znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 51/09-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   februára 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   P.,   PhD.,   Š., zastúpeného   advokátkou JUDr. D. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 25/2007 a jeho uznesením sp. zn. 2 Obo 25/2007 z 3. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. P., PhD., o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2008 e-mailom a 11. januára 2008 poštou doručená sťažnosť Ing. M. P., PhD., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 25/2007 a jeho uznesením sp. zn. 2 Obo 25/2007 z 3. októbra 2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 20 Cb 28/01 sa sťažovateľ žalobou z 11. júna 2001 domáhal určenia neplatnosti uznesenia Valného zhromaždenia spoločnosti K., s. r. o. (ďalej len „spoločnosť“), č. 1/5/2001 z 22. mája 2001 z dôvodu, že toto uznesenie ako spoločník spoločnosti   nepodpísal   dobrovoľne,   ale   k jeho   podpísaniu   mal   byť   donútený   silou   a vyhrážkami.   Spoločníkmi   označenej   spoločnosti   bol   sťažovateľ   a pán   K.   (ďalej   len „spoločník“), pričom v zmysle spoločenskej zmluvy v prípade smrti spoločníka mali jeho dedičia   zdediť   iba   vyrovnávací   podiel,   nie   však   celý   obchodný   podiel   zomrelého spoločníka. Podľa tvrdení sťažovateľa po smrti jeho spoločníka bol sťažovateľ násilím pod hrozbou   zbrane   a vyhrážok   týkajúcich   sa   členov   jeho   rodiny   odvlečený   vo   večerných hodinách do sýpky, kde bol ako jediný žijúci spoločník spoločnosti prinútený podpísať uznesenie   valného   zhromaždenia   spoločnosti   z 22.   mája   2001,   ktorým   dával   súhlas   na prevedenie   jeho   obchodného   podielu   v predmetnej   spoločnosti   na   vdovu   po   zomrelom spoločníkovi,   na   ktorom   uznesení   sa   nachádzal   aj   podpis   M.   K.   (ďalej   aj   „manželka spoločníka“) ako „... dedičky obchodného podielu...“ po zomrelom spoločníkovi.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   pre   popísaný   násilný   skutok   voči sťažovateľovi   bolo   začaté   trestné   stíhanie   uznesením   Úradu   boja   s organizovanou kriminalitou   Prezídia   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky   z 12.   decembra   2001 a uznesením   Prezídia   policajného   zboru,   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   – oddelenie   vyšetrovania   ČVS:   PPZ-78/BOK-B-2007   z 29.   januára   2008   bolo   vznesené obvinenie voči M. K. za trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. a), b) a c) Trestného zákona účinného do 31. júla 2001 a za trestný čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1, 2 a 3 Trestného zákona účinného do 31. júla 2001 a tiež bolo vznesené obvinenie voči JUDr. M. H. za trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. a), b) a c) Trestného zákona účinného do 31. júla 2001 formou účastníctva.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 20 Cb 28/01 z 20. februára 2003 žalobu sťažovateľa zamietol,   pričom   na   základe   odvolania   sťažovateľa   najvyšší   súd   rozsudkom   sp. zn. 2 Obo 127/03 z 3. septembra 2003 odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že uznesenie valného zhromaždenia spoločnosti č. 1/5/2001 z 22. mája 2001 vyhlásil za neplatné.

Následne, v dôsledku dovolania spoločnosti proti rozsudku odvolacieho najvyššieho súdu dovolací súd rozsudkom sp. zn. Obdo V 88/2003 z 29. septembra 2004 rozhodnutie odvolacieho najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci odvolací najvyšší súd opätovne rozsudkom sp. zn. 2 Obo 284/04 z 18. mája 2005 zmenil rozsudok krajského súdu tak, že uznesenie valného zhromaždenia spoločnosti č. 1/5/2001 z 22. mája 2001 vyhlásil za neplatné, pričom aj toto rozhodnutie odvolacieho najvyššieho súdu   bolo   zrušené   v dovolacom   konaní   rozsudkom   sp.   zn.   1   Obdo   V 76/2005 z 24. novembra   2006   a vec   bola   opakovane   vrátená   odvolaciemu   najvyššiemu   súdu   na ďalšie konanie.

Odvolací najvyšší súd opätovne konal v predmetnej veci pod sp. zn. 2 Obo 25/2007, pričom sťažovateľ pred pojednávaním, ktoré sa konalo 3. októbra 2007 a na ktorom bol vyhlásený   rozsudok,   doručil   najvyššiemu   súdu   2.   októbra   2007   svoje   vyjadrenie   k veci s tým,   že   opätovne   zdôraznil,   že   sporné   uznesenie   valného   zhromaždenia   spoločnosti č. 1/5/2001   z 22.   mája 2001   nepodpísal   dobrovoľne,   ale pod   hrozbou   sily   a vydierania, a teda jeho prejav (podpis) nebol slobodný a vážny. Súčasne sťažovateľ na pojednávaní konanom 3. októbra 2007 krátkou cestou doručil najvyššiemu súdu jeho „záverečnú reč“, v ktorej okrem iného uviedol, že medzičasom je sťažovateľ opäť zapísaný v obchodnom registri ako spoločník spoločnosti, avšak aj napriek tomu trvá na tom, aby najvyšší súd rozhodol v zmysle žalobného petitu, t. j. aby zmenil rozhodnutie krajského súdu a vyhlásil uznesenie valného zhromaždenia spoločnosti č. 1/5/2001 z 22. mája 2001 za neplatné.

V súvislosti   s postupom   najvyššieho   súdu   pred   vyhlásením   rozsudku   sťažovateľ v sťažnosti   uviedol: „Predseda   senátu   NS   SR...   ma   počas   pojednávania   vyzval   na späťvzatie   návrhu   s   odôvodnením,   že   v   čase   rozhodovania   dňa   3.   10.   2007   vo   veci neexistuje   spor   medzi   účastníkmi   konania.   Podľa   jeho   vyjadrenia   nebol   dôvod   na pokračovanie vo veci. Ja som na podanom návrhu trval, bolo pre mňa dôležité, aby súd sám vyslovil v rozhodnutí, že predmetné uznesenie VZ č. 1/5/2001 je neplatné. Preto som žiadal, aby súd rozhodol v zmysle návrhu.“

Najvyšší súd napokon napadnutým rozsudkom sp. zn. 2 Obo 25/2007 z 3. októbra 2007 rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 20 Cb 28/01 z 20. februára 2003 o zamietnutí žaloby sťažovateľa potvrdil.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1) Základné právo sťažovateľa - právo na spravodlivý proces a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručené občanovi SR v článku 47 ods. 1 (chyba v písaní, základné právo na spravodlivé súdne konanie má byť správne čl. 46 ods. 1 ústavy, pozn.) a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   na   NS   SR   pod   sp. zn. 2 Obo 25/2007 bolo porušené.

2) Ústavný súd rozhodnutie NS SR v č. k. 2 Obo 25/2007 zrušuje, vec vracia na ďalšie konanie a prikazuje, aby konal bez zbytočných prieťahov.

3) Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000,- Sk, ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť sťažovateľovi do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4) Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy súdneho konania a trovy právneho zastúpenia spolu vo výške 12.017,- Sk (1 úkon právnej pomoci v zmysle § 11 ods. 2 vyhl. č. 655/04 v zastupovaní pred ústavným súdom predstavuje 1/6 výpočtového základu - pre r. 2008 vo výške 3.176,- Sk plus režijný paušál 1/100 výpočtového základu t. j. 190,- Sk za 1 úkon (spolu 3 úkony: prevzatie a príprava, rokovanie s klientom, spísanie a podanie sťažnosti) plus DPH 19% DPH - 1919,- Sk spolu 12.017,- Sk) v lehote do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I. ÚS 33/02,   II. ÚS 29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Sťažovateľ   sťažnosťou   pred   ústavným   súdom   napáda   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Obo 25/2007 z 3. októbra 2007, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu sp. zn.   20   Cb   28/2001   z 20.   februára   2003,   pričom   rozsudok   krajského   súdu   v spojení s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nadobudli právoplatnosť 5. novembra 2007.

Sťažnosť   sťažovateľa   bola   podaná   ústavnému   súdu   e-mailovou   poštou (elektronickými   prostriedkami)   4.   januára   2008   a písomne   poštovou   prepravou   túto sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 11. januára 2008.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Podľa   §   42   ods.   1   OSP   podanie   možno   urobiť   písomne,   ústne   do   zápisnice, elektronickými   prostriedkami   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom   podľa osobitného zákona, telegraficky alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej, ktoré bolo urobené telegraficky, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní; podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.

Citované   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   zaviedlo   do   súdnej   praxe možnosť elektronickej komunikácie medzi účastníkom súdneho konania a súdom. Avšak problémom,   ktorý   tento   nový   spôsob   komunikácie   so   sebou   priniesol,   je   tzv.   fenomén virtuálnej   identity   prejavujúci   sa   značnou   mierou   neistoty   týkajúcej   sa   pričítateľnosti (privlastnenia) virtuálneho konania konkrétnemu   subjektu   práva.   Vzhľadom   na uvedené bolo nevyhnutné vytvoriť kombinovaný právne – technický inštrument, prostredníctvom ktorého   by   sa   takáto   istota   dala   zabezpečiť.   Ako   jeden   z takýchto   inštrumentov   bol vytvorený   zaručený   elektronický   podpis,   ktorý   v právnej   praxi   zaznamenal   okamžitú pozitívnu   reakciu   v otázke   riešenia   autentickosti   a pričítateľnosti   právne   relevantného konania realizovaného prostredníctvom elektronických prostriedkov konkrétnemu subjektu práva.

Vzhľadom   na   uvedené,   ak   je   dokument   označený   zaručeným   elektronickým podpisom, je možné nielen de iure preukázať jeho pôvodcu, ale je možné tiež s relatívne vysokou mierou spoľahlivosti určiť pravosť jeho obsahu. Vo všetkých ostatných prípadoch, keď účastník konania komunikuje so súdom prostredníctvom elektronických prostriedkov a jeho právne relevantné prejavy nie sú opatrené zaručeným elektronickým prostriedkom, je nevyhnutné postupovať podľa citovaného ustanovenia § 42 ods. 1 OSP, a takto urobené podanie   je   nevyhnutné   doplniť   v   jeho   písomnej   podobe   do   troch   dní   od   jeho   podania v elektronickej podobe. Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.

Sťažovateľ   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   e-mailovou   poštou   4.   januára   2008 a písomne ju doplnil až 11. januára 2008, t. j. po viac ako troch dňoch od jej podania elektronickými   prostriedkami,   preto   ústavný   súd   na   elektronické   podanie   sťažovateľa neprihliadal a sťažnosť sťažovateľa posudzoval, ako keby bola prvýkrát písomne podaná 11. januára 2008 (podaná na poštovú prepravu 9. januára 2008).

Od   5.   novembra   2007,   keď   nadobudlo   právoplatnosť   sťažnosťou   napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 25/2007 z 3. októbra 2007, do 9. januára 2008, keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   podaná   na   poštovú   prepravu,   nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť sťažovateľa už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2009