znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 51/05-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. Vojtecha Keszeliho, trvale bytom Š., zastúpeného advokátom JUDr. I. K., so sídlom B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej základného republiky a práva na spravodlivý proces   upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Obdo 13/2004- 217 z 25. novembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. Vojtecha Keszeliho   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n en i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2005 doručená sťažnosť PhDr. Vojtecha Keszeliho, trvale bytom Š.(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. K., so sídlom B., vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   upraveného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   základného   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivý   proces upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „Dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) č. k. 4 Obdo 13/2004- 217 z 25. novembra 2004.

Sťažovateľ doručil 3. júna 1999 Okresnému súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“)   žalobu   podľa   §   80   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) o určenie,   či   tu   právny   vzťah   alebo   právo   je,   alebo   nie   je,   proti   Slovenskej   televízii Bratislava. Dňa 3. februára 2000 sťažovateľ svoj pôvodný návrh prekvalifikoval na návrh na plnenie podľa § 80 písm. b) OSP. Na výzvu okresného súdu sťažovateľ vyčíslil škodu vo výške 17 881 420 Sk a požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 OSP. Okresný súd uznesením sp. zn. 10 Cb 593/01 zo 7. augusta 2002 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti uzneseniu okresného súdu sa sťažovateľ odvolal. V odvolaní sťažovateľ poukázal podľa sťažnosti na to, že žalobou uplatňuje svoj nárok proti orgánu štátu, ktorý má právnu formu verejnoprávnej inštitúcie, ktorý mu zničil majetok (autorské právo), v dôsledku čoho sa dostal do hmotnej núdze, a preto by bolo „neetické, nemorálne, ale najmä v rozpore so zákonom, keby s prihliadnutím na všetko, sťažovateľ bol nútený platiť štátu... súdne poplatky vo veci, v ktorej mu   orgán štátu... zničil majetok, autorské dielo, ktoré podľa dohody strán vzniklo na realizáciu verejnoprávneho účelu“.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 25 Cob 274/02-162 z 24. októbra 2002 napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd uznesením č. k. 10 Cb 593/01-184 z 15. augusta 2003 sťažovateľovi opätovne nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. O ďalšom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením   č.   k.   14   Cob   199/03-192   z   30.   januára   2004,   ktorým   napadnuté   uznesenie okresného súdu zmenil tak, že sťažovateľovi priznal oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 50 % s ohľadom na majetkové pomery sťažovateľa. V odôvodnení tohto uznesenia odvolací súd zároveň uviedol: „Odvolací súd pre úplnosť považuje za potrebné uviesť, že tvrdením žalobcu o tom, že konanie je podľa § 4 ods. 1 písm. c) zák. č. 71/92 Zb. o súdnych poplatkoch   oslobodené   od   platenia   súdnych   poplatkov,   sa   nezaoberal,   pretože   pre posúdenie oslobodenia od súdnych poplatkov je táto skutočnosť irelevantná a naviac nebola predmetom prvostupňového rozhodnutia.“.

Na tomto základe okresný súd uznesením č. k. 10 Cb 593/01-194 z 10. marca 2004 vyrubil sťažovateľovi súdny poplatok 300 000 Sk. Sťažovateľ sa proti tomuto uzneseniu okresného súdu odvolal s odôvodnením, že je nepreskúmateľné, nerešpektuje rozhodnutie odvolacieho súdu, nie je v súlade so zákonnou kvalifikáciou veci a je v rozpore so zákonom Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a o poplatku   za   výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Sťažovateľ zároveň podal dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 14 Cob 199/03-192   z   30.   januára   2004   z dôvodu   zmätočnosti   a nezákonnosti   s poukazom   na   to,   že   sa odmietol   zaoberať   uplatnením   §   4   ods.   1   písm.   c)   zákona   o súdnych   poplatkoch,   čím v konečnom   dôsledku   odňal   sťažovateľovi   právo   konať   pred   súdom   podľa   §   237 písm. f) OSP.

Najvyšší súd uznesením č. k. 4 Obdo 13/2004-217 z 25. novembra 2004 dovolanie sťažovateľa odmietol. V odôvodnení svojho uznesenia okrem iného uviedol:

„Konanie o oslobodení od súdnych poplatkov podľa § 138 O. s. p. sa začína na návrh účastníka. Ustanovenie § 138 O. s. p. upravuje oslobodenie od súdnych poplatkov s ohľadom na majetkové pomery účastníka. Od oslobodenia od súdnych poplatkov podľa tohto   ustanovenia   treba   odlišovať   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ktoré   priznáva priamo   §   4   zákona   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a ktoré   platí   pre   všetky   tam vymenované   konania   (vecné   oslobodenie)   a pre   všetky   osoby   v ňom   uvedené   (osobné oslobodenie). Ak je daný dôvod na vecné alebo osobné oslobodenie od poplatkov, účinky tohto oslobodenia nastávajú priamo zo zákona a súd o oslobodení nevydáva rozhodnutie. V prejednávanej veci žalobca   v konaní   o oslobodení   od   súdnych   poplatkov podľa § 138 O. s. p. vytýka súdu prvého stupňa, ako aj odvolaciemu súdu, že nerozhodli o vecnom oslobodení konania od súdneho poplatku v zmysle § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. Keďže   vecné   oslobodenie   vzniká   zo   zákona,   konanie   súdu   prvého   stupňa,   ani   konanie odvolacieho súdu netrpí z tohto dôvodu procesnou vadou.

Vzhľadom na opakované návrhy na zmenu petitu žaloby, ako aj návrh o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 138 O. s. p., žalobca doposiaľ súdny poplatok nezaplatil.   Súd   prvého   stupňa   podľa   §   4   zákona   č.   71/1992   Zb.,   preto   po   čiastočnom priznaní oslobodenia od súdneho poplatku podľa § 138 O. s. p. odvolacím súdom vyzval žalobcu, aby zaplatil súdny poplatok za žalobu 3000 000 Sk s tým, ak nebude poplatok v určenej dobe zaplatený, súd konanie zastaví.

Obranu proti postupu súdu ohľadne nepriznania oslobodenia od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. môže žalobca uplatniť v odvolaní proti uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.

Procesným postupom súdu prvého stupňa, ani odvolacieho súdu, nebola žalobcovi odňatá možnosť realizácie procesných práv, ktoré mu dáva Občiansky súdny poriadok, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu s poukazom na § 243 ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol. “.

Podľa názoru sťažovateľa je namietané uznesenie najvyššieho súdu nesprávne a je v rozpore   s dlhodobo „kultivovanou“ judikatúrou.   Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že „rozhodovanie   o oslobodení   od   súdnych   poplatkov   je   rozhodovaním   s hmotnoprávnym obsahom   dotýkajúcim   sa   základných   práv   účastníka   (právo   prístupu   na   súd,   právo vlastníctva). Nepriznanie vecného oslobodenia od súdnych poplatkov v situácii, kedy na takéto oslobodenie účastník právo má by viedlo k porušeniu konkrétnych ustanovení ústavy (čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4) i Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... Znamenalo   by   i skryté   zvýhodnenie   sťažovateľovho   odporcu   v konaní   pred   všeobecným súdom.“.

Sťažovateľ   sa   vo   svojej   argumentácii   opiera   okrem   iného   aj   o stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Cpj 70/75, podľa ktorého

Ak   súd   vymeral   účastníkovi   súdny   poplatok   a účastník   napáda   odvolaním rozhodnutie ktorým bol zaviazaný na zaplatenie poplatku a v odvolacom konaní sa zistí, že ide   o oslobodenie   zo   zákona,   odvolací   súd   zruší   vynesené   rozhodnutie;   na   to,   že   ide o oslobodenie zo zákona, poukáže súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. O tomto odvolaní môže rozhodnúť aj súd prvého stupňa podľa ustanovenia § 210a O. s. p.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „bolo   zákonnou   povinnosťou   odvolacieho   súdu   sa s námietkami sťažovateľa riadnym spôsobom zaoberať, zisťovať okrem iného i to, či mu nepatrí vecné oslobodenie a s jeho argumentmi sa mal náležito vysporiadať v odôvodnení svojho   rozhodnutia.   Keďže   tak   nepostupoval,   bola   i dovolacia   námietka   o nezákonnosti rozhodnutia   odvolacieho   súdu   (teda   o odňatí   možnosti   konať   pred   súdom)   uplatnená v súlade s § 237 písm. f) O. s. p.

Ak za týchto okolností najvyšší súd dovolanie odmietol, porušil ústavnou sťažnosťou namietané základné práva sťažovateľa“.

Sťažovateľ považuje „za neprijateľný názor dovolacieho súdu i o tom, že obranu proti postupu súdu ohľadne nepriznania oslobodenia od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm.   c)   zákona   č.   71/1992   Zb.   môže   sťažovateľ   uplatniť   v budúcnosti   v odvolaní   proti uzneseniu   o zastavení   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku.   Takémuto   právnemu názoru protirečí aj citované stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR č. 14/1976,   podľa   ktorého   s otázkou,   či   vznikla   povinnosť   platiť   poplatok   sa   súd   musí komplexne vysporiadať bezodkladne, hneď na začiatku konania...

Spôsob obrany navrhovaný dovolacím súdom v situácii, kedy konanie trvá šesť rokov bez   akýchkoľvek   úkonov   súdu   1.   stupňa   v merite   veci,   za   okolností,   keď   nálezom   č.   k. III. ÚS 125/04-13   ústavný   súd   konštatoval   zbytočné   prieťahy   v konaní   by   bol   súčasne i v zásadnom rozpore s princípom hospodárnosti konania.“.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vo   veci   jeho   sťažnosti   prijal   nasledovné rozhodnutie:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 4 Obdo 13/2004-217 zo dňa 25. novembra 2004 porušil právo PhDr. Vojtecha Keszeliho na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Obdo 13/2004-217 zo dňa 25. novembra 2004 sa zrušuje. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 14   Cob   199/03-192   zo   dňa   30.   januára   2004.   Zrušujú   sa   uznesenia   Okresného   súdu Bratislava IV č. k. 10 Cb 593/01-184 zo dňa 15. augusta 2003, č. k. 10 Cb 593/01-194 zo dňa 10. marca 2004 a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.

3.   PhDr.   Vojtechovi   Keszelimu   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 70-tisíc korún, ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia PhDr. Vojtechovi Keszelimu na účet advokáta JUDr. I. K., B., č.... vedený v Tatra banke, a. s., Bratislava, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

  Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej základné práva alebo slobody, alebo ľudské práva a základné   slobody   vyplývajúce   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd tým, že odmietol jeho dovolanie týkajúce sa nepriznania oslobodenia od súdnych poplatkov, porušil jeho ním označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by bolo možno kvalifikovať ako porušenie jeho základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti so zastavením súdneho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku len v prípade, ak by k nemu došlo v rozpore s čl. 46   ods.   4 ústavy, podľa   ktorého „Podmienky   a podrobnosti   o súdnej   a inej   právnej ochrane ustanoví zákon.“, čo však sťažovateľ nenamieta ani porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu nedáva do súvislosti s čl. 46 ods. 4 ústavy.

Je potrebné uviesť, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov však ešte neznamená zastavenie súdneho konania. Sťažovateľ má   možnosť uplatniť ochranu pred porušením čl. 46 ods. 1 ústavy podaním odvolania aj dovolania proti uzneseniam o zastavení konania, k čomu zatiaľ nedošlo. Pokiaľ sťažovateľ takúto možnosť má, nie je daná právomoc ústavného súdu, čo je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2005