SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 51/2016-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkouJUDr. Gabrielou Kľačanovou, Andreja Kmeťa 28, Martin, ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenompod sp. zn. 21 S 13/2014 a jeho rozsudkom zo 14. mája 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t aako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) – výkonného ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskéhosúdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S 13/2014 (ďalejaj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom zo 14. mája 2014 (ďalej aj „napadnutýrozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že v konaní vedenom krajským súdom bol„v procesnom postavení odporcu“.Predmetom tohto konania bola žaloba ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalobca“), ktorý sa touto žalobou domáhalpreskúmania zákonnosti rozhodnutia sťažovateľa č. P03/2014 zo 17. januára 2014a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Krajský súd o žalobe žalobcu rozhodol tak, že rozhodnutie sťažovateľa zo 17. januára2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v prvom rade namieta, že krajský súd nesprávne vyhodnotil jehonámietku, že nebol pasívne vecne legitimovaný v predmetnom konaní. V tejto súvislostiuvádza:

«Krajský súd v Žiline konal s odporcom −

. Vychádzal zo žalobného návrhu navrhovateľa, a to aj napriek tomu, že v žalobe označený účastník v procesnom postavení „odporca“ nemá právnu subjektivitu a nie je spôsobilý byť účastníkom súdneho konania. Žalovaný subjekt bol zo strany navrhovateľa p. ⬛⬛⬛⬛ označený neúplne, nepresne a nejednoznačne, bez uvedenia akéhokoľvek identifikátora... Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je neodstrániteľnou vadou konania a mal podľa presvedčenia sťažovateľa viesť správny súd bez ďalšieho k zastaveniu konania.

Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania odporcu má za následok, že v momente začatia konania nebol platne založený procesnoprávny vzťah. Odporca ako subjekt práva neexistuje, nikdy mu nebolo pridelené IČO, nemá nijaký majetok, hmotný či nehmotný. Samotný správny súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje na tú skutočnosť, že právnu subjektivitu podľa stanov má výlučne

, pričom predstavenstvo je len jej výkonným orgánom. Z tohoto dôvodu nie je možné navrhovateľom označený subjekt považovať za účastníka konania. Bolo však povinnosťou navrhovateľa p. ⬛⬛⬛⬛ správne označiť údaje potrebné na identifikáciu právnickej osoby v postavení odporcu, pričom táto jeho povinnosť vyplýva z ust. § 79 ods. (1) O. s. p. Navrhovateľ si túto svoju povinnosť nesplnil, a to i napriek tomu, že bol právne zastúpený. Sťažovateľ namietal tú okolnosť, že nie je pasívne legitimovaným subjektom v predmetnom súdnom konaní vo svojom písomnom vyjadrení k žalobnému návrhu i na pojednávaní dňa 14. 05. 2014, avšak krajský súd sa s touto námietkou vôbec nevysporiadal, čím podstatným spôsobom pochybil. Nevyrovnal sa so všetkými skutkovými a právnymi okolnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie v predmetnej právnej veci právne dôležité a významné.»

Sťažovateľ argumentuje tým, že krajský súd sa s námietkou nedostatku pasívnejvecnej legitimácie nevysporiadal a napadnutý rozsudok neodôvodnil v tomto smeredostatočne.

Sťažovateľ tiež poukazuje na podanú námietku zaujatosti voči predsedovi a členomsťažovateľa, a tiež na právny záver krajského súdu, že sťažovateľ ako výkonný orgán ⬛⬛⬛⬛ si mal vyhradiť rozhodovanie o určitýchzáležitostiach medzi konferenciami. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:

„Ostatné právne závery správneho súdu považuje sťažovateľ taktiež za neodôvodnené a neudržateľné. Námietka zaujatosti voči predsedovi

i všetkým členom predstavenstva bola správnemu súdu predložená v rámci iného konania - a to vo veci vedenej tým istým senátom Krajského súdu v Žiline pod sp. zn.: 21 S/14/2014, ktorá je vedená na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Predstavenstva ⬛⬛⬛⬛ č. P02/2014 zo dňa 17. 01. 2014 o neprijatí navrhovateľa za člena ⬛⬛⬛⬛. Existuje len jeden originál podanej námietky, ako aj rozhodnutia o nej. Pokiaľ bol originál predložený v inom súdnom konaní iniciovanom navrhovateľom, nebolo možné originál predložiť opätovne. Podľa právneho názoru správneho súdu sťažovateľ je výkonným orgánom

, ktorý medzi konferenciami rozhoduje o ďalších záležitostiach ⬛⬛⬛⬛, ktoré si vyhradí. Podľa právneho názoru správneho súdu doklad, že sťažovateľ si vyhradil rozhodovanie o odvolaní navrhovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu má byť súčasťou správneho spisu, týkajúceho sa navrhovateľa. Sťažovateľ sa s takýmto právnym názorom správneho súdu nestotožňuje a považuje ho za arbitrárny. Súčasťou správneho spisu, týkajúceho sa navrhovateľa, sú výlučne listiny, ktoré sa dotýkajú navrhovateľa a jeho podaní vo vzťahu k ⬛⬛⬛⬛, nie ďalšie listiny, napr. zápisnice zo zasadnutí predstavenstva. Zo žiadneho interného predpisu ⬛⬛⬛⬛ ani nevyplýva, že rozhodnutie o vyhradení si záležitosti zo strany výkonného orgánu − predstavenstva, t. j. sťažovateľa − musí byť urobené v písomnej forme. Okrem toho, predstavenstvo ako výkonný orgán si vyhradilo rozhodovanie o odvolaní ktorejkoľvek osoby proti rozhodnutiu o odopretí vydania poľovného lístka, nielen o odvolaní navrhovateľa. O podaniach navrhovateľa vo všeobecnosti rozhoduje rovnako ako o podaniach ktorejkoľvek inej osoby. Sťažovateľ poukazuje na tú podstatnú skutočnosť, že už zo samotného textu Rozhodnutia P03/2014 zo dňa 17. 01. 2014 jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ vydal predmetné rozhodnutie ako príslušný orgán v zmysle ust. § 19 bodu 1. písm. l) Stanov. Aj samotný navrhovateľ v petite svojho žalobného návrhu navrhoval, aby po zrušení rozhodnutí správnych orgánov prvého i druhého stupňa správny súd vrátil vec Predstavenstvu ⬛⬛⬛⬛ na ďalšie konanie a rozhodovanie; nenavrhoval vec postúpiť príslušnému správnemu orgánu, aj keď tak urobiť mohol.“

Podľa sťažovateľa krajský súd pochybil aj v tom, že nerozhodol o celom predmetekonania, t. j. o zákonnosti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, a v tom,že žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezomtakto rozhodol:

„... Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.: 21 S/13/2014 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1) Ústavy..., Článku 36 ods. (1) Listiny... a... právo na spravodlivý proces podľa Článku 6 ods. (1) Dohovoru...... Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 14. 05. 2014, sp. zn.: 21 S/13/2014-64, zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ si tiež uplatnil právo na úhradu trov konania vo výške 284,08 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená sťažovateľom, ktorý napadol rozsudokkrajského súdu zo 14. mája 2014 a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu v konanío preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych orgánov podľa § 247 a nasl.Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), v ktorom vystupoval na strane odporcu(ako orgán verejnej správy, ktorého rozhodnutie sa v predmetnom konaní na základe žalobyžalobcu preskúmavalo a ktoré podľa tvrdenia žalobcu malo byť nezákonné).

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či sťažnosť bolapodaná oprávnenou osobou, t. j. fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá jenositeľom základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôdvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Zmyslom sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je v zásade ochrana súkromnej sféryfyzických a právnických osôb pred verejnou mocou. Z čl. 127 ods. 1 ústavy možno vyvodiť,že verejná moc je povinná primárne rešpektovať a chrániť základné práva a slobody,ako aj ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, pričomobsah tejto povinnosti podmieňuje charakter jednotlivých základných práv. Vo všeobecnostimožno konštatovať, že okruh nositeľov základných práv je determinovaný oblasťouochrany, ktorú majú jednotlivé základné práva zaručovať. Existujú základné práva, ktoréprislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len štátnym občanom, aleboaj práva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým osobám prislúchajú lentaké práva, ktoré sú zlučiteľné s povahou právnickej osoby. Štát, resp. v jeho mene konajúceštátne orgány v zásade nie sú nositeľmi základných práv, keďže nedisponujú pri právnerelevantnom konaní autonómnym priestorom a slobodnou vôľou („Štátne orgány môžukonať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“– čl. 2 ods. 2 ústavy). Naopak, štátne orgány disponujú na účely plnenia svojich funkciíprávomocou, ktorú môžu uplatňovať v rámci svojej pôsobnosti v rozsahu a spôsobom, ktorýustanoví zákon. Opačné vnímanie postavenia štátu, resp. štátnych orgánov, pri ochranezákladných práv by v konečnom dôsledku mohlo smerovať k popretiu podstaty právnehoštátu.

Otázkou spôsobilosti orgánov verejnej moci mať v konaní o sťažnostiach podľačl. 127 ods. 1 ústavy postavenie sťažovateľa sa ústavný súd vo svojej doterajšejrozhodovacej činnosti už viackrát zaoberal, pričom v rámci judikatúry ústavného súdu saustálil právny názor, že v zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátneorgány) podali sťažnosť podľa čl. 127 ústavy (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujúv súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania).Môžu tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohlibyť a aj v skutočnosti boli nositeľmi ústavou zaručených základných práv alebo slobôd.Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako„každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkoneprávomocí štátu. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejnéhopráva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôžebyť nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (II. ÚS 19/04, III. ÚS 115/06,IV. ÚS 257/2012, II. ÚS 699/2015).

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôbalebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 2 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosťrozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, akoaj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb,pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnickýchosôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“).

Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátenározhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohtorozhodnutia a postupu.

Podľa § 41 ods. 1 zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene a doplneníniektorých zákonov (ďalej len „zákon o poľovníctve“) zriaďuje sa Slovenská poľovníckakomora.

Podľa § 41 ods. 4 zákona o poľovníctve komora sa člení na obvodné komory, ktorépôsobia spravidla v územnom obvode okresného úradu a ktoré združujú poľovníckeorganizácie, základné organizačné jednotky komory a držiteľov platných poľovných lístkovs miestom trvalého bydliska v tomto územnom obvode, ktorí nie sú členmi základnýchorganizačných jednotiek. Základnou organizačnou jednotkou komory sú právnické osobya fyzické osoby, ktoré v súlade s týmto zákonom vykonávajú právo poľovníctvav poľovných revíroch, ako aj právnické osoby, ktoré majú v predmete činnosti výkon právapoľovníctva, chovu zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie.

Podľa § 42 ods. 1 písm. d) zákona o poľovníctve komora plní úlohy na úsekupoľovníctva, ktoré jej vyplývajú zo zákona a zo stanov komory; dbá pritom na to, aby bolizachované historické hodnoty a tradície poľovníctva, najmä vydáva poľovné lístky,predlžuje platnosť poľovných lístkov a odníma ich.

Podľa § 51 ods. 1 zákon o poľovníctve poľovný lístok je verejná listina osvedčujúcaoprávnenie jeho držiteľa loviť zver, ak spĺňa ďalšie podmienky na lov zveri ustanovenétýmto zákonom. Poľovný lístok vydáva, predlžuje jeho platnosť a odníma obvodná komora,v ktorej pôsobnosti má žiadateľ trvalý pobyt.

Podľa § 51 ods. 7 písm. a) zákona o poľovníctve vydanie poľovného lístka obvodnákomora odoprie, a ak už bol vydaný, tak sa odníme, osobe, ktorá nespĺňa podmienky podľaodseku 4 alebo odseku 5.

Podľa § 79 ods. 1 zákona o poľovníctve na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujevšeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Z uvedených ustanovení zákona o poľovníctva vyplýva, že Slovenská poľovníckakomora (ďalej len „Komora“) je právnická osoba, ktorá sa ďalej člení na obvodné komory,ktoré pôsobia spravidla v územnom obvode okresného úradu (porovnaj § 41 ods. 4).Komora plní úlohy na úseku poľovníctva vyplývajúce jej zo zákona o poľovníctvea zo stanov. Do pôsobnosti Komory patrí aj vydávanie poľovných lístkov, predlžovanie ichplatnosti a ich odnímanie [porovnaj napr. § 42 ods. 1 písm. d), § 51 ods. 1, § 51 ods. 7].

V zmysle stanov Komory z 23. januára 2010 (vychádzajúc z odôvodnenianapadnutého rozsudku krajského súdu zo 14. mája 2014, pozn.) je obvodná poľovníckakomora organizačnou zložkou Komory (§ 17 ods. 1 stanov). Podľa § 17 ods. 6 stanovobvodná poľovnícka komora má vlastnú právnu subjektivitu, koná vo svojom mene a môženadobúdať majetok. Podľa § 19 ods. 1 stanov predstavenstvo je výkonným orgánomobvodnej poľovníckej komory, ktoré medzi konferenciami podľa písm. l) rozhodujeo ďalších záležitostiach obvodnej poľovníckej komory, ktoré si vyhradí.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zo 14. mája 2014 vyplýva, že

rozhodnutím č. 30, 31/2013 zo 7. novembra 2013 nevyhovelažiadosti žalobcu o vydanie poľovného lístka na päť rokov. Žalobca proti tomutorozhodnutiu podal odvolanie, o ktorom rozhodol sťažovateľ rozhodnutím č. P03/2014zo 17. januára 2014 tak, že odvolanie zamietol a rozhodnutie zo 7. novembra 2013 potvrdil.Žalobca podal krajskému súdu žalobu podľa § 247 ods. 1 OSP, ktorou sa domáhalpreskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu sťažovateľa.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti je ústavný súd toho názoru, že pri plneníúloh na úseku poľovníctva je sťažovateľ orgánom verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP),ktorého rozhodnutie a postup podlieha súdnemu prieskumu v zmysle § 244 ods. 2 OSP.Sťažovateľ v napadnutom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 21 S 13/2014 taktovystupoval ako účastník konania, avšak v postavení orgánu verejnej správy s tým, žepredmetom konania bolo preskúmavanie zákonnosti jeho rozhodnutia v systéme správnehosúdnictva.

Ústavný súd už v minulosti uviedol, že v takom type verejného súdnictva, akým jesprávne súdnictvo podľa § 247 a nasl. OSP, je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správymohol uplatňovať a realizovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.Na podporu tohto záveru ústavný súd uviedol, že orgán verejnej správy nie je v žiadnomprípade oprávnený na začatie konania podľa § 247 a nasl. OSP, pretože jeho procesnépostavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jehorozhodnutí, ktoré boli vynesené v procesnom postupe, kde orgán verejnej správy malnadradené, mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti tomu postaveniumohol v konečnom dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve.

V rámci konania, v ktorom sa preskúmavala zákonnosť rozhodnutia sťažovateľa(Predstavenstva ⬛⬛⬛⬛, ktoré malo v predmetnom konanípostavenie druhostupňového správneho orgánu a rozhodovalo o odvolaní žalobcu protirozhodnutiu o zamietnutí žiadosti na vydanie poľovného lístka na päť rokov), sa on sámnedomáhal ochrany „svojho“ práva, ale práve naopak, výsledok jeho rozhodovacej činnostibol predmetom skúmania krajského súdu. Pritom išlo o rozhodnutie, ktoré sťažovateľ prijalv konaní, v ktorom plnil svoje úlohy na úseku poľovníctva podľa zákona o poľovníctvea podľa stanov Komory. Už uvedené sa preto vzťahuje na obvodnú poľovnícku komoru,a o to viac aj na predstavenstvo obvodnej poľovníckej komory.

Vzhľadom na to, že krajský súd reálne preskúmaval rozhodnutie, ktoré prijalsťažovateľ, je pre ústavný súd bez právneho významu skúmať, či sťažovateľ bol funkčnepríslušný rozhodnúť o odvolaní žalobcu a či má právnu subjektivitu, a tým aj spôsobilosťbyť účastníkom konania.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ v napadnutom konaní nemohol disponovaťprávami, ktorých porušenie namieta v konaní pred ústavným súdom, t. j. ani nemohol byťosobou, ktorá je oprávnená podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd pretopri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou (obdobne napr. III. ÚS 329/07,I. ÚS 136/09, I. ÚS 240/09, IV. ÚS 392/2011, IV. ÚS 257/2012, II. ÚS 699/2015).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberaťsa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2016