znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 508/2013-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   o sťažnosti   A.   K.,   J.   B.   a A.   J.,   zastúpených advokátkou JUDr. Dagmar Pikorovou, Pod sadom 69, Žilina, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Čadca   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6 C   610/1997   v   období   po   nadobudnutí právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   III.   ÚS   356/2010-33 z 1. februára 2011, za účasti Okresného súdu Čadca, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. K., J. B. a A. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 610/1997 v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 356/2010-33 z 1. februára 2011 p o r u š e n é   b o l i.

2. A. K., J. B. a A. J.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume každej po 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré je im Okresný súd Čadca povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. A. K., J. B. a A. J.   p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov), ktorú j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý vyplatiť na   účet   ich   právnej   zástupkyne   JUDr.   Dagmar   Pikorovej,   Advokátska   kancelária,   Pod sadom 69, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 508/2013-22 z 9. októbra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   A.   K.,   J.   B.   a A.   J.   (spolu   ďalej   len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C 610/1997 (ďalej aj „napadnuté konanie“) v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 356/2010-33 z 1. februára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 C 610/1997 sa žalobca (R. F.) žalobou podanou 26. septembra 1995 domáha, pôvodne   proti   otcovi   sťažovateliek   a   v   súčasnosti   proti   sťažovateľkám   ako   právnym nástupkyniam   po   pôvodnom   žalovanom,   určenia   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam. Podľa sťažovateliek aj napriek tomu, že ústavný súd v náleze č. k. III. ÚS 356/2010-33 z 1. februára   2011   vyslovil,   že   postupom   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a priznal im   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie,   okresný   súd   postupuje   v napadnutom   konaní naďalej neefektívne, v dôsledku čoho sa predlžuje stav ich právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné   skončenie   sporu.   Sťažovateľky   poukazujú   tiež   na to,   že   aj   po   nadobudnutí právoplatnosti   označeného   nálezu   podali   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   adresovanú predsedovi okresného súdu, ale k náprave nedošlo.

Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného uvádzajú: „Predmetné   konanie   (súdny   spor),   ktorého   vecou   bolo   rozhodnúť   o   určení vlastníckeho práva k parc. KN... a KN..., trvá viac ako 18 rokov. Od podania ústavnej sťažnosti   sa   vo   veci   opäť   takmer   vôbec   nekonalo   a   nebolo   vydané   žiadne   meritórne rozhodnutie.   Vzhľadom   k   tomu,   že medzi   jednotlivými   pojednávaniami   je   veľký   (ročný) časový   interval   máme   za   to,   že   zo   strany   Okresného   súdu   Čadca   došlo   k   neúmerným súdnym prieťahom v prejednávanej veci.

Vzhľadom na nečinnosť Okresného súdu počas vyše 3 rokov od podania ústavnej sťažnosti sme podali i sťažnosť predsedovi Okresného súdu Čadca na prieťahy v konaní zo dňa 11. 3. 2013.

Na   naše   veľké   prekvapenie   nám   odpoveďou   č.   Spr   35/13   zo   dňa   21.   3.   2013 podpredseda súdu oznámil, že vo veci nedochádza k žiadnym prieťahom v konaní, pretože sudcovia   rozhodovali   o   udelení   poriadkových   pokút   a   preto   pokladá   našu   sťažnosť   za nedôvodnú. V súčasnej dobe konajúca sudkyňa koná podľa jeho názoru bez prieťahov.... Vec sa zbytočne preťahovala nekonaním súdu, pričom boli vynesené uznesenia len čo sa týka doplnenia znaleckého dokazovania, opravné uznesenie č. 6 C/610/1997-426 zo dňa 17. 2. 2012, uznesenia týkajúce poriadkových pokút a dopĺňací rozsudok ohľadom platenia trov preddavkované štátom. Navyše v danej veci boli vytýčené len dve pojednávania a to

22. 3.   2011   a   22.   3.   2012,   čiže   v   ročných   intervaloch   od   podania   ústavnej   sťažnosti. Nejedná sa pritom o zložitú vec a my ako sťažovatelia sme súdu súčinní. Napriek tomu sa nevieme domôcť nášho práva na konečné súdne rozhodnutie vo veci.“

Na   základe   argumentácie   uvedenej   v sťažnosti   sa   sťažovateľky   domáhajú,   aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo A. K... na prerokovanie bez zbytočných prieťahov podľa 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/113/2008 (správne má byť sp. zn. 6 C 610/1997, pozn.) porušené bolo.

Základné právo J. B... na prerokovanie bez zbytočných prieťahov podľa 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/113/2008 (správne má byť sp. zn. 6 C 610/1997, pozn.) porušené bolo.

Základné právo A. J... na prerokovanie bez zbytočných prieťahov podľa 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn.   15 C/113/2008 (správne má byť sp. zn. 6 C 610/1997, pozn.) porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva A. K... finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,-   €   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy,   ktoré   je   povinný   zaplatiť   porušovateľ   do   2 mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Mgr. J. B... finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- € ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré je povinný zaplatiť porušovateľ do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva A. J... finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,-   €   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy,   ktoré   je   povinný   zaplatiť   porušovateľ   do   2 mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.

Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľom v rade 1/ až 3/ náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 331,13 € za 2 úkony právnej pomoci... priamo na účet ich právnej zástupkyne JUDr. D. P... do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.“

Na   základe   predchádzajúcej   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   vyjadrila predsedníčka okresného súdu prípisom sp. zn. Spr 2056/13 z 5. februára 2014, v ktorom okrem iného uviedla:

„Návrh - nejasné podanie bol súdu doručený dňa 14.6.1995, pridelený na konanie JUDr. S. Návrh na určenie vlastníckeho práva bol súdu po výzvach doručený až dňa 26. 9. 1995. V tomto období boli spôsobené prieťahy v konaní.

Po odchode JUDr. S. bol spis pridelený na konanie JUDr. B., po ktorého odchode na OS Žilina bol spis pridelený dňa 14. 5. 2003 JUDr. H., ktorá vzniesla námietku zaujatosti. Vec bola pridelená dňa 11. 7. 2003 na konanie JUDr. K.. Vo veci bolo rozhodnuté dňa 2. 3. 2010. V období, keď bol konajúcim sudcom JUDr. K. boli spôsobené prieťahy v konaní. Dňa 3. 5. 2012 bol spis z dôvodu prerušenia výkonu funkcie JUDr. K. pridelený na konanie do môjho senátu. V spise evidujem Nález IV. ÚS 459/2013.

Dňa 8. 1. 2014 bol súdu doručený znalecký posudok. Konštatujem, že v predmetnej veci boli spôsobené zbytočné prieťahy v konaní.“

Predsedníčka okresného súdu v označenom prípise zároveň vyjadrila súhlas s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

K vyjadreniu   predsedníčky   okresného   súdu   zaujala   stanovisko   právna   zástupkyňa sťažovateliek v podaní z 20. februára 2014, v ktorom okrem iného uviedla:

„V nadväznosti na Váš list zo dňa 14. 02.2014 Vám oznamujeme, že k vyjadreniu Okresného súdu Čadca č. Spr 2056/2013 z 05. 02. 2014 nemáme žiadne námietky. Zároveň navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   upustil   od   ústneho   pojednávania nakoľko sa domnievame, že od tohto nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   napadnutého   konania   v   období   po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 356/2010-33 z 1. februára 2011 (označený nález nadobudol právoplatnosť 18. apríla 2011, pozn.):

Dňa 4. marca 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 22. marec 2011, na ktorom v prítomnosti žalobcu, ako aj sťažovateľky v 1. rade a právnej zástupkyne sťažovateliek vyhlásil   dopĺňací   rozsudok   k   rozsudku   vyhlásenému   2.   marca   2010   týkajúci   sa   štátom preddávkovaných trov konania [z dôvodu absencie tohto rozhodnutia Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) ešte 30. septembra 2010 vrátil spis z odvolacieho konania späť okresnému súdu],

Dňa 4. apríla 2011 sťažovateľky podali odvolanie proti dopĺňaciemu rozsudku, ktoré okresný súd 6. apríla 2011 zaslal na vyjadrenie žalobcovi a následne predložil 10. júna 2011 spis krajskému súdu, ktorý uznesením sp. zn. 8 Co 202/2011 z 29. novembra 2011 zrušil rozsudok okresného súdu ako celok, a to z dôvodu nevykonateľnosti výroku tohto rozsudku (nemožnosť jeho zapísania do katastra nehnuteľností, pozn.), a zároveň prikázal okresnému súdu, aby zabezpečil vypracovanie nového geometrického plánu na vymedzenie spornej nehnuteľnosti. Spis bol vrátený okresnému súdu 21. decembra 2011.

Dňa   8.   februára   2012   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   22.   marec   2012 a uznesením   zo   16.   februára   2012   uložil   žalobcovi   povinnosť   zložiť   preddavok   na dokazovanie.

Dňa 17. februára 2012 okresný súd vydal opravné uznesenie k svojmu uzneseniu z 21. apríla 2009, ktorým opravil chybu v písaní v pôvodnom uznesení (týmto uznesením rozhodol   o   pripustení   zmeny   žalobného   petitu),   a   súčasne   vydal   aj   uznesenie,   ktorým nariadil doplnenie znaleckého dokazovania o vyhotovenie nového geometrického plánu na identifikáciu sporných nehnuteľností.

Dňa 6. marca 2012 právny zástupca sťažovateliek a ostatných žalovaných oznámil okresnému súdu, že žalovaný vo 4. rade 15. decembra 2011 zomrel.

Dňa 8. marca 2012 okresný súd zisťoval stav dedičského konania po žalovanom vo 4. rade, pričom zistil, že dedičské konanie je vedené pod sp. zn. 17 D 12/2012 a nie je ešte ukončené.

Dňa 22. marca 2012 okresný súd na pojednávaní v prítomnosti právneho zástupcu sťažovateliek   (potom,   čo   žalobcovi,   ktorý   sa   zo   zdravotných   dôvodov   ospravedlnil z neúčasti na pojednávaní, a tiež sťažovateľkám, ktoré ospravedlnil ich právny zástupca, uložil   poriadkové   pokuty)   bez   meritórneho   prerokovania   veci   odročil   pojednávanie   na neurčito   s tým,   že   spis   je   potrebné   postúpiť   znalcovi   na   vypracovanie   nového geometrického plánu.

Dňa 29. marca 2012 okresný súd zisťoval stav dedičského konania po žalovanom vo 4. rade.

Dňa 2. mája 2012 došlo k zmene zákonného sudcu.Dňa 28. mája 2012 sťažovateľky podali odvolanie proti uzneseniu z 22. marca 2012 o uložení poriadkových   pokút; na účely rozhodnutia o odvolaní bol spis 14. júna 2012 predložený krajskému súdu, ktorý uznesením sp. zn. 9 Co 232/2012 z 27. septembra 2012 zrušil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu v časti týkajúcej sa sťažovateliek (spis bol vrátený okresnému súdu 22. novembra 2012).

Uznesením   zo   14.   januára   2013   okresný   súd   rozhodol   o odpustení   poriadkovej pokuty uloženej žalobcovi.

Dňa 14. februára 2013 okresný súd zaslal spis ustanovenému znalcovi, ktorý mu 9. apríla 2013 vrátil spis s tým, že už nevykonáva znaleckú činnosť.

Okresný súd uznesením z 3. mája 2013 ustanovil nového znalca, ktorý 28. augusta 2013 upozornil okresný súd na nutnosť rozšírenia jemu zadanej znaleckej úlohy o vytýčenie hraníc   sporných   nehnuteľností   a   v   súvislosti   s   tým   požiadal   o predĺženie   lehoty   na vypracovanie znaleckého posudku. Okresný súd uznesením z 11. septembra 2013 doplnil úlohu ustanovenému znalcovi a predĺžil mu lehotu na vypracovanie znaleckého posudku, pričom spis znalcovi predložil 14. októbra 2013.

Znalec 8. januára 2014 predložil okresnému súdu znalecký posudok, ktorý okresný súd   10.   januára   2014   zaslal   účastníkom   konania   na   vyjadrenie   a následne   uznesením zo 17. februára 2014 rozhodol o znalečnom.

Vyjadrenia   účastníkov   konania   k znaleckému   posudku   boli   okresnému   súdu doručené 20. februára 2014 a 27. februára 2014.

Dňa   17.   marca   2014   okresný   súd   zaslal   námietky   účastníkov   konania   proti znaleckému posudku znalcovi, ktorý okresnému súdu doručil 31. marca 2014 svoje písomné vyjadrenie k námietkam.

Dňa   16.   júna   2014   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   účely vykonania ohliadky znalcom.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal....

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 610/1997 v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu č. k. III. ÚS 356/2010-33 z 1. februára 2011 (ďalej len „posudzované obdobie“) došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v posudzovanej veci.

1. V súvislosti s posudzovaním zložitosti veci ústavný súd konštatuje, že už v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   356/2010   vyhodnotil   posudzované   konanie,   v ktorom   sa žalobca   domáha   proti   sťažovateľkám   ako   právnym   nástupkyniam   pôvodne   žalovaného určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ako právne i skutkovo zložité, čo je dané predovšetkým historickým pozadím „kauzy“ spočívajúcim v právnych úkonoch, ktorými boli   sporné   nehnuteľnosti   v minulosti   scudzované,   pričom   skutková   zložitosť   veci   sa prejavila   napr.   aj   v   potrebe   nariadiť   vo   veci   znalecké   dokazovanie,   ako   aj   právnymi skutočnosťami   majúcimi   za   následok   prechod   vlastníckeho   práva   k   sporným nehnuteľnostiam, to všetko na podklade meniaceho sa systému evidencie vlastníckeho práva k   pozemkom.   Ústavný   súd   zároveň   však   uvádza,   že   v posudzovanom   období   sa neuskutočnili   také   skutkovo,   či   právne   zložité   úkony,   ktoré   mohli   výraznejšou   mierou negatívne ovplyvniť ďalší priebeh napadnutého konania (pozri ďalej bod 3).

2.   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateliek   ako   účastníčok   napadnutého   konania v procesnom postavení žalovaných, ústavný súd v posudzovanom období nezistil žiadnu takú skutočnosť, ktorú by bolo možné pripísať na ich ťarchu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní v posudzovanom   období.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú judikatúru, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré   nevedie   efektívne   k odstráneniu   právnej   neistoty   (II.   ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

Vychádzajúc   z prehľadu   procesných   úkonov   uvedených   v časti   II   tohto   nálezu, ústavný súd konštatuje, že okresný súd v posudzovanom období síce v zásade postupoval plynulo,   ale jeho činnosť   bola v tomto   období   neefektívna a nesústredená.   Ústavný   súd v tejto súvislosti poukazuje na nedostatky okresného súdu súvisiace s ustanovovaním znalca (ustanovenie   znalca,   ktorý   už   nevykonáva   znaleckú   činnosť,   pozn.),   neodôvodneným uložením poriadkových pokút účastníkom konania (upozornil na to krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení, pozn.). Na ťarchu okresného súdu je potrebné pripísať aj skutočnosť, že v napadnutom konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 610/1997, ktoré prebieha už od roku 1997 (viac ako 16 rokov, pozn.), ústavný súd už opakovane (sp. zn. III. ÚS 356/2010 a sp. zn. IV. ÚS   459/2013)   zistil   zbytočné   prieťahy   a   okresnému   súdu   prikázal   konať   v ďalšom období bez zbytočných prieťahov.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom   konaní došlo   aj v posudzovanom   období k zbytočným prieťahom, a preto rozhodol,   že   týmto   postupom   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateliek   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľky   sa   tiež   domáhali,   aby   ústavný   súd   v zmysle   čl.   127   ods.   2   ústavy okresnému   súdu   prikázal,   aby   v napadnutom   konaní   postupoval   v ďalšom   období   bez zbytočných   prieťahov.   Napriek   tomu,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu porušené, nevyhovel ich návrhu v časti, ktorou sa domáhali uloženia príkazu okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov,   pretože   mu   táto   povinnosť   už   bola   uložená   v náleze   ústavného   súdu   sp. zn. III. ÚS 356/2010 z 1. februára 2011 (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy (a tiež § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde) ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľky sa domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume po 3 000 €.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím   na   neefektívnu   činnosť   okresného   súdu   v posudzovanom   období a zohľadňujúc   doterajšiu   z ústavného   hľadiska   zjavne   neospravedlniteľnú   dĺžku napadnutého   konania,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   1 500   €   každej zo sťažovateliek   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

Ústavný súd napokon   rozhodol   aj o úhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im vznikli   v   dôsledku   ich   právneho   zastúpenia   v   konaní   o ich   sťažnosti   advokátkou JUDr. Dagmar Piskorovou. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľky sa domáhali priznania úhrady trov konania v sume 331,13 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľkám úhradu trov konania v nimi požadovanej sume vzhľadom na skutočnosť, že nimi požadovaná suma bola nižšia ako suma vypočítaná podľa príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (bod 3 výroku tohto nálezu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2014