znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 509/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S. s. r. o., S., zastúpenej advokátom JUDr. M. G., S., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 S 9/2012-105 z 15. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2013 doručená sťažnosť spoločnosti S. s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 S 9/2012-105 z 15. februára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou krajskému súdu 23. januára 2012 sa sťažovateľka podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku domáhala ochrany pred ňou   tvrdeným   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy,   a   to   konkrétne   pred nezákonným zásahom Daňového úradu v Prešove (ďalej len „daňový úrad“, správne podľa odôvodnenia napádaného rozsudku krajského súdu mala žaloba smerovať proti Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, pracovisko Prešov, pozn.). Podľa sťažovateľky sa daňový úrad mal dopustiť nezákonného postupu v konaní o daňovej kontrole začatej na základe upovedomenia   Daňového   úradu   Stará   Ľubovňa   (ďalej   len   „správca   dane“) č. 735/320/34483/2011/Val.   zo   14.   novembra   2011   o   vykonaní   daňovej   kontroly u sťažovateľky   na   zistenie   oprávnenosti   jej   nároku   na   vrátenie   nadmerného   odpočtu za zdaňovacie obdobie september 2011, nárok na vrátenie ktorého si sťažovateľka uplatnila v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2011, ktoré podala 10. októbra 2011 miestne príslušnému správcovi dane. V predmetnom konaní mal totiž daňový úrad 8. novembra 2011 povoliť zmenu výkonu predmetnej daňovej kontroly u sťažovateľky, a to tak, že túto nemali vykonať zamestnanci správcu dane, ale ju mali vykonať   zamestnanci   Daňového   úradu   Poprad.   Tento   postup   považuje   sťažovateľka   za nezákonný.

Uvedenú   žalobu   sťažovateľky   krajský   súd   rozsudkom   (sťažovateľka   v   sťažnosti chybne uvádza, že má ísť o uznesenie, pozn.) č. k. 3 S 9/2012-105 z 15. februára 2013 ako vecne nedôvodnú zamietol, avšak súčasne konštatoval, že na podanie predmetnej žaloby neboli   splnené   zákonné   podmienky,   resp.   predpoklady,   pretože   podľa   krajského   súdu sťažovateľka   pred   jej   podaním   nevyčerpala   všetky   jej   dostupné   opravné   prostriedky namietaného nezákonného postupu daňového úradu.

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľka   namieta   neústavnosť a arbitrárnosť napádaného rozsudku krajského súdu z dôvodu, že krajský súd síce na jednej strane   vyhodnotil   jej   žalobu   ako   neprípustnú,   avšak   túto   následne   z   tohto   dôvodu neodmietol, ale napriek tomu ju aj vecne preskúmal, v dôsledku čoho ju napokon zamietol, a tiež z dôvodu, že krajský súd ju pri konštatovaní o neprípustnosti žaloby odkázal na využitie prostriedkov nápravy, ktoré podľa sťažovateľky nemožno považovať za účinné prostriedky nápravy ňou tvrdeného nezákonného postupu daňového úradu.

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   ju   v   súvislosti   s   konštatovaním   neprípustnosti jej žaloby odkázal na využitie postupu podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   sťažnostiach“),   ako   aj   podľa   zákona č. 153/2001 Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“),   pričom   krajský   súd   mal tak   učiniť v situácii,   keď   mu bolo zrejmé,   že sťažovateľka proti postupu správcu dane, ktorý 23. novembra 2011 začal u nej vykonávať daňovú   kontrolu   nie   svojimi   zamestnancami,   ale poverenými zamestnancami Daňového úradu Poprad, podala v ten istý deň námietky podľa § 15 ods. 8 zákona Slovenskej národnej rady   č. 511/1992   Zb.   o   správe   daní   a   poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územných finančných   orgánov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   správe   daní“), o ktorých   nebolo   podľa   sťažovateľky   rozhodnuté.   Vzhľadom   na   uvedené   tak   podľa sťažovateľky   v   prípade,   keď   ňou   riadne   využitý   prostriedok   nápravy   proti   postupu zamestnancov správcu dane podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní neviedol k náprave, je bez právneho významu a dôvodu od nej požadovať, aby využila aj iné, podľa nej v danom prípade neefektívne prostriedky nápravy, a to navyše v situácii, keď mal krajský súd v iných identických prípadoch sťažovateľky od ich uplatnenia upustiť, resp. krajský súd ich využitie od sťažovateľky nevyžadoval.

V uvedenej súvislosti sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: «V   predmetnej   veci   priamo   zákon   o   správe   daní   poskytuje   sťažovateľovi   účinný a efektívny prostriedok, a to námietky podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní. Daňový úrad Stará   Ľubovňa   sa   na   základe   tohto   prostriedku   oboznámil   so   skutočnosťami,   ktoré sťažovateľ považoval za nezákonný stav a Daňový úrad Stará Ľubovňa mal aj možnosť tento nezákonný stav sám bez odkladu odstrániť. Skutočnosť, že podanej námietke nebolo vyhovené   alebo   v   lehote   na   rozhodnutie   nebolo   o   nej   vôbec   rozhodnuté   (ako   v   tomto prípade), nemožno vykladať tak, že sťažovateľ je povinný využiť okrem tohto prostriedku aj iné   prostriedky   nápravy.   Výsledkom   ich   využitia   podľa   názoru   sťažovateľa   by   bol   stav presne rovnaký ako pri podanej námietke - Daňový úrad Stará Ľubovňa sa opakovane dozvie o nezákonnom stave a má opäť možnosť sám odstrániť namietaný stav a dosiahnuť nápravu.   Namiesto   Daňového   úradu   Stará   Ľubovňa   nezákonný   stav   nemôže   priamo odstrániť   ani   orgán   vybavujúci   sťažnosť   ani   prokurátor   a   nie   sú   preto   účinnejšie a efektívnejšie prostriedky nápravy ako námietky podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní.... V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn.:   1   S/14/2012-70   zo   dňa   18.   04   2012,   2   S/25/2012-112   zo   dňa   23.   08   2012, 1 S/30/2012-84 zo dňa 04. 07 2012, 1 S/57/2012-109 zo dňa 12. 12 2012. Krajský súd v Prešove   v   uvedených   správnych   žalobách   proti   nečinnosti   a   nezákonnému   zásahu Daňového úradu Stará Ľubovňa (obdobné veci z pohľadu využitia prostriedkov nápravy; tí istí účastníci; iné zdaňovacie obdobia) považoval námietky podané sťažovateľom podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní za využitie prostriedku nápravy podľa § 250t ods. 1 O. s. p. resp. § 250v ods. 3 O. s. p. a nepožadoval využiť aj podanie sťažnosti alebo podanie na prokuratúru podľa zákona o prokuratúre....

K   splneniu   podmienok   na   podanie   žaloby   -   vyčerpanie   prostriedkov   nápravy   - sťažovateľ   poukazuje   aj   na   Nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. II. ÚS 513/2011-33 zo dňa 20. 3. 2012, podľa ktorého podmienkou na podanie správnej žaloby   nie   je   využitie   prostriedku   ochrany   vyplývajúceho   zo   zákona   č.   153/2001   Z.   z. o prokuratúre a to upozornenie prokurátora a to z dôvodu, že nie je efektívnym spôsobom nápravy. Ak v napadnutom rozhodnutí cituje krajský súd odlišné stanovisko jedného sudcu ústavného   súdu   a neberie   v úvahu   väčšinový   názor príslušného senátu ústavného   súdu vyjadrený v náleze sp. zn. II. ÚS 513/2011-33 zo dňa 20. 3. 2012, možno takýto postup považovať za arbitrárny.

Taktiež efektívnym prostriedkom nie je ani sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach, pretože   výsledkom   vybavenie   sťažnosti   nie   je   efektívna   náprava   nezákonného   zásahu a nesmeruje   k   bezprostrednému   odstráneniu   nezákonného   zásahu   a   preto   v   prípade nezákonnej   daňovej   kontroly   sťažnosť   podľa   zákona   o   sťažnostiach   nie   je   efektívnym prostriedkom na ochranu pred nezákonným zásahom.

V tejto súvislosti poukazuje žalobca na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v nálezoch sp. zn. IV. ÚS 98/2011 zo dňa 24. 3. 2011, I. ÚS 60/2011 z 23. 2. 2011 podľa ktorých „Ústavný súd vyslovuje nesúhlas s odôvodnením krajského súdu vo vzťahu k podmienke vyčerpania opravného prostriedku v zmysle § 250t ods. 1 OSP. Podľa názoru ústavného   súdu   sťažnosť   podľa   zákona   o   sťažnostiach   nie   je   efektívnym   prostriedkom nápravy nečinnosti orgánu verejnej správy, a to s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej nestačí, aby sťažovateľ mal k dispozícii prostriedky nápravy, ale tieto musia byť efektívne.“...

Odstránenie tohto zásahu (ak je nezákonný) musí byť efektívne a včasné. Aj samotné ustanovenie § 250v ods. 3 O. s. p., podľa ktorého návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, predpokladá podanie v krátkej lehote od kedy sa osoba o nezákonnom zásahu dozvedela. Je preto nevyhnutné, aby bol nezákonný zásah správneho orgánu odstránený čím skôr a musí ísť o prostriedok, ktorý je schopný nezákonný   stav   priamo   bez   ďalšieho   stupňa   odstrániť.   Sťažnosť   podaná   podľa   zákona o sťažnostiach sa musí vybaviť do 60 pracovných dní (90 kalendárnych dní) a výsledkom jej vybavenie   nie   je   odstránenie   nezákonného   stavu   ale   len   oznámenie   vedúcemu   orgánu verejnej   správy,   že   v   určenej   lehota   má   prijať   opatrenia   na   odstránenie   nezákonného zásahu.   Nedôjde   preto   využitím   tohto   prostriedku   k   efektívnemu   (viac   ako   120   dní) odstráneniu zásahu (zásah sa neodstráni, len sa uloží opatrenie). V prípade podania na prokuratúru je výsledkom to, že prokurátor vydá upozornenie prokurátora v ktorom uloží povinnosť orgánu verejnej správy odstrániť bez zbytočného odkladu nezákonný stav alebo postúpiť   vec   na   vybavenie   nadriadenému   orgánu.   Výsledkom   upozornenia   teda   nie   je odstránenie nezákonného stavu a nemožno preto hovoriť o efektívnom prostriedku nápravy, ktorý nemá možnosť podať sám sťažovateľ, ale je odkázaný na prokurátora. Naproti tomu námietky podané podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní sú efektívnym prostriedkom, pretože o nich sa rozhoduje bezodkladne najneskôr do 30 dní od podania námietok.»

Druhú námietku proti napádanému rozsudku krajského súdu, podľa ktorej sú závery krajského   súdu   odôvodňujúce   vecné   zamietnutie   žaloby   arbitrárne,   sťažovateľka argumentačne odôvodnila poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj ústavného súdu, v zmysle ktorej vykonaním daňovej kontroly môžu byť poverení aj zamestnanci   miestne   nepríslušného   správcu   dane,   avšak   iba   v prípade,   resp.   z dôvodu vylúčenia zamestnancov miestne príslušného správcu dane na základe voči nim uplatnenej námietky zaujatosti.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla: „Vychádzajúc z ustanovení zákona o správe daní a z uvedených nálezov a v súlade so zásadou procesnej ekonómie, najdôležitejšej zásady správneho práva, možno prijať ten právny názor, že pri poverovaní zamestnancov správcu dane výkonom daňovej kontroly je v prvom   rade   potrebné   poveriť   zamestnancov   miestne   príslušného   správcu   dane   a   až v prípade, že sú vznesené námietky zaujatosti zamestnancov miestne príslušného správcu dane, možno poverovať výkonom daňovej kontroly aj zamestnancov miestne nepríslušného správcu dane.

V   tomto   prípade   ku   dňu   poverovania   zamestnancov   Daňového   úradu   Poprad výkonom daňovej kontroly nebola vznesená žiadna námietka zaujatosti proti zamestnancom vtedy   miestne   príslušného   správcu   dane   (Stará   Ľubovňa)   a   nebol   preto   ústavne akceptovateľný dôvod k tomu, aby nemohli byť zamestnanci miestne príslušného správcu dane   (Stará   Ľubovňa)   poverení   výkonom   daňovej   kontroly.   Podľa   názoru   sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozhodnutí aj nesprávne odôvodňoval postup daňového úradu zásadou procesnej ekonómie, pretože práve naopak daňový úrad poverením zamestnancov Daňového úradu Poprad namiesto miestne príslušných zamestnancov v sídle sťažovateľa porušil túto zásadu....

Z ustálenej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu a ústavného súdu je zrejmý ten právny názor, že v prípade ak nie je vznesená námietka zaujatosti zamestnancov miestne príslušného správcu dane, niet ústavne súladného dôvodu na poverovanie výkonom daňovej kontroly zamestnancov miestne nepríslušného správcu dane.“

Vzhľadom   na uvedené   sťažovateľka   žiada, aby po prijatí   jej   sťažnosti   na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

«1. Základné právo spoločnosti S. s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   právoplatným   uznesením (správne   má   byť „rozsudkom“, pozn.) Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 S/9/2012-105 zo dňa 15. februára 2013 porušené bolo.

2. Uznesenie (správne má byť „rozsudok“, pozn.) Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 3 S/9/2012-105 zo dňa 15. februára 2013, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia   v   celkovej   výške   269,58   €...   na   účet   advokáta,   JUDr.   M.   G.   do   15 dní   od právoplatnosti nálezu.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či rozsudkom krajského súdu č. k. 3 S 9/2012-105 z 15. februára 2013 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, k porušeniu ktorého malo dôjsť tým, že (1)   krajský   súd   v   označenom   rozsudku   napriek   podľa   sťažovateľky   arbitrárnemu a neústavnému   konštatovaniu   o   neprípustnosti   jej   žaloby   kvôli   nevyčerpaniu   iných prostriedkov nápravy pred jej podaním túto žalobu navyše napokon aj vecne preskúmal a vyhodnotil, a tiež tým, že (2) rozhodnutie o zamietnutí žaloby ako vecne nedôvodnej je podľa sťažovateľky založené na arbitrárnych a svojvoľných záveroch krajského súdu.

1.   Pokiaľ   ide   o   prvú   skupinu   námietok   sťažovateľky   týkajúcu   sa   jej   tvrdení o neústavnosti   odôvodnenia   krajského   súdu   v   časti,   v   ktorej   konštatoval   procesnú neprípustnosť   jej   žaloby   z   dôvodu   nevyčerpania   iných   prostriedkov   nápravy   pred   jej podaním, pričom podľa sťažovateľky krajský súd ju mal v tomto smere odkázať na využitie absolútne neefektívnych prostriedkov nápravy (konkrétne na využitie prostriedkov nápravy podľa   zákona   o   sťažnostiach   a   podľa   zákon   o   prokuratúre,   pozn.),   ústavný   súd   v tejto súvislosti   poznamenáva,   že   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   krajský   súd   v   napadnutom rozsudku žalobu sťažovateľky iba z procesných dôvodov nezamietol, ale ju napokon aj vecne   preskúmal,   t. j.   o   nej   aj   meritórne   rozhodol,   podľa   ústavného   súdu   aj   napriek neštandardnosti tohto postupu krajského súdu, ktorý sám osebe však nemožno kvalifikovať ako taký, ktorým by sa sťažovateľke ako účastníčke konania zabránilo v prístupe k súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, bolo vzhľadom   na existujúce meritórne rozhodnutie bez právneho   významu   zaoberať   sa   aj   skúmaním   odôvodnenosti   záverov   o   procesnej neprípustnosti   žaloby sťažovateľky.   Inými slovami, keďže krajský   súd   v   sťažovateľkou napádanej veci aj meritórne rozhodol, toto rozhodnutie v podstate neguje jeho skoršie úvahy o neprípustnosti žaloby ako takej (týmto úvahám krajský súd napokon ani sám neuveril, keďže napokon aj vecne rozhodol, a to rozsudkom, nie iba uznesením, pozn.), nebolo podľa ústavného   súdu   potrebné   zaoberať   sa   aj   ústavnosťou   týchto   predbežných   procesných záverov   krajského   súdu.   A   contrario,   ak   by   v   danom   procesnom   stave   ústavný   súd preskúmaval   aj   dôvodnosť   úvah   krajského   súdu   o   procesnej   neprípustnosti   žaloby sťažovateľky   a   ak   by   aj   v   tomto   smere   prisvedčil   argumentácii   sťažovateľky   a   v   tom dôsledku   ak   by   zrušil   napádané   rozhodnutie   krajského   súdu   a   vec   mu   vrátil   na   vecné preskúmanie   žaloby,   ktoré   krajský   súd   už v   podstate   učinil   aj v   napádanom   rozsudku, nastala by procesná situácia, že krajský súd by zopakoval už raz ním vykonané vecné, resp. meritórne rozhodnutie o tejto žalobe, a to iba v technicky novom rozsudku. Vzhľadom na uvedené tak ústavný súd vyhodnotil sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k prevej skupine jej námietok   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde),   a   to   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi týmito jej námietkami (týkajúcimi sa otázky procesnej prípustnosti žaloby, ktorú všeobecné súdy vyhodnocujú v uznesení, pozn.) na jednej strane a napádaným meritórnym rozhodnutím (rozsudkom, pozn.) krajského súdu na strane druhej.

Vzhľadom na uvedené tak ústavný súd skúmal možnosť porušenia sťažovateľkou označeného   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy napádaným rozsudkom krajského súdu č. k. 3 S 9/2012-105 z 15. februára 2013 iba v tej jeho časti, v ktorej krajský súd vecne, t. j. meritórne posudzoval predmet tohto konania.

Okrem   toho   na   margo   argumentácie   sťažovateľky,   že   dôkazom   o   porušení   jej základného   práva   napádaným   rozsudkom   krajského   súdu   v   časti   vyhodnocovania prípustnosti jej žaloby by malo byť aj to, že krajský súd sa v iných identických veciach sťažovateľky   v   zhode   s   jej   argumentáciou   odchýlil   od   právneho   názoru   vysloveného krajským   súdom   v   napádanom   rozsudku,   ústavný   súd   v   prvom   rade   podotýka,   že predmetom prieskumu pred ústavným súdom v tomto konaní bol iba napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 3 S 9/2012-105 z 15. februára 2013 (nie iné rozsudky, pozn.), pričom tento   rozsudok,   resp.   jeho   meritórne   závery   ústavný   súd   z   hľadiska   dodržania   zásad ústavnosti aj preskúmal (pozri ďalej, pozn.). Skutočnosť, že v iných ako ústavným súdom preskúmavanej veci súdy zaujali odlišné právne stanovisko, nebola pre krajský súd ani pre ústavný súd záväzná, pretože tieto iné rozhodnutia neboli predmetom prieskumu ústavného súdu, a v dôsledku toho nemožno automaticky vyvodiť predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v týchto iných veciach.

Z   ústavnej   kompetencie   súdov   interpretovať   a   aplikovať   zákony   vyplýva   aj   ich oprávnenie   dopĺňať a   rozvíjať existujúcu   judikatúru   týkajúcu   sa   relevantných   právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry – súdnej   praxe   v   konkrétnom   prípade   by   mohol   predstavovať   zásah   do   základných   práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej   neodôvodnenosti   súdneho   rozhodnutia   v   prerokovávanej   veci.   Nemožno   však namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch spresňovala a dopĺňala objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky právnej   normy   aplikovanej   na   konkrétny   prípad   (III.   ÚS   346/05,   III.   ÚS   284/05, IV. ÚS 267/05).

2.   V   súvislosti   so   sťažovateľkou   napádaným   rozsudkom   krajského   súdu   v   jeho meritórnej časti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Krajský súd svoj rozsudok v jeho meritórnej časti odôvodnil takto:«Okrem toho, že návrh nie je prípustný, sa krajský súd zaoberal aj otázkou, či došlo zo strany odporcu k nezákonnému zásahu podľa § 250v O. s. p.

Občiansky súdny poriadok v ust. § 250v pojem „zásah“ nedefinuje; jeho definíciu neobsahuje ani iný zákon. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ide o súdnu ochranu pred faktickými nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré nie sú rozhodnutím alebo iným individuálnym aktom. Judikatúra považuje za zásah nezákonný, resp. protiprávny útok orgánov verejnej moci proti subjektívnym verejným právam fyzickej alebo právnickej osoby spočívajúci   v   postupoch   orgánu   verejnej   správy   alebo   v   jeho   činnosti,   úkone   pokyne, prípadne   nečinnosti.   Musí   ísť   o   priamy   zásah   do   subjektívnych,   verejných   práv   (napr. porušenie práv na život, práva na osobnú slobodu, práva na ochrancu vlastníctva, práva na ochranu   obydlia   a   pod.),   ktorý   trvá,   prípadne   trvajú   jeho   následky   alebo   hrozí   jeho opakovanie. Takýto zásah orgánu verejnej správy súd nemôže zrušiť, môže však správnemu orgánu   zakázať,   aby   v   porušovaní   dotknutého   práva   pokračoval   a   ak   je   to   možné správnemu orgánu prikázať, aby obnovil stav pred zásahom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov platného v čase začatia daňovej, kontroly, miestna príslušnosť správcu dane sa riadi, ak tento zákon alebo osobitné predpisy, neustanovujú   inak,   u   právnickej   osoby   jej   sídlom,   inak   miestom   skutočného   vedenia a u fyzickej osoby jej trvalým pobytom, inak miestom, kde sa obvykle zdržuje.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe dani a poplatkov daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje; pri správe daní vykonávanej daňovým úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa § 1a písm. j) prvého alebo druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo   osobitného   predpisu.   Za   daňovú   kontrolu   sa   považuje   aj   kontrola   oprávnenosti vrátenia   dane   alebo kontrola   na   zistenie oprávnenosti   nároku na vrátenie nadmerného odpočtu   podľa   osobitného   zákona   alebo   kontrola   uplatnenia   daňového   bonusu   podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Podľa § 15 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov správca dane doručí daňovému subjektu písomné oznámenie o výkone daňovej kontroly. Toto oznámenie musí obsahovať miesto a deň začatia daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie. Ak z dôvodov na strane daňového subjektu nemožno začať daňovú kontrolu v deň uvedený v oznámení o výkone daňovej kontroly, daňový subjekt je povinný túto skutočnosť do   8   dní   od   doručenia   oznámenia   o   výkone   daňovej   kontroly   oznámiť   správcovi   dane a dohodnúť so správcom dane iný deň začatia daňovej kontroly, pričom daňová kontrola sa nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. Ak nedôjde k dohode medzi daňovým subjektom a správcom dane o začatí daňovej kontroly, považuje sa štyridsiatym deň za deň začatia daňovej kontroly. Ak daňový subjekt neumožní vykonať daňovú kontrolu, správca dane je oprávnený zistiť základ dane a určiť daň podľa § 29 ods. 6; o tomto postupe je správca dane povinný vyhotoviť protokol o určení dane podľa pomôcok, pričom sa postupuje podľa odsekov 10, 12 a-13 a primerane podľa odseku 11;   v   takom   prípade   správca   dane   uvedie   pomôcky,   ktoré   použil.   Ak   daňový   subjekt v priebehu určenia dane správcom dane podľa pomôcok predloží účtovné doklady a iné doklady, správca dane ich môže využiť ako pomôcky. Tieto doklady daňový subjekt môže predkladať len do doručenia protokolu o určení dane podľa pomôcok (§ 15 ods. 10). Podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov kontrolovaný daňový subjekt môže do dňa doručenia výzvy podľa odseku 10 uplatniť u správcu dane námietky proti postupu   zamestnanca   správcu   dane   pri   výkone   daňovej   kontroly.   Námietky   vybavuje zamestnanec   správcu   dane   najbližšie   nadriadený   tomu   zamestnancovi,   voči   ktorému smerujú.   Tento   nadriadený   zamestnanec   námietke   vyhovie   a   zabezpečí   nápravu   alebo kontrolovanému daňovému subjektu oznámi písomne dôvody, pre ktoré nemožno námietke vyhovieť. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Navrhovateľ   v   návrhu   uviedol,   že   bol   na   svojich   právach   a   právom   chránených záujmoch   ukrátený   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy   spočívajúcom v nezákonnom začatí a vykonávaní daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie   nadmerného   odpočtu   za   zdaňovacie   obdobie   september   2011   a   v   zadržiavaní nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie september 2011.

Keďže   navrhovateľ   namietal   nezákonné   zloženie   kontrolnej   skupiny   odporcu, krajský súd   dáva   do   pozornosti   uznesenie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k: II. ÚS 159/2011-19   z   13.   apríla   2011,   ktorým   odmietol   ústavnú   sťažnosť   žalobcu   proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo/l01/2010 z 26. októbra 2010: „Ak totiž podľa zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov je Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky právnickou osobou, teda subjektom s plnou právnou   subjektivitou   a   zároveň   daňové   úrady   takou   plnou   právnou   subjektivitou nedisponujú,   potom   je   logické,   že   v   oblasti   štátnozamestnaneckých   vzťahov   i   vzťahov pracovnoprávnych je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky. Platí to   napriek   tomu,   že   jednotliví   štátni   zamestnanci   vykonávajú   svoju   prácu   na   daňových úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet riaditeľa Daňového úradu K.   využitím   oprávnení,   ktoré   mu   plynú   zo   zákona   o   štátnej   službe   a   z   Organizačného poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa Daňového úradu K. nič vyčítať, a to predovšetkým v situácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná na iného vecnej príslušného správcu dane.

Vyššie   uvedený   právny   názor   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vo   vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného daňového úradu, pri poverení daňových kontrolórov   na   výkon   spornej   daňovej   kontroly,   ako   zamestnancov   daňovej   správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku správy daní u iného správcu dane, a to po predchádzajúcom   súhlase   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   ako   spoločne nadriadeného orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti, bol   Ústavným   súdom v jeho   uzneseniach   č.   k.   I.   ÚS   192/08-27 zo   4.   júna   2008,   č.   k. III. ÚS 386/08-24 z 25. novembra 2008, č. k. II. ÚS 137/2010-28 z 24. marca 2010 a č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13.   apríla 2011   považovaný za ústavne   akceptovateľný,   nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.

Pokiaľ ide o argument navrhovateľa spočívajúci v názore navrhovateľa, že nemá vedomosť o tom, žeby do 31. 12. 2011 bola delegovaná miestna príslušnosť z Daňového úradu Stará Ľubovňa na Daňový úrad Poprad podľa § 4 zákona o správe dani a poplatkov (na   návrh   daňového   subjektu   alebo   na   podnet   správcu   dané   môže   orgán   najbližšie nadriadený správcovi dane delegovať miestnu príslušnosť na správu dane na iného správcu dane vo svojom územnom obvode, ak považuje takýto návrh za opodstatnený) Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č. k. III. ÚS 386/08-24 z 25. novembra 2008 zdôraznil, že „v   daňovom   konaní   sa   uplatňuje   okrem   iného   aj   zásada   hospodárnosti   a   procesnej ekonómie. Jej podstata tkvie v povinnosti konajúcich správcov dane realizovať procesný postup   v   konkrétnej   veci   tak,   aby   sa   právam   daňového   subjektu,   ale   aj   oprávneným záujmom   daňovo   –   oprávneného   subjektu   poskytla   ochrana   v   čo   najkratšom   čase   pri dôslednom rešpektovaní ich procesných práv.

Preto,   ak   bezprostredne   nadriadený   orgán   správcu   dane   využil   možnosť zabezpečenia výkonu daňových kontrol zamestnancami daňovej správy zaradenými na inom daňovom   úrade   (procesné   a   formálne   menej   náročný   postup),   možno   konštatovať,   že dodržal požiadavky vyplývajúce zo spomenutej zásady hospodárnosti a procesnej ekonómie daňového konania“.

K tvrdeniu navrhovateľa, že o námietke zaujatosti zamestnancov Daňového úradu Stará Ľubovňa, ktorú podal dňa 15. 11. 2011 spolu so žiadosťou o vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2011 doposiaľ nebolo rozhodnuté, súd poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť o vydanie poverenia na výkon kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu u daňového subjektu S. s.r.o. S. za zdaňovacie obdobie september 2011 pre zamestnancov oddelenia kontroly Daňového úradu Poprad bola   riaditeľom   Daňového   úradu   Stará   Ľubovňa   podaná   dňa   7. 11.   2011,   Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, pracovisko Prešov povolilo zmenu výkonu tejto kontroly kontrolórmi Daňového úradu Poprad dňa 8. 11. 2011 a povolenie a poverenie kontrolórom Bc. V. V. a mg. S. R. vykonanie daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie   september   2011   bolo   vydané   dňa   14.   11.   2011,   teda   v   čase   kedy   nebola navrhovateľom vznesená námietka zaujatostí voči zamestnancom Daňového úradu Stará Ľubovňa.

Nedôvodná   je   preto   námietka   navrhovateľa,   že   k   porušeniu   jeho   práva   došlo nezákonným   zásahom   odporcu   tým,   že   bola   začatá   a   doposiaľ   je   vykonávaná   daňová kontrola miestne nepríslušným správcom dane....

Preto návrh ako neprípustný a nedôvodný podľa § 250v ods. 4 O. s. p. zamietol.»

Podľa § 2 ods. 1 v rozhodnom čase účinného zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly (ďalej   len   „zákon   o   daňových   orgánoch“)   daňovými   orgánmi   sú   Daňové   riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) a daňové úrady.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o daňových orgánoch na zabezpečenie výkonu niektorých činností   daňového   riaditeľstva   daňové   riaditeľstvo   vytvára   pracoviská   daňového riaditeľstva,   určuje   rozsah   ich   činnosti   a   územný   obvod   pôsobnosti.   Na   zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov môže daňové riaditeľstvo vytvoriť pracoviská daňových úradov.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o daňových orgánoch daňové riaditeľstvo sa zriaďuje pre územné obvody všetkých daňových úradov. Je rozpočtovou organizáciou, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami zapojená na rozpočet   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky (ďalej len „ministerstvo“) a je zamestnávateľom zamestnancov daňových orgánov.

Podľa   §   1a   písm.   j)   bodu   1   v   rozhodnom   čase   účinného   zákona   o   správe   daní zamestnancom správcu dane sa rozumie zamestnanec, ktorého zamestnávateľom je daňové riaditeľstvo.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje základ   dane   alebo   iné   skutočnosti   rozhodujúce   pre   správne   určenie   dane   alebo   vznik daňovej   povinnosti,   a   to   u   daňového   subjektu   alebo   na   mieste,   kde   to   účel   kontroly vyžaduje; pri správe daní vykonávanej daňovým úradom alebo colným úradom   daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa § 1a písm. j) prvého alebo druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola   na   zistenie   oprávnenosti   nároku   na   vrátenie   nadmerného   odpočtu   podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Z   citovaných   ustanovení   príslušných   daňových   predpisov   účinných   v   rozhodnom čase (t. j. k 7. novembru 2011, keď riaditeľ miestne príslušného správcu dane požiadal pobočku   daňového   riaditeľstva   v   Prešove   o   vydanie   povolenia   na   vykonanie   daňovej kontroly   u   sťažovateľky   zamestnancami   Daňového   úradu   Poprad,   pozn.)   vyplýva,   že daňové   riaditeľstvo   je   zamestnávateľom   zamestnancov   všetkých   daňových   úradov   [§ 3 ods. 1 zákona o daňových orgánoch v spojení s § 1a písm. j) bod 1 zákona o správe daní, pozn.], pričom jeho zamestnanci, t. j. zamestnanci daňového riaditeľstva, ktorí sú na výkon práce zaradení na rôznych daňových úradoch, môžu vykonávať daňovú kontrolu na základe poverenia daného im miestne príslušným správcom dane.

V danom prípade bol pre sťažovateľku mieste príslušným správcom dane Daňový úrad Stará Ľubovňa, ktorého riaditeľ na základe povolenia z 8. novembra 2011 daného mu daňovým   riaditeľstvom,   pracovisko   Prešov   č.   VII/325/114-4517/2011,   poverením č. 735/32034478/2011/Val   zo   14.   novembra   2011   poveril   vykonaním   daňovej   kontroly u sťažovateľky   zamestnancov   daňového   riaditeľstva   zaradených   na   výkon   práce   na Daňovom úrade Poprad. Inými slovami, daňové riaditeľstvo ako zamestnávateľ všetkých zamestnancov   správcov   dane   vopred   súhlasilo   s   vykonaním   daňovej   kontroly   svojimi zamestnancami zaradenými na výkon   práce u (pre sťažovateľku) miestne nepríslušného správcu dane, pričom však vykonaním daňovej kontroly ich v súlade so zákonom poveril riaditeľ   miestne   príslušného   správcu   dane.   V   danom   prípade   teda   nešlo   o   zmenu (delegovanie) miestnej príslušnosti správcu dane, tak ako to tvrdí sťažovateľka, išlo iba o vykonanie   daňovej   kontroly   u   sťažovateľky   ako   daňového   subjektu,   u   ktorého   podľa zistení   správcu   dane   pri   vykonávaní   skorších   daňových   kontrol,   konkrétne „...   pri vykonávaných   kontrolách   oprávnenosti   nároku   na   vrátenie   nadmerného   odpočtu   za zdaňovacie obdobia marec/2011, apríl/2011 a máj/2011 bolo zistené rizikové správanie...“.

Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade daňové orgány postupovali v súlade s príslušnými   zákonnými   ustanoveniami   daňových   predpisov,   ktorých   aplikácia nenaznačuje popretie ich účelu a zmyslu, pričom k tomuto zisteniu dospel aj krajský súd, ktorého závery tak nemožno považovať za svojvoľné, arbitrárne ani odporujúce podstate a účelu aplikovaných právnych noriem.

Okrem   toho   ústavný   súd   podotýka,   že   sťažovateľka   bude   mať možnosť   uplatniť svoje námietky týkajúce sa výsledku, ako aj postupu pri vykonávaní dotknutej daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti jej nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie september 2011 aj proti konečnému protokolu o ukončení tejto daňovej kontroly.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu právny výklad krajského súdu tieto znaky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva zaručeného v čl. 46 ods.   1   ústavy   nedošlo,   a   z tohto   dôvodu   sťažnosť   sťažovateľky   už   po   jej   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2013