znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 51/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. M., T., zastúpeného advokátom JUDr. P. T., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod   sp. zn. 1 Obdo 42/2010 a jeho rozsudkom z 19. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2011 doručená sťažnosť Ing. A. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Obdo 42/2010 a jeho rozsudkom z 19. apríla 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti najmä uviedol, že: «Na základe Mandátnej zmluvy č. 04/2004 uzatvorenej medzi mnou a obcou Š. dňa 24. 09. 2004, upravenej Dodatkom č. 1 zo dňa 21. 10. 2004, riadne... ešte ako živnostník (Ing. A. M. - I.) dodal obci Š. realizáciu výberu   dodávateľa   stavby   96   bytových   jednotiek   H.   p.   Š.,   ktoré   práce...   vyfakturoval faktúrou - daňovým dokladom č. 01/05 zo dňa 21. 01. 2005 na sumu spolu s DPH 283.220,- Sk, splatnú dňa 20. 02. 2005.

Žalobou zo dňa 09. 05. 2005 podanou na Okresnom súde Trnava... domáhal som sa proti žalovanej obci Š... zaplatenia sumy 7 900,15 € s prísl. titulom odmeny za činnosť vykonanú v zmysle mandátnej zmluvy (výber zhotoviteľa pre stavbu 96 bytových jednotiek). Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 21 Cb 115/2005 zo 17. 8. 2009 bola moja žaloba zamietnutá a osobitným uznesením som bol zaviazaný nahradiť žalovanej trovy konania. Proti rozsudku súdu prvého stupňa som podal odvolanie. Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   bol   rozsudok okresného súdu zmenený a žalovaná bola zaviazaná zaplatiť mi 7 900,15 € so 14 % úrokom z omeškania od 21. 2. 2005 do zaplatenia. Zároveň krajský súd týmto rozsudkom zmenil uznesenie o trovách konania a zaviazal žalovanú nahradiť mi trovy konania v celkovej sume 4.393,48 € k rukám môjho právneho zástupcu.

Zmeňujúci rozsudok krajského súdu napadla dovolaním žalovaná. Najvyšší súd Slovenskej republiky... rozsudkom sp. zn. 1 Obdo 42/2010 z 19. 4. 2011 zmenil rozsudok krajského súdu tak, že žalobu zamietol a zaviazal ma nahradiť žalovanej trovy dovolacieho konania v sume 487,72 € na účet jej právneho zástupcu.

Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že rovnako   ako odvolací súd dospel aj najvyšší súd k záveru, že plnenie, ktoré mi žalovaná poskytla celkovo vo výške 1.348.896,- Sk nemožno považovať za plnenie na žalovaný nárok, ale ide o plnenie poskytnuté z neplatného právneho úkonu - dodatku č. 1 k mandátnej zmluve.

K záveru o potrebe zmeniť rozhodnutie krajského súdu a žalobu zamietnuť, dospel najvyšší súd na základe dvoch argumentov:

V prvom rade sa najvyšší súd nestotožnil so záverom odvolacieho súdu, že žalovaná v konaní nepožadovala započítanie plnení v celkovej sume 1.348.896,- Sk.

V   tejto   súvislosti   najvyšší   súd   uvádza,   že   „Podľa   zápisnice   z   pojednávania   na Okresnom súde v Trnave dňa 29. 09. 2004 žalovaný sa vo veci vyjadril tak, že žalobca vykonal z predmetu plnenia uvedeného v mandátnej zmluve bod 3.2 a bod 3.3 len čiastočne, bod 3.4 a 3.5 nevykonal. Považuje preto sumu 1.348.896,- Sk, ktorú mu preukázateľne zaplatil, za dostatočnú odplatu za vykonané práce.

Citované   vyjadrenie   žalovaného   na   pojednávaní   dňa   29.   09.   2006   síce   slovami obyčajného človeka neprávnika a netechnika jednoznačne vyjadruje jeho vôľu, aby súd tieto jeho už poskytnuté plnenia započítal, a to tak, že ich žalovaný považuje za dostatočné a primerané.

V súvislosti s vyššie uvedeným argumentom najvyššieho súdu považujem za potrebné poznamenať, že žalovaná nikdy v konaní neprejavila vôľu započítať plnenia v celkovej sume 1.348.896,-   Sk   (resp.   ich   zodpovedajúcu   časť)   proti   mnou   uplatňovanému   žalobnému nároku. A to ani v dovolacom konaní, kde bola zastúpená kvalifikovanou advokátkou. Najvyšší   súd   celkom   svojvoľným   výkladom   slov   žalovanej   prednesených   na pojednávaní   konanom   na   okresnom   súde   dospel   k   záveru,   že   žalovaná   si   uplatnila započítaciu   námietku.   Ani   okresný   a   ani   krajský   súd   sa   nikdy   prípadnou   započítacou námietkou nezaoberali, nakoľko nebola vznesená. Je celkom neprípustné, aby najvyšší súd nahrádzal prejavy a vôľu účastníka konania a svojvoľne vykladal jeho prejav. Opätovne zdôrazňujem,   že   takúto   argumentáciu   žalovaná   neuviedla   ani   v   dovolaní   spísanom advokátkou, teda nie „neprávnikom“.

Ďalší argument najvyššieho súdu týka sa posúdenia primeranosti plnenia žalovanej za mnou vykonané práce. V tejto súvislosti najvyšší súd uviedol, že „Rovnako sa dovolací súd nestotožnil s pochybnosťami odvolacieho súdu o tom, či žalobcovi už vyplatená suma vzhľadom   na   rozsah   prác,   ktoré   pre   žalovaného   vykonal,   je   postačujúca   a   primeraná, pričom svoje pochybnosti odôvodnil tým, že nemá oporu ani v zákone ani vo vykonanom dokazovaní.   Je pravdou,   že súd 1.   stupňa nijaké dokazovania   v smere   primeranosti   už zaplatenej sumy k skutočne vykonaným prácam nevykonal. Odvolací súd zrejme mal na mysli   znalecký   posudok,   je však   nesporné,   že zadováženie   znaleckého   posudku by   bolo nielen   finančne   nákladné,   ale   značne   by   predĺžilo   aj   trvanie   konania.   Súd   2.   stupňa pravdepodobne, rovnako ako dovolací súd, vychádzal zo svojej rozhodovacej praxe a zo skutočnosti,   že   z   úhrnnej   sumy   dohodnutej   v   mandátnej   zmluve   1   806   591   Sk   ostala po preukázanom zaplatení obnosu 1 348 896 Sk čiastka 457 695 Sk na činnosti, ktoré boli predmetom plnenia podľa bodu 3.4 a 3.5., ako aj ešte nevykonaných činností podľa bodu 3.3. a uzavrel, že ide o sumu postačujúcu a primeranú, najmä keď to navrhol a uznal žalovaný“.

Vyššie   uvedená   argumentácia   najvyššieho   súdu   opäť   vykazuje   známky   výraznej svojvôle. Najvyšší súd, bez toho, aby boli súdmi nižších stupňov vykonané akékoľvek dôkazy ohľadom   primeranosti   žalovanou   vyplatenej   sumy   za   mnou   reálne   uskutočnené   práce, urobil   záver   o   primeranosti   žalovanou   vyplatenej   sumy   1.348.896,-   Sk.   Bez   vyjadrenia odborníka, znalca, len na základe názoru žalovanej, ktorá je, ako to najvyšší súd vyššie uviedol „obyčajný človek neprávnik a netechnik“ a na základe svojej rozhodovacej praxe. Podľa môjho názoru takto odborné otázky, ako je posúdenie cien za projektové a stavebné činnosti, nie je možné považovať za skutočnosti súdu známe z rozhodovacej praxe, ktoré sa nemusia dokazovať (§ 121 OSP). Ak by sa takýto názor pripustil, mohli by súdy obdobné prípady rozhodovať v podstate bez vykonania akéhokoľvek dokazovania, len na základe svojho posúdenia, ide o celkom neprijateľný postup.

Odôvodňovať takýto postup finančnou náročnosťou a predĺžením konania je rovnako neprijateľné. Hospodárnosť konania a ani právo na prejednanie veci v primeranej lehote nemôže v danom prípade stáť nad právom na riadne zistenie skutkového stavu a teda nad právom na spravodlivé súdne konanie. Navyše podotýkam, že predmetný spor sa začal ešte v roku 2005. Z tohto pohľadu už prípadné nariadenie znaleckého dokazovania by beztak extrémne dlho trvajúci spor nijak výrazne nepredlžilo a nič by nemenilo na fakte, že toto konanie trvá už neprimerane dlho.

Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je z vyššie uvedených dôvodov arbitrárne, a je preto v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

3.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   bolo   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 42/2010 a jeho rozsudkom z 19. 4. 2011 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky zrušuje rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 42/2010 z 19. 4. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume... 261,82 EUR, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

4. Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 42/2010 z 19. apríla 2011 vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 Cob 17/2010 z 13. apríla 2010 tak, že nárok žalobcu priznaný žalobcovi proti žalovanému zamietol.

Z podstatnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva: «Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd rozhodol vo veci napadnutým rozsudkom po tom, čo súd I. stupňa rozsudkom zo dňa 15. 06. 2009, č. k. 2 Cb 115/2005-243 zamietol žalobu, rovnako ako to urobil rozsudkom zo dňa 06. 12. 2006, č. k. 21 Cb 115/2005-171, ktorý odvolací súd uznesením zo dňa 31. 10. 2007, č. k. 2 Cob 39/2007-194 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalobca   si   spornú   sumu   v   žalobe   uplatnil   titulom   nezaplatenia   faktúry   č.   01/05 zo dňa 21. 01. 2005 vystavenej na základe mandátnej zmluvy z 24. 09. 2004 v znení dodatku č. 1 zo dňa 21. 10. 2004.

V odvolaní   proti   žalobu   zamietajúcemu rozsudku   súdu 1.   stupňa žalobca   uviedol (č. l. 184),   že   z dôvodu   zamedzenia   špekulácií   žalovaného   s absolútnou   neplatnosťou dodatku   č.   2   k mandátnej   zmluve   i z dôvodu   urýchlenia   konania   s cieľom   preukázania jednoznačnosti svojho nároku vzal čiastočne svoj návrh späť a znížil tak fakturovanú cenu určenú dodatkom č. 1 na cenu dohodnutú v mandátnej zmluve.

Pokiaľ ide o dodatok č. 1 k mandátnej zmluve,   súd 1. stupňa i odvolací vyslovili názor, že je neplatný a dovolací súd sa s týmto názorom i jeho odôvodnením týmito súdmi plne stotožnil.

V mandátnej zmluve č. 04/2004 zo dňa 29. 09. 2004 obsahuje dohodu o cene čl. V. označený ako Odplata.

Podľa bodu 5.1 mandant zaplatí mandatárovi odplatu za činnosť v rozsahu čl. III tejto zmluvy čiastku 1 806 591 Sk včítane DPH.

Spôsob a formu platenia upravuje čl. VI. Podľa bodu 6.1. mandant zaplatí mandatárovi odplatu uvedenú v čl. V. tejto zmluvy na základe faktúry mandatára v týchto etapách:

po zabezpečení výberu zhotoviteľ podľa zákona NR SR č. 523/2003 Z. z. o verejnom obstarávaní... 238.000 Sk z celkovej čiastky za výkon inžinierskej činnosti včítane DPH. podľa % plnenia stavebných prác zhotoviteľom stavby, príslušné % z ceny za výkon inžinierskej činnosti včítane DPH.

Citované znenie bodu VI. mandátnej zmluvy nasvedčuje tomu, že vyúčtovanie týchto prác malo byť obsahom prvej faktúry za činnosti vykonané mandatárom – žalobcom. Predmet mandátnej zmluvy obsahuje čl. III. Uvádza sa v ňom:... Z porovnania citovaného znenia čl. III mandátnej zmluvy s činnosťami, za ktorých vykonanie žalobca vystavil a žalovaný zaplatil faktúry č. 06/04, 08/04 a 09/04 je zrejmé, že odvolací súd opodstatnene v odôvodnení rozsudku konštatuje, že plnenie, ktoré poskytol žalobcovi na uvedené faktúry, celkom vo výške 1 348 896 Sk, nemožno považovať za plnenie na žalovaný nárok, pričom ho považuje za plnenie poskytnuté z neplatného právneho úkonu

- dodatku č. 1 k mandátnej zmluve.

Dovolací   súd   sa   však   nestotožnil   so záverom odvolacieho   súdu,   že žalovaný započítanie   týchto   plnení   nepožadoval,   čo   bolo   dôvodom,   že   odvolací   súd   na   ne neprihliadal.

Podľa   zápisnice   z   pojednávania   na   Okresnom   súde   v   Trnave   dňa   29.   09.   2004 žalovaný   sa vo veci vyjadril tak,   že   žalobca   vykonal   z predmetu   plnenia   uvedeného v mandátnej zmluve bod 3.2. a bod 3.3 len čiastočne, bod 3.4 a 3.5 nevykonal. Považuje preto   sumu   1   348   896   Sk,   ktorú   mu   preukázateľne   zaplatil,   za   dodatočnú   odplatu   za vykonané práce.

Citované vyjadrenie žalovaného na   pojednávaní   dňa   29.   09.   2000   síce   slovami obyčajného človeka neprávnika a netechnika jednoznačne vyjadruje jeho vôľu, aby súd tieto jeho už poskytnuté plnenia započítal, a to tak. že ich žalovaný považuje za dostatočné a primerané.

Rovnako sa dovolací súd nestotožnil s pochybnosťami odvolacieho súdu o tom, či žalobcovi už vyplatená suma vzhľadom na rozsah prác, ktoré pre žalovaného vykonal, je postačujúca a primeraná, pričom svoje pochybnosti odôvodnil tým, že nemá oporu v zákone ani vo vykonanom dokazovaní. Je pravdou, že súd 1. stupňa nijaké dokazovania v smere primeranosti už zaplatenej sumy k skutočne vykonaným prácam nevykonal. Odvolací súd zrejme   mal   na   mysli   znalecký   posudok.   Je   však   nesporné, že zadováženie   znaleckého posudku by bolo nielen finančne nákladné, ale značne by predĺžilo aj trvanie konania. Súd 1.   stupňa   pravdepodobne,   rovnako   ako dovolací   súd vychádzal zo   svojej   rozhodovacej praxe a zo skutočnosti, že z úhrnnej sumy dohodnutej v mandátnej zmluve 1 800 591 Sk ostala po preukázanom zaplatení obnosu 1 348 896 Sk čiastka 437 695 Sk na činnosti, ktoré boli predmetom plnenia podľa bodu 3.4 a 3.5 ako aj ešte nevykonaných činností podľa bodu 3.3.   a uzavrel,   že ide o sumu postačujúcu a primeranú, najmä keď to navrhol a uznal žalovaný.»

5. Ústavný súd pre úplnosť uvádza na vec vzťahujúcu sa podstatnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 21 Cob 17/2010 z 13. apríla 2010, v ktorom vyslovil: „Odvolací súd už v uznesení č. k. 21Cob 39/2007-194 zo dňa 31. 10. 2007 uložil súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie najmä posúdiť právny titul, na základe ktorého by mal nárok žalobcovi vzniknúť a preukázať riadne vykonanie činnosti v spojení s nárokom na odplatu, ktorá je predmetom konania. Súd prvého stupňa sa napriek tomu dokazovaniu v tomto   smere   v   dostatočnom   rozsahu   nevenoval   a   svoju   pozornosť   zameral   najmä na posúdenie   dodatku   č.   1,   ktorý   účastníci   k   mandátnej   zmluve   uzatvorili   a   ktorý prvostupňový súd kvalifikoval ako absolútne neplatný právny úkon. S týmto záverom sa stotožňuje   i odvolací   súd,   ale   ho   nepovažuje   pre   posúdenie   nároku   na   plnenie za relevantný...

Úhrady z faktúr č. 04/2004, 08/2004 a 09/2004 tak nemožno považovať za plnenie na žalovaný nárok i pokiaľ sa jedná o plnenia poskytnuté z neplatného právneho úkonu. Žalovaný započítanie týchto plnení nepožadoval, preto odvolací súd na ne neprihliadal, pretože   je   na   úvahe   žalovaného,   ako   sa   s   plnením   poskytnutým   žalobcovi   na   základe neplatného právneho úkonu vysporiada...“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

8.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

10. Z námietok uvedených v ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ sa zo strany ústavného súdu domáha prehodnotenia záverov najvyššieho súdu spôsobom, ktorý by mal nasvedčovať   opodstatnenosti   jeho   právneho   názoru,   t.   j.   neodôvodnenosti   zamietnutia sťažovateľovej   žaloby   (nepriznania   uplatňovaného   nároku).   Odôvodnenie   rozhodnutia v časti   uplatnenia   započítacej   námietky,   ako   aj   v časti   primeranosti   plnenia   žalovanej považuje za „celkom svojvoľný výklad“, resp. „argumentáciu vykazujúcu známky výraznej svojvôle“, čo považuje za zásah do označených základných a iných práv.

11.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený   výklad   najvyššieho   súdu   nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší súd jasným a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, prečo sa nestotožnil s názorom krajského súdu (bod 5) o neuplatnení započítacej   námietky   s odkazom   na   zápisnicu   z pojednávania   okresného   súdu z 29. septembra 2004 (bod 4).

12. Už samotný krajský súd vo svojom rozhodnutí zdieľa rovnaký názor s okresným (prvostupňovým) súdom o absolútnej neplatnosti dodatku č. 1 mandátnej zmluvy. Zároveň pripustil,   že   žalovaný   (Obec   Šelpice)   už   poskytol   sťažovateľovi   plnenie   vo   výške 1 348 896 Sk, no z dôvodu neuplatnenia započítacej námietky „je na úvahe žalovaného, ako   sa   s plnením   poskytnutým   žalobcovi [sťažovateľovi,   pozn.] na   základe   neplatného právneho   úkonu   vysporiada“. Teda,   ak   by   krajský   súd   v konaní   zistil   uplatnenie započítania, prihliadal by naň. Samotný započítací prejav zistil v konaní o dovolaní najvyšší súd, zaplatenie žiadnym spôsobom nespochybnil žiaden účastník konania, a preto nárok sťažovateľa   zamietol. Za   týchto   okolností   záver   najvyššieho   súdu   o potrebe   vykonania znaleckého   dokazovania   nemožno   považovať   za   arbitrárny   či   zjavne   neodôvodnený. Ústavný súd preto nemal dôvod do rozsudku najvyššieho súdu zasiahnuť.

13. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2012