znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 510/2011-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., M., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach   č.   k.   5   Co   352/2009-295   zo   4.   marca   2010   a   postupom   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 230/2010 z 31. marca 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2011 doručená sťažnosť M. M., M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 352/2009-295 zo 4. marca 2010 a postupom a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 2 Cdo 230/2010 z 31. marca 2011 a ktorou žiadala sťažovateľka vydať tento nález:„Právo sťažovateľky

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

bolo   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   vo   veci   sp.   zn.   5   Co   352/2009 a uznesením Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 230/2010 zo dňa 31. 3. 2011 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn.   5 Co 352/2009-295 zo dňa 04.   03.   2010 a uznesením Najvyššieho súdu sp.   zn. 2Cdo230/2010   zo   dňa   31.3.2011   a   vracia   vec   Krajskému   súdu   v   Košiciach   na   ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.

Odporcovia   v   1.   a   2.   rade   sú   povinní   nahradiť   sťažovateľke   všetky   trovy   tohto konania.“

Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľky a zo spisu Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 160/2007, ktorý ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania o   sťažnosti,   právna   predchodkyňa   sťažovateľky   doručila   pôvodne   Okresnému   súdu Michalovce 27. októbra 2006 žalobu, ktorou sa proti JUDr. M. M. (ďalej len „žalovaný“) domáhala uloženia povinnosti žalovanému vrátiť žalobkyni podiel ¼ z nehnuteľností, ktorý právna predchodkyňa sťažovateľky darovala žalovanému zmluvou zo 7. júna 1994, a ktoré sú zapísané na LV č. 537, k. ú. V., obec M. ako parc. č. 85 záhrady o výmere 2 204 m2, parc. č. 586 zastavané plochy o výmere 811 ma rodinného domu súp. č. 518 na parc. č. 586 (ďalej   len   „nehnuteľnosť“).   Uviedla,   že   darovacou   zmluvou   zo   7.   júna   1994   darovala žalovanému   a   jeho   vtedajšej   manželke   (svojej   dcére)   –   sťažovateľke   –   polovicu nehnuteľnosti.   Po   tom,   čo   ich   manželstvo   zaniklo   rozvodom   a   ich   majetok   patriaci   do zaniknutého   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   nebol   vyporiadaný   dohodou a v trojročnej lehote nebola podaná na súd žaloba o jeho vyporiadanie, nehnuteľnosť je v podielovom   spoluvlastníctve   žalovaného   a   sťažovateľky,   pričom   každý   z   nich   je   jej podielovým   spoluvlastníkom   v   ¼   k   celku.   Žalovaný   po   šiestich   rokoch   po   tom,   čo   sa z nehnuteľnosti (v ktorej bývala sťažovateľka so svojou matkou) odsťahoval, vnikol do nej, vyhrážal sa sťažovateľke usmrtením, jej matke opakovane v priebehu rokov 2003 – 2005 prikazoval,   aby   sa   vysťahovala   do   domova   dôchodcov,   a   aj   inak   (konaním   podrobne popísaným   v   žalobe)   sa   opakovane   správal   spôsobom,   ktorým   hrubo   porušoval   dobré mravy.   Žalobkyňa   poukazovala   na   to,   že   žalovaný   takto   konal   napriek   jej   zlému zdravotnému stavu a vysokému veku (78 rokov). V súvislosti s konaním žalovaného sa viedlo   proti   nemu   trestné   konanie   i   priestupkové   konania.   Právna   predchodkyňa sťažovateľky preto žiadala vrátiť dar podľa § 630 Občianskeho zákonníka. Po tom, čo pôvodná žalobkyňa... zomrela, okresný súd v konaní pokračoval so sťažovateľkou a J. T. (ďalej len „žalobca v 2. rade“) ako žalobcami, ktorí žalobu zmenili tak, že sa domáhali uloženia   povinnosti   žalovanému   vrátiť   do   dedičstva   po   ich   právnej   predchodkyni spoluvlastnícky   podiel   k   nehnuteľnosti   vo   veľkosti   ¼.   Okresný   súd   uznesením   č.   k. 10 C 160/2007-107 z 12. februára 2008 konanie zastavil pre prekážku res iudicata, jeho rozhodnutie   však   bolo   zrušené   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   11 Co 82/2008-122 z 10. septembra 2008 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k. 10 C 160/2007-215 z 9. júna 2009 tak,   že žalobe sťažovateľky (a žalobcu v 2.   rade)   vyhovel   a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcom trovy konania. Mal za preukázané, že žalovaný sa správal voči pôvodnej žalobkyni, ako aj voči sťažovateľke spôsobom, ktorý je hrubým porušením dobrých mravov a prejavom hrubého nevďaku voči darkyni a osobe jej blízkej. Okresný súd uviedol, že takýmto   konaním   bolo   najmä   oslovovanie   hrubými   výrazmi   sťažovateľky   a   jej   matky. Konanie žalovaného bolo preukázané i svedeckými výpoveďami svedkov J. S. a V. Z., o vierohodnosti   výpovedi   ktorých   nemal   okresný   súd   dôvod   pochybovať,   čím   bola vyvrátená aj obrana žalovaného, ktorý tvrdil, že v čase od 18. októbra 2004 do 31. októbra 2008 v dome ani vo dvore, kde sťažovateľka s matkou bývali, vôbec nebol.

Proti tomuto rozsudku podal 13. júla 2009 žalovaný s poukazom na § 205 ods. 2 písm. d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) (nesprávne vyhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania a nesprávne právne posúdenie veci) odvolanie, ktorým žiadal   napadnutý   rozsudok   zmeniť a žalobu zamietnuť.   Uviedol,   že   podľa   jeho   názoru v konaní nebolo preukázané také   jeho správanie,   ktoré   by   odôvodňovalo   vrátenie   daru, zotrval na tvrdení, že v nehnuteľnosti v čase od 18. októbra 2004 do 31. októbra 2008 vôbec nebol,   a zdôraznil,   že pri   výsluchu   svedkov   boli   svedkom   kladené   navádzajúce   otázky. Poukázal   i na   rozdiely   v   obsahu   výpovedí   svedkov,   tak   ako   sú   uvedené   v   zápisnici z pojednávania a skutkovými zisteniami z nich uvedenými v odôvodnení rozsudku.Krajský   súd   uznesením   č.   k.   5   Co   352/2009-295   zo   4.   marca   2010   rozsudok okresného   súdu   zrušil   a   vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Rozhodol   tak s poukazom na ustanovenie § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP a uviedol, že takto postupoval z dôvodu,   že   súd   prvého   stupňa   odňal   žalovanému   možnosť   konať   pred   súdom   a   vec nesprávne právne posúdil tým, že nedostatočne zistil skutkový stav. Poukázal najmä na to, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu je nedostatočné a nepostačuje pre záver, že žaloba je dôvodná, ako aj na to, že nebola vykonaná konfrontácia medzi žalovaným a svedkom S. Uložil okresnému súdu zopakovať výsluch svedkov v súvislosti s tvrdeniami žalovaného, že zachránil pôvodnej žalobkyni život privolaním rýchlej zdravotnej pomoci, uložil zistiť zo záznamu o privolaní rýchlej zdravotnej pomoci, či je toto tvrdenie žalovaného pravdivé, a poukázal   na   nedostatočné   odôvodnenie   záveru   okresného   súdu   o tom,   že   konaním žalovaného bola dosiahnutá potrebná intenzita rozporu s dobrými mravmi, ktorú vyžaduje § 630 Občianskeho zákonníka.

Proti   tomuto rozhodnutiu   krajského   súdu   podala sťažovateľka dovolanie,   ktorého prípustnosť odôvodnila § 236 ods. 1 a § 237 písm. f) a g) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom   a   rozhodovanie   vylúčeným   sudcom   alebo   nesprávne   obsadeným   súdom) a dovolaciemu súdu navrhla napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V dovolaní sťažovateľka uviedla, že v odvolacom konaní bola odňatá zákonnému sudcovi, pretože podľa rozvrhu práce Krajského súdu v Košiciach pre rok 2009 (ďalej len „rozvrh práce“) mal o odvolaní žalovaného rozhodnúť odvolací senát v rovnakom zložení,   v   akom   rozhodoval   už   prv   o   odvolaní   sťažovateľky   proti   uzneseniu   č.   k. 10 C 160/2007-107 z 12. februára 2008, teda vo veci vedenej pred krajským súdom pod sp. zn. 11 Co 82/2008, keď predsedom senátu bola JUDr. J. Č. Pri rozhodovaní vo veci sp. zn. 5 Co 352/2009 bol predsedom senátu JUDr. J. S. Sťažovateľka v dovolaní vytkla krajskému súdu i to, že hoci žalovaný odôvodnil svoje odvolanie iba odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP (nesprávne vyhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania a nesprávne právne posúdenie veci), a teda neuviedol odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c) OSP, a navyše, napriek tomu, že odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil prvostupňový súd, zrušil rozsudok okresného súdu, a tým prekročil rozsah svojej právomoci danej mu § 212 ods. 1 a 3 OSP.

Sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu č. k. 5 Co 352/2009-295 zo 4. marca 2010 podala aj sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej žiadala ústavný súd, aby vydal nález, ktorým   konštatuje, že   postupom   a uznesením   krajského súdu   č.   k. 5 Co 352/2009-295 zo 4. marca 2010 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a ktorým uznesenie krajského súdu č. k. 5 Co 352/2009-295 zo 4. marca 2010 zruší. Ústavný súd túto sťažnosť odmietol   pre   neprípustnosť   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   400/2010-21   z   30.   septembra   2010 po zistení, že proti rovnakému uzneseniu krajského súdu bolo podané aj dovolanie.Najvyšší súd o podanom dovolaní rozhodol uznesením sp. zn. 2 Cdo 230/2010 tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, že odvolací súd zrušil rozhodnutie prvostupňového súdu z dôvodu, že žalovanému bola odňatá možnosť konať pred súdom v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového   súdu,   pričom   vo   vzťahu   k   tomuto   dôvodu   je   nerozhodné,   či   žalovaný vo svojom odvolaní takýto dôvod označil, alebo nie, pretože odvolací súd mal povinnosť na takúto vadu prihliadať, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky, podľa ktorého vo veci nerozhodoval na odvolacom súde zákonný sudca, najvyšší súd uviedol, že sťažovateľkou označený princíp vyplývajúci z rozvrhu práce odvolacieho súdu, podľa ktorého mal vo veci rozhodovať senát rovnakej predsedníčky, aký rozhodoval o skoršom odvolaní sťažovateľky v rovnakej veci, nebol porušený, pretože tento princíp sa vzťahuje iba na meritórne rozhodovanie, zatiaľ čo skoršie odvolanie sťažovateľky smerovalo proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania pre prekážku res iudicata.Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 352/2009-295 zo 4. marca 2010 odôvodnila tým, že toto rozhodnutie porušuje zákon, je krajne arbitrárne, neudržateľné a je v priamom rozpore s podstatou práva na spravodlivý proces. Krajský súd bol v odvolacom konaní nesprávne obsadený, pretože z rozvrhu práce sp. zn. 1 Spr R/73/2008, s. 64 a nasl. (Pravidlá   prideľovania   vecí,   ods.   1   a   3)   vyplýva,   že   v   občianskoprávnych   agendách v prípade,   ak   už   raz   odvolací   súd   rozhodoval   vo   veci   o podanom   odvolaní,   o   ďalšom odvolaní v rovnakej veci rozhoduje senát v rovnakom zložení, čo vo veci sťažovateľky nebolo rešpektované, pretože o skoršom odvolaní sťažovateľky (proti uzneseniu o zastavení konania)   rozhodoval   senát   predsedníčky   JUDr. J.   Č.   a   o   napadnutom   rozhodnutí   senát predsedu   JUDr.   J.   S.   K porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľky   krajským súdom došlo aj tým, že hoci odvolanie žalovaného bolo odôvodnené odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP, krajský súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP, teda z iných dôvodov a bez toho, aby boli naplnené; to   všetko   napriek   jeho   viazanosti   rozsahom   podaného   odvolania.   Krajský   súd   zrušil prvostupňové rozhodnutie z dôvodu, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil tým,   že   nedostatočne   zistil   skutkový   stav,   a   z   dôvodu,   že   prvostupňový   súd   odňal žalovanému svojím postupom možnosť konať pred súdom. Takto ale postupoval krajský súd napriek tomu, že sa nezmieňuje vôbec o tom, že by prvostupňový súd nesprávne právne vec posúdil tým, že na jej posúdenie použil ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka. Žalovaný v podanom odvolaní nenamietal to, že by prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a navyše sám sa na pojednávaní pred okresným súdom 9. júna 2009 vyjadril, že nemá ďalšie návrhy na dokazovanie. Odvolací súd bol v zmysle § 213 ods. 1 OSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil okresný súd. V odvolaní žalovaný nenamietal ani to, že by mu bola odňatá prvostupňovým súdom   možnosť konať pred súdom. Je pravdou, že odvolací súd v zmysle § 212 ods. 3 OSP má možnosť prihliadať na vady konania aj bez toho, aby ich odvolateľ v odvolaní výslovne namietal, avšak iba v prípade, ak tieto vady museli mať za následok   nesprávne rozhodnutie vo   veci.   To   však vo veci   sťažovateľky nebolo splnené. Tým krajský súd prekročil rozsah svojej právomoci danej mu § 212 ods. 1 OSP.   Z   obsahu   spisu   okresného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   postupoval   v   súlade s Občianskym súdnym poriadkom, urobil správne skutkové závery na základe vykonaných dôkazov a vec aj správne právne posúdil.

Tvrdené porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 230/2010 z 31. marca 2011 sťažovateľka odôvodnila tým, že najvyšší súd sa meritórne jej dovolaním nezaoberal, odmietol ho bez toho, aby boli pre takýto postup splnené zákonné podmienky. Vychádzal z názoru, podľa ktorého tvrdenie sťažovateľky   o tom,   že   vo   veci   mal   na   krajskom   súde   rozhodovať   rovnaký   senát,   aký rozhodoval v jej veci už prv, by obstálo iba vtedy, ak by odvolací súd v prvom prípade rozhodoval vo veci samej. Vo veci sťažovateľky však prvý raz odvolací súd meritórne nerozhodoval, pretože rozhodoval o odvolaní proti uzneseniu o zastavení konania, a teda nejde o rozhodnutie vo veci samej. Tento názor najvyššieho súdu je však podľa názoru sťažovateľky založený na takom výklade ustanovení rozvrhu práce krajského súdu, ktorý nezodpovedá jeho účelu a zmyslu. Je síce pravdou, že v rozhodnutí o zastavení konania sa nerozhoduje o oprávnenosti nárokov žalobcu, ale na druhej strane nejde iba o procesné rozhodnutie   porovnateľné   napríklad   s   rozhodnutiami   o   vedení   konania.   Podľa   názoru sťažovateľky aj pri nejasnom vymedzení pojmu „rozhodnutie vo veci samej“ je zrejmé, že aj v prípade ak odvolací súd už prv rozhodoval o odvolaní proti uzneseniu o zastavení konania,   mal   o ďalšom   odvolaní   rozhodovať   rovnaký   senát   –   uznesením   o   zastavení konania sa   konanie končí;   odvolania   proti   uzneseniam, ktorými sa   nerozhodne vo veci samej, sa nepredkladajú v priebehu konania na rozhodnutie odvolaciemu súdu (§ 209 ods. 2 OSP).   Dovolací   súd   pri   výklade   pojmu   rozhodnutia   vo   veci   samej   použil   reštriktívny výklad, nevzal do úvahy osobitosti uznesenia o zastavení konania. Dovolanie sťažovateľky bolo však prípustné nielen s poukazom na § 237 písm. g) OSP, ale aj s poukazom na § 237 písm. f) OSP. Dovolací súd sa dostatočne nezaoberal argumentáciou sťažovateľky uvedenou v dovolaní a nevysporiadal sa s ňou (najmä pokiaľ ide o viazanosť skutkovým stavom tak, ako   ho   zistil   prvostupňový   súd,   a   rozhodovanie   odvolacieho   súdu   nad   rámec   dôvodov odvolania znamenajúce nemožnosť rozhodnúť tak, ako odvolací súd rozhodol). Ak dovolací súd prisvedčil názoru krajského súdu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia okresného súdu pre nedostatok dôvodov, odchýlil sa tým od vlastnej stabilnej judikatúry, jeho rozhodnutie je ojedinelé a bezprecedentné.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním   a o postavení jeho sudcov   ustanoví zákon. Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené   predovšetkým   v   §   49   až   §   56   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   sťažnosťou   namietala porušenie   svojho   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 352/2009-295 zo 4. marca 2010 a postupom uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 230/2010 z 31. marca 2011.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   rozhodujúc   o   predchádzajúcej   sťažnosti   sťažovateľky   namietajúcej porušenie rovnakých základných práv uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 352/2009-295 zo 4. marca 2010 v uznesení č. k. II. ÚS 400/2010-21 z 30. septembra 2010 konštatoval, že lehotu na podanie (tejto) ústavnej sťažnosti bude považovať za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   krajského   súdu,   ak   bude   zachovaná vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu o paralelne podanom dovolaní.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   k   porušeniu   ňou   označených   základných   práv   došlo   tak rozhodnutím krajského súdu č. k. 5 Co 352/2009-295 zo 4. marca 2010, ako aj rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 230/2010 z 31. marca 2011. K porušeniu ňou označených základných práv rozhodnutím krajského súdu č. k. 5 Co 352/2009-295 zo 4. marca 2010 malo dôjsť tým, že toto rozhodnutie je arbitrárne, nedostatočne odôvodnené, ako aj tým, že bolo vydané nezákonným senátom odvolacieho súdu, a tým, že jeho vydaním prekročil krajský súd svoju právomoc. K porušeniu základných práv dovolacím súdom malo dôjsť tým,   že   dovolací   súd   odmietol   jej   dovolanie   napriek   tomu,   že   boli   splnené   všetky podmienky na jeho meritórne prerokovanie.

Krajský súd odôvodnil uznesenie č. k. 5 Co 352/2009-295 zo 4. marca 2010 takto: „Odvolací   súd   bez   nariadenia   pojednávania   (§   214   ods.   2   O.s.p.   -   v   ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods. 1 možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a rozsudok vo všetkých výrokoch zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p., lebo súd prvého stupňa účastníkovi konania jeho postupom odňal možnosť konať pred súdom a ďalej nesprávne vec právne posúdil tým, že nedostatočne zistil skutkový stav. S poukazom na § 221 ods. 2 O. s. p., ak dovolací súd zruší rozhodnutie môže podľa povahy veci vrátiť vec   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie,   prerušiť   konanie,   zastaviť   konanie   alebo postúpiť   vec   orgánu   do   právomoci   ktorého   vec   patrí,   preto   odvolací   súd   po   zrušení rozsudku vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. je daný vtedy, ak pred súdom bol taký postup v konaní, že vo všeobecnosti znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných   práv,   ktoré   mu   O.s.p.   priznáva   a   ktorý   sa   prejavil   už   v   priebehu   konania a nielen pri rozhodovaní.

Neúplnosť zistenia skutkového stavu podľa § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (preto, že ju nepovažoval za rozhodujúcu pre vec), avšak samotná okolnosť, že by nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté nemôžu byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Účastník, ktorý odvolaním uplatnil tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý hoci bol navrhovaný – nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré síce boli tvrdené, avšak súd nezisťoval. Súdom prvého stupňa vykonané dôkazy zatiaľ nedávajú dostatočný podklad pre úplné zistenie skutkového stavu a zároveň spochybňujú záver urobený súdom prvého stupňa, že boli splnené podmienky na vrátenie daru podľa § 630 OZ....

Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné alebo závažné pochybnosti.

Zákonná úprava obsiahnutá v ust. § 120 O.s.p. rešpektuje zásadné rozdiely medzi sporovým a nesporovým konaním. Zároveň akceptuje tú skutočnosť, že vzhľadom k povahe oboch týchto konaní, dokazovanie v sporovom konaní je založené na iných základoch ako dokazovanie   v   konaní   nesporovom,   sporové   konanie   je   totiž   ovládané   prejednávacou zásadou, ktorá je tradične historicky chápaná tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania.

Zákon v ust.   §   120 ods.   1 veta tretia   O.s.p.   vychádza   z toho,   že   súd   nie   je pri vykonávaní dôkazov odkázaný len na formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa možnosť vykonať aj iné, účastníkmi konania nenavrhované dôkazy. Ich vykonanie však podmieňuje ich výnimočnosťou ako aj nevyhnutnosťou pre rozhodnutie vo veci. Ide teda o také dôkazy, ktoré vyplynú z doterajšieho priebehu konania bez toho, aby zákon ukladal   súdu   povinnosť   takéto   dôkazy   vyhľadávať.   Právo   súdu   vykonať   aj   účastníkmi konania neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostáva len v polohe možnosti a nie povinnosti. Je preto na súde, aby v každom konkrétnom prípade posúdil, či výnimočne vykoná aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z uvedeného vyplýva, že ak dôkaz potrebný a nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci vyjde v priebehu konania najavo a súd má o ňom vedomosť, bez ohľadu na návrhy účastníkov konania môže a zároveň aj musí súd výnimočne takýto dôkaz vykonať. Súd po takýchto dôkazoch nepátra, pretože je vecou účastníkov, aby ich vykonanie navrhli a aby sa starali o svoje práva....

...   dokazovanie   je   náročná   činnosť,   ktorú   vykonáva   predseda   senátu   alebo samosudca; vykonanie jednotlivých úkonov pri dokazovaní môže sa zveriť členom senátu. Namiesto otázky nie je prípustné so svedkom polemizovať, klásť mu sugestívne otázky alebo kapciózne otázky, ktoré vychádzajú z nepodloženého predpokladu. O prípustnosti otázok rozhoduje predseda senátu alebo samosudca.

Podľa ustálenej súdnej praxe (rozsudok NS ČSR sp. zn. Cdon 385/96) je treba odlíšiť vykonanie   dôkazu   svedeckou   výpoveďou,   lebo   tento   dôkaz   je   špecifický   práve   tým,   že vychádza zo skutočností, ktoré príslušná osoba vníma svojimi zmyslami a ktorá súdu svojou výpoveďou   sprostredkuje   bez toho,   že by o   nej   mohla   či   mala urobiť   pre súd   záväzné skutkové závery.

Z obsahu rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že len svedkovia ako aj nebohá matka žalobkyne potvrdili pri výpovedi (J. S. a V. Z.), že od 18.10.2004 do 31.10.2008 bol v dome   žalovaný.   Správanie   sa   žalovaného   voči   nebohej   matke   žalobkyne   (pôvodnej žalobkyni),   ktorú   mal   oslovovať   hrubými   výrazmi,   súd   považoval   za   hrubé   porušenie dobrých mravov a bola dosiahnutá potrebná intenzita podľa § 630 OZ, ktorá sa vyžaduje ako predpoklad dôvodnosti vrátenia daru.

Takéto odôvodnenie rozsudku v konaní o vrátenie daru je stručné a nepostačujúce a nepostačuje pre záver, že žaloba je dôvodná. Z obsahu zápisnice o výsluchu svedkov nesporne vyplýva, že svedkyni V. Z. ako aj svedkovi J. S. boli kladené otázky zo strany súdu ako   aj   účastníkov,   ale   keďže   žalovaný   namietal   svedka   J.   S.   a nebola   vykonaná konfrontácia, nemožno považovať uvedené výsluchy za dostatočný dôkaz, že títo svedkovia vypovedali úplne a pravdivo a to aj so zreteľom na to, že pôvodná žalobkyňa Z. M. mala veľmi dobre vychádzať so žalovaným. Napokon treba prisvedčiť žalovanému, že ak nikdy svojej svokre neublížil a mal ju rád, lebo sa mu starala o deti z manželstva, robili spolu v záhrade, trpela ischemickou chorobou srdca, mala chorobu mozgu, cukrovku a bola po infarkte, vzhľadom na jej zdravotný stav a tvrdenie žalovaného, že jej mal zachrániť život v čase, keď žalobkyňa v 1. rade bola s deťmi na liečení v T., jej privolal rýchlo zdravotnícku pomoc, nemožno preto považovať záver súdu prvého stupňa za jednoznačný a spôsobilý pre vyhovenie žaloby o vrátenie podielu na nehnuteľnosti do dedičstva po Z. M..

Po vrátení veci súdu prvého stupňa okrem opätovného výsluchu svedkov, zistí zo záznamu   o   privolaní   rýchlej   zdravotníckej   pomoci   právnej   predchodkyne   žalobcov,   či tvrdenia žalovaného v odvolaní sú pravdivé, či on privolával zdravotnícku pomoc v čase neprítomnosti žalobkyne v 1. rade, prípadne vykoná aj iné dôkazy navrhnuté žalovaným a až po riadnom a úplnom zistení skutkového stavu súd prvého stupňa opätovne rozhodne vo veci.

Odvolací súd ešte dodáva, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa o vyhovení žaloby   o   vrátení   daru,   keď   nebola   dostatočne   odôvodnená   a   vysvetlená   dosiahnutá potrebná intenzita, ktorú § 630 vyžaduje ako predpoklad dôvodnosti vrátenia daru, skutkový stav   bol   zistený   len   na   základe   vykonaných   dôkazov   výsluchmi   svedkov   a   oslovovanie hrubými výrazmi s tým, že žalovaný mal právnu predchodkyňu žalobcov oslovovať hrubými výrazmi, ktoré sa považujú za hrubé porušenie dobrých mravov, zatiaľ nepostačuje pre záver   o dôvodnosti   žaloby   o   vrátenie   daru   a   napokon   spôsobuje,   že   toto   odôvodnenie neumožnilo   žalovanému   riadne   odôvodniť   odvolanie   proti   rozsudku,   keďže   súd   prvého stupňa sa nezaoberal jeho námietkami v konaní, že v čase od 18.10.2004 do 31.10.2008 vôbec nebol v dome ani na dvore, kde býva žalobkyňa v 1. rade a kde bývala aj pôvodná žalobkyňa   Z.   M..   Doplnenie   dokazovania   nemôže   vykonať   odvolací   súd,   lebo   tým   by nahradil súd prvého stupňa ako 1. inštanciu vo veci, keďže platí dvojinštančnosť konania v procese (čl. 46 Ústavy a čl. 6 bod 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv).“

Najvyšší súd uznesenie súdu sp. zn. 2 Cdo 230/2010 z 31. marca 2011 odôvodnil takto: «Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241   ods.   1   O.s.p.)   skúmal bez nariadenia dovolacieho   pojednávania   (§   243a ods.   1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. O.s.p. možno napadnúť dovolaním.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu   Súdnemu   dvoru   Európskych   spoločenstiev   [§   109   ods.   1   písm.   c/]   na   zaujatie stanoviska   (§   239   ods.   1   písm.   b/   O.s.p.).   Dovolanie   je   v   zmysle   §   239   ods.   2   O.s.p. prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého   stupňa,   ak   a)   odvolací   súd   vyslovil   vo   svojom   potvrdzujúcom   uznesení,   že   je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolaním   napadnuté   uznesenie   nevykazuje   znaky   žiadneho   z   týchto   rozhodnutí, prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.

S   prihliadnutím   na   námietky   dovolateľky   a   tiež   vzhľadom   na   zákonnú   povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods.   1 O.s.p.)   skúmať vždy,   či napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací súd sa zaoberal aj otázkou, či sa v konaní na súde nižšieho stupňa nevyskytla niektorá   z   týchto   vád.   V   zmysle   §   237   O.s.p.   je   dovolanie   prípustné   proti   každému rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   a)   sa   rozhodlo   vo   veci,   ktorá   nepatrí   do   právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa   nepodal   návrh   na   začatie   konania,   hoci   podľa   zákona   bol   potrebný,   f)   účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O.s.p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou § 237   O.s.p.,   ale   nastáva   až   vtedy,   ak   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   vadou   uvedenou   v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí. Vady v zmysle § 237 a/, b/, c/, d/, e/ O.s.p. dovolateľka nenamietala, tieto v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

Dovolateľka namietala procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú videla v tom, že odvolací súd prekročil rozsah svojej právomoci, pretože je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. Ďalej uviedla, že z odôvodnenia rozhodnutia jej nie je zrejmé, v čom podľa odvolacieho súdu spočívalo odňatie možnosti konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Zo spisu je zrejmé, že žalovaný napadol rozsudok okresného súdu v celom rozsahu. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu bolo stručné a nepostačujúce pre záver, že žaloba je dôvodná. Konštatoval, že nebola dostatočne   odôvodnená   a   vysvetlená   dosiahnutá   intenzita,   ktorú   §   630   Občianskeho zákonníka vyžaduje ako predpoklad dôvodnosti vrátenia daru. Z uvedeného vyplýva, že túto vadu odvolací súd videl v nedostatočnom odôvodnení prvostupňového rozhodnutia, resp. v jeho nepreskúmateľnosti (táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania). Na vady konania pred súdom prvého stupňa mal odvolací súd povinnosť prihliadať, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Preto nie je dôležité, či ju žalovaný vo svojom dovolaní uviedol, alebo nie. Dôvody odvolania pritom neposudzuje odvolací súd len podľa toho, ako ich odvolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vada v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nebola v dovolacom konaní zistená. To, že túto vadu zistil odvolací súd viedlo k zrušeniu rozsudku prvostupňového súdu.

Dovolateľka ďalej namietala procesnú vadu v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p., ktorú videla   v   porušení   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   pretože   podľa   názoru dovolateľky v danej veci nekonal zákonný sudca. Zo spisu vyplýva, že o odvolaní proti uzneseniu o zastavení konania pre prekážku právoplatne rozhodnutej veci (§ 159 ods. 3 O.s.p.) rozhodoval senát Krajského súdu v Košiciach 11 Co, pričom jeho predsedníčkou bola JUDr. J. Č. O odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava z 9. júna 2009 č. k. 10 C 160/2007-215 (a o odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava z 10. decembra 2009 č.   k.   10   C 160/2007-267   /predbežné opatrenie/)   rozhodoval senát Krajského súdu v Košiciach 5 Co, pričom jeho predsedom bol JUDr. J. S. Dovolateľka má za to, že aj v druhom prípade mal o odvolaní rozhodovať senát JUDr. J. Č. poukazujúc na v tom   čase   účinný   rozvrh   práce   (súd   bol   nesprávne   obsadený).   Podľa   rozvrhu   práce Krajského   súdu   v   Košiciach   na   rok   2009,   bod   1/   „Pravidiel   prideľovania   veci“ v jednotlivých   občianskoprávnych   agendách   veci,   ktoré   napadnú   na   krajský   súd po 1. januári   2009   sa   prideľujú   senátom   /samosudcom/   náhodným   výberom   pomocou aplikácie. Výnimkou z uvedenej zásady podľa bodu 3/ „Pravidiel prideľovania veci“ sú veci, ktoré boli zrušené senátu /sudcovi/ v dôsledku odvolania alebo dovolania Najvyšším súdom Slovenskej republiky /alebo boli zrušené Ústavným sudom Slovenskej republiky/, ktoré boli vo veci samej a o predbežnom opatrení zrušené odvolacím súdom a vrátené súdu prvého   stupňa,   sa   po   opätovnom   predložení   odvolaciemu   súdu   pridelia   tomu   istému senátu /samosudcovi/, v ktorom je zadelený sudca, ktorý vec referoval. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že v predmetnej veci nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. z nasledovných dôvodov. V danom prípade je predmetom konania určenie, že žalobcami   označený   podiel   na   špecifikovaných   nehnuteľnostiach   patrí   do   dedičstva   po poručiteľke. V zmysle § 152 ods. O.s.p. o veci samej sa rozhoduje rozsudkom. To znamená, že o veci samej rozhoduje súd rozsudkom len v prípade meritórneho rozhodnutia. Uznesenie okresného   súdu   o   zastavení   konania   pre   prekážku   právoplatne   rozhodnutej   veci   nie   je rozhodnutie vo veci samej (Porovnaj napr. uznesenie NS ČR z 23. novembra 2010 sp.zn. 26 Cdo 3591/2009). Tu išlo o procesné rozhodnutie (neskôr zrušené odvolacím súdom). Obsah jeho výroku sa totiž nedotýkal predmetu konania. Vecou samou sa totiž rozumie nárok, ktorý je predmetom konania aj s príslušenstvom (porovnaj Marek Števček, Svetlana Ficová a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár, Praha 2009, str. 359, Ján Mazák a kol. Základy   občianskeho   procesného   práva,   Bratislava   2007,   str.   321-322).   Z   uvedeného vyplýva, že o odvolaní proti rozsudku okresného súdu vo veci samej nemusel rozhodovať ten istý senát,   ktorý rozhodoval o odvolaní proti uzneseniu procesnej povahy.   Vychádzajúc z rozvrhu práce odvolacieho súdu možno konštatovať,   že nešlo o výnimku z „Pravidiel prideľovania veci“ tak, ako sa mylne dovolateľka domnievala. Senát 11 Co nerozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu o veci samej, preto po opätovnom predložení odvolaciemu súdu nebola vec pridelená senátu 11 Co, pretože nešlo o výnimku z „Pravidiel prideľovania veci“ podľa bodu 3/ rozvrhu práce.

Nakoľko prípustnosť dovolania žalobkyne 1/ nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jej dovolanie v súlade s § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.»

Ako vyplynulo z rozvrhu práce krajského súdu, ktorý si ústavný súd od krajského súdu vyžiadal, tento v časti občianskoprávnej agendy obsahuje pod marginálnou rubrikou „Pravidlá prideľovania veci“ (s. 64 a nasl.) v bode 1 základné pravidlo prideľovania vecí, podľa ktorého „V jednotlivých občianskoprávnych agendách veci, ktoré napadnú na krajský súd   po   1.   1.   2009,   sa   prideľujú   senátom   (samosudcom)   náhodným   výberom   pomocou aplikácie. Ak vec nemožno prideliť náhodným výberom pomocou aplikácie, pridelí sa po vyznačení   hodiny   a   minúty   nápadu   podateľňou   rovnomerne   podľa   číselného   označenia senátov.“ a   v   bode   3   písm.   a)   výnimku   z   tohto   pravidla   formulovanú   takto: „Ďalšou výnimkou zo zásady uvedenej pod bodom 1/ sú veci, ktoré boli zrušené senátu (sudcovi) v dôsledku odvolania alebo dovolania Najvyšším súdom SR (alebo boli zrušené Ústavným súdom SR), ktoré boli vo veci samej a o predbežnom opatrení zrušené odvolacím súdom a vrátené súdu prvého stupňa, sa po opätovnom predložení odvolaciemu súdu pridelia tomu senátu (samosudcovi), v ktorom je zadelený sudca, ktorý vec referoval.“

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu č. k. 5 Co 352/2009-295 zo 4. marca 2010. Sťažovateľka porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru videla v tom, že krajský súd zrušil prvostupňové rozhodnutie, hoci pre to neboli splnené podmienky ustanovené Občianskym súdnym poriadkom. Jeho rozhodnutie je navyše nedostatočne odôvodnené, pretože z neho nemožno zistiť, v čom prvostupňový súd nesprávne   právne   vec   posúdil   tým,   že   na   jej   posúdenie   použil   ustanovenie   §   630 Občianskeho zákonníka. Krajský súd bol podľa názoru sťažovateľky viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil okresný súd. Prihliadnuť na vady konania bez toho, aby boli odvolateľom namietané, možno len vtedy, ak tieto vady museli mať za následok nesprávne rozhodnutie   vo   veci,   čo   sa   však   v   tomto   prípade   nestalo.   Druhým dôvodom   porušenia sťažovateľkou označených práv malo byť to, že na krajskom súde rozhodoval v jej veci nezákonný sudca.

Podľa § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) OSP odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že...

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,... f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.Podľa § 213 ods. 1 OSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Podľa   §   212   ods.   3   OSP   na   vady   konania   pred   súdom   prvého   stupňa   prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa § 221 ods.1 písm. f) a h) OSP súd rozhodnutie zruší, len ak... f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,...

h)   súd   prvého   stupňa   nesprávne   vec   právne   posúdil   tým,   že   nepoužil   správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje   rozhodnutie,   k   záveru,   že   táto   argumentácia   v   sťažnosti   sťažovateľky   neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, a rovnako tak odôvodnil aj procesný postup, ktorý zvolil, teda zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa a vrátenie veci na ďalšie konanie prvostupňovému   súdu.   Odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   preto   spĺňa   všetky   požiadavky vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   vo   vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľka vo vzťahu k rozsudku krajského súdu však ďalej tvrdila, že tento je založený   na   takom   výklade   a   aplikácii   dotknutých   (procesno)   právnych   noriem,   ktorý nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd považuje aplikáciu procesnoprávnych ustanovení Občianskeho súdneho poriadku krajským súdom za takú, ktorá je zlučiteľná s čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský   súd   pri   svojom   rozhodovaní   správne   dospel   (aj)   na   základe   citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku k záveru, podľa ktorého v danom prípade neboli splnené podmienky ani na potvrdenie a ani na zmenu napadnutého rozhodnutia okresného súdu.   Rozhodnutie   okresného   súdu   nebolo   totiž   možné   považovať   za   správne,   pretože správnym rozhodnutím vo veci je iba rozhodnutie riadne odôvodnené. Pokiaľ rozhodnutie prvostupňového súdu takto odôvodnené nie je, a je preto nepreskúmateľné, nemožno ho považovať ani za formálne správne a nemožno hovoriť ani o tom, že by ho odvolací súd mohol meritórne preskúmať a dospieť k záveru o tom, či bolo správne obsahovo. Keďže už len z tohto dôvodu boli splnené vo vzťahu k rozhodnutiu prvostupňového súdu podmienky na jeho zrušenie,   krajský   súd   nemohol   svojím   zrušujúcim   rozhodnutím   prekročiť   svoju právomoc.   Keďže   rozhodovaním   o   žalobe sťažovateľky   z   hľadiska,   či   je,   alebo   nie   je namieste jej vyhovieť, sa bude okresný súd ešte zaoberať, z tohto pohľadu sa javí ďalšie preskúmavanie rozhodnutia krajského súdu ústavným súdom za predčasné. Pokiaľ krajský súd uložil okresnému súdu doplniť dokazovanie (tak ako to odôvodnil krajský súd), ide o dôkazy, ktoré je súd povinný vykonať v záujme riadneho zistenia skutkového stavu aj bez návrhov   účastníkov,   pretože   potreba   ich   vykonania   vyplynula   z   doterajších   výsledkov dokazovania. Nemožno preto prisvedčiť ani argumentom sťažovateľky o tom, že krajský súd prekročil svoju právomoc tým, že s poukazom na obsah odvolania žalovaného uložil okresnému   súdu   dokazovanie   doplniť.   Krajský   súd   bol   povinný   hľadať   skutočné spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi a nepristupovať k rozhodovaniu v ich veci   iba   formalisticky,   pričom   túto   požiadavku   naplnil.   Tak   ako   na   to   ostatne   správne poukázal aj najvyšší súd, obsah odvolania bol krajský súd povinný posudzovať nielen podľa označenia dôvodov odvolania, ale podľa obsahu podaného odvolania žalovaným. Ostatne aj ústavný súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu, podľa ktorého rozsudok okresného súdu   bol   nedostatočne   odôvodnený,   keď   z   neho   nemožno   zistiť,   z   akých   dôvodov   (aj v kontexte   rozhodovacej   praxe   všeobecných   súdov   k   tejto   otázke)   považoval   konanie žalovaného   spočívajúce   (zrejme   iba)   v   oslovovaní   sťažovateľky   a   jej   matky   hrubými výrazmi za také, ktoré napĺňa podmienky vyžadované § 630 Občianskeho zákonníka pre vrátenie daru. Záver o správnosti právneho posúdenia veci možno urobiť iba vtedy, ak je na vec aplikované ustanovenie právneho poriadku, ktoré sa na ňu vzťahuje, a súčasne je takéto ustanovenie aj vykladané správnym spôsobom.

Pokiaľ sťažovateľka namietala, že vo veci rozhodoval nezákonný senát, posúdenie dôvodnosti tejto jej argumentácie sa v zásade redukuje na posúdenie ústavnej konformnosti výkladu pojmu rozhodnutia „vo veci samej“ v už citovanom bode 3 Pravidiel prideľovania vecí v rozvrhu práce krajského súdu. V situácii, keď je zrejmé, že vec bola pridelená senátu náhodným výberom, rozpor tohto postupu s rozvrhom práce krajského súdu by mohol byť daný iba v prípade, ak by sa na pridelenie tejto veci mala vzťahovať uvedená výnimka. Podľa bodu 3 Pravidiel prideľovania vecí sa takto vec nepridelí (okrem iného aj) vtedy, ak ide o vec, ktorá už prv „bola vo veci samej... zrušená odvolacím súdom a vrátená súdu prvého stupňa“, pretože takáto vec „sa po opätovnom predložení odvolaciemu súdu pridelí tomu senátu (samosudcovi), v ktorom je zadelený sudca, ktorý vec referoval“. Sťažovateľka zastáva názor, podľa ktorého rozhodnutie o zastavení konania je rozhodnutím vo veci samej a iný výklad tohto pojmu nie je prípustný, pretože popiera účel a zmysel tohto ustanovenia rozvrhu práce krajského súdu.

Účelom a zmyslom citovaných ustanovení rozvrhu práce krajského súdu je dosiahnuť stav,   ktorý   je   charakteristický   tým,   že   v   prípade,   ak   sa   senát   už   prv   vecou   meritórne zaoberal, je namieste, aby o takejto veci rozhodoval znova rovnaký senát (sudca). Zaoberať sa meritórne vecou sťažovateľky znamená zaoberať sa skúmaním existencie a naplnenia zákonných dôvodov na vrátenie daru. Pri posudzovaní danosti procesnej prekážky brániacej prerokovaniu veci, resp. správnosti záveru prvostupňového súdu o takejto otázke odvolacím súdom   (rozhodovanie   o   odvolaní   proti   uzneseniu   o   zastavení   konania   pre   nedostatok podmienok   konania)   nie   je   predmetom   posudzovania   skúmanie   existencie   a naplnenia zákonných   dôvodov   na   vrátenie   daru.   Preto   ústavne   konformnému   výkladu   pojmu rozhodnutia   „vo   veci   samej“   v   citovanom   ustanovení   rozvrhu   práce   krajského   súdu zodpovedá záver, podľa ktorého uznesenie prvostupňového súdu o zastavení konania pre prekážku právoplatne rozhodnutej veci nie je rozhodnutím vo veci samej, pretože obsah jeho výroku sa nedotýka predmetu konania (ako to konštatoval aj najvyšší súd rozhodujúc o sťažovateľkou podanom dovolaní v tejto veci).

Za tejto situácie považuje ústavný súd preto za vylúčené, aby rozhodnutím krajského súdu č. k. 5 Co 352/2009-295 zo 4. marca 2010 z dôvodov uvedených sťažovateľkou mohlo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 zákona o ústavnom súde.

Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 230/2010 z 31. marca 2011. Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   videla   sťažovateľka   v   tom,   že   najvyšší   súd   meritórne   jej   dovolanie neprejednal   v   dôsledku   toho,   že   nezistil   podmienky   prípustnosti   dovolania,   hoci   podľa názoru sťažovateľky tieto boli naplnené. Naplnené mali byť tým, že odvolací súd prekročil rozsah   svojej   právomoci   tým,   že   nerešpektoval   svoju   viazanosť   rozsahom   a   dôvodmi odvolania [§ 237 písm. f) OSP], a tým, že o veci nekonal zákonný sudca [§ 237 písm. g) OSP].

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci. Čo sa týka tejto otázky, ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   vo   veci   sťažovateľky   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným porušením práv sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri posudzovaní prípustnosti dovolania.

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a   zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednak tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa, ak boli príslušné zákonne ustanovenia rešpektované (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Podľa § 237 písm. f) a g) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak... f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred   súdom,   g)   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd   nesprávne   obsadený,   ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Ako   vyplýva   už   z   toho,   čo   uviedol   ústavný   súd   vo   vzťahu   k   časti   sťažnosti sťažovateľky smerujúcej proti rozhodnutiu krajského súdu, ústavný súd považuje za zrejmé, že   krajský   súd   svojím   postupom   spočívajúcim   v   zrušení   prvostupňového   rozhodnutia neprekročil   svoju   právomoc   a   nedošlo   ani   k   tomu,   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   vydané senátom, ktorý by nebol vo veci sťažovateľky zákonným sudcom v zmysle rozvrhu práce krajského súdu. Za tohto stavu musel ústavný súd konštatovať, že vo veci sťažovateľky nemohli byť naplnené podmienky prípustnosti dovolania ustanovené v § 237 písm. f) a g) OSP, bez splnenia ktorých nebolo možné jej dovolanie meritórne prerokovať.

Keďže ústavný súd považuje za vylúčené, aby postupom najvyššieho súdu došlo k porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv,   jej   sťažnosť   aj   v   tejto   časti odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011