SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 509/2015-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   augusta   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Tomášom Zbojom, Kuzmányho 4, Martin, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 25 P 131/2011 z 5. decembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 60/2013 z 22. novembra   2013   v   spojení   s   opravným   uznesením   sp.   zn.   11   CoP   60/2013 z 28. októbra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 P 131/2011 z 5. decembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 60/2013 z 22. novembra 2013 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 11 CoP 60/2013 z 28. októbra 2014.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   napadnutým   rozsudkom z 5. decembra 2012 zvýšil vyživovaciu povinnosť pre sťažovateľa na jeho plnoletého syna ⬛⬛⬛⬛ zo sumy 49,79 € na sumu 300 € mesačne od 1. augusta 2011. Dlžné výživné za vymedzené obdobie vo výške 4 211,68 € zaviazal sťažovateľa zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku plnoletému synovi. Okresný súd zamietol návrh sťažovateľa na zníženie výživného.

Proti   tomuto   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   z   22.   novembra   2013   tak,   že   rozsudok okresného súdu potvrdil. Krajský súd následne opravným uznesením z 28. októbra 2014 opravil označenie dátumu vydania rozsudku č. k. 11 CoP 60/2013-391 z 22. novembra 2013 takto: „V Bratislave, dňa 22. októbra 2013.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Právo na spravodlivý súdny proces sťažovateľa bolo predmetnými rozhodnutiami porušené vo viacerých aspektoch. Prvostupňový súd prijal závery a rozhodol v rozpore s vykonanými dôkazmi, keď sťažovateľ svoje majetkové pomery a zdravotný stav preukázal a súd i napriek tomu v odôvodnení rozhodnutia uvádza opak. Takýto postup súdu, kedy o spornej   otázke,   to   jest   podľa   §   75   ods.   1   Zákona   o   rodine   schopností,   možností a majetkových   pomerov   sťažovateľa,   posúdil   v   rozpore   s   preloženými   dôkazmi.   Takýto postup   súdu   je   potrebné   považovať   za   svojvoľný,   a   preto   porušujúci   základné   právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie.

V   ďalšom   súd   prvého   stupňa   rozhodol   výrokom,   ktorý   nemá   potrebnú   oporu v odôvodnení,   čím   dochádza   k   porušeniu   potrebného   vnútorného   súladu   rozhodnutia, ktorým sa ukladajú povinnosti resp. priznávajú práva. Aj tu súd síce posúdil odôvodnené potreby dieťaťa podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine avšak rozsah plne priznaného výživného navrhovaného   matkou   nemá   oporu   v   odôvodnení.   Súd   len   vo   všeobecnosti   konštatuje odôvodnenosť   potrieb   dieťaťa   s   odkazom   na   niekoľko   príkladmo   uvedených   nákladov na život a zvýšenú životnú úroveň, avšak takéto odôvodnenie nie je v priamom zdôvodnení určeného výživného v sume 300,- €. Takéto rozhodnutie je pre sťažovateľa nezrozumiteľné a nemôže mu dať potrebné odpovede na všetky základné otázky súvisiace s poskytnutou súdnou ochranou.

Súd v ďalšom bez zohľadnenia zlej finančnej situácie sťažovateľa a bez akceptácie jeho   zlého   zdravotného   stavu   rozhodol   aj   o   úhrade   zameškaného   výživného   vo   výške 4.211,68   €   do   troch   dní   od   právoplatnosti   rozsudku   v   celosti   bez   zohľadnenia   týchto skutočností, resp. sa s týmto súd vôbec nezaoberal. I napriek ustálenej rozhodovacej súdnej praxe,   kedy   sa   zameškané   výživné   priznáva   v   splátkach,   keďže   bežné   výživné   má odzrkadľovať   schopnosti,   možnosti   a   majetkové   pomery   povinného,   súd   bez   ďalšieho rozhodol tak, ako je uvedené vyššie.

Súd prvého stupňa sa o návrhu otca na zníženie výživného zaoberal len vo výrokovej časti rozhodnutia, kde návrh v celom rozsahu zamietol.

Odvolací súd i napriek obsiahlejšiemu zdôvodneniu rozhodnutia, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, rozhodoval tendenčne a v jednej línii právnych názorov prevzatej   z   prvostupňového   rozhodnutia   bez   reflexie   na   právne   argumenty   odvolania. Takýto postup má za následok nepresvedčivosť rozhodnutia. Máme za to, že aj rozhodnutie odvolacieho súdu je v danej rovine nepreskúmateľný, čím dochádza k ďalšiemu porušeniu základného práva na súdnu ochranu.

Rozhodnutia súdov musia byť z hľadiska právnej istoty preskúmateľné a odzrkadľovať ustálenú rozhodovaciu prax tak, aby nedochádzalo k ľubovôli súdov často zamieňanou s voľným hodnotením dôkazov a diskriminácii účastníkov konania vo vzťahu k obdobným súdnym sporom kdekoľvek na území Slovenskej republiky.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 11 CoP 60/2013-391   zo   dňa   22.   11.   2013,   v   spojení   s   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave, sp. zn. 11 CoP 60/2013, zo dňa 28. 10. 2014 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 25P 131/2011-308 zo dňa 05. 12. 2012, porušené bolo.

Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 60/2013-391 zo dňa 22. 11. 2013, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 11 CoP 60/2013, zo dňa 28. 10. 2014 a rozsudok Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 25 P 131/2011-308 zo dňa 05. 12. 2012 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie. ⬛⬛⬛⬛ priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   6   000   €...,   ktoré mu je Okresný   súd   Bratislava   IV   povinný   vyplatiť   v   sume   4   000   €...   a   Krajský   súd v Bratislave v sume 2 000 €... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ si tiež uplatnil právo na úhradu trov konania v sume 296,44 €.

Čo   sa   týka   návrhu   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   podľa sťažovateľa   je   odôvodnené „samotným   rozsudkami,   kedy   je   sťažovateľ   povinný   zaplatiť neprimerane   vysoké   zameškané   výživné   vo   výške   4.211,68   €   a   to   do   troch   dní   od právoplatnosti rozhodnutia a výživné vo výške 300,- € t. j. navýšené o 250,- € mesačne... a zodpovedá jednak nákladom spojeným s bránením si svojho práva t. j. cestovné, poštovné, fotenie   dokumentov,   tlačenie   dokumentov,   telefonovanie   a   ďalšie,   ale   najmä   na   druhej strane nemajetkovou ujmou za dehonestáciu, kriminalizáciu, urážky, šikanovanie osoby sťažovateľa a z toho vyplývajúcu psychickú ujmu... teda, ktorú ako chorý človek v zlej finančnej situácii musel trpieť počas 2 a 1/2 ročného súdneho konania, čo malo podľa jeho tvrdení na jeho zdravotný stav nepriaznivé dôsledky. Predmetným rozsudkami je sťažovateľ i napriek   jeho   zlej   situácie   vystavený   prípadnému   exekučnému   konaniu   a   v   konečnom dôsledku aj trestnému stíhaniu...“.

Sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   a   odložil   vykonateľnosť   napadnutého rozsudku   krajského   súdu   z   22.   novembra   2013   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu z 28. októbra 2014 a napadnutého rozsudku okresného súdu z 5. decembra 2012, „nakoľko to   nie   je   v   rozpore   s   dôležitým   verejným   záujmom   a   výkon   napadnutého   rozhodnutia by znamenal   nenapraviteľné   dôsledky   pre   sťažovateľa   v   podobe   trestného   stíhania a finančnej existencie, keďže tento tak, ako vyplýva z odôvodnenia sťažnosti a priložených listinných dôkazov je nemajetný, poberá invalidný dôchodok, je zdravotne ťažko postihnutý a vlastní len byt v ktorom býva, o ktorý by mohol v prípade exekučného konania prísť, teda je okrem života a zdravia sťažovateľa ohrozená najmä jeho bytová otázka“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o   ústavnom   súde   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to môže ústavný   súd   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 25 P 131/2011 z 5. decembra 2012

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto   ochrany   a   predtým,   ako   podá   sťažnosť   ústavnému   súdu,   požiadať   o   ochranu   ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ v tejto časti namieta porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu z 5. decembra 2012. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie podľa § 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 22. novembra 2013 v spojení s opravným uznesením z 28. októbra 2014 tak,   že rozsudok okresného súdu potvrdil. Právomoc krajského súdu, ktorú uplatnil pri rozhodnutí o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému rozsudku okresného súdu, vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vychádzajúc   z   uvedeného,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu sp. zn. 11 CoP   60/2013   z   22.   novembra   2013   v   spojení   s   opravným   uznesením   sp.   zn. 11 CoP 60/2013 z 28. októbra 2014

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný súd poukazuje na to, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 13. decembra 2013, pričom sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, podal sťažnosť na poštovú prepravu 8. januára 2015, t. j. zjavne po uplynutí lehoty   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde,   čo   zakladá   dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Ústavný súd poukazuje na to, že napadnutý rozsudok krajského súdu z 22. novembra 2013 bol zmenený uznesením z 28. októbra 2014 tak, že krajský súd opravil dátum vydania rozsudku   takto: „V   Bratislave,   dňa   22.   októbra   2013“. Predmetné   opravné   uznesenie krajského   súdu   prevzal   právny   zástupca   sťažovateľa   a   nadobudlo   právoplatnosť 13. novembra 2014.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

Podľa § 204 ods. 1 OSP odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Napadnutým   uznesením   z   28.   októbra   2014   krajský   súd   opravil   dátum   vydania rozsudku, predmetná oprava sa nijakým spôsobom nedotkla výroku rozsudku. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti nenamieta, že k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru došlo priamo   opravným   uznesením   krajského   súdu   z   28.   októbra   2014.   Z týchto   dôvodov   – vzhľadom na povahu a rozsah opravy a vzhľadom na obsah námietok sťažovateľa − ústavný súd posudzoval splnenie podmienky podania sťažnosti v lehote podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   od   právoplatnosti   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   a   nie od právoplatnosti uznesenia krajského súdu z 28. októbra 2014.

Zo zistení ústavného súdu tiež vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P 131/2011 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 60/2013 už sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 13. februára 2014.   Ústavný   súd   túto   sťažnosť   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   338/2014-18   z 24. júna 2014 odmietol. Ústavný súd v odôvodnení tohto uznesenia poukázal na tvrdenie sťažovateľa, že proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   11   CoP 60/2013-391   z 22.   novembra   2013   podal dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v tom čase ešte nerozhodol. V predmetnom období mal právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa najvyšší súd v rámci dovolacieho konania, preto ústavný súd odmietol sťažnosť aj v časti, ktorá smerovala proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 11 CoP 60/2013. Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyslovil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09, IV. ÚS 142/2010), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd konštatuje, že túto časť sťažnosti môže odmietnuť z dôvodu, že bola podaná   oneskorene.   Ústavný   súd   pritom   zohľadnil   ako   rozhodujúcu   skutočnosť, že sťažovateľ   ňou nenamieta   porušenie   svojich   práv   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho   súdu,   čo   je   v   súlade   s   ustálenou   judikatúrou   ústavného   súdu   (napr. III. ÚS 34/2012,   III. ÚS 543/2012)   nevyhnutným   predpokladom   na   aplikáciu   taktiež ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu,   v   zmysle   ktorej   dvojmesačná   lehota   na   podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   začne   plynúť   dňom   doručenia   rozhodnutia   o   mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) sťažovateľovi a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu,   v   prípade   sťažovateľa   vo   vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu (obdobne napr. I.   ÚS 169/09, I.   ÚS 69/2010, IV. ÚS 58/2011). Pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavný súd totiž   musí   vychádzať   z   doslovného   znenia   zákona   o   ústavnom   súde   a   z   toho,   že   ak sťažovateľ   uplatnil   mimoriadny   opravný   prostriedok   −   dovolanie,   spôsobilý   zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietol ako neprípustný, mal namietať vo svojej sťažnosti aj postup dovolacieho súdu, resp. jeho rozhodnutie, čo však v danej veci sťažovateľ neurobil. Za splnenia tejto podmienky, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, mohol by aj napriek tomu súčasne preskúmať aj rozhodnutie odvolacieho súdu (napadnutý rozsudok krajského súdu).

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti neuvádza, ako najvyšší súd rozhodol o jeho dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu. V petite svojej sťažnosti nenamieta porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu,   prípadne   postupom,   ktorý predchádzal jeho vydaniu. Za týchto okolností bolo potrebné počítať plynutie lehoty dvoch mesiacov   podľa   §   53   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   od   právoplatnosti   napadnutého rozsudku krajského súdu, a nie od právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa, a preto ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2015