znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 51/2014-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   januára   2014 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   (sudca   spravodajca)   a zo   sudcov   Sergeja Kohuta   a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Š.   S.,   správcu   konkurznej podstaty úpadcu Maini Precision Products Slovakia, s. r. o., Na stanicu, Žilina, zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Gažíkom, Advokátska kancelária, Bojnická cesta 7, Prievidza, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 13 CoKR 19/2012, ako aj jeho rozsudkom č. k. 13 CoKR 19/2012-199 z 20. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2013 doručená   sťažnosť   Š.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu Maini Precision Products Slovakia, s. r. o., Na stanicu, Žilina (ďalej len „úpadca“), vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 CoKR 19/2012, ako aj jeho rozsudkom č. k. 13 CoKR 19/2012-199 z 20. marca 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   16   Cbi   12/2009   sa   Sociálna   poisťovňa   žalobou zo 4. septembra 2009 okrem iného proti sťažovateľovi najmä domáhala, aby okresný súd určil,   že   jej   pohľadávka   proti   úpadcovi   uplatnená   u   sťažovateľa   (správcu   konkurznej podstaty úpadcu) 21. júla 2009 v konkurznom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 1 K 3/2009 (konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený 16. februára 2009, pozn.) vo výške 177 396,60 € (ďalej len „sporná pohľadávka“), ktorá vznikla z titulu vyplatenia dávok   garančného   poistenia   (v   čase   po   vyhlásení   konkurzu,   pozn.)   na   uspokojenie pracovnoprávnych nárokov zamestnancov úpadcu (z obdobia pred vyhlásením konkurzu, pozn.), je pohľadávkou proti podstate.

Následne   potom,   čo   okresný   súd   pre   postúpenie   spornej   pohľadávky   rozhodol o pripustení   Slovenskej   konsolidačnej,   a. s.,   Cintorínska   21,   Bratislava   [ďalej   len „žalobkyňa“   (právna   nástupkyňa   Sociálnej   poisťovne,   pozn.)],   do   konania   na   miesto Sociálnej poisťovne, rozsudkom č. k. 26 Cbi 12/2009-152 z 19. júna 2012 žalobe v danej časti vyhovel, t. j. určil, že sporná pohľadávka je pohľadávkou proti podstate.

Keďže sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu č. k. 26 Cbi 12/2009-152 z 19.   júna   2012   v   časti,   ktorej   bolo   žalobe   vyhovené,   odvolanie   (riadny   opravný prostriedok), krajský súd rozsudkom č. k. 13 CoKR 19/2012-199 z 20. marca 2013 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. Tento rozsudok krajského súdu v spojení s označeným rozsudkom okresného súdu v časti výroku o určení, že sporná pohľadávka je pohľadávkou proti podstate, nadobudol právoplatnosť 15. apríla 2013.

Právny   zástupca   sťažovateľa   namietané   porušenie   označených   základných   práv zaručených ústavou, ako aj označeného práva zaručeného dohovorom odôvodňuje okrem iného najmä takto:

«... krajský súd v konaní nepostupoval správne, keď vydal rozhodnutie na podklade ústavne nekonformnej interpretácie zákona, resp. jeho jednotlivých ustanovení, a to jednak:

- § 148 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z.:,,Po vyplatení dávky garančného poistenia sa zamestnávateľ stáva dlžníkom Sociálnej poisťovne a Sociálna poisťovňa sa stáva veriteľom dlžníka.“

- § 87 ods. 2 Z. z. zákona č. 7/2005 Z. z. (účinného do 31.12.2011): „Pohľadávky proti podstate sú tiel pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ako dane, poplatky, clá,   poistné   na   zdravotné   poistenie,   poistné   na   sociálne   poistenie,   mzdy   alebo   platy zamestnancov úpadcu a ďalšie nároky zamestnancov úpadcu z pracovných zmlúv alebo dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru. Ak správca prevádzkuje podnik úpadcu alebo jeho časť, tieto pohľadávky sa považujú za pohľadávky z prevádzkovania podniku.“

Okresný súd Žilina vychádza z toho, že samotné ustanovenie § 148 ods. 3 zákona o sociálnom poistení predstavuje právnu skutočnosť zakladajúcu vznik subjektívneho práva Sociálnej poisťovne, ktoré mu svedčí ako veriteľovi priamo zo zákona /§ 489 Občianskeho zákonníka/. Už s týmto názorom nemôžem súhlasiť, nakoľko podľa právnej teórie, právne skutočnosti možno charakterizovať ako objektívne reálne skutočnosti iné než zákon, ktoré na základe zákona spôsobujú právne následky, t. j. vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu   (ZDROJ:   prof.   JUDr.   J.   Lazár,   DrSc.   vo   svojej   publikácii   s   názvom   Základy občianskeho hmotného práva, IURA EDITION, 2004). Z uvedeného dôvodu sa preto zákon nemôže považovať za právnu skutočnosť ako tvrdí súd!

Je   síce   pravdou,   že   Krajský   súd   v   Žiline   názor   okresného   súdu   v   tomto   smere výslovne nepodporil, avšak aj on vec uzavrel tým spôsobom, že z predmetného zákonného ustanovenia § 148 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. je zrejmé, že ide o originálny vznik práva veriteľa - Sociálnej poisťovne. Avšak doposiaľ mi nie je zrejmé a krajský súd sa tým ani vôbec   nevysporiadal,   na   základe   akých   okolností   k   tomu   vlastne   došiel.   Z   citovaného ustanovenia zákona totiž možno rovnakú vyvodiť aj mnou tvrdené, že plnenie Sociálnej poisťovne je plnením za poisteného zamestnávateľa - úpadcu čím sa stáva jeho veriteľom... Vzhľadom   k   vyššie   uvedeným   skutočnostiam   mám   za   to,   že   okresný,   ale   najmä Krajský   súd   v   Žiline   porušil   základné   práva   úpadcu   garantované   ústavou,   keďže   si svojvoľne vyložil ustanovenia zákona na základe, ktorých sa Sociálna poisťovňa v konkurze dostala   do   takej   pozície veriteľa,   na   uspokojenie ktorého budú použité   všetky finančné prostriedky zo speňaženého majetku úpadcu. Ostatní veritelia nebudú mať šancu sa domôcť aspoň čiastočného uspokojenia svojich pohľadávok. Takýto stav, aký zaviedli súdy svojimi rozhodnutiami, sa prieči účelu konkurzu a je diskriminujúci oproti ostatným veriteľom...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa článku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky, na právo rovnosť účastníkov konania podľa článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, na právo vlastniť majetok podľa článku 20 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivý proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd,   postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa 20.3.2013 pod sp. zn. 13CoKR/19/2012, bolo porušené.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13CoKR/19/2012 zo dňa 20.3.2013 a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. Igora Gažíka vo výške 331,13 EUR v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V zmysle ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) alebo Trestného poriadku.

V zmysle ustanovenia § 57 ods. 2 vety druhej OSP ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.

Vzhľadom na to, že posledný deň dvojmesačnej zákonnej lehoty na podanie sťažnosti počítanej od nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, t. j. od 15. apríla 2013 pripadol na sobotu 15. júna 2013, táto lehota sa zo zákona predĺžila na najbližší pracovný deň, t. j. na pondelok 17. júna 2013, sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 CoKR 19/2012, ako aj jeho rozsudkom č. k. 13 CoKR 19/2012-199 z 20. marca 2013.

Podstata námietky sťažovateľa spočíva v tom, že pokiaľ krajský súd v napadnutom rozsudku,   opierajúc   sa   o   odôvodnenie   označeného   rozsudku   okresného   súdu   najmä s poukazom na ustanovenie § 148 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení   účinnom   v   rozhodujúcom   období   (ďalej   len   „zákon   o sociálnom   poistení“), nesprávne   vyvodil,   že   právo   Sociálnej   poisťovne   voči   úpadcovi   (zamestnávateľovi v platobnej neschopnosti) na peňažné plnenie v sume 177 396,60 € z titulu zamestnancom úpadcu vyplatených dávok garančného poistenia je právom vzniknutým priamo zo zákona (originálne), pričom dospel k záveru, že sporná pohľadávka je pohľadávkou proti podstate v zmysle ustanovenia § 87 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), tento záver pre svoju svojvoľnosť diskriminuje ostatných veriteľov úpadcu.

1. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 ústavy, základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

V   zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

V zmysle čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto   právach   nemožno   vidieť   podstatnú   odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu   ochranu   zakotvených   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy ústavy   (čl.   46   až čl.   50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu vyplývajúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú   v konaní,   súc   viazané   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd dodáva, že čl. 47 ods. 3 ústavy zabezpečuje rovnosť účastníkov konania v konaní pred všeobecným súdom (sťažovateľa a žalobkyne), ktorá je inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie. K jeho porušeniu môže dôjsť napr. v prípade, ak všeobecný súd   v   ním   vedenom   konaní   poruší   princíp   rovnosti   zbraní,   v   rozpore   s   ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku   zvýhodní   svojím   postupom   predchádzajúcim   vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor iného účastníka konania.

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   č.   k.   13   CoKR   19/2012-199 z 20. marca   2013   sa   s   námietkou   sťažovateľa,   ktorou   odôvodňuje   aj   túto   sťažnosť, vysporiadal okrem iného takto:

«...   Vychádzajúc   z   citovaných   zákonných   ustanovení   sa   odvolací   súd   stotožnil so záverom   prvostupňového   súdu,   podľa   ktorého   ust.   §   87   ods.   1,   2   zákona   obsahuje výpočet pohľadávok proti podstate, ktorý nemá taxatívnu povahu,   keďže v predmetnom ustanovení   po   texte   „pohľadávky   proti   podstate   sú   tiež   pohľadávky,   ktoré   vznikli   po vyhlásení konkurzu“ nasleduje spojka „ako“ z čoho je možné usúdiť, že v tomto ustanovení sú pohľadávky proti podstate uvedené príkladmo a zákon o konkurze... nevylučuje možnosť považovať v zmysle tohto ustanovenia za pohľadávky proti podstate aj iné pohľadávky. Pretože   pohľadávka   Sociálnej   poisťovne   vznikla   z   titulu   vyplatenia   dávok   garančného poistenia po vyhlásení konkurzu, odvolací súd v zhode so záverom okresného súdu má za to, že predmetnú pohľadávku možno považovať za pohľadávku proti podstate.

V danom prípade sa nejedná ani o podmienenú pohľadávku v zmysle § 28 ods. 3 zákona, keďže priamo zákon o sociálnom poistení ustanovuje, že k vzniku tejto pohľadávky dochádza priamo zo zákona po vyhlásení konkurzu a za splnenia zákonných podmienok. Nemožno tvrdiť, že ide o nejasnú skutočnosť, ktorú nemožno predpokladať, keď pri dávkach z garančného poistenia nevládne právna neistota, či budú alebo nebudú vyplatené. Práve právna   úprava   verejného   práva   garantuje,   že   ak   sa   zamestnávateľ   stane   platobne neschopným, vyhlási sa konkurz a nárok na dávku garančného poistenia vzniká priamo zo zákona.

Nejedná sa ani o podmienenú - budúcu pohľadávku v zmysle § 28 ods. 4 zákona, keď vznik   dávok   garančného   poistenia   je   daný   zákonom   o   sociálnom   poistení,   ktorý   patrí do verejného   práva,   nejedná   sa   o   inštitút   záväzkového   (súkromného)   práva.   Je   zrejmé, že nárok   na   dávku   garančného   poistenia   vzniká   až   insolventnosťou   zamestnávateľa a vyhlásením konkurzu, a teda v konkurze sa uspokojujú nielen predkonkurzné nároky, ale aj tie, ktoré síce vznikli počas konkurzu, ale právny dôvod ich vzniku bol založený ešte pred vyhlásením   konkurzu.   Odvolací   súd   má   za   to,   že   žiadny   právny   dôvod   založený   pred vyhlásením   konkurzu   neexistoval,   hoci   zamestnávateľ   pre   tento   prípad   platil   garančné poistenie. Nárok na dávku garančného poistenia je daný priamo zo zákona.

... Pokiaľ v právnej úprave účinnej v čase vyhlásenia konkurzu na úpadcu medzi pohľadávky proti podstate bolo zaradené poistné na sociálne poistenie, do ktorého spadá i garančné   poistenie,   potom   nie   je   možné   výpočet   stanovený   v   §   87   ods.   2   ZoKR vyhodnocovať   so   záverom   jeho   taxatívnosti,   ale   len   demonštratívnosti,   teda   i   v   zmysle úpravy   účinnej   v   čase   vyhlásenia   konkurzu   boli   a   sú   dávky   garančného   poistenia pohľadávkou proti podstate podľa ust. § 87 ZoKR.

... krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený   skutkový   stav.   Nesprávnym   právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil   správny   právny   predpis   alebo,   ak   síce   aplikoval   správny   právny   predpis,   ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. K takejto procesnej situácii v predmetnej sporovej právnej veci nedošlo. Na riadne zistený skutkový stav okresný súd aplikoval správny právny predpis, a to zákon č. 7/2005 Z. z. v spojení s úpravou zákona č. 461/2003 Z. z...»

Ústavný   v   záujme   presvedčivosti   svojej   rozhodovacej   činnosti   považoval za potrebné uviesť   aspoň   podstatnú   časť   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 26 Cbi 12/2009-152 z 19. júna 2012, ktorý okrem iného uviedol:

„... súd vychádzal z úpravy podľa § 148 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého sa momentom vyplatenia dávky garančného poistenia po vyhlásení konkurzu stal... pôvodný   žalobca   /Sociálna   poisťovňa/   veriteľom   úpadcu.  ...   pre   Sociálnu   poisťovňu/ predstavuje   ustanovenie   §   148   ods.   3   Zákona   o   sociálnom   poistení   právnu   skutočnosť zakladajúcu   vznik   jeho   subjektívneho   práva,   ktoré   mu   svedčí   ako   veriteľovi   priamo zo zákona   /§   489   Občianskeho   zákonníka/.   V   danom   prípade   ide   o   právnu   skutočnosť, s ktorou je spojený originálny - priamy vznik práva tohto veriteľa. Okolnosti spočívajúce v samotnej   skutočností   nevyplatenia   miezd   zamestnancom   úpadcu,   časového   obdobia, za ktoré   tieto   mzdy   vyplatené   neboli,   v podaní   žiadosti   o   priznanie   a   vyplatenie   dávky z garančného poistenia podľa § 109 ods. 2 Zákona o sociálnom poistení, v stave platobnej neschopnosti   zamestnávateľa   podľa   §   12   Zákona   o   sociálnom   poistení   a   podobne predstavujú   komplex   predpokladov   pre   vyplatenie   dávky   garančného   poistenia,   avšak nezakladajú konštatovanie súdu o tom, že pohľadávka sociálnej poisťovne, ktorá vznikla podľa § 148 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení momentom vyplatenia dávky garančného poistenia bývalým zamestnancom úpadcu, je pohľadávkou podmienenou podľa § 28 ods. 3 Zákona a ktorá pohľadávka by sa mala uplatniť v konkurze prihláškou. Sociálna poisťovňa je podľa § 116 ods. 5 Zákona o sociálnom poistení povinná v konkrétnej lehote plniť svoj záväzok   vyplývajúci   priamo   zo   zákona.   Súd   zdôrazňuje,   že   subjektom   tejto   zákonnej povinnosti je výlučne Sociálna poisťovňa, ktorá vyplatením dávky garančného poistenia plní svoj originálny záväzok, nie záväzok úpadcu alebo za úpadcu a neplní ani ako ručiteľ, spoludlžník   alebo   záložca.   Tým   je   vylúčený   i   záver   o   predmetnej   pohľadávke   ako pohľadávke budúcej podľa § 28 ods. 4 Zákona, pre ktorú rovnako platí režim uplatnenia v konkurze prihláškou podľa § 28 ods. 1 Zákona. Na základe uvedeného skonštatoval súd, že pohľadávka žalobcu v sume 177.396,60 EUR, ktorá vznikla z titulu vyplatenia dávok z garančného poistenia zamestnancom úpadcu Maini Precision Products Slovakia, s.r.o. uplatnená u žalovaného 21.7.2009 v konkurznom konaní Okresného súdu Žilina sp. zn. 1K 3/2009 je pohľadávkou proti podstate. Konkrétne ide o pohľadávku proti podstate podľa § 87 ods. 2 zákona, pričom toto ustanovenie obsahuje výpočet pohľadávok proti podstate, ktorý nemá povahu taxatívneho výpočtu, čo bolo judikované i v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo 3/2010, sp. zn. 5 Obdo 2/2010 a sp. zn. 5 MObdo 6/2008. V prvých dvoch označených rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR bolo rozhodované o dovolaní, ktoré bolo   príslušným   krajským   súdom   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   pripustené   v otázke zásadného   právneho   významu:   či   pohľadávka   Sociálnej   poisťovne   -   dávka   garančného poistenia upravená v Zákone č. 461/2003 Z. z. O sociálnom poistení, ktorá vznikla po vyhlásení   konkurzu,   je   pohľadávkou   proti   podstate   podľa   §   87   Zákona.   Na   označené rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR   poukazuje   konajúci   súd   v   časti   konštatovania o demonštratívnej povahe výpočtu pohľadávok proti podstate podľa § 87 ods. 2 Zákona....“Ústavný   súd   však   nemá   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   dôvod   pochybovať o správnosti právneho záveru krajského súdu vychádzajúceho z právneho názoru okresného súdu   a spočívajúceho   v   tom, že   pohľadávka   Sociálnej poisťovne,   ktorá   vznikla z titulu vyplatenia dávok garančného poistenia zamestnancom úpadcu po vyhlásení konkurzu na jeho majetok,   je pohľadávkou   proti   podstate.   Tento záver   v   žiadnom   prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z namietaného rozsudku krajského súdu opierajúceho sa v podstatnej časti o označený rozsudok okresného súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty a zmyslu.

V zmysle ustanovenia § 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie podľa tohto zákona je okrem iného aj garančné poistenie ako poistenie pre prípad platobnej neschopnosti   zamestnávateľa   na   uspokojovanie   nárokov   zamestnanca   a   na   úhradu príspevkov   na   starobné   dôchodkové   sporenie   nezaplatených   zamestnávateľom   do základného fondu príspevkov na starobné dôchodkové sporenie.

V zmysle ustanovenia § 148 ods. 3 zákona o sociálnom poistení po vyplatení dávky garančného   poistenia   sa   zamestnávateľ   stáva   dlžníkom   Sociálnej   poisťovne   a   Sociálna poisťovňa sa stáva veriteľom dlžníka.

V zmysle ustanovenia § 28 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v konkurze prihláškou   uplatňujú   pohľadávky   aj   veritelia   pohľadávok,   ktorých   vznik   je   viazaný   na splnenie   podmienky   (ďalej   len   „podmienená   pohľadávka“).   Uplatňovať   práva z podmienenej pohľadávky však podmienený veriteľ v konkurze môže, až keď správcovi preukáže vznik podmienenej pohľadávky, ak tento zákon neustanovuje inak.

V   zmysle   ustanovenia   §   28   ods.   4   zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii   ako podmienené pohľadávky prihlasujú svoje budúce pohľadávky voči úpadcovi aj ručitelia, spoludlžníci   a   záložcovia   úpadcu,   ako   aj   ďalšie   osoby,   ktorým   vznikne   po   vyhlásení konkurzu pohľadávka voči úpadcovi, ak budú za neho plniť záväzok...

V zmysle ustanovenia § 87 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii pohľadávky proti podstate sú pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu v súvislosti so správou a speňažovaním   majetku   podliehajúceho   konkurzu,   výživné   pre   maloleté   deti,   odmena správcu a ďalšie pohľadávky, o ktorých to ustanovuje tento zákon; pohľadávkami proti podstate nie sú podmienené pohľadávky, ktoré sa uplatňujú prihláškou.

V zmysle ustanovenia § 87 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii pohľadávky proti podstate sú tiež pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ako dane, poplatky, clá,   poistné   na   zdravotné   poistenie,   poistné   na   sociálne   poistenie,   mzdy   alebo   platy zamestnancov úpadcu a ďalšie nároky zamestnancov úpadcu z pracovných zmlúv alebo dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru...

Už okresný súd v záujme zachovania princípu právnej istoty s odvolaním sa tiež na argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 5 Obdo 2/2010 z 27. mája 2010 uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 07/2010 pod č. 9/2010 v inej obdobnej právnej veci svoje závery ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, keď ustálil, že keďže právo na peňažné plnenie Sociálnej poisťovne proti úpadcovi vyplývajúce z ustanovenia § 148   ods.   3   zákona   o sociálnom   poistení   je   právom,   ktoré   vzniká   priamo   zo   zákona po vyplatení dávok garančného poistenia zamestnancom úpadcu, k čomu nesporne došlo až po   vyhlásení   konkurzu   na   majetok   úpadcu,   ide   o   pohľadávku   proti   podstate   v   zmysle ustanovenia § 87 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

Inými slovami, pokiaľ už okresný súd uzavrel, že priamo z garančného poistenia vyplýva   tak   (originálny)   záväzok   Sociálnej   poisťovne   spočívajúci   v   jeho   povinnosti uspokojiť pracovno-právne nároky zamestnancov zamestnávateľa v prípade jeho platobnej neschopnosti, ako aj (originálna) pohľadávka Sociálnej poisťovne voči zamestnávateľovi (úpadcovi)   z titulu vyplatenia   dávok   garančného poistenia, ktorá   je pohľadávkou   úplne (novou) inou ako dávkami garančného poistenia uspokojené pohľadávky zamestnancov, hoci   aj   z   obdobia   pred   vyhlásením   konkurzu   (nedochádza   tu   k   zmene   osoby   veriteľa pohľadávok   zamestnancov,   pozn.),   pričom   keďže   táto   zjavne   vznikla   zo   zákona po vyhlásení konkurzu, je pohľadávkou proti podstate, s čím sa krajský súd v napadnutom rozsudku v celom rozsahu stotožnil, tento záver podľa názoru ústavného súdu žiadne znaky arbitrárnosti či svojvôle nevykazuje.

Napadnutý rozsudok obsahuje logický postup, akým krajský súd najmä pri použití metód gramatického a logického výkladu právnych noriem dospel k názoru, podľa ktorého výpočet pohľadávok proti podstate v zmysle ustanovenia § 87 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii   nasledujúci   za   spojkou   „ako“   (dane,   poplatky,   clá...)   je   iba demonštratívny   (príkladný),   a teda,   keď   uviedol,   že   za   také   možno   považovať   aj   iné pohľadávky   vzniknuté   po   vyhlásení   konkurzu   na   majetok   úpadcu   vrátane   spornej (pohľadávky), tento výklad sa nijako neprieči obsahu, účelu ani zmyslu tohto zákonného ustanovenia.

Krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   vychádzajúcom   z   označeného   rozsudku okresného súdu zrozumiteľným a jasným spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu nemôže byť sporná pohľadávka považovaná za podmienenú pohľadávku v zmysle ustanovenia § 28 ods. 3   zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii   ani   za   podmienenú   budúcu   pohľadávku v zmysle   ustanovenia   §   28   ods.   4   zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii,   keď   uviedol, že sporná pohľadávka, ktorá inak vyplynula z verejného povinného garančného poistenia úpadcu (zamestnávateľa) pre prípad jeho platobnej neschopnosti, vznikla priamo zo zákona (originálne) po vyhlásení konkurzu vyplatením dávok garančného poistenia a napriek tomu, že právny dôvod jej vzniku pred vyhlásením konkurzu (vznikom platobnej neschopnosti) neexistoval, jej vznik pri zákonných predpokladoch ustanovených zákonom o sociálnom poistení   (§   102)   nijako   nebol   neistý,   dôsledkom   čoho   táto   nie   je   podmienenou   a   ani podmienenou budúcou pohľadávkou. Podľa názoru ústavného súdu ani táto vlastná úvaha krajského   súdu   nijako   nevybočuje   z   ústavných   medzí   výkladu   označených   zákonných ustanovení.

V   kontexte   celkovej   argumentácie   označených   všeobecných   súdov   právny   záver o tom,   že   sporná   pohľadávka   vzniknutá   po   vyhlásení   konkurzu   na   majetok   úpadcu   je pohľadávkou   proti   podstate,   podľa   názoru   ústavného   súdu   na   rozdiel   od   tvrdenia sťažovateľa sám osebe nijako nie je schopný zvrátiť iba to zrejme nesprávne (v rozpore s právnou teóriou) vyjadrenie sa okresného súdu v rámci odôvodnenia jeho rozsudku, podľa ktorého ustanovenie § 148 ods. 3 zákona o sociálnom poistení je právnou skutočnosťou, keďže   z ostatnej   (nasledujúcej)   časti   odôvodnenia   tohto   rozsudku   zjavne   vyplýva, že právnou skutočnosťou bezprostredne zakladajúcou vznik spornej pohľadávky Sociálnej poisťovne voči úpadcovi bolo vyplatenie dávok garančného poistenia jeho zamestnancom.

Predmetom zákona o konkurze a reštrukturalizácii je okrem iného riešenie úpadku dlžníka speňažením jeho majetku a kolektívnym uspokojením jeho veriteľov, pri ktorom súd, správca a veriteľský výbor postupujú tak, aby dosiahli pre veriteľov čo najvyššiu mieru uspokojenia   ich   pohľadávok,   pričom   veritelia   s   rovnakými   právami,   t. j.   pohľadávkami z pohľadu   uspokojovania   rovnakého   druhu   majú   pri   riešení   úpadku   dlžníka   rovnaké postavenie.

Vzhľadom   na tú   skutočnosť,   že   právny záver krajského   súdu   o tom,   že sporná pohľadávka je pohľadávkou proti podstate, podľa názoru ústavného súdu je plne ústavne konformný   a   nemôže   byť   z   hľadiska   budúceho   uspokojovania   pohľadávok   v rámci konkurzu   podľa   záväzného   právneho   režimu   ustanoveného   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii   nijako   považovaný   za   taký,   v   ktorom   by   mohla   tkvieť   akákoľvek diskriminácia   (znevýhodňovanie)   ostatných   veriteľov   úpadcu   s   pohľadávkami   tak rovnakého, ako ani iného druhu.

Napokon ústavný súd pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý účastník konania predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Vychádzajúc z už uvedeného, postup krajského súdu pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   dávať   do   takej   spojitosti   s   obsahom základného práva na súdnu   ochranu   zaručeného v   čl. 46   ods.   1 ústavy, resp.   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.   1 dohovoru, ktorých   súčasťou je aj základné právo na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v čl. 47 ods. 3 ústavy, ktorý by mohol byť predmetom posudzovania ústavnosti postupu krajského súdu v konaní o veci samej. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy

V zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd odkazuje na svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   základné   právo   zaručené   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   zahŕňa požiadavku   minimálnych   garancií   procesnej   povahy ustanovených   priamo   v označenom článku ústavy, ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania [čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05)].

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína   aj svoju   stabilizovanú judikatúru   (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplývalo   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavno-procesné   princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný   súd   konštatuje, že ak rozhodnutím   krajského   súdu   v   označenom   konaní nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy vrátane čl. 47 ods. 3 ústavy, ako ani čl. 6 ods. 1 dohovoru, potom už neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu   aj v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   trov   konania   je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014