znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 51/01

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí 24. januára 2002 prerokoval podnet Ing. J. S., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. F., B., ktorým namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu B. vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 285/99, a takto

r o z h o d o l :

Základné právo Ing.   J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu B. vo veci sp. zn. 9 C 285/99   b o l o   p o r u š e n é.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 14. mája 2001 doručený podnet Ing. J. S., bytom B., (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. F., B., v ktorom namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu B. (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 285/99 o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   51/01-10   z   11.   júla   2001   prijal   podnet navrhovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Podstatou   podnetu   je tvrdenie navrhovateľa o porušení jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 285/99. Navrhovateľ uvádza, že žalobu o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru   podal   osobne   na   okresný   súd   22.   júna   1999.   Keďže   tento   nekonal,   podal 12. decembra 1999 žiadosť adresovanú predsedovi okresného súdu, aby vykonal v danej veci šetrenie a oznámil mu postupnosť ďalších krokov, ktoré povedú k prejednaniu veci samej, a či je žalobný návrh vôbec evidovaný. Túto žiadosť, ktorá je prílohou podnetu, možno podľa jej obsahu považovať za sťažnosť podanú podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“). Na predmetnú žiadosť (sťažnosť) reagoval predseda okresného súdu až listom zo 4. apríla 2000, v ktorom uvádza, že   vo   veci   došlo   zo   strany   zákonného   sudcu   k subjektívnym   prieťahom,   na   ktoré   ho písomne upozornil a požiadal ho o ich odstránenie, a v závere sa zaväzuje, že vec bude ďalej sledovať.

Napriek   prísľubu   predsedu   okresného   súdu   nedošlo   k účinnej   náprave   zo   strany konajúceho sudcu. Hoci odo dňa podania žaloby do dňa doručenia podnetu ústavnému súdu uplynuli takmer dva roky, vo veci nedošlo ani k nariadeniu termínu pojednávania. Jedinou procesnou činnosťou súdu bola výzva na zaplatenie súdneho poplatku z 23. marca 2001 zaslaná navrhovateľovi až po intervencii predsedu   okresného súdu. Súdny poplatok bol navrhovateľom zaplatený v lehote určenej vo výzve.

Okresný   súd   vo   vyjadrení   z   27.   augusta   2001   zaujal   k   podnetu   stanovisko prostredníctvom   svojho   predsedu   a   uvádza   v   ňom:   „Návrh   na   začatie   konania   bol tunajšiemu   súdu   doručený   osobne   navrhovateľom   dňa   22.   6.   1999.   Vec   bola   v zmysle platného   rozvrhu   práce   zapísaná   do   oddelenia   9   C.   Nakoľko   rozhodnutím   ministra spravodlivosti Slovenskej republiky bol zákonnému sudcovi JUDr. I. S. v septembri 1999 pozastavený výkon funkcie sudcu na neurčito, bola vec dňa 11. 9. 2000 opatrením predsedu súdu prikázaná na vybavenie sudcovi Mgr. R. P. Zo spisu ďalej vyplýva, že vo veci boli vykonané tieto úkony:

1. Dňa 23. 3. 2001 - výzva na zaplatenie súdneho poplatku

2. Dňa 09. 04. 2001 - úprava sudcu na doručenie žaloby žalovanému na vyjadrenie, pričom vyjadrenie žalovaného bolo súdu doručené dňa 27. 04. 2001. Iný úkon v spise nebol doposiaľ vykonaný. Na základe vyššie uvedených skutočností som nútený konštatovať, že vo veci došlo k prieťahom ako z objektívnych, tak i subjektívnych dôvodov.“

Obaja   účastníci   konania   súhlasili   s   upustením   od   ústneho   pojednávania,   preto ústavný súd o podnete navrhovateľa konal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.

Zbytočné   prieťahy v konaní v praxi   naznačuje najmä neprimeraná dĺžka   konania. V tejto súvislosti možno vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu uviesť, že aj keď čas na konanie bez zbytočných prieťahov nie je možné ohraničiť (I. ÚS 92/97), je účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdneho   orgánu,   pričom   k naplneniu   tohto práva   dochádza   až   právoplatným   súdnym   rozhodnutím   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   47/96, I. ÚS 55/97). Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec   prerokovali,   prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Rýchlosť   a   účinnosť   každého   súdneho   konania   je   objektívne   podmienená charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním samotného   účastníka   súdneho   konania   a   napokon   aj   činnosťou   (súčinnosťou)   štátnych a iných orgánov zúčastňujúcich sa súdneho konania. Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je však organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   osoba   obrátila   na   súd   so   žiadosťou   o jeho rozhodnutie.   Táto   povinnosť   je   konkretizovaná   jednak   v   §   6   Občianskeho   súdneho poriadku,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, ďalej v § 100 Občianskeho súdneho poriadku,   podľa   ktorého   akonáhle sa   konanie začalo,   postupuje v ňom   súd bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a napokon v § 114 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého predseda senátu pripraví konanie tak, aby   bolo   možné   rozhodnúť   spravidla   na   jedinom   pojednávaní.   O prieťahoch   v súdnom konaní   možno   hovoriť   vtedy,   ak   súd   vôbec   nevyužije   tie   procesné   inštitúty   alebo   iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale tiež „rýchlej“ ochrany práv účastníkov súdneho konania, prípadne ak k ich použitiu siahne vtedy, keď je ich skutočný príspevok (účinok) k dosiahnutiu tohto účelu súdneho konania vylúčený, prípadne je značne minimalizovaný   (I.   ÚS   57/97).   Priznanie   ústavného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu na organizovanie práce, aby sa toto ústavné právo objektívne realizovalo (II. ÚS 26/95).

Obdobie nečinnosti všeobecného súdu, keď jeho konaniu nebráni žiadna zákonná prekážka, ústavný súd posúdil ako zbytočný prieťah (II. ÚS 3/00). Otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00). Pri rozhodovaní o trvaní pracovného pomeru zohráva časové hľadisko dôležitú úlohu (pozri napr. II. ÚS 52/99).

III.

Primeranosť doterajšej dĺžky konania sa posudzuje podľa troch základných kritérií, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu, proti ktorému podnet smeruje.

Vychádzajúc   z   obsahu   žaloby   navrhovateľa   o   určenie   neplatnosti   rozviazania pracovného pomeru výpoveďou možno konštatovať, že vec nie je zvlášť skutkovo a právne zložitá.   V   týchto   sporoch   sa   používa   právna   úprava   prijatá   v   Zákonníku   práce   (zákon č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov). Výklad a používanie tejto právnej úpravy sú stabilizované   v   pomerne   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov,   ktorá   obsahuje   aj metodiku   postupu   všeobecných   súdov   v   týchto   sporoch.   S   poukazom   na   uvedené zložitosťou   veci   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   akceptovať   doterajšie   trvanie konania.

Doterajšia dĺžka konania nie je akceptovateľná aj preto, že ide o pracovný spor, v ktorom sa pre navrhovateľa vždy rieši existenčná otázka. Takou otázkou je totiž trvanie pracovného   pomeru,   ktorého   jestvovanie   je   základom   pre   príjem   navrhovateľa zabezpečujúci jeho živobytie, prípadne je aj zdrojom pre financovanie potrieb spoločnej domácnosti. V takýchto sporoch by súd mal postupovať čo najrýchlejšie a efektívne, lebo len ich vyriešenie právoplatným rozhodnutím súdu umožní navrhovateľovi hľadať si nové zamestnanie, prípadne pokračovať v tom pracovnom vzťahu, ktorý bol neplatne skončený. Ústavný súd konštatuje, že v tejto veci, v ktorej skúma zbytočné prieťahy, súd nevenoval pozornosť uvedenej povahe sporu a ani tomu, aký vplyv má vyriešenie tohto sporu   na existenčné   postavenie   navrhovateľa,   hoci   aj   povaha   tohto   sporu   determinuje   chápanie zbytočných prieťahov v prísnejšom meradle, než je to pri iných súdnych sporoch, ktoré nemajú priamy súvis s existenčnými otázkami účastníka.

Rovnako   ani   v   správaní   navrhovateľa   v   súdnom   konaní   neboli   zistené   žiadne skutočnosti, ktoré by boli mohli spôsobiť predlžovanie konania.

Z   listín   obsiahnutých   v   spisovom   materiáli   vyplýva,   že   okresný   súd   v   priebehu konania až na dva úkony (23. marca 2001 - výzva na zaplatenie súdneho poplatku a 9. apríla 2001 - pokyn sudcu na doručenie žaloby žalovanému na vyjadrenie) vykonané takmer po dvoch rokoch od podania žaloby vôbec vo veci nekonal.

V danom prípade je z existujúcich dôkazov, najmä zo zhodných tvrdení účastníkov konania,   zrejmé,   že   konanie na súde   prvého   stupňa   trvá   už vyše   dvoch   rokov,   pričom konajúci súd nielenže vo veci samej nerozhodol, ale do dňa odoslania stanoviska predsedu okresného súdu k podnetu navrhovateľa nevytýčil ani jedno pojednávanie.

Skutočnosť, že v danom prípade došlo k prieťahom v konaní, potvrdil aj predseda okresného   súdu   v   odpovedi   na   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   podanú   navrhovateľom 12. decembra 2000 v zmysle § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov („Po oboznámení sa s Vašou žiadosťou musím s poľutovaním konštatovať, že vo veci som zistil subjektívne prieťahy   na   strane   konajúceho   sudcu“)   a   tiež   v   stanovisku   k podnetu   navrhovateľa   na začatie konania pred ústavným súdom z 27. augusta 2001, v ktorom sa však už okrem konštatovania, že vo veci došlo k prieťahom zo subjektívnych dôvodov, na prvom mieste zmieňuje o objektívnych dôvodoch, ktoré sú podľa neho taktiež príčinou prieťahov. Pod týmito objektívnymi dôvodmi treba v zmysle stanoviska predsedu okresného súdu rozumieť skutočnosť, že po pridelení veci zákonnému sudcovi mu bol v septembri 1999 pozastavený výkon funkcie sudcu na neurčito, a preto bola vec opatrením predsedu okresného súdu prikázaná 11. septembra 2000 na vybavenie inému sudcovi. Interval medzi pozastavením výkonu   funkcie   sudcu   pôvodne   určenému   zákonnému   sudcovi   a prikázaním   veci   na vybavenie novému sudcovi však predstavuje 12 mesiacov a za celé toto obdobie, resp. ani od podania žaloby do 23. marca 2001 neurobil okresný súd vo veci žiaden úkon.

Na   základe   zisteného   skutkového   stavu   a právnych   záverov   dospel   ústavný   súd k záveru, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 285/99 ide o zbytočné prieťahy v konaní, a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.