozn.)   uložený nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   6   mesiacov, ktorého vykonanie bolo podmienečne odložené na skúšobnú dobu 3 roky, vykoná, pretože v skúšobnej dobe sa neosvedčil. Podľa sťažovateľa týmito rozhodnutiami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo k porušeniu jeho práv, pretože podľa neho objektívne nemohlo   dôjsť   k   situácii,   že   by   sa   počas   skúšobnej   doby   neosvedčil,   keďže „Tento podmienečný   trest   mi   bol   uložený   počas   trvania   tr.   stíhania   v   OČTK   T.,   kde   som   bol právoplatne uznaný vinným okr. súdom Trenčín podľa § 207 ods. 2, ods. 3 písm. b/ c/ Tr. zákona dňa 20. 2. 2012 sp. z. 3 T /25/2012 ku trestu odňatia slobody v trvaní jedného roka. Teda reálne som nemohol porušiť podmienečný trest uložený mi okresným súdom Trnava...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ presvedčený o pochybení tak okresného súdu, ako aj krajského súdu   pri   rozhodovaní   o   jeho neosvedčení   sa   v skúšobnej   dobe žiada,   aby ústavný súd po „revízii“ týchto rozhodnutí tieto zrušil.

Súčasne   sa   sťažovateľ   podanou   sťažnosťou   domáha,   aby   mu   z   dôvodu   jeho nepriaznivej finančnej situácie bol pre účely konania pred ústavným súdom ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   podanie   sťažovateľa   nespĺňa   náležitosti   sťažnosti spôsobilej iniciovať na ústavnom súde konanie podľa čl. 127 ústavy, pretože sťažovateľ v tomto   podaní   jednak   neoznačil,   resp.   nekonkretizoval,   k   porušeniu   ktorých   jeho základných práv a práv zaručených v druhej hlave ústavy alebo v medzinárodnej zmluve, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, malo dôjsť, a tiež k svojmu podaniu nepriložil kópie právoplatných rozhodnutí, v príčinnej súvislosti s ktorými mal byť poškodený na svojich právach.

Uvedené   bolo   podkladom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   podanie sťažovateľa odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   však   aj   napriek   uvedeným   zisteniam   nad   rámec   podotýka,   že nepovažoval za nevyhnutné vyzvať sťažovateľa na odstránenie uvedených nedostatkov jeho podania, pretože aj v prípade ich odstránenia by bolo potrebné jeho podanie (po odstránení nedostatkov by nešlo o podanie, ale o sťažnosť, pozn.) odmietnuť.

Z vyžiadaného uznesenia okresného súdu č. k. 7 T 37/09-221 zo 7. februára 2013 ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   bol   v   tejto   trestnej   veci   odsúdený   rozsudkom   č.   k. 7 T 37/09-144 z 24. júna 2010 pre prečin krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20 a § 212 ods. 2 písm. c) Trestného zákona, a to na trest odňatia slobody v trvaní šesť mesiacov s jeho podmienečným odkladom na skúšobnú dobu tri roky. Neskôr, t. j. 20. februára 2012, v inej trestnej veci vedenej Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 3 T 25/2012 bol sťažovateľ trestným rozkazom odsúdený pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2 a ods. 3 písm. b) a c) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť v období od januára 2007 do   20.   februára   2012 a za ktorý   mu bol   uložený nepodmienečný   trest   odňatia   slobody v trvaní   jedného   roka.   Na   základe   uvedeného   tak   okresný   súd   a,   stotožniac   sa   s   ním v uznesení sp. zn. 5 Tos 52/2013 z 18. apríla 2013, napokon aj krajský súd dospeli k záveru, že sťažovateľ páchal trestnú činnosť (za ktorú bol odsúdený trestným rozkazom, pozn.) v čase plynutia trojročnej skúšobnej   doby   uloženej mu rozsudkom   č.   k.   7 T 37/09-144 z 24. júna 2010, a preto rozhodli o tom, že týmto rozsudkom uložený podmienečný trest odňatia slobody sťažovateľ vykoná, keďže sa v skúšobnej dobe neosvedčil a neviedol riadny život.

Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak by podanie sťažovateľa bolo kvalifikovanou sťažnosťou,   bolo   by   ju   potrebné   v   časti   týkajúcej   sa   okresného   súdu   odmietnuť   pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   preskúmanie,   a   to   s   ohľadom   na   princíp subsidiarity   vyjadrený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   pokiaľ   je   o   ochrane sťažovateľom   označeného   práva   alebo   slobody   oprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný všeobecný súd, ústavný súd sťažnosť v tejto časti už po predbežnom prerokovaní odmietne pre   nedostatok   svojej   právomoci.   Inými   slovami,   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať sa zjednania   nápravy   v   rozhodnutí   okresného   súdu   využitím   sťažnosti,   ktorú   napokon   aj využil, takže krajský súd sa v konaní o tejto jeho sťažnosti musel v podstate vysporiadať s identickými   námietkami,   aké   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   sťažovateľ   uvádza   aj v konaní pred ústavným súdom.

Pokiaľ ide o uznesenie krajského súdu, v prípade, ak by podanie sťažovateľa bolo kvalifikovanou   sťažnosťou,   bolo   by   ju   potrebné   v   tejto   časti   odmietnuť   pre neopodstatnenosť,   pretože   z   uvedeného   je   zrejmé,   že   sťažovateľovi   plynula   trojročná skúšobná doba podmienečného odsúdenia od 24. júna 2010, t. j. od doby, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok okresného súdu č. k. 7 T 37/09-144 z 24. júna 2010, ktorým mu bol uložený   podmienečný   trest   odňatia,   pričom   ďalšieho   iného   skutku   (t. j.   neplatenia výživného, pozn.) sa mal dopustiť v čase od januára 2007 do 20. februára 2012, t. j. v čase plynutia uvedenej trojročnej skúšobnej doby. V uvedených intenciách svoje rozhodnutie odôvodnil   aj krajský   súd,   ktorého   závery   by nebolo možné považovať za svojvoľné či arbitrárne.

V súvislosti   s napádaným rozhodnutím   krajského súdu   by neobstála ani obranná argumentácia sťažovateľa, podľa ktorej keďže sa mal skutku neplatenia výživného dopustiť v období od januára 2007 do februára 2012, pre ktorý bol trestne stíhaný už aj v čase (24. júna 2010) vyhlasovania rozsudku, ktorým mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody za iný skutok krádeže, nemohlo podľa neho objektívne dôjsť k tomu, že by sa v skúšobnej dobe neosvedčil, pretože už v čase vyhlasovania rozsudku o podmienečnom odsúdení musel mať okresný súd vedomosť aj o inom jeho trestnom stíhaní pre skutok neplatenia výživného a aj napriek tejto vedomosti mu uložil iba podmienečný trest odňatia slobody. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom na existenciu princípu prezumpcie neviny (pokiaľ nie je obvinený právoplatne odsúdený, treba naň pozerať ako na nevinného,   pozn.)   aj   akákoľvek   vedomosť   okresného   súdu   o   inom   trestnom   stíhaní sťažovateľa   (v   ktorom   ešte   nebol   právoplatne   uznaný   vinným,   pozn.)   v   čase   jeho podmieneného odsúdenia za iný skutok nemohla mať dopad na charakter uloženého trestu. Inými slovami, aj keď okresný súd odsudzujúci sťažovateľa na podmienečný trest odňatia slobody mal už v tom čase vedomosť o inom trestnom stíhaní sťažovateľa, táto skutočnosť nemohla mať vplyv na charakter uloženého trestu odňatia slobody, pretože v tomto inom trestnom stíhaní bolo v tom čase potrebné hľadieť na sťažovateľa ako na nevinného (t. j. ako keby sa skutku neplatenia výživného nedopúšťal, pozn.), pretože za tento skutok nebol v tom čase ešte právoplatne uznaný vinným.

Keďže   podanie   bolo   odmietnuté   ako   celok   a   rozhodnutie   o   zrušení   napádaných rozhodnutí tak okresného súdu, ako aj krajského súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto nárokoch už nerozhodoval.

Z   dôvodu   odmietnutia   podania   ako   celku   bolo   tiež   bez   právneho   významu rozhodovať o žiadosti sťažovateľa ustanoviť mu v konaní pred ústavným súdom právneho zástupcu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2013