znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 509/2010-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2011 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval prijaté sťažnosti JUDr. F. J., CSc., T., zastúpeného advokátkou JUDr. G. M., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   pokojne   užívať   svoj   majetok zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 CoE 208/2010-23 z 20. mája 2010 a č. k. 8 CoE 119/2010-25 z 31. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

1.Základné právo JUDr.   F. J., CSc., na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 CoE 208/2010-23 z 20. mája 2010 a č. k. 8 CoE/119/2010-25 z 31. augusta 2010 p o r u š e n é   b o l o.

2.Uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 CoE 208/2010-23 z 20. mája 2010 a č. k. 8 CoE/119/2010-25 z 31. augusta 2010 z r u š u j e a veci v r a c i a Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3.JUDr. F. J., CSc., p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 606,62 €   (slovom   šesťstošesť   eur   a šesťdesiatdva   centov),   ktorú j e   Krajský   súd   v Trenčíne p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. G. M., PhD., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 509/2010 z 25. novembra 2010 boli spojené a prijaté na ďalšie konanie sťažnosti JUDr. F. J., CSc., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namietal porušenie základného práva vlastniť   majetok   zaručeného   v čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 CoE 208/2010-23 z 20. mája 2010 a č. k. 8 CoE 119/2010-25 z 31. augusta 2010.

Z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu 19. júla 2010 a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bola uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 3 T 95/2008 z 8. septembra 2009,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   a vykonateľnosť   15.   septembra   2009,   priznaná odmena a náhrada za poskytovanie služieb v rámci povinnej obhajoby v celkovej výške 526,15 €. Vzhľadom na skutočnosť, že Okresný súd Trenčín mu priznanú odmenu riadne a včas neuhradil, podal u súdnej exekútorky JUDr. O. R., Exekútorský úrad, B., návrh na vykonanie exekúcie. Vo vzťahu k žiadosti   o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie krajský súd uznesením č. k. 8 NcC 27/2009-11 z 10. decembra 2009 rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Trenčín sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania v danej veci, a súčasne vec prikázal na prerokovanie a rozhodnutie Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len   „okresný   súd).   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   4   Er/71/2010-17   z   15.   februára   2010 žiadosť   súdnej   exekútorky   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   zamietol   s odôvodnením, že vzhľadom na skutočnosť, že Okresný súd Trenčín je štátnou rozpočtovou organizáciou,   ktorá   vykonáva správu   majetku štátu   a   je svojimi   príjmami a výdavkami zapojená na štátny rozpočet, nie je prípustné vykonať exekúciu na jeho majetok. Okresný súd súčasne uviedol, že vzhľadom na to, že účty okresných súdov sú vedené v justičnej pokladnici   a   sú   priamo   napojené   na   štátny   rozpočet,   nie   je   možné   vykonať   exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu v banke.

Sťažovateľ sa proti rozsudku v zákonom ustanovenej lehote odvolal. Krajský súd uznesením č. k. 19 CoE 208/2010-23 z 20. mája 2010 predmetné rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nie každý majetok je možné exekúciou postihnúť. Z exekúcie je vylúčený taký majetok, ktorý vzhľadom na svoj špecifický,   zákonom   určený   charakter   nemôže   podliehať   režimu   exekučného   konania. Pokiaľ povinnou osobou je štátna rozpočtová organizácia vykonávajúca správu majetku štátu a svojimi príjmami a výdavkami je napojená na štátny rozpočet, exekúciu za použitia § 18a ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon správe majetku štátu“) a § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o rozpočtových pravidlách“) nie je prípustné vykonať.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   tvrdí,   že   odvolací   súd   sa   s   jeho   argumentáciou uvedenou v odvolaní nevysporiadal a z odôvodnenia jeho rozhodnutia možno vyvodiť, že sa ňou   nezaoberal   zámerne.   Podľa   názoru   sťažovateľa   odvolací   súd   svoje   rozhodnutie odôvodnil účelovo.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Pri   rozhodovaní   o   vydaní,   či   nevydaní   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   nie   je podstatné, akým konkrétnym spôsobom sa exekúcia vykoná, lebo o tom rozhodne súdny exekútor   až   neskôr.   Skutočnosť,   že   prakticky   nemožno   siahnuť   na   finančné   prostriedky súdov   uložené   na   účtoch   v   štátnej   pokladnici,   neznamená,   že   by   sa   exekúcia   nedala uskutočniť iným spôsobom. Teda súdy nepožívajú exekučnú imunitu, akoby to vyplývalo z uznesenia Krajského súdu Trenčín....

Priznaním absolútnej exekučnej imunity by sa z legitímnych vlastníckych nárokov ex offo   obhajcov,   týkajúcich   sa   už   právoplatne   priznaných   trov   právneho   zastúpenia   stali práva a nároky bez reálneho obsahu. Ustálená štrasburská judikatúra pritom konštatuje, že práva   priznávané   dohovorom   musia   byť   právami   reálnymi   a   účinnými   a   že   teda   ich obsahové   a   významové   „vyprázdnenie“   či   už   v   dôsledku   konania,   resp.   nekonania normotvorcu   alebo   v   dôsledku   konania,   resp.   nekonania   orgánu   aplikácie   práva   je   v rozpore s touto základnou interpretačnou a aplikačnou zásadou.»

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ namieta, že uznesením krajského súdu č. k. 19 CoE 208/2010-23 z 20. mája 2010 došlo k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že základné právo sťažovateľa JUDr. F. J., CSc. vlastniť majetok upravené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a právo sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok upravené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru a ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19 CoE/208/2010-23 z 20. 5. 2010 porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   uznesenie   Krajského   súdu   Trenčín   sp.   zn. 19 CoE/208/2010-23 z 20. 5. 2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej znova konal a rozhodol.

Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. F. J., CSc.... advokátskej kancelárii G., s. r. o., vo výške 303,31 € na účet právneho zástupcu, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu 4. novembra 2010 a jej príloh vyplýva, že   sťažovateľovi   bola   uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   sp.   zn.   5   T   30/2006 z 8. septembra 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 15. septembra 2009, priznaná odmena a náhrada za poskytovanie služieb v rámci povinnej obhajoby v celkovej výške 708,62 €. Vzhľadom na skutočnosť, že Okresný súd Trenčín mu priznanú odmenu riadne a včas neuhradil, podal u súdnej exekútorky JUDr. O. R., Exekútorský úrad, B., návrh na vykonanie exekúcie. Vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie krajský súd uznesením č. k. 17 NcC 27/2009-12 z 8. decembra 2009 rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Trenčín sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania v danej veci, a   súčasne   vec   prikázal   na   prerokovanie   a rozhodnutie   okresnému   súdu.   Okresný   súd uznesením č. k. 4 Er/72/2010-18 z 21. apríla 2010 žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol s odôvodnením, že vzhľadom na skutočnosť, že Okresný súd Trenčín je štátnou rozpočtovou organizáciou, ktorá vykonáva správu majetku štátu   a   je   svojimi   príjmami   a výdavkami   zapojená   na   štátny   rozpočet,   nie   je   prípustné vykonať exekúciu na jeho majetok. Okresný súd súčasne uviedol, že vzhľadom na to, že účty okresných súdov sú vedené v justičnej pokladnici a sú priamo napojené na štátny rozpočet, nie je možné vykonať exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu v banke.

Sťažovateľ sa proti rozsudku v zákonom ustanovenej lehote odvolal. Krajský súd uznesením č. k. 8 CoE 119/2010-25 z 31. augusta 2010 predmetné rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nie každý majetok je možné exekúciou postihnúť. Z exekúcie je vylúčený taký majetok, ktorý vzhľadom na svoj špecifický,   zákonom   určený   charakter   nemôže   podliehať   režimu   exekučného   konania. Pokiaľ povinnou osobou je štátna rozpočtová organizácia vykonávajúca správu majetku štátu a svojimi príjmami a výdavkami je napojená na štátny rozpočet, exekúciu za použitia § 18a   ods.   1   a   2   zákona   o správe   majetku   štátu   a   §   8   ods.   10   zákona   o rozpočtových pravidlách nie je prípustné vykonať.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   tvrdí,   že   odvolací   súd   sa   s   jeho   argumentáciou uvedenou v odvolaní nevysporiadal a z odôvodnenia jeho rozhodnutia možno vyvodiť, že sa ňou   nezaoberal   zámerne.   Podľa   názoru   sťažovateľa   odvolací   súd   svoje   rozhodnutie odôvodnil účelovo.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Pri   rozhodovaní   o   vydaní,   či   nevydaní   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   nie   je podstatné, akým konkrétnym spôsobom sa exekúcia vykoná, lebo o tom rozhodne súdny exekútor   až   neskôr.   Skutočnosť,   že   prakticky   nemožno   siahnuť   na   finančné   prostriedky súdov   uložené   na   účtoch   v   štátnej   pokladnici,   neznamená,   že   by   sa   exekúcia   nedala uskutočniť iným spôsobom. Teda súdy nepožívajú exekučnú imunitu, akoby to vyplývalo z uznesenia Krajského súdu Trenčín....

Priznaním absolútnej exekučnej imunity by sa z legitímnych vlastníckych nárokov ex offo   obhajcov,   týkajúcich   sa   už   právoplatne   priznaných   trov   právneho   zastúpenia   stali práva a nároky bez reálneho obsahu. Ustálená štrasburská judikatúra pritom konštatuje, že práva   priznávané   dohovorom   musia   byť   právami   reálnymi   a   účinnými   a   že   teda   ich obsahové   a   významové   „vyprázdnenie“   či   už   v   dôsledku   konania,   resp.   nekonania normotvorcu   alebo   v   dôsledku   konania,   resp.   nekonania   orgánu   aplikácie   práva   je   v rozpore s touto základnou interpretačnou a aplikačnou zásadou.»

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ namieta, že uznesením krajského súdu č. k. 8 CoE 119/2010-25 z 31. augusta 2010 došlo k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že základné právo sťažovateľa JUDr. F. J., CSc. vlastniť majetok upravené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a právo sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok upravené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru a ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8 CoE/119/2010-25 z 31. 8. 2010 porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   uznesenie   Krajského   súdu   Trenčín   sp.   zn. 8 CoE/119/2010-25 z 31. 8. 2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej znova konal a rozhodol.

Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. F. J., CSc.... advokátskej kancelárii G., s. r. o., vo výške 303,31 € na účet právneho zástupcu, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Krajský   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnostiam   listom č. Spr 31/11 doručeným ústavnému súdu 8. februára 2011, v ktorom uviedol:

„Obe rozhodnutia tunajšieho súdu sú riadne odôvodnené v zmysle ustanovenia § 167 ods. 2 a § 157 ods. 2 O. s. p. Tvrdenie sťažovateľa, že súd sa zámerne nevysporiadal s jeho argumentáciou uvedenou v odvolaní, považujem za subjektívny pocit účastníka. V oboch rozhodnutiach krajského súdu je uvedené z akých dôvodov boli rozhodnutia súdu prvého stupňa   potvrdené,   a to   s poukazom   na   zákonné   ustanovenia,   z ktorých   odvolací   súd vychádzal pri vyslovení daného právneho názoru. Rozhodnutia nie sú odôvodnené účelovo, ale odôvodňujú právne posúdenie veci súdom prvého stupňa i odvolacím súdom. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok, zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, odvolací súd pri rozhodovaní v týchto konkrétnych veciach vychádzal z platných a účinných ustanovení   zákona   č.   278/93   Z.   z.   o správe   majetku   štátu   a zákona   č.   523/2004   Z.   z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy, na ktoré vo svojich rozhodnutiach aj poukázal. Súčasne Vám oznamujem, že súhlasím s tým, aby... ústavný súd upustil od ústneho pojednávania po prijatých sťažnostiach.“

Sťažovateľ k vyjadreniu krajského súdu v písomnom stanovisku zo 14. februára 2011 uviedol:

„Sťažovateľ   zotrváva   na   skutočnostiach   uvedených   v podaných   ústavných sťažnostiach a je toho názoru, že jeho základné právo vlastniť majetok upravené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8 CoE 119/2010-25 z 31. augusta 2010 porušené bolo. Súčasne   poukazujem   na   už   vydaný   nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky č. ÚS 240/2010-24 zo dňa 25. 8. 2010 v obdobnej veci.

Súhlasím   s tým,   aby...   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   upustil   od   ústneho pojednávania o prijatých sťažnostiach.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   práv zaručených v ústave a dodatkovom protokole.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom...

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva na oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávislé a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie   sa   namieta,   poskytnutá   ochrana   v   medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok ústavy vykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva   na súdnu   ochranu   teda   predpokladá,   že   účastníkovi   súdneho   konania   sa   táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite poskytne (mutatis mutandis napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04).

Z   obsahu   oboch   sťažností   vyplýva,   že   ich   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa s výkladom a aplikáciou ustanovenia § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách a § 18a ods. 1 a 2 zákona o správe majetku štátu. Napadnuté uznesenia odvolacieho súdu trpia podľa sťažovateľa ústavnoprávnym deficitom aj z dôvodu, že sa vo svojom odôvodnení adekvátne   nevysporiadal   so   všetkými   dôvodmi   a   argumentmi   uvedenými   sťažovateľom v odvolaniach.

Podľa   §   8   ods.   10   zákona   o rozpočtových   pravidlách   výkonu   rozhodnutia   podľa osobitných   predpisov   nepodliehajú   prostriedky   poskytnuté   zo   štátneho   rozpočtu a z rozpočtu   Európskej   únie.   Hnuteľný   majetok   a   nehnuteľný   majetok   obstaraný z prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie nepodlieha výkonu   rozhodnutia   podľa   osobitných   predpisov,   s   výnimkou   výkonu   rozhodnutia   na majetok obstaraný z prostriedkov štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie, o ktorom tak ustanovuje zmluva podľa § 20 ods. 2.

Podľa § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu na majetok štátu v správe správcu uvedeného   v §   1   ods.   1   nemožno   uskutočniť   výkon   rozhodnutia,   konkurzné   konanie a vyrovnacie konanie podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 sa ustanovenie odseku 1 nevzťahuje na výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky odpísaním z účtu v banke, na ktorý sa vzťahuje osobitný predpis.  

Ústavný   súd   skúmal   možné   porušenie   sťažovateľom   označených   práv.   Zisťoval najmä to, či všeobecný súd v napadnutom rozsudku interpretoval príslušné ustanovenia v súlade s ústavnými princípmi zakotvenými v ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

Z tohto hľadiska posudzoval ústavný súd napádané rozhodnutia krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia č.   k. 19 CoE 208/2010-23 z 20. mája 2010 uviedol:

„V prejednávanej veci oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na základe uznesenia Okresného súdu Trenčín zo dňa 8. 9. 2009, sp. zn. 3 T/95/2008, ktorým bola oprávnenému priznaná uplatnená odmena a náhrada hotových výdavkov vo výške 526,15 eur. Vyplýva z návrhu   na   vykonanie   exekúcie,   že   povinný,   ktorým   je   Okresný   súd   Trenčín,   si   svoju povinnosť, vyplývajúcu z citovaného rozhodnutia, dobrovoľne nesplnil.

V prípade, pokiaľ je poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi vydané, vydané poverenie exekútora oprávňuje na procesné úkony, ktorých účelom je uspokojenie pohľadávky oprávneného. Tieto procesné úkony zasahujú do právom chránených záujmov povinného. Nie každý majetok možno exekúciou postihnúť. Z exekúcie je totiž vylúčený taký majetok, ktorý vzhľadom na svoj špecifický, zákonom určený charakter, nemôže podliehať režimu exekučného konania. Obmedzenie exekúcie môže vyplynúť z Exekučného poriadku, ale aj z osobitných zákonov.

Pokiaľ   povinnou   osobou   je   štátna   rozpočtová   organizácia,   vykonávajúca   správu majetku štátu a svojimi príjmami a výdavkami je zapojená na štátny rozpočet tak, ako tomu je v danom prípade, odvolací súd súhlasí s tým, že exekúciu za použitia ust. § 18a ods. 1, 2 zákona č. 278/1993 Z. z. a § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je prípustné vykonať. Dôvodne preto okresný súd v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia zamietol.“

Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. 8 CoE 119/2010-25 z 31. augusta 2010 uviedol:

„Napadnutým   uznesením   súd   prvého   stupňa   zamietol   žiadosť   súdneho   exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil § 44 ods. 2 Ex. por., § 1 ods. 1 písm. a), § 18 ods. 1 zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu a § 8 ods. 10 zák. č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy. Konštatoval, že povinný je štátnou   rozpočtovou   organizáciou,   ktorá   je   svojimi   príjmami   a výdavkami   napojená   na štátny rozpočet. S poukazom na citované zákonné ustanovenie nie je prípustné na tento majetok   vykonať   exekúciu.   Účty   okresných   súdov   sú   vedené   v Justičnej   pokladnici   a sú priamo zapojené na rozpočet, preto nie je možné vykonať exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu v banke, a to ani v prípade, ak má súd vedený účet v komerčnej banke.

Súd prvého stupňa aplikáciou cit. ustanovení teda správne rozhodol, keď žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Z exekúcie sú zo zákona   vylúčené   veci   vo   vlastníctve   Slovenskej   republiky,   ako   aj   pohľadávky   a iné majetkové práva Slovenskej republiky. Citovaný zákon sa však nevzťahuje na ten majetok štátu, ktorý nepatrí do verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sféry. Preto je obtiažne zistiť majetok štátnej   rozpočtovej   alebo   príspevkovej organizácie,   ktorý   môže   byť   predmetom exekúcie. Predmetom exekúcie môžu byť pohľadávky z podnikateľskej činnosti, ak ojedinele rozpočtová organizácia môže na základe zákona podnikať alebo, ak podniká so súhlasom svojho zriaďovateľa príspevková organizácia. V predmetnej veci je však povinný okresný súd Trenčín, ktorý je štátnou príspevkovou organizáciou nevykonávajúcou podnikateľskú činnosť, napojenou na štátny rozpočet. Je preto zrejmé, že na majetok povinného nemožno postihnúť exekúciou.

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

Ústavný súd vychádza zo zásady, že základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje   každému,   aby   sa   stal   po   splnení   predpokladov   ustanovených   zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Takto   vymedzený   obsah   základného   práva   na   súdnu   ochranu   sa   uplatňuje   aj v nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii   sa   musí   zaručiť   každému   prístup   k   súdnej   ochrane,   ak   splní   predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku ústavy dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu   tohto   základného   práva   vyžaduje,   aby   všeobecný   súd   konal objektívne,   vylúčil náhodné   alebo   svojvoľné   uplatnenie   zákonných   možností   na   rozhodnutie,   a   ak   prijme rozhodnutie, aby pritom vychádzal z toho, čo objektívne zistil.

Ústavný   súd   v   prvom   rade   konštatuje,   že   rozhodnutím   všeobecných   súdov o zamietnutí žiadosti exekútorky o udelenie povolenia na vykonanie exekúcie priznali súdy povinnému   subjektu   úplnú   exekučnoprávnu   imunitu.   Túto   skutočnosť   odôvodnili ustanovením   §   18a   ods.   1   zákona   o správe   majetku   štátu   a   §   8   ods.   10   zákona o rozpočtových pravidlách. Všeobecné súdy nevzali do úvahy, že exekučnoprávna imunita v zmysle už citovaných zákonných ustanovení sa vzťahuje nie na príslušný subjekt, ale na konkrétny majetok. Zákon v tomto prípade neposkytuje súdom ako štátnym rozpočtovým organizáciám úplné vyňatie z exekúcie tým, že by ich explicitne uvádzal ako subjekty, proti ktorým   je   exekúcia   absolútne   neprípustná.   Z   exekúcie   sú   vylúčené   podľa   zákona   len konkrétne časti majetku, čo úplne nevylučuje možnosť existencie majetku, ktorý zo zákona nie je vylúčený z exekúcie.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na už uvedené odôvodnenie krajského súdu uvedené v uznesení č. k. 8 CoE 119/2010-25 z 31. augusta 2010, ktorý v napadnutom uznesení konštatoval, že „... Citovaný zákon sa však nevzťahuje na ten majetok štátu, ktorý nepatrí   do   verejnoprospešnej   a nepodnikateľskej   sféry.   Preto   je   obtiažne   zistiť   majetok štátnej rozpočtovej alebo príspevkovej organizácie, ktorý môže byť predmetom exekúcie.“. Prvostupňový   ani odvolací   súd   nevzali   na   zreteľ,   že   je na   exekútorovi   zvoliť   si spôsob exekúcie a až potom je možné zistiť, či tento spôsob by viedol k postihnutiu majetku (vecí,   práv   a   pohľadávok),   ktoré   sú   podľa   príslušných   právnych   predpisov   vylúčené z exekúcie, a preto vo vzťahu k nim možno exekúciu zastaviť. Na tomto mieste ústavný súd zdôrazňuje, že právnou podstatou súdnej exekúcie je ručenie povinnej osoby za nútene vymáhané nároky celým jej majetkom s výnimkou toho majetku, ktorý je preukázateľne (skutkovo) podľa osobitných zákonov vylúčený z exekúcie. Z exekúcie v danom prípade nie je vylúčený konkrétny subjekt, dokonca ani celý jeho majetok, ale len jeho jednotlivé časti (veci, práva a pohľadávky). Potvrdzuje to aj znenie § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách a § 18a zákona o správe majetku štátu.

Súdy   v   tomto   prípade   svojimi   rozhodnutiami   úplne   a   v   celom   rozsahu   vylúčili možnosť súdnej exekúcie bez toho, aby bolo spoľahlivo preukázané, že povinný nemá iný majetok, ktorý z exekúcie nie je vylúčený, čím zasiahli do základného práva sťažovateľa na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   pretože   mu   neposkytli   možnosť   byť v konkrétnom prípade účastníkom konania.

Ústavný   súd   na   základe   skutočností,   ktoré   mal   k   dispozícii,   dospel   k   záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, ktorého sa krajský súd dopustil aj   tým,   že   svoje   potvrdzujúce   rozhodnutia   dostatočne   neodôvodnil.   Obsah   odvolania sťažovateľa   podľa   názoru   ústavného   súdu   vyžaduje   podrobnejšie   sa   vysporiadať v odôvodneniach   uznesení   krajského   súdu   s   jednotlivými   odvolacími   námietkami,   ktoré smerovali predovšetkým k právnemu posúdeniu veci.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   dospel   ústavný   súd   k   záveru, že uzneseniami   krajského   súdu   č.   k.   19 CoE   208/2010-23   z   20.   mája   2010 a č. k. 8 CoE 119/2010-25 z 31. augusta 2010 boli porušené základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobody   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V   zmysle   citovaných   ustanovení   ústavný   súd   uznesenia   krajského   súdu   č.   k. 19 CoE 208/2010-23 z 20. mája 2010 a č. k. 8 CoE 119/2010-25 z 31. augusta 2010 zrušil a veci mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku).  

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   si   uplatnila   trovy   za   právne   zastúpenie   v prvej sťažnosti v sume 303,31 € a rovnakú sumu aj v druhej sťažnosti.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2010 je 120,23 € a hodnota režijného paušálu je 7,21 €. Základná sadzba za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2011 je 123,50 € a hodnota režijného paušálu je 7,41 €.

Sťažovateľovi vznikol nárok na úhradu trov konania za štyri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia zo 16. júla 2010 a z 29. októbra 2010, podania ústavnému súdu zo 16. júla 2010 a z 29. októbra 2010) a za jeden úkon právnej   služby   uskutočnený   v roku   2011   (stanovisko   k vyjadreniu   krajského   súdu zo 14. februára 2011). Celkovo tak sťažovateľovi vznikol nárok na úhradu trov konania v sume 763,70 € vrátane režijného paušálu a DPH (19 % za úkony v roku 2010 a 20 % za úkon v roku 2011).

Keďže   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   si   uplatnila   náhradu   trov   v   sume   celkovo 606,62 €, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov v uplatnenej výške, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   o ďalších   návrhoch   sťažovateľa uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011