znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 51/08-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. H., N., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. J. V., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 T 3/98 z 18. marca 2005 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 109/2005 z 3. júla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2007   doručená   sťažnosť   P.   H.,   N.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. V., B., ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 3/98 z 18. marca 2005 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 To 109/2005 z 3. júla 2007.

Z obsahu   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 1 T 3/98 z 18. marca 2005 bol sťažovateľ uznaný vinným z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. a) a f) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní   9 rokov,   pričom   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   bol   zaradený   do   III. nápravnovýchovnej skupiny. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 109/2005 z 3. júla 2007 bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uvedenému rozsudku krajského súdu. Sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd porušil jeho základné právo na spravodlivé súdne konanie tým, že nenapravil závažné pochybenie krajského súdu, ktorý v namietanom konaní porušil § 6 ods. 5   a 6   Trestného   poriadku   účinného   do   31.   decembra   2005   v jeho   neprospech. Krajskému   súdu   vytýkal   vyhodnotenie   dokazovania   ako   neobjektívne,   keď   ustálil,   že spáchal dve vraždy, čo sa však nezakladalo na pravde. Priznal usmrtenie jednej osoby, druhú vraždu však spáchala iná osoba, čo pri vyhodnotení dôkazov bolo preukázateľné, toto však   nezohľadnil   ani   najvyšší   súd.   Poukazoval   pritom   na   znalecké   dokazovanie, fotografický materiál, vlastné závery vysvetľujúce daný skutok a vplyv na výsledky šetrenia spoluobžalovaným.   V   tejto   súvislosti   poukázal   na neprimerane   uložený   trest   odňatia slobody   vzhľadom   na   okolnosť,   že   trestného   činu   sa   dopustil   ako   mladistvý.   Navyše poukázal na to, že celé súdne konanie trvalo neprimerane dlho, čo negatívne vplývalo na jeho   zdravotný   stav.   Všetky   relevantné   skutočnosti   uviedol   v odvolaní   proti   rozsudku krajského súdu, najvyšší súd však na ne neprihliadol, priklonil sa k záverom krajského súdu, čo   viedlo   k nesprávnemu   vyhodnoteniu   skutkového   stavu   a v konečnom   dôsledku k nesprávnemu posúdeniu celej veci v jeho neprospech.

Sťažovateľ žiadal aby ústavný súd vydal tento nález:„Krajský súd v Nitre rozsudkom, sp. zn. 1 T 3/98, zo dňa 18. 3. 2005 a Najvyšší súd SR uznesením, sp. zn. 4 To 109/2005, zo dňa 3. 7. 2007, porušili právo sťažovateľa, P. H., občana Slovenskej republiky, trvalé bydlisko N., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   To   109/2005   zo   dňa 03. júla 2007 zrušuje a vec mu vracia, aby ju znovu prerokoval a rozhodol.

P.   H.   priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk (slovom Tristotisíc slovenských   korún),   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

P. H. priznáva náhradu trov konania, ktoré je mu Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokáta J. V., so sídlom B., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom a slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   je   preto   možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Sťažovateľ v sťažnosti vyslovil porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 3/98.

Ústavný súd v tejto časti nemá právomoc konať a rozhodnúť. Ako vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane dotknutých   základných   práv   nerozhoduje   všeobecný   súd.   V   danom   prípade   však   proti rozsudku krajského súdu ako súdu prvého stupňa bolo prípustné odvolanie, čo sťažovateľ využil, o ktorom rozhodoval najvyšší súd. Pretože právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal najvyšší súd, je tým zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľ   namietal   aj   nezákonnosť   a neústavnosť   rozhodnutia   najvyššieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 109/2005.

Najvyššiemu súdu vytýkal najmä nedostatočné vyhodnotenie zisteného skutkového stavu v trestnom konaní, ktoré v sťažnosti podrobne rozoberá.

Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola sťažnosť   podaná.   Jeho   úlohou   je   zistenie,   či   napadnutým   rozhodnutím   bolo   porušené základné právo sťažovateľa. Ústavný súd preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa nie zákonnou právnou argumentáciou, ktorou bola odôvodňovaná opodstatnenosť sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnými aspektmi.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd už judikoval (IV. ÚS 252/04), že právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s jeho   právnymi   názormi, navrhovaním   a hodnotením   dôkazov.   Ústavný   súd   takisto   judikoval   (I.   ÚS   67/06),   že z princípu   nezávislosti   súdov   podľa   čl.   144 ods.   1 ústavy   vyplýva tiež zásada   voľného hodnotenia dôkazov. Ak všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval.

V   danom   prípade   sa   sťažovateľ   svojou   sťažnosťou   domáhal   preskúmania vyhodnotenia dôkazov v prípravnom konaní a v trestnom konaní, domáhal sa vyvodenia záverov iných, ako vyvodili súdy vzhľadom na jeho osobný názor, v ktorom konkrétne poukazoval na jednotlivé dôkazy.

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol:„Z odôvodnenia prvostupňového rozsudku je zrejmé, ako sa krajský súd vysporiadal s obhajobou mladistvého P. H. a obžalovaného M. O. a akými úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení Trestného zákona v otázke viny a trestu.

Najvyšší súd nemá pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených vo výroku napadnutého   rozsudku,   pretože   zodpovedajú   výsledkom   vykonaného   dokazovania   na hlavnom pojednávaní a je nimi jednoznačne a nepochybne preukázané, že mladistvý P. H. v kritický deň, za okolností a spôsobom uvedeným v skutkovej vete napadnutého rozsudku, spáchal predmetný skutok. (...)

Pravdou je však aj to, že orgány činné v trestnom konaní do podania prvej obžaloby nemali   dôvod   vykonať   vo   veci   ďalšie   dokazovanie,   pretože   mladistvý   spáchanie   skutku v celom   rozsahu   priznal   a z vykonaného   dokazovania   nevyplýval   odôvodnený   záver o ďalšom páchateľovi trestného činu. (...)

Žiadnym   z dôkazov vykonaných na   hlavnom   pojednávaní   (s výnimkou   zmenených výpovedí mladistvého P. H.) nebolo preukázané, že poškodenú T. H. zavraždil obžalovaný M. O. a nebolo preukázané ani to, že bol v čase spáchania skutku v dome svedka Ing. J. H.. Preukázané však bolo, že v kritickom čase v tomto dome bol mladistvý P. H., ktorý nikdy nepoprel, že zavraždil svoju prababku, poškodenú M. H. Pretože nebolo preukázané, že v kritickom čase sa v dome okrem mladistvého nachádzala aj iná osoba a vzhľadom na krajským a najvyšším súdom poukázané dôkazy, je preto podľa názoru najvyššieho súdu jediným možným záverom to, že mladistvý P. H. zavraždil obidve poškodené, t. j. nielen poškodenú M. H., ale aj poškodenú T. H., ktorá sa taktiež v dome nachádzala. (...) Za danej dôkaznej situácie nezodpovedajú potom stavu veci a zákonu ani odvolacie námietky,   že   prvostupňový   súd   sa   dôsledne   nevysporiadal   s ostatným   rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pretože boli vykonané všetky potrebné a nevyhnutné dôkazy na náležité zistenie skutkového stavu veci. (...)

Odvolací súd nezistil pochybenie ani vo výroku o treste. Uložený úhrnný výnimočný trest odňatia slobody vo výmere deväť rokov mladistvému P. H. zohľadňuje všetky zistené okolnosti prípadu, zákonné podmienky § 35 ods. 1 Tr. zák. pre ukladanie úhrnného trestu a dôsledne vychádza z § 23 ods. 1 a § 31 ods. 1 Tr. zák., ktoré sú rozhodujúce pri určení druhu trestu a jeho výmery rovnako tak ako u obžalovaného M. O. uložený trest odňatia slobody vo výmere osemnásť mesiacov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní dva roky. U mladistvého P. H. krajský súd správne prihliadol na negatívne hodnotenie jeho osoby pred spáchaním skutku, na to, že už ako mladistvý bol súdne trestaný pre úmyselný trestný čin. Spáchanie predchádzajúceho ako aj predmetného trestného činu bolo vedené rovnakou pohnútkou získať finančné prostriedky a ani existencia blízkeho   príbuzenského   vzťahu   ani   existencia   skúšobnej   doby   mladistvému   nezabránila v spáchaní ďalšieho úmyselného trestného činu proti tak závažnému objektu ako je život a zdravie   a spôsobiť   svojím   konaním   dvojnásobný   neodstrániteľný   následok   na   tomto objekte.“

Z uvedeného, ako aj z obsahu celého spisu vyplýva, že najvyšší súd sa vysporiadal s argumentmi   sťažovateľa   uvedenými   v odvolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, prečo bolo potrebné v plnom rozsahu   akceptovať   rozsudok   krajského   súdu   ako   správny.   Zo   záverov   rozhodnutia najvyššieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne záväzných právnych prepisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu, čo sa   týka   aj   otázky   vyhodnotenia   dôkazov   a výšky   uloženia   trestu   sťažovateľovi. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu jasne objasňuje skutok, ktorý sa stal, právny základ rozhodnutia je v súlade so zákonom. Závery najvyššieho súdu neboli neodôvodnené a zjavne   arbitrárne.   Samotná   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nestotožnil   so   závermi najvyššieho   súdu   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neopodstatnenosti   alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími uplatnenými nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2008