znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 509/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. V., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. L. D., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I pri rozhodovaní o vzatí do väzby v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 1181/2004 a jeho uznesením z 11. mája 2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 39/2011 a jeho uznesením z 25. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2011 doručená sťažnosť V. V., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pri rozhodovaní o vzatí do väzby v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 1181/2004 a jeho uznesením z 11. mája 2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 39/2011 a jeho uznesením z 25. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v B. sp. zn. ČVS: KUV-26/OVEK-02-Han z 29. novembra 2002 bolo podľa § 160 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok   účinný do 31. decembra 2005“) začaté trestné stíhanie a súčasne podľa § 163 ods. 1 citovaného zákona bolo vznesené obvinenie sťažovateľovi a obvinenému O. B. pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a ods. 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „Trestný zákon účinný do 31. decembra 2005“). Uvedená trestná vec bola 12. januára 2004 opatrením sp. zn. ČVS: PPZ-6/BOK-C-2004 prevzatá na odbor vyšetrovania Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru v B. (ďalej len „ÚBOK PPZ“), kde vyšetrovanie pokračovalo.

Uznesením   vyšetrovateľa   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   H.   (ďalej   len „OR PZ“) sp. zn. ČVS: OÚJP-465/20-2003 zo 6. mája 2004 bolo sťažovateľovi a obvinenej A.   H.   vznesené   obvinenie   pre   trestný   čin   nezaplatenia   dane   podľa   § 148b   ods.   1   a 2 Trestného   zákona   účinného   do   31.   decembra   2005   a pre   trestný   čin   skrátenia   dane a poistného   podľa   §   148   ods.   1   a 3   citovaného   zákona.   Následne   vyšetrovateľ   OR   PZ uznesením z 25. mája 2004 vylúčil trestnú vec sťažovateľa na samostatné konanie a zaslal ju na spojenie s trestnou vecou vedenou ÚBOK PPZ, kde bola uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: PPZ-6/BOK-C-2004 z 9. júna 2004 spojená na spoločné konanie. Z dôvodu ukončenia vyšetrovania proti obvinenému O. B. bola uznesením z 9. júna 2005 trestná vec sťažovateľa vylúčená na samostatné konanie vedené pod sp. zn. ČVS: PPZ-31/BOK-C-2005. Keďže pre neprítomnosť obvineného nebolo možné vec náležite objasniť, uznesením vyšetrovateľa ÚBOK PPZ z 22. júna 2005 bolo trestné stíhanie sťažovateľa prerušené podľa § 173 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005.

Z dôvodu, že sťažovateľ sa v mieste trvalého bydliska dlhodobo nezdržiaval a jeho pobyt sa nepodarilo zistiť, bol sudcom okresného súdu 8. októbra 2004 vydaný príkaz na zatknutie pod sp. zn. Tp 1181/2004, na základe ktorého bol sťažovateľ 9. mája 2011 v B. zatknutý. Keďže pominul dôvod prerušenia trestného stíhania, vyšetrovateľ ÚBOK PPZ, odboru   B.,   uznesením   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-162/BOK-BA-2011   z 11. mája   2011   rozhodol o pokračovaní v trestnom stíhaní sťažovateľa.

Sudca   okresného   súdu   pre   prípravné   konanie   uznesením   sp.   zn.   Tp   1181/2004 z 11. mája 2011 rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby, a to z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný   poriadok“).   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že „Z výsluchu   obvineného a z doposiaľ zadovážených dôkazov vyplýva, že skutky pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie boli spáchané,   majú znaky trestného činu a je dôvod na podozrenie,   že skutky spáchal obvinený, ktorý sa pred sudcom k ich spáchaniu v podstate priznal. Sám obvinený uviedol, že od roku 2004 je bezdomovcom,   nemá stále bydlisko,   prespáva na rôznych miestach a preto hrozí dôvodná obava, že v prípade jeho ponechania na slobode by sa zdržiaval na neznámom mieste a tým maril trestné stíhanie.“. Proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Tpo   39/2011 z 25. mája 2011 ako nedôvodnú zamietol.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ v podstatnom uviedol: „Proti   Uzneseniu   Okresného   súdu   Bratislava   I   spis.   zn.   Tp   1181/2004   zo   dňa 11.5.2011 o vzatí do väzby, podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť zo dňa 19.5.2011, z dôvodu, že väzbu považuje za nezákonnú, nakoľko neboli splnené formálne a materiálne podmienky na aplikáciu inštitútu väzby. V čase rozhodnutia o väzbe bolo jednak   trestné   stíhanie   vo   veci,   v   ktorej   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby,   od   22.6.2005 prerušené, jednak uznesenie ČVS : KUV-26/OVEK-02-Han. zo dňa 29.11.2002, pokiaľ ide o jeho osobu je nezrozumiteľné.

Pri   rozhodovaní   o   väzbe   dňa   11.5.2011   Okresný   súd   Bratislava   1   doručil sťažovateľovi   len   Uznesenie   Krajského   úradu   justičnej   polície   PZ   v B.   ČVS   :   KUV- 26/OVEK-02-Han. zo dňa 29.11.2002, ( po 8,5 roku od jeho vydania ), o ktorého existencii sťažovateľ   nemal   žiadnu   vedomosť.   V   tomto   sa   uvádza,   že   sťažovateľ   je   stíhaný   ako obvinený za trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr. zákona k § 250 odst. 1, odst. 5 Tr. zákona.

Uznesenie o pokračovaní v trestnom stíhaní ČVS : PPZ-162/BOK-BA-2011 zo dňa 11.5.2011   vyšetrovateľka   doručila   obhajcovi   osobne   až   dňa   17.5.2011   a   sťažovateľovi poštou   až   dňa   1.6.2011,   proti   ktorému   obhajca   podal   sťažnosť   z   dôvodu,   že   oproti predchádzajúcemu zneniu uvedenému v Uznesení Krajského úradu justičnej polície PZ v B. ČVS : KUV-26/OVEK-02-Han. zo dňa 29.11.2002 došlo v Uznesení ČVS : PPZ-162/BOK- BA-2011 zo dňa 11.5.2011 k zásadnej zmene textu, čo považuje za neprípustné. Taktiež sa v ňom uvádzajú ďalšie dva skutky, v ktorých sťažovateľovi vôbec nebolo doručené uznesenie o začatí trestného stíhania.

V Uznesení PPZ, ÚBOK o pokračovaní v trestnom stíhaní zo dňa 11.5.2011... sa totiž uvádza, že sťažovateľ je stíhaný pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, nezaplatenie dane podľa § 148b ods. 1, ods. 2 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a skrátenie dane a poistného podľa § 148 ods. 1 ods. 3 Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Teda došlo k   rozšíreniu trestného stíhania   aj na   ďalšie   skutky,   ktoré však neboli   vymedzené v Uznesení Krajského úradu justičnej polície PZ v B. ČVS : KUV-26/OVEK-02-Han. zo dňa 29.11.2002.

Z   právneho   hľadiska   neobstojí   konštatovanie   prvostupňového   súdu,   že   sa   mal sťažovateľ pred sudcom k spáchaniu skutkov v podstate priznať, nakoľko sťažovateľ sa vyjadril   len   k   jednému   skutku.   Sťažovateľ   nebol   oboznámený   so   skutkami,   ktoré   boli uvedené Uznesení o pokračovaní v trestnom stíhaní ČVS : PPZ-162/BOK-BA-2011 zo dňa 11.5.2011, ku ktorým mu nebolo vznesené ani obvinenie.

Taktiež medzi údajmi uvedenými v Zázname zo dňa 11.5.2011 a v Uznesení spis. zn. Tp 1181/2004 zo dňa 11.5.2011 existuje zrejmý nesúlad...“

Vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu,   ktorým   bola   zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o jeho vzatí do väzby, sťažovateľ namieta, že krajský súd sa bližšie nezaoberal jeho námietkami „ohľadom materiálnych a formálnych podmienok väzby“. V súvislosti s touto námietkou sťažovateľ ponúkol túto argumentáciu:

„Nakoľko je nesporné, že Uznesenie o pokračovaní v trestnom stíhaní ČVS : PPZ- 162/BOK-BA-2011 zo dňa 11.5.2011 nebolo sťažovateľovi doručené dňa 11.5.2011, ale až dňa 1.6.2011, a jeho obhajcovi dňa 17.5.2011, odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave o tom, že o pokračovaní v trestnom stíhaní bolo rozhodnuté pred tým, ako došlo k rozhodnutiu o väzbe, je bez bližšieho určenia.

I keď o vzatí do väzby a o pokračovaní v trestnom stíhaní bolo rozhodnuté v ten istý deň, t.j. 11.5.2011, sťažovateľ bol vzatý do väzby spätne odo dňa 9.5.2011, kedy trestné stíhanie bolo stále prerušené. Dátum 9.5.2011 je rozhodujúcim termínom pre posúdenie veci. S otázkou doručovania písomností sa Krajský súd v Bratislave v podstate nezaoberal, len na účely zistenia, či sťažnosť proti väzbe bola podaná včas, vychádzal z vyhlásenia obhajcu, avšak nezaoberal sa tým, prečo Uznesenie PPZ o pokračovaní v trestnom stíhaní ČVS : PPZ-162/BOK-BA-2011 zo dňa 11.5.2011 nebolo doručené sťažovateľovi pri úkone, t.j. v čase rozhodovania o jeho väzbe a ani tým, že pokračovanie sa viaže aj k ďalším skutkom, v ktorých sťažovateľovi nebolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia.“

Sťažovateľ je toho názoru, že „konaním obidvoch súdov došlo k vážnemu zásahu do jeho osobnej slobody, pretože nebol zachovaný zákonom predpísaný postup pri rozhodovaní o väzbe“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod spis. zn. 2Tpo 39/2011 porušil právo V. V., zaručené v čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, a to právo na osobnú slobodu.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 2Tpo 39/2011 zo dňa 25.5.2011 sa zrušuje.

Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod spis. zn. Tp 1181/2004 porušil právo V. V., zaručené v čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, a to právo na osobnú slobodu. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I spis. zn. Tp 1181/2004 zo dňa 11.5.2011 sa zrušuje.

V. V. sa okamžite prepúšťa z väzby na slobodu. V.   V.   sa priznáva finančné   zadosťučinenie vo   výške 2 000,-   €,   ( slovom   dvetisíc euro ),   ktoré   sú   Krajský   súd   v   Bratislave   a   Okresný   súd   Bratislava   I   povinní   zaplatiť sťažovateľovi spoločne a nerozdielne.

V. V. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 261,82 €..., ktorú sú Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava I povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet advokátky JUDr. L. D. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Platí to predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Vzhľadom na to sa ústavný súd zaoberal možným porušením čl. 17 ods. 5 ústavy namietanými rozhodnutiami väzobných súdov (uznesenie okresného súdu sp. zn. Tp 1181/2004 z 11. mája 2011 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 39/2011 z 25. mája 2011),   ktorého   vyslovenia   porušenia   sa   sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom, domáhal v petite sťažnosti.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

1.   K namietanému   postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Tp 1181/2004 a jeho uzneseniu z 11. mája 2011

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku právomoci   na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

V danom prípade mal sťažovateľ možnosť domáhať sa preskúmania postupu, ako aj rozhodnutia   okresného   súdu   vydaného   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Tp 1181/2004 využitím riadneho opravného prostriedku, a to sťažnosti, ktorú sťažovateľ napokon (ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podanej sťažnosti sa krajský   súd   v   rozsahu   svojho   preskúmavacieho   revízneho   oprávnenia   musel   vo   vzťahu k uzneseniu okresného súdu, ako aj k postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia a postupu okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K namietanému   postupu   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Tpo 39/2011 a jeho uzneseniu z 25. mája 2011

V súvislosti s postupom a rozhodnutím krajského súdu sťažovateľ namieta, že v jeho prípade   neboli   splnené   zákonné   podmienky   obmedzenia   jeho   osobnej   slobody,   pričom pochybenie okresného súdu nenapravil v konaní o jeho sťažnosti ani krajský súd, ktorý bez podrobnejšieho   skúmania   materiálnych   a formálnych   podmienok   väzby   sťažnosť sťažovateľa   ako   nedôvodnú   zamietol.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   v čase   rozhodovania o väzbe bolo trestné stíhanie prerušené, čo predstavuje prekážku rozhodovania o vzatí do väzby. Uznesenie vyšetrovateľa o pokračovaní v trestnom stíhaní z 11. mája 2011 nebolo sťažovateľovi doručené pri úkone rozhodovania o jeho väzbe 11. mája 2011, ale až následne poštou 1. júna 2011 a jeho obhajcovi 17. mája 2011. Keďže v prípade sťažovateľa väzba začala   9.   mája   2011,   je   tento   deň   rozhodujúcim   pre   posúdenie   veci.   V uznesení o pokračovaní v trestnom stíhaní z 11. mája 2011 boli vymedzené ďalšie skutky (keďže medzičasom došlo k rozšíreniu trestného stíhania), ktoré neboli uvedené v uznesení o začatí trestného stíhania sp.   zn. ČVS: KUV-26/OVEK-02-Han z 29.   novembra 2002. S týmito ďalšími skutkami sťažovateľ nebol v rámci konania a rozhodovania o väzbe oboznámený a pre tieto skutky mu nebolo doručené ani uznesenie o vznesení obvinenia.

Podľa   čl.   17   ods.   1   ústavy   osobná   sloboda   sa   zaručuje.   Následne   z čl. 17   ods. 2 ústavy   možno   vyvodiť   základné   právo   na   osobnú   slobodu,   ako aj zásadu,   že   pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (Trestný poriadok   a   Trestný   zákon).   Ďalšie   odseky   čl. 17   ústavy   uvádzajú   konkrétne   spôsoby pozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia zákonom ustanovených podmienok sú prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy.

Podľa judikatúry ústavného súdu čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú   napríklad právo   byť vo   väzbe len zo   zákonného dôvodu   a na základe rozhodnutia   súdu,   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   neodkladne   alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (obdobne III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04).

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, ktoré je z hľadiska posúdenia námietok sťažovateľa relevantným (aj keď ho sťažovateľ v petite sťažnosti nenamietal), vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí   brať   ústavný   súd   do úvahy   zákonnú   úpravu   a jej   aplikáciu   príslušným   orgánom, pričom   v prípade   zistenia   závažného porušenia   zákonnosti   ide   aj o porušenie   ústavnosti (III. ÚS 48/00). Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody. Jej nerešpektovanie môže byť   v konkrétnych   okolnostiach   porušením   ňou   zaručeného   práva   na   osobnú   slobodu (II. ÚS 55/98,   II. ÚS 315/06).   Ústavné   záruky   osobnej   slobody   jednotlivca   sa   však nevyčerpávajú len odkazom na zákonnú úpravu (II. ÚS 55/98). Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem   toho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť zlučiteľné   s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli (I. ÚS 165/02, II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07).

Podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti   ktorej   bolo   vznesené   obvinenie.   Odôvodnenie   rozhodnutia   o väzbe   obsahuje   aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera.

Podľa § 73 ods. 5 Trestného poriadku predseda senátu alebo v prípravnom konaní sudca   pre   prípravné   konanie,   ktorý   prevzal   zatknutého   obvineného,   musí...   obvineného vypočuť a rozhodnúť o jeho vzatí do väzby alebo ho prepustiť na slobodu; pritom postupuje primerane   podľa   §   72   ods.   2.   Ak   nebolo   uznesenie   o   vznesení   obvinenia   obvinenému v konaní dosiaľ oznámené, doručí mu rovnopis uznesenia sudca pre prípravné konanie pred výsluchom; doručenie sudcom pre prípravné konanie má rovnaké účinky ako oznámenie uznesenia orgánom, ktorý uznesenie o vznesení obvinenia vydal, a sťažnosť proti nemu môže obvinený podať aj do zápisnice o výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie.

Z citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   nevyhnutnou   formálnou podmienkou konania a rozhodovania o väzbe je vznesenie obvinenia osobe, o väzbe ktorej súd koná a rozhoduje. Trestný poriadok v § 73 ods. 5 upravuje postup v prípade, keď orgán činný v trestnom konaní nemohol oznámiť obvinenému uznesenie o vznesení obvinenia ani ho nevypočul, pričom na účely jeho zatknutia bol vydaný príkaz na zatknutie. Pri realizácii tohto   príkazu   sudca   pre   prípravné   konanie   doručí   obvinenému   rovnopis   uznesenia o vznesení obvinenia, a to ešte pred jeho výsluchom, proti ktorému môže obvinený podať opravný   prostriedok   (sťažnosť).   Uplatnenie   či   neuplatnenie   opravného   prostriedku   proti tomuto uzneseniu nie je podmienkou rozhodnutia o väzbe.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v danom prípade trestne stíhaný   pre   tri   skutky:   (1)   pre   skutok   kvalifikovaný   ako   trestný   čin   podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a ods. 5 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, (2) pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin nezaplatenia dane podľa §   148b   ods.   1   a 2   Trestného   zákona   účinného do   31.   decembra   2005   a (3)   pre   skutok kvalifikovaný ako trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1 a 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005.

Sťažovateľ namietal, že pred rozhodnutím   o vzatí do   väzby mu nebolo doručené uznesenie sp. zn. ČVS: OÚJP-465/20-2003 zo 6. mája 2004, ktorým mu bolo vznesené obvinenie pre skutok č. 2 a skutok č. 3. Tieto skutky, o ktoré bolo rozšírené trestné stíhanie sťažovateľa, sú uvedené v bode 2 a 3 uznesenia o pokračovaní v trestnom stíhaní sp. zn. ČVS: PPZ-162/BOK-BA-2011 z 11. mája 2011.

Ako   to   vyplýva   zo   zápisnice   okresného   súdu   z 11.   mája   2011   o výsluchu sťažovateľa   pred   rozhodnutím   o jeho   vzatí   do   väzby,   pred   začatím   výsluchu   bolo sťažovateľovi doručené uznesenie sp. zn. ČVS: KUV-26/OVEK-02-Han z 29. novembra 2002, ktorým mu bolo vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a ods. 5 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Proti uvedenému uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažovateľ sťažnosť. Následne bol sťažovateľ vypočutý ku skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, ako aj k dôvodu väzby.

V súčinnosti s Okresným riaditeľstvom Policajného zboru B., na ktorom je trestná vec sťažovateľa v súčasnosti vedená, ústavný súd zistil, že uznesenie OR PZ sp. zn. ČVS: OÚJP-465/20-2003   zo   6.   mája   2004   bolo   sťažovateľovi   a jeho   obhajcovi   doručené 24. augusta 2011.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa o nedoručení uznesenia o vznesení obvinenia pre všetky skutky, pre ktoré sa trestné stíhanie vedie, je z hľadiska splnenia formálnych podmienok   rozhodnutia   o   väzbe   rozhodujúce,   že   vo   vzťahu   ku   skutku,   pre   ktorý   bol sťažovateľ vzatý do väzby (skutok č. 1), bola splnená podmienka vznesenia obvinenia, ako aj podmienka doručenia rovnopisu uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľovi pred jeho výsluchom. Dôvody väzby sa totiž nemusia vzťahovať na všetky skutky uvedené v trestnom obvinení.   Keďže   uznesenie   z 29.   novembra   2002,   ktorým   bolo   sťažovateľovi   vznesené obvinenie   pre   skutok   č.   1,   bolo   sťažovateľovi   doručené   pred   jeho   výsluchom   v konaní o väzbe,   bol   zároveň   dodržaný   aj procesný   postup   uvedený   v   §   73   ods.   5   druhej   vete Trestného   poriadku.   Skutočnosť,   že   medzičasom   došlo   k rozšíreniu   trestného   stíhania o ďalšie skutky (skutok č. 2 a skutok č. 3), pre ktoré bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľa OR PZ sp. zn. ČVS: OÚJP-465/20-2003 zo 6. mája 2004, ktoré mu   však   v rámci   konania   a rozhodovania   o väzbe   nebolo   doručené,   je   preto   z hľadiska posúdenia zákonnosti väzby sťažovateľa bez právneho významu.

Sťažovateľ tiež namietal nezákonnosť rozhodnutia o vzatí do   väzby z dôvodu,   že v čase   rozhodovania   o väzbe   bolo   trestné   stíhanie   prerušené   uznesením   vyšetrovateľa ÚBOK PPZ z 22. júna 2005. I keď o vzatí do väzby a o pokračovaní v trestnom stíhaní bolo rozhodnuté   v   ten   istý   deň   (11.   mája   2011),   uznesenie   o pokračovaní   v trestnom   stíhaní nebolo sťažovateľovi doručené pri úkone rozhodovania o väzbe, ale až následne poštou 1. júna 2011 a obhajcovi sťažovateľa 17. mája 2011.  

Podľa § 229 Trestného poriadku po prerušení trestného stíhania možno vykonávať len úkony podľa štvrtej, piatej a šiestej hlavy prvej časti tohto zákona na účely zistenia, či nepominul dôvod prerušenia, alebo zaistenia osoby obvineného.

Podľa § 228 ods. 5 Trestného poriadku ak pominie dôvod na prerušenie, prokurátor alebo   policajt   o pokračovaní   v trestnom   stíhaní   rozhodne   uznesením.   Podľa   odseku   6 citovaného ustanovenia uznesenie o pokračovaní v trestnom stíhaní sa doručuje obvinenému a poškodenému obvinený a poškodený majú právo proti nemu podať sťažnosť.

Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) prerušenie   trestného   stíhania   je   prekážkou   vzatia   obvineného   do   väzby   (pozri   napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Ntv-II 318/94 z 18. augusta 1994). V čase prerušenia trestného stíhania nie sú splnené formálne podmienky na rozhodnutie o väzbe podľa § 72 Trestného poriadku (predtým podľa § 68 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005),   preto   bez   rozhodnutia   o pokračovaní   v trestnom   stíhaní   nie   je   možné   vziať obvineného do väzby.

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   s názorom   sťažovateľa,   že   rozhodujúcim   dňom   pre posúdenie skutočnosti, či vzatiu do väzby sťažovateľa bránilo prerušenie trestného stíhania, je deň uvedený v uznesení o vzatí do väzby ako deň začatia väzby (9. máj 2011). Týmto dňom došlo   k obmedzeniu osobnej slobody sťažovateľa na základe jeho zatknutia. Deň začatia väzby je určujúcim len pre počítanie zákonných lehôt jej trvania. Keďže o väzbe sťažovateľa súd konal a rozhodol 11. mája 2011, je tento deň rozhodujúcim pre posúdenie, či v čase rozhodovania o väzbe trvala prekážka v podobe prerušenia trestného stíhania.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že uznesenie o pokračovaní v trestnom stíhaní mu malo byť doručené pri úkone rozhodovania o väzbe, ústavný súd uvádza, že svojou povahou   a charakterom   ide   o obdobné   uznesenie,   akým   je   uznesenie   o začatí   trestného stíhania   vo   veci,   kde   účinky   takéhoto   rozhodnutia   nastávajú   jeho   vydaním.   Povinnosť doručiť uznesenie o pokračovaní v trestnom stíhaní je daná len na ochranu práv obvineného, ktorý   proti   nemu   môže   podať   sťažnosť.   Sťažnosť   však   nemá   odkladný   účinok,   čiže uznesenie   je   vykonateľné   bez   ohľadu   na   podanie   sťažnosti   (§   184   ods.   2   Trestného poriadku).   Je   preto   akceptovateľný   postup   okresného   súdu,   ktorým   rozhodol   o vzatí sťažovateľa   do   väzby   v ten   istý   deň,   ako   došlo   k vydaniu   uznesenia   o pokračovaní v trestnom stíhaní.

Ústavný   súd   nie   je   ďalšou   inštanciou   v sústave   všeobecného   súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pôsobiacim mimo tejto sústavy. V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať v danej veci zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody,   s ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 2 Tpo 39/2011 z 25. mája 2011, ktorým   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o jeho   vzatí   do väzby, v podstatnom uviedol:

„Ako to vyplýva z pripojeného spisového materiálu v predmetnej veci je obvinený stíhaný pre zločin podvodu uznesením policajného orgánu Okresného riaditeľstva PZ B. zo dňa   28.04.2005.   V   predmetnej   veci   bol   potom   vydaný   príkaz   na   zatknutie   pod   č.   k. Tp 1181/2004 zo dňa 08.10.2004, na základe ktorého bol dňa 09.05.2011 zadržaný a bolo rozhodnuté   o   väzbe.   Na   margo   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti,   že   došlo   k prerušeniu trestného stíhania a toto prerušenie je prekážkou pre rozhodnutie o väzbe, je potrebné uviesť, že dňa 11.05.2011, pred tým ako došlo k rozhodnutiu o väzbe, bolo rozhodnuté uznesením o pokračovaní v trestnom stíhaní, teda skutočnosť, že by v čase rozhodovania o väzbe bolo prerušené konanie, nie je v súlade s dokladmi nachádzajúcimi sa v trestnom spise. Taktiež je potrebné uviesť, že obvinený bol predvedený pred sudcu a pri svojom výsluchu sám uviedol, že je bezdomovec, býva kde sa dá, na rôznych miestach, u známych, v autách. Priznal, že má vedomosť o tom, že podpisoval rôzne papiere, jednalo sa o zmluvy, či nejaké potvrdenia. Nevedel veľakrát, čo podpisuje. Za to, že tieto dokumenty podpisoval, dostal   stravu,   žiadne   peniaze   však   vo   veľkých   čiastkach   nedostal,   iba   malé   sumy   na prilepšenie.

...

Podľa § 71 ods. 1 Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania okrem iného vyplýva,   že je tu dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu. Túto skutočnosť obvinený niekoľkonásobne naplnil, keďže nebolo možné v trestnom stíhaní pokračovať vzhľadom na to, že obvinený sa pohyboval   na   neznámom   mieste,   nemal   trvalé   bydlisko.   Podľa   vlastného   udania   ako bezdomovec prespával a žil na rôznych miestach. Toto jeho správanie plne odôvodňuje postup podľa tohto zákonného ustanovenia, s čím sa v celom rozsahu stotožnil aj sťažnostný súd, keď rozhodol tak, že sťažnosť obvineného ako nedôvodnú zamietol.“

Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu   ústavný súd konštatuje, že preskúmaním predmetného rozhodnutia krajského súdu nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd sa zaoberal námietkou sťažovateľa o prerušení trestného stíhania ako prekážke rozhodnutia o väzbe a na túto námietku mu dal primeranú odpoveď. Napadnuté uznesenie tiež obsahuje konkrétne skutkové okolnosti odôvodňujúce útekovú väzbu, ako aj ďalšie dôvody, pre ktoré bolo potrebné posúdiť sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú. V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Ústavný   súd   v zmysle   svojej   judikatúry   považuje   za   protiústavné   aj   arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu však nedospel k takémuto záveru.

Krajský súd postupoval ústavne konformným spôsobom a sťažnosť neobsahuje také tvrdené   porušenie   ústavnoprocesných   princípov   obmedzenia   osobnej   slobody   väzbou, ktorého   reálnosť   by   bolo   možné   posudzovať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie. V sťažnosti   sú   uvedené   len   skutočnosti,   ktoré   sťažovateľ   uplatnil   v konaní   pred všeobecnými súdmi, a na tieto námietky dostal aj primeranú, zákonu (Trestnému poriadku) a ústave   zodpovedajúcu   odpoveď   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia.   Podľa   názoru ústavného súdu nie je potrebné, aby odôvodnenia všeobecných súdov dávali odpoveď na každú   námietku   v sťažnostiach   obvinených,   postačuje,   ak   tieto   odôvodnenia   obsahujú odpoveď na zásadné otázky, ktoré majú vplyv na rozhodnutie o vzatí do väzby v súlade s vymedzenými ústavnými princípmi.

Vzhľadom   na   uvedené   závery   sa   sťažnosťou   sťažovateľa   napádané   rozhodnutie krajského súdu nejaví ako arbitrárne, svojvoľné či zjavne neodôvodnené, a tak nezlučiteľné s čl.   17   ods.   5   ústavy,   preto   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   už   po   jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011