znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 510/2012-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2013 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., zastúpenej A., s. r. o., pre namietané porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 M Obdo 4/2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 M Obdo 4/2012   p o r u š i l   základné   právo   spoločnosti   R.,   s.   r.   o.,   na   zákonného sudcu podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   38   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   M   Obdo   4/2012 z 31. júla 2012   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti R., s. r. o.,   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,49 € (slovom tristodvadsaťtri eur a štyridsaťdeväť centov), ktorú   j e   Najvyšší súd Slovenskej   republiky   p o v i n n ý   vyplatiť na účet A.,   s.   r.   o.,   do   jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS   510/2012-23   z   13.   novembra   2012   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť spoločnosti R., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 M Obdo 4/2012.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný   súd   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   sťažovateľka   podaním   právneho zástupcu z 22. apríla 2013 a tiež najvyšší súd vo vyjadrení zo 16. apríla 2013 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že uznesením   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len „okresný súd“) č. k. 21 Cb 101/2011-86 zo 14. septembra 2011 v právnej veci žalobkyne e., s. r. o. (ďalej len „žalobkyňa“), proti sťažovateľke ako žalovanej bolo vydané predbežné opatrenie, ktorým   sa   sťažovateľke   ako   jedinej   spoločníčke   spoločnosti   s.,   spol.   s   r.   o.,   t.   j. stopercentnej   vlastníčke   obchodného   podielu,   zakazuje   tento   obchodný   podiel   predať, darovať, zameniť, založiť, zaťažiť vecným bremenom, predkupným právom, uzavrieť, čo sa týka tohto obchodného podielu, zmluvu o budúcej zmluve, vložiť ako vklad na podnikanie, ručiť, vyhotoviť notársku zápisnicu – exekučný titul týkajúci sa tohto obchodného podielu, alebo akokoľvek inak nakladať s uvedeným obchodným podielom, a to až do právoplatného skončenia súdneho konania o podanej odporovacej žalobe o neúčinnosť právneho úkonu – zmluvy   o   prevode   obchodného   podielu   uzavretej   medzi   spoločnosťou   C.,   a.   s.,   ako prevodkyňou a sťažovateľkou ako nadobúdateľkou. Zároveň bolo žalobkyni uložené podať návrh vo veci samej do 30 dní od doručenia predbežného opatrenia.

Uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Cob 26/2011-273 zo 14. septembra 2011 bolo uznesenie okresného súdu zmenené tak, že v časti, ktorou bolo sťažovateľke ako jedinej spoločníčke spoločnosti s., spol. s r. o., t. j. stopercentnej vlastníčke obchodného podielu, zakázané s obchodným podielom akokoľvek nakladať, bol návrh zamietnutý. V prevyšujúcej časti bolo uznesenie okresného súdu potvrdené.

Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   M   Obdo   4/2012   z   31.   júla   2012   bolo mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolateľ“) proti   uzneseniu   krajského súdu   zamietnuté. Mimoriadne dovolanie z 1.   júna 2012 bolo najvyššiemu súdu doručené 6. júna 2012 a bolo podané na základe podnetu sťažovateľky z 24. októbra 2011.

Žalobkyňa   podala   voči   sťažovateľke   19.   mája   2011   štyri   návrhy   na   vydanie predbežného   opatrenia,   a   to   totožného   znenia.   Išlo   o   návrhy   podané   Okresnému   súdu Bratislava   I   (sp.   zn.   28   Cb   206/2011),   Okresnému   súdu   Košice-okolie   (sp.   zn. 13 C 39/2011), Okresnému súdu Košice II (sp. zn. 35 Cb 51/2011) a napokon okresnému súdu (sp. zn. 21 Cb 101/2011). Okresný súd Bratislava I vec s poukazom na ustanovenie § 105 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku postúpil Okresnému súdu Bratislava II, ktorý je všeobecným súdom sťažovateľky, a to z dôvodu, že žalobkyňa vystupovala v postavení navrhovateľky na Okresnom súde Bratislava I v rôznych veciach opakovane. Okresný súd Košice-okolie   vec   v   zmysle   ustanovenia   §   105   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku postúpil Okresnému súdu   Bratislava II, ktorý je všeobecným súdom sťažovateľky, a to z dôvodu, že žalobkyňa ako navrhovateľka vystupovala na Okresnom súde Košice-okolie v rôznych veciach opakovane. Okresný súd Košice II uznesením sp. zn. 35 Cb 51/2011 z 8. júna   2011   vydal   predbežné   opatrenie,   ktorým   návrhu   vyhovel   a   súčasne   uložil žalobkyni podať návrh na začatie konania vo veci samej v lehote 60 dní od právoplatnosti uznesenia.   Na   základe   odvolania   sťažovateľky,   ktorá   okrem   iného   namietala   miestnu nepríslušnosť   Okresného   súdu   Košice   II   (keďže   miestne   príslušným   súdom,   ktorý   bol oprávnený   o   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   rozhodnúť,   bol   všeobecný   súd sťažovateľky   ako   odporkyne   v   konaní,   teda   Okresný   súd   Bratislava   II),   uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Cob 159/2011-125 z 20. júla 2011 bolo uznesenie Okresného   súdu   Košice   II   zrušené   a   vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd v Košiciach konštatoval, že odvolanie, ktoré sťažovateľka podala, bolo jej prvým úkonom, ktorý   jej   v   konaní   patril,   pričom   v   ňom   uplatnila   aj   námietku   miestnej   nepríslušnosti. V danej veci by vo veci samej boli žalované dve spoločnosti, a to jedna so sídlom v R. a druhá (sťažovateľka) so sídlom v B. Preto miestne príslušným súdom vo veci samej by mohol byť Okresný súd Rožňava alebo Okresný súd Bratislava II a jeden z týchto súdov by bol miestne príslušný aj na nariadenie predbežného opatrenia. Ďalej podľa Krajského súdu v Košiciach   právna   úprava   uvedená   v   §   105   ods.   1   štvrtej   vete   Občianskeho   súdneho poriadku   dáva účastníkovi konania právo namietať miestnu príslušnosť súdu   pri   prvom úkone,   ktorý   mu   patril.   V   danej   veci   týmto   úkonom   je   odvolanie   sťažovateľky   proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia. Aby zákonné právo sťažovateľky namietať miestnu príslušnosť súdu pri prvom úkone, ktorý jej patrí, bolo naplnené a zrealizované, muselo sa napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Na základe právneho názoru   Krajského   súdu   v   Košiciach   Okresný   súd   Košice   II   26.   júla 2011   vec   postúpil Okresnému súdu Bratislava II. Napokon vo veci vedenej okresným súdom bolo rozhodnuté tak, ako to už sťažovateľka uviedla.

Krajský   súd   vo   svojom   potvrdzujúcom   uznesení   sp.   zn.   5   Cob   26/2011 zo 14. septembra   2011   poukázal   na   ustanovenie   §   105   ods.   1   prvej   vety   Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia môže byť uplatnený na ktoromkoľvek súde. Keďže v konaniach o nariadenie predbežného opatrenia sa podaný návrh doručuje žalovanému až spolu s rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, nebol dôvod, aby okresný súd skúmal   miestnu   príslušnosť   aj   podľa   §   84   až   §   87   Občianskeho   súdneho   poriadku v súvislosti s námietkou miestnej príslušnosti zo strany sťažovateľky. Námietku miestnej príslušnosti v takomto prípade nie je dôvodné skúmať ani vtedy, ak ju namieta žalovaný v odvolaní   proti   uzneseniu   o nariadení predbežného opatrenia.   Ak   okresný   súd nariadil predbežné opatrenie, je povinnosťou žalobkyne uplatniť na okresnom súde aj návrh vo veci samej (odporovaciu žalobu o neúčinnosť právneho úkonu).

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Obdo 4/2012 z 31. júla 2012 vyplýva, že ak okresný súd pred rozhodnutím o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia skúmal len miestnu príslušnosť podľa § 88 Občianskeho súdneho poriadku a zistil, že výlučná miestna príslušnosť iného okresného súdu nie je daná a žalobkyňa nevystupuje v rôznych veciach opätovne   ako   navrhovateľka,   nemožno   sa   námietkou   miestnej   príslušnosti   uplatnenou sťažovateľkou v odvolacom konaní zaoberať, aj keď odvolanie je prvým úkonom, ktorý sťažovateľke patrí.

Podľa   názoru   sťažovateľky   uzneseniami   všeobecných   súdov   došlo   k   porušeniu označených   práv   podľa   ústavy,   listiny   a   dohovoru.   Okresný   súd,   ktorý   vo   veci   konal v prvom stupni, vzhľadom na platnú právnu úpravu nebol v skutočnosti miestne príslušný, keďže v jeho obvode sťažovateľka ako potenciálna žalovaná vo veci samej nemá sídlo. Miestne príslušným mal byť Okresný súd Bratislava II. Súd z úradnej povinnosti skúma, či je   daná   jeho   miestna   príslušnosť,   avšak   zásadne   skúma   iba   osobitnú   výlučnú   miestnu príslušnosť podľa § 88 Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa ustanovení § 84 až § 87 Občianskeho súdneho poriadku, a to vtedy, ak navrhovateľ   vystupuje   v   rôznych   veciach   opätovne   ako   navrhovateľ   alebo   ak   miestnu príslušnosť namieta odporca. Keďže (ako to potvrdzujú listy Okresného súdu Bratislava I a Okresného   súdu   Košice-okolie)   žalobkyňa vystupuje v rôznych   veciach   opätovne   ako navrhovateľka,   bola   splnená   podmienka   na   to,   aby   okresný   súd   preskúmal   miestnu príslušnosť z úradnej povinnosti aj v predmetnej veci. Navyše, sťažovateľka v odvolaní podanom proti uzneseniu okresného súdu (čo bolo prvým úkonom, ktorý jej vo veci patril, keďže návrh na nariadenie predbežného opatrenia jej bol doručený až spolu s uznesením okresného súdu) namietala miestnu príslušnosť okresného súdu. Ak súd v konaní zistí, že nie   je   miestne   príslušný,   neodkladne   postúpi   vec   príslušnému   súdu,   o   čom   účastníkov konania upovedomí.   Práve takýto postup mal okresný súd zvoliť. Mal teda postupovať obdobne ako Okresný súd Bratislava I, Okresný súd Košice-okolie a Okresný súd Košice II. Krajský súd neprihliadol na to, že sťažovateľka v odvolaní namietla miestnu príslušnosť okresného súdu. Hoci je pravdou jeho konštatovanie, podľa ktorého návrh na nariadenie predbežného opatrenia môže byť uplatnený na ktoromkoľvek súde, neznamená to ešte, že sa miestne nepríslušný súd stane miestne príslušným na základe rozhodnutia navrhovateľa. Právny názor krajského súdu absolútne popiera zákonný inštitút miestnej príslušnosti.

Napokon, pokiaľ najvyšší súd tvrdí, že záujem na účinnej a rýchlej dočasnej ochrane práv má prednosť pred právom odporcu vyjadriť sa k návrhu a namietať miestnu príslušnosť pred   nariadením   predbežného   opatrenia,   tak   treba   uviesť,   že   uprednostňuje   subjektívne právo žalobkyne pred ústavným právom sťažovateľky na zákonného sudcu.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 21 Cb 101/2011, krajským súdom pod sp. zn. 5 Cob 26/2011 a najvyšším súdom pod sp.   zn.   4   M   Obdo   4/2012   s   tým,   aby   boli   uznesenia   okresného   súdu   z   12.   júla 2011, krajského súdu zo 14. septembra 2011 a najvyššieho súdu z 31. júla 2012 zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

V doplňujúcom podaní právneho zástupcu sťažovateľky z 22. apríla 2013 doručenom ústavnému súdu 24. apríla 2013 sťažovateľka uplatnila právo na náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v celkovej sume 323,49 €.

Z   vyjadrenia   predsedu   najvyššieho   súdu   č.   k.   KP   4/2012-72   (Nobs   176/2012) zo 16. apríla   2013   doručeného   ústavnému   súdu   10.   mája   2013   vyplýva,   že   sťažnosť považuje   za   zjavne   neopodstatnenú.   Zotrváva   na   právnom   posúdení   veci   uvedenom v odôvodnení napadnutého uznesenia. Nad jeho rámec ozrejmuje, že ak okresný súd pred rozhodnutím   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   podľa   §   74   Občianskeho súdneho   poriadku   skúmal   len   miestnu   príslušnosť   podľa   §   88   Občianskeho   súdneho poriadku,   a   zistil,   že   výlučná   miestna   príslušnosť   iného   okresného   súdu   nie   je   daná a žalobkyňa   nevystupuje   v   rôznych   veciach   opätovne   ako   navrhovateľ,   nemôže   sa námietkou miestnej príslušnosti uplatnenou sťažovateľkou v odvolacom konaní zaoberať, aj keď   odvolanie   je   prvým   úkonom,   ktorý   sťažovateľke   patrí.   Uvedeným   postupom   preto nebolo sťažovateľke odňaté právo na zákonného sudcu. V nadväznosti na uvedené zastáva názor,   že   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením základných   práv   zaručených   ústavou   a   dohovorom   neexistuje   taká   spojitosť,   ktorá   by umožňovala   vysloviť   záver   o   ich   porušení.   Postupom   najvyššieho   súdu   k   porušeniu označených práv nedošlo.

Ústavný súd doručil sťažnosť a uznesenie č. k. II. ÚS 510/2012-23 z 13. novembra 2012 aj právnej nástupkyni žalobkyne (keďže žalobkyňa bola 24. augusta 2011 vymazaná z obchodného   registra   a   od   25.   augusta   2011   bola ako   jej   právna   nástupkyňa   zapísaná spoločnosť   L.,   s.   r.   o.)   s   tým,   aby   sa   aj   ona   mohla   vyjadriť   vo   veci   samej,   keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutá vo svojich právach. Prípis ústavného súdu bol vrátený s tým, že adresát nie je na uvedenej adrese známy, hoci uvedená adresa bola totožná s adresou, resp. sídlom zapísaným v obchodnom registri.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Obdo 4/2012 z 31. júla 2012 vyplýva, že ním bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie dovolateľa proti uzneseniam okresného súdu č. k.   21   Cb   101/2011-86   z   12.   júla   2011   a   krajského   súdu   č.   k.   5   Cob   26/2011-273 zo 14. septembra 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu súd v prípade návrhu na nariadenie predbežného opatrenia pred začatím konania skúma miestnu príslušnosť podľa § 105 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku rovnako ako v konaní vo veci samej. Keďže v danej veci nie je daná výlučná miestna príslušnosť iného súdu podľa § 88 Občianskeho súdneho poriadku, žalobkyňa   nevystupuje   v   rôznych   veciach   opätovne   ako   navrhovateľka   a   sťažovateľka nenamietala miestnu príslušnosť (aj keď jej do rozhodnutia nepatril žiadny úkon), okresný súd   nemal   možnosť   v   zmysle   §   105   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   pred rozhodnutím o tomto návrhu skúmať miestnu príslušnosť podľa § 84 až § 87 Občianskeho súdneho   poriadku.   Podľa   §   75   ods.   8   Občianskeho   súdneho   poriadku   o   nariadení predbežného   opatrenia   rozhodne   súd   aj   bez   vyjadrenia   ostatných   účastníkov.   Návrh na nariadenie predbežného opatrenia doručí súd ostatným účastníkom až spolu s uznesením, ktorým   bolo   predbežné   opatrenie   nariadené.   Ak   bol   návrh   na   nariadenie   predbežného opatrenia   odmietnutý   alebo zamietnutý,   nedoručuje   súd   ostatným účastníkom   uznesenie o jeho   odmietnutí   alebo   zamietnutí   ani   prípadné   odvolanie   navrhovateľa.   Uznesenie odvolacieho súdu im doručí, len ak ním bolo nariadené predbežné opatrenie. Z citovaného ustanovenia   je   zrejmé,   že   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   nie   je   potrebné doručovať ostatným účastníkom, pokiaľ mu súd vyhovie a odporcovi ho doručuje až spolu s rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia. Právna úprava uvedená v ustanovení § 75 ods.   8 Občianskeho   súdneho   poriadku   vytvára   priestor   na to,   aby sa   odporca   dozvedel o predbežnom opatrení až v okamihu, keď je voči nemu účinné. Z tohto dôvodu nemožno doručovať návrh žalovanému pred nariadením predbežného opatrenia. Námietku miestnej príslušnosti   uplatnila   sťažovateľka   v   odvolaní   proti   uzneseniu   o   nariadení   predbežného opatrenia. Ak okresný súd pred rozhodnutím o návrhu skúmal len miestnu príslušnosť podľa §   88   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   zistil,   že   výlučná   miestna   príslušnosť   iného okresného súdu nie je daná, pričom žalobkyňa nevystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľka,   nemožno   sa   námietkou   miestnej   príslušnosti   uplatnenou   sťažovateľkou v odvolacom konaní zaoberať, aj keď je odvolanie prvým úkonom, ktorý sťažovateľke patrí. Účelu   sledovanému   nariadením   predbežného   opatrenia   nemôže   zodpovedať   postup odvolacieho   súdu,   ktorý   by   akceptoval   námietku   miestnej   príslušnosti   uplatnenú sťažovateľkou v odvolaní. Záujem na účinnej a rýchlej dočasnej ochrane práv má prednosť pred   právom   sťažovateľky   vyjadriť   sa   k   návrhu   a   namietať   miestnu   príslušnosť   pred nariadením   predbežného   opatrenia.   Okresný   súd   zároveň   nemá   právo   skúmať   miestnu príslušnosť širšie, ako mu ukladá citované ustanovenie § 105 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa § 74 ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku príslušný na nariadenie predbežného opatrenia je súd, ktorý je príslušný na konanie o veci.

Podľa § 75 ods. 8 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku návrh na nariadenie predbežného opatrenia doručí súd ostatným účastníkom až spolu s uznesením, ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené.

Podľa § 85 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku všeobecným súdom právnickej osoby je súd, v obvode ktorého má právnická osoba sídlo.

Podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).Podľa   §   104   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ak   ide   o   taký   nedostatok podmienky   konania,   ktorý   nemožno   odstrániť,   súd   konanie   zastaví.   Ak   vec   nespadá do právomoci   súdov   alebo   ak   má   predchádzať   iné   konanie,   súd   postúpi   vec   po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.

Podľa § 104 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať   v   konaní,   ale   nesmie   vydať   rozhodnutie,   ktorým   sa   konanie   končí.   Ak   sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Podľa § 105 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd skúma miestnu príslušnosť iba   podľa   §   88.   Ak   však   navrhovateľ   vystupuje   v   rôznych   veciach   opätovne   ako navrhovateľ alebo ak miestnu príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až 87. Súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí.

Podľa   §   221   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   odvolací   súd   rozhoduje o odvolaní   proti   uzneseniu   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   zruší rozhodnutie, len ak zastavuje konanie.

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   došlo   k   porušeniu   jej   základného   práva   na zákonného sudcu, keď napriek skutočnosti, že námietku miestnej príslušnosti uplatnila včas, teda   pri   prvom   úkone,   ktorý   jej   patril   a   ktorým   bolo   odvolanie,   krajský   súd   to   nevzal do úvahy a ani najvyšší súd neposkytol ochranu tomuto jej základnému právu.

Podľa názoru predsedu najvyššieho súdu nemožno sa námietkou miestnej príslušnosti uplatnenou   v   odvolacom   konaní   zaoberať,   aj   keď   je   odvolanie   prvým   úkonom,   ktorý odporcovi   patrí,   a   preto   sťažovateľke   ako   žalovanej   nebolo   odňaté   základné   právo na zákonného sudcu.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Z pohľadu ústavného súdu prichodí predovšetkým vo všeobecnej rovine konštatovať, že   základné   právo   na   zákonného   sudcu   treba   pokladať   za   celkom   neopomenuteľnú podmienku výkonu súdnej moci, keďže na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred ustanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený – pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“ (I. ÚS 239/04).

Procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp. súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48 ods. 1   ústavy   a   rozhodnutie   vydané   v   takomto   konaní   preto   nemôže   byť   ústavne akceptovateľné (III. ÚS 116/06).

Samotná skutočnosť, že sudcovia konajúci na okresnom súde a krajskom súde boli ustálení   ako   zákonní sudcovia   postupom   podľa   platného rozvrhu   práce,   nepostačuje na záver o tom, že naozaj konali ako zákonní sudcovia. Prvoradou podmienkou správneho ustálenia   osoby   zákonného   sudcu   je   totiž   správne   ustálenie   vecnej,   resp.   miestnej príslušnosti konajúceho súdu. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. nezávislým a nestranným sudcom podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru (II. ÚS 283/09).  

Súd treba považovať za „nesprávne obsadený“ v zmysle § 237 písm. g) Občianskeho súdneho   poriadku   aj vtedy,   ak nekoná zákonný   sudca,   resp.   zákonní sudcovia   (mutatis mutandis II. ÚS 136/08).

Ďalej považuje ústavný   súd   za potrebné uviesť,   že nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľky, podľa ktorej mohol okresný súd v danej veci z vlastnej iniciatívy skúmať otázku svojej miestnej príslušnosti s poukazom na to, že žalobkyňa vystupovala v rôznych veciach   opätovne   ako   navrhovateľka.   Nie   je   totiž   preukázané,   že   by   okresný   súd   mal o takejto   skutočnosti   vedomosť,   keďže   zrejme   na   okresnom   súde   žalobkyňa   opätovne v rôznych   veciach   ako   navrhovateľka   nevystupovala,   pričom   vo   veci   nešlo   o   niektorý z prípadov   miestnej   príslušnosti   podľa   §   88   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Rovnako neprichádzalo ani do úvahy, aby okresný súd skúmal miestnu príslušnosť podľa § 84 až § 87 Občianskeho súdneho poriadku, pretože v konaní vedenom okresným súdom sťažovateľka miestnu príslušnosť okresného súdu nenamietala, pričom tak urobiť ani nemohla vzhľadom na to,   že o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia sa dozvedela až z doručeného uznesenia   okresného   súdu   a   k   nemu   pripojeného   návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia (§ 75 ods. 8 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku).

Treba prisvedčiť právnemu názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého nebolo možné zaoberať   sa   meritórne   v   odvolacom   konaní   námietkou   miestnej   príslušnosti   uplatnenou sťažovateľkou   v   odvolaní,   aj   keď   odvolanie   bolo   prvým   úkonom,   ktorý   vo   veci sťažovateľke patril.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   účelu   sledovanému   nariadením   predbežného opatrenia   nemôže   zodpovedať   postup   odvolacieho   súdu,   ktorý   by   akceptoval   námietku miestnej príslušnosti uplatnenú v odvolaní, keďže záujem žalobkyne na účinnej a rýchlej dočasnej   ochrane   práv   má   prednosť   pred   právom   sťažovateľky   vyjadriť   sa   k   návrhu a namietať miestnu príslušnosť pred nariadením predbežného opatrenia.

Podľa názoru ústavného súdu možnosti meritórne sa zaoberať v odvolacom konaní námietkou miestnej príslušnosti uplatnenou sťažovateľkou v odvolaní bránilo ustanovenie § 221 ods.   3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní   proti   uzneseniu   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   zruší rozhodnutie,   len   ak   zastavuje   konanie.   Toto   ustanovenie   teda   vylučuje   možnosť,   aby odvolací súd zrušil uznesenie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia z dôvodu, aby vec mohla byť postúpená miestne príslušnému súdu prvého stupňa.

Vzhľadom na dosiaľ uvedené treba konštatovať, že o návrhu žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia rozhodoval miestne nepríslušný okresný súd, pričom vychádzajúc z existujúcej právnej úpravy sťažovateľka nemala nijakú možnosť domôcť sa toho, aby vo veci konal a rozhodol súd miestne príslušný, teda v konečnom dôsledku, aby vo veci konal a rozhodol zákonný sudca.

Podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku kedykoľvek za konania prihliada súd na to,   či   sú   splnené podmienky,   za   ktorých   môže   konať vo veci   (podmienky   konania). Zákon však výslovne procesné podmienky neuvádza. Možno však dovodiť, že procesnými podmienkami musia byť také vlastnosti súdu a účastníkov konania, ktoré jedine umožňujú dosiahnuť cieľ občianskeho súdneho konania. K podmienkam konania potom nevyhnutne patrí tiež neexistencia vecných prekážok v konaní. Na strane súdu patria k podmienkam konania také vlastnosti, ktoré sú vymedzením jeho práva a povinnosti vykonávať ako orgán štátu   občianske   súdne   konanie   a   na   základe   jeho   výsledkov   rozhodovať.   K   týmto vlastnostiam patrí jednak právomoc súdu, ale tiež jeho príslušnosť, a to tak vecná, ako aj funkčná a miestna. K podmienkam konania na strane účastníkov patria také ich vlastnosti, ktoré   im   umožňujú   vystupovať   v   konaní   v   postavení   účastníkov   a   ktoré   im   zároveň umožňujú mať subjektívne procesné práva a povinnosti a svojimi úkonmi ich nadobúdať. Ide   o   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   a   o   spôsobilosť   procesnú.   U   zástupcov účastníkov konania prichádza do úvahy spôsobilosť byť zástupcom a nutnosť preukázať oprávnenie   na   zastupovanie.   K   vecným   procesným   podmienkam   patrí   návrh   na začatie konania, pokiaľ je podľa zákona podanie tohto návrhu podmienkou začatia konania. Ak súd v   prípadoch,   kde   to   zákon   dovoľuje,   začína   konanie   bez   návrhu,   stáva   sa   procesnou podmienkou tiež vydanie uznesenia o začatí konania. K takzvaným negatívnym procesným podmienkam, či k prekážkam, patrí prekážka začatého konania (litispendencie) a prekážka veci rozsúdenej (rei iudicatae).

Nedostatok   procesných   podmienok   môže   byť   jednak   neodstrániteľný,   jednak odstrániteľný. V ustanovení § 104 Občianskeho súdneho poriadku je ustanovené, ako má súd   postupovať   v   prípade,   keď   zistí   neodstrániteľný   nedostatok   niektorej   procesnej podmienky, a v prípade, keď zistí odstrániteľný nedostatok. Neodstrániteľný je nedostatok procesnej   podmienky,   odstránenie   ktorého   za   danej   právnej   úpravy   nie   je   možné. Odstrániteľný je taký nedostatok procesnej podmienky, k odstráneniu ktorého môže súd prispieť za eventuálnej súčinnosti s niektorým účastníkom konania.

Zvláštnym prípadom je nedostatok procesnej podmienky miestnej príslušnosti, ktorý nastane za situácie, keď začne konať vo veci miestne nepríslušný súd bez toho, aby k svojej nepríslušnosti   prihliadol,   pričom   účastníci   konania   námietku   miestnej   nepríslušnosti   pri svojom prvom procesnom úkone neuplatnili. V takomto prípade sa podmienka miestnej príslušnosti považuje pre ďalšie konanie za splnenú.

Vychádzajúc   z   uvedeného   možno   ustáliť,   že nedostatok   procesnej   podmienky miestnej príslušnosti je v zásade podľa platnej právnej úpravy odstrániteľným nedostatkom podmienok   konania.   Osobitnou   kategóriou   je   však   konanie   o   návrhu   na nariadenie predbežného opatrenia v prípadoch, v ktorých nie je daná miestna príslušnosť podľa § 88 Občianskeho   súdneho   poriadku,   a   v   prípadoch,   ak   navrhovateľ   nevystupuje   v   rôznych veciach   ako   navrhovateľ,   pričom   odporca   v   odvolacom   konaní   námietku   miestnej príslušnosti   uplatní.   V   uvedenej   procesno-právnej   situácii   treba   nedostatok   procesnej podmienky   miestnej   príslušnosti   považovať   za   neodstrániteľný   nedostatok   podmienky konania. Tento nedostatok podmienky konania znamená zároveň úplnú negáciu základného práva na zákonného sudcu.

Pri kolízii medzi právom navrhovateľa na účinnú a rýchlu dočasnú ochranu práv a právom odporcu na zákonného sudcu je povinnosťou všeobecných súdov postupovať tak, aby   sa   poskytla   ochrana   obom   týmto   právam.   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   je   totiž neakceptovateľné, aby právo navrhovateľa na účinnú a rýchlu dočasnú ochranu práv bolo uprednostnené do tej miery, že tým dôjde k úplnému popretiu práva odporcu na zákonného sudcu (mutatis mutandis II. ÚS 76/2011).

Inými slovami, ak navrhovateľ podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia na miestne nepríslušný súd, hoci miestna príslušnosť nevyplývala z § 88 Občianskeho súdneho poriadku a navrhovateľ ani nevystupoval v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ, pričom odporca v odvolacom konaní námietku miestnej príslušnosti uplatnil, potom muselo byť konanie bez ďalšieho zastavené pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak totiž v dôsledku postupu navrhovateľa nebolo možné poskytnúť vôbec ochranu právu odporcu   na   zákonného   sudcu,   potom   nebolo   možné   ani   poskytnúť   ochranu   právu navrhovateľa   na   urýchlené   a   účinné   rozhodnutie   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia. Navrhovateľ teda v uvedenej situácii nesie procesno-právnu   zodpovednosť za výsledok konania v prípade, ak sa obráti na miestne nepríslušný súd.

Možno dospieť k záveru, že na základe odvolania sťažovateľky mal krajský súd zvažovať   postup   podľa   §   221   ods.   3   v   spojení   s   §   104   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku, čo sa však nestalo. Najvyšší súd toto pochybenie krajského súdu nenapravil.

Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V   zmysle   citovaných   ustanovení   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 M Obdo 4/2012 z 31. júla 2012 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).   V   ďalšom   konaní   bude   najvyšší   súd   viazaný   už   uvedeným   právnym   názorom ústavného súdu.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátom vo výške 323,49 €.

Ústavný súd jej priznal požadovanú sumu, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2012 (prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť) po 127,16 €. Priznal tiež režijný paušál dvakrát po 7,63 €. Napokon priznal na dani z pridanej hodnoty čiastku 53,91 € (bod 3 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013