znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 51/03-22   Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2003 v konaní o sťažnosti P. P., bytom K.,   zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K. vo veci porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 1623/01 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   P.   P.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 1623/01   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom   pod sp.   zn. 14 C 1623/01 konal bez zbytočných prieťahov. 3. P. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000,--Sk (slovom päťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   mu   Okresný   súd   Košice   II   povinný   zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   P.   P.   p   r   i z n   á   v a   náhradu   trov   konania   vo   výške   4   400,--Sk   (slovom štyritisícštyristo slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý uhradiť na bankový účet advokáta JUDr. T. Š., K., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. O d ô v o d n e n i e :   Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára 2003 doručená sťažnosť P. P., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., so sídlom A. k., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 1623/01. Na základe výzvy ústavného súdu sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť. Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval 19. marca 2003 a prijal ju na ďalšie konanie.   Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v predmetnej veci 26. júna 2000 podal okresnému súdu   žalobu   proti   žalovanej   T.   J.,   bytom   K.   o zaplatenie   984,--   Sk   s príslušenstvom. Následne   sťažovateľ   na   výzvu   okresného   súdu   18.   mája   2001   uhradil   súdny   poplatok a doplnil   žalobu   31.   augusta   2001   a 14.   septembra   2001.   Keďže   okresný   súd   nekonal, sťažovateľ podal 17. septembra 2002 sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, o štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej správe súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o štátnej správe súdov“). Predseda okresného súdu v liste sp. zn. Spr. 23108/02 z 23. septembra 2002 kvalifikoval túto sťažnosť sťažovateľa ako dôvodnú a konštatoval, že vo veci vznikol od 28. decembra 2001 prieťah v konaní, za ktorý sa ospravedlnil.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd požiadal okresný súd o vyjadrenie k sťažnosti,   k jej   prijatiu,   ako   aj   k tomu,   či   trvá   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie.

Na výzvu ústavného súdu uviedol predseda okresného súdu vo svojom stanovisku z 10. apríla 2003 nasledovné:

„Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 7. 4. 2003, ma žiadate o vyjadrenie sa k sťažnosti P. P. vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 14 C 1623/01.

Po oboznámení sa s predloženou sťažnosťou, doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky   dňa   17.   2.   2003,   ako   aj   s   napadnutým   spisom   tunajšieho   súdu,   v ktorom   sa namietajú prieťahy v konaní, Vám dávam nasledujúce vyjadrenie:

Žalobu o zaplatenie 984,--Sk podal sťažovateľ na tunajšom súde dňa 27. 6. 2000, avšak   nesplnil   si   svoju   poplatkovú   povinnosť   vyplývajúcu   mu   zo   zákona   o súdnych poplatkoch   a tento   poplatok   zaplatil   až   na   výzvu   súdu   dňa   18.   5.   2001.   Keďže   petit žalobného návrhu nebol v časti príslušenstva bližšie špecifikovaný, bol sťažovateľ následne vyzvaný na odstránenie tejto vady návrhu. Urobil tak písomnými podaniami zo dňa 31. 8. 2001 a 14. 9. 2001.

Na základe uvedeného bol spis dňa 18. 12. 2001 prevedený z registra Ro do registra C a pridelený do súdneho oddelenia JUDr. M. P..

Konajúca sudkyňa dňa 11. 10. 2002 zaslala návrh na vyjadrenie žalovanej strane a jej vyjadrenie dňa 13. 11. 2002 doručila žalobcovi (sťažovateľovi).

Je pravdou, že konajúcou sudkyňou bol úkon vo veci vykonaný takmer po desiatich mesiacoch od pridelenia veci do jej súdneho oddelenia, tento stav bol však zapríčinený objektívnymi   okolnosťami,   a to   jednak   jej   dlhodobou   práceneschopnosťou   v uvedenom období (v mesiaci február 9 dní, v marci 7 dní, v júli 23 dní, od 16. 8. do 31. 10 nepretržite 55 dní a od 16.   12.   2002 do súčasnosti nepretržite), pričom vzhľadom na prevádzkové možnosti tunajšieho súdu, kedy v každom zo súdnych oddelení sudcov rozhodujúcich na občianskoprávnom úseku je priemerne viac ako 650 nevybavených vecí, nebolo a nie je možné prideliť uvedenú vec inému sudcovi, ako aj veľkým množstvom nevybavených vecí v súdnom oddelení vo veci konajúcej sudkyne, ktorých je 637, z toho je 260 starších ako dva roky a 257 vecí starších ako rok.

Pokiaľ ide o posúdenie právnej a skutkovej zložitosti predmetnej veci, k tomuto nie je   možné   na   základe   podanej   žaloby   sa   vyjadriť.   Táto   totiž   neobsahuje   žiadnu   právnu kvalifikáciu,   teda   nie   je   jasné,   z akého   právneho   dôvodu   sa   sťažovateľ   svojho   nároku domáha. V podanej žalobe neuvádza ani   žiadne dôkazy, ktoré je potrebné vykonať pre preukázanie opodstatnenosti nim uplatneného nároku a do spisu nepredložil dokonca ani listinné   doklady   osvedčujúce   aktívnu   a pasívnu   legitimáciu   účastníkov   daného   sporu (v žalobe   uvádzané   úradné   povolenie,   doklad   o vlastníctve   predmetného   motorového vozidla).

Vzhľadom na všetky vyššie uvádzané skutočnosti mám za to, že dĺžka predmetného konania   je   zapríčinená   predovšetkým   samotným   sťažovateľom,   ktorý   nezaplatil   súdny poplatok spolu s podaním návrhu a dvakrát dopĺňal, resp. menil pôvodný petit žaloby. Zo strany tunajšieho súdu z vyššie uvedených objektívnych dôvodov nebolo možné konať vo veci v lehotách pre sťažovateľa priaznivejších.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho.“   Sťažovateľ taktiež netrval na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.   Ústavný súd sa oboznámil so súdnym spisom sp. zn. 14 C 1623/01 a zistil z neho tie isté faktické skutočnosti, ktoré uvádza vo svojom stanovisku predseda okresného súdu. II.

Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáha vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upraveného   v čl.   48   ods.   2   ústavy a priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 5 000,- -Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným  ...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania pred okresným súdom   zistil ústavný súd tieto skutočnosti:   1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, ústavný súd považuje žalobu o zaplatenie dlhu v predmetnej veci za štandardnú súčasť prvostupňovej agendy okresných súdov, a preto ju nepovažuje za právne zložitú. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, ústavný súd sa čiastočne stotožňuje so stanoviskom predsedu okresného súdu, že preukazovanie skutočností, o ktoré sa v predmetnej žalobe opiera sťažovateľ (žalobca), počas dokazovania, vzhľadom na jej obsah,   môže   byť   časovo   náročné.   Ide   ale   však   o predpoklad,   ktorý   nevyplynul z doterajšieho priebehu konania, keďže k samotnému dokazovaniu ešte ani nedošlo.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 14 C 1623/01, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania. Zo spisu i z vyjadrenia predsedu okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ v prvej fáze konania čiastočne ovplyvnil jeho dĺžku tým, že ho okresný súd musel vyzvať na zaplatenie súdneho   poplatku   a doplnenie žaloby. Na   tieto   výzvy   sťažovateľ reagoval a nedostatky postupne odstránil 18. mája 2001, 31. augusta 2001 a 14. septembra 2001. V ďalšom   priebehu   súdneho   konania   správanie   sťažovateľa   nemalo   negatívny   vplyv na dĺžku konania, naopak podaním sťažnosti podľa zákona o štátnej správe súdov sa aktívne usiloval o urýchlenie jeho priebehu.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v onačenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že v čase od odstránenia nedostatkov žaloby a po pridelení veci do súdneho oddelenia   JUDr.   M.   P.   (18.   decembra   2001) vykonala konajúca   sudkyňa   prvý procesný úkon až po uplynutí takmer 10 mesiacov (11. októbra 2002), keď zaslala žalobu na vyjadrenie   žalovanej   strane.   Tento   fakt   akceptuje   vo   svojom   stanovisku   aj   predseda okresného súdu a odôvodňuje ho objektívnymi okolnosťami (dlhodobá práceneschopnosť konajúcej sudkyne, vysoký počet nevybavených vecí v jej súdnom oddelení i na samotnom súde). Na druhej strane v odpovedi na sťažnosť sťažovateľa podľa zákona o štátnej správe súdov z 23. septembra 2002 predseda okresného súdu konštatuje, že sťažnosť je dôvodná, a za prieťah sa sťažovateľovi ospravedlňuje. Zo spisu ale vyplýva, že zo strany okresného súdu nebolo odvtedy vykonané žiadne opatrenie, ktoré by smerovalo k urýchleniu súdneho konania v predmetnej veci. Napriek nutnosti doplniť podanie okresný súd neurobil žiaden úkon   vo   veci   samej,   ktorý   by   smeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty   z   (predloženého súdneho spisu vyplynulo, že vo veci samej nebolo nariadené žiadne pojednávanie vo veci samej).   Vzhľadom   na   predmet   konania,   zložitosť   veci   a aj   vyššie   uvedené   skutočnosti ústavný   súd   uzavrel,   že   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   od   28.   decembra   2001 do súčasnosti   je   obdobím,   ktoré   možno   označiť   za zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktorým došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy. III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v zmysle   §   56   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 14 C 1623/01 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 1623/01 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 48 ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jeho   žiadosťou   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom súdnom konaní konal bez   zbytočných   prieťahov,   je   toho   názoru,   že   porušenie   základného   práva   sťažovateľa upraveného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   nemožno   účinne   odstrániť   len   uplatnením   tejto právomoci.   V dôsledku   toho   považoval   preto   za   potrebné   rozhodnúť   aj   o náhrade nemajetkovej   ujmy,   ktorá   sťažovateľovi   v dôsledku   toho   vznikla,   a   to   priznaním primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ   vo   svoje   sťažnosti   žiadal   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   5   000,--Sk.   Pri   určení   výšky   primeraného   finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadi   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody. Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   poznačenú   zbytočnými prieťahmi vo veci vedenej pod sp.   zn. 14 C 1623/01 a berúc do   úvahy, že sťažovateľ v období, ktoré ústavný súd považuje za obdobie, keď došlo k zbytočným prieťahom, túto dĺžku svojím konaním nespôsobil, a zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti prípadu, ústavný súd rozhodol, že sumu 5 000,- -Sk možno považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastupovania pred ústavným súdom advokátom JUDr. T. Š., ktorý ich vyčíslil sumou 4 400,-Sk (slovom štyritisícštyristo   slovenských   korún)   za   jeden   úkon   právnej   pomoci   (určenej   ako   jedna tretina z výpočtového základu, t. j. jedna tretina z nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2002 vo výške 12 811,- -Sk podľa § 13 ods.   8   v nadväznosti   na   §   1   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. T. Š. do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   podľa   §   31a   zákona   o ústavnom   súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 21. mája 2003