znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 508/2012-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. M., Ž., RNDr. M. C., B., a Ing. R. P., Ž., zastúpených advokátkou JUDr. Z. B., B., ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   k. 5 Co 296/2011-132 z 24. októbra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 84/2012 z 23. mája 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. M., RNDr. M. C. a Ing. R. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2012   doručená sťažnosť Ing.   V. M.,   Ž.,   RNDr.   M. C.,   B.,   a Ing.   R.   P.,   Ž.   (ďalej len „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 296/2011-132 z 24. októbra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 84/2012 z 23. mája 2012 a žiadajú vydať tento nález:„1. Základné práva sťažovateľov 1. Ing. V. M., bytom Ž., štátny občan SR; 2. RNDr. M. C., bytom B., štátny občan SR; 3. Ing. R. P., bytom Ž., štátny občan SR, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   všetky   v   spojení s čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 23.5.2012, sp. zn. 3 Cdo 84/2012 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.10.2011, č. k. 5 Co/296/2011-132, IČS: 5110228060 porušené boli.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   23.5.2012,   sp.   zn. 3 Cdo 84/2012 a rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.10.2011, č. k. 5 Co/296/2011- 132 sa v celom rozsahu zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline, aby o nej znova konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia v sume 323,50,-Eur (slovom: tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet ich spoločného   právneho   zástupcu,   JUDr.   Z.   B.,   advokátky,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako   vyplýva   z   podanej   sťažnosti,   sťažovatelia   boli   ako   žalobcovia   účastníkmi konania pred Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 C 209/2010, v ktorom   sa   proti   J.   C.   ako   žalovanej   (ďalej   len   „žalovaná“)   domáhali   určenia,   že spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam (špecifikované v žalobe) patria do dedičstva po neb. F. M., ktorý bol otcom žalobcov a bratom žalovanej. Sťažovatelia v žalobe uviedli, že v dedičskej veci po ich starej matke neb. J. M., bolo právoplatným uznesením bývalého Štátneho notárstva v Ž. č. k. D 1015/65-5 rozhodnuté, že celé dedičstvo nadobúda dedením zo zákona syn poručiteľky F. M. na základe dedičskej dohody uzatvorenej s ostatnými dedičmi – jeho otcom Š. M. a sestrou J. C. (žalovanou). Podľa dedičskej dohody „celé dedičstvo preberá do vlastníctva F. M., bez povinnosti vyplatiť ustupujúcich dedičov, lebo pôda je v úžitku JRD.“; a na základe tohto rozhodnutia sa malo „zapísať vlastnícke právo na všetky nehnuteľnosti poručiteľky, teda na tie, ktoré sú zapísané v pozemkovej knihe k. ú. B“   s   tým,   že   nasledovali   číselné   údaje o   jednotlivých   pozemnoknižných   zápisniciach. Nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom žaloby sťažovateľov, medzi nimi uvedená nebola. Potom,   čo   sťažovateľka   Ing.   R.   P.   zistila,   že   spoluvlastnícke   podiely   k   týmto nehnuteľnostiam,   ktoré   sa   stali   predmetom   konania   pred   okresným   súdom,   sú   naďalej zapísané na mene neb. J. M., podala návrh na dodatočné prerokovanie novoobjaveného majetku   poručiteľky,   a   to   spoluvlastníckeho   podielu   poručiteľky   k jednému   z   týchto pozemkov. Dedička RNDr. M. C. v dedičskom konaní tvrdila, že novoobjavený majetok je vo vlastníctve F. M., ktorý vlastnícke právo k nemu nadobudol vydržaním, a J. C. uviedla, že novoobjavený majetok je vlastníctvom poručiteľky. Pretože aktíva dedičstva sa tak stali spornými, okresný   súd   dedičské   konanie zastavil   [§ 175k ods.   3 Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)]. Sťažovatelia v tejto situácii podali okresnému súdu žalobu, o ktorej sa viedlo konanie pod sp. zn. 17 C 209/2010. Tvrdili, že neb. F. M. spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam vydržal, keďže ich užíval od smrti svojej matky v presvedčení, že   ich   po nej   nadobudol   na   základe   dedičského   rozhodnutia,   pretože   podľa   tohto rozhodnutia na základe dohody s ostatnými dedičmi prevzal do svojho vlastníctva „celé dedičstvo“. Bol toho názoru, že iba nedopatrením v dedičskom rozhodnutí neboli uvedené všetky nehnuteľnosti, ktoré jeho matka v čase svojej smrti vlastnila. Až do dedičského pojednávania   v   konaní o novoobjavenom   majetku   (4.   septembra   2009)   jeho   vlastníctvo nikto nespochybnil.

Okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 209/2010-80 z 11. mája 2011 žalobu sťažovateľov zamietol a odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Okresný súd poukázal v odôvodnení tohto rozhodnutia na to, že k nadobudnutiu dedičstva dedičom dochádza s účinkami ku dňu smrti   poručiteľa   k   majetku   uvedenému   v   dedičskom   rozhodnutí.   V   tomto   prípade v dedičskom   rozhodnutí   po   neb.   J.   M.   bolo   presne   uvedené,   na   aký   majetok   sa   toto rozhodnutie   vzťahuje.   Keďže   sporné   nehnuteľnosti   tam   uvedené   neboli,   neboli   ani predmetom dedičstva. Podmienky vydržania neboli splnené už len preto, že neb. F. M. nesvedčil žiadny oprávnený nadobúdací titul. Iba to, že následne nehnuteľnosti užíval, nikto to   nenamietal   a   ani   jeho   tvrdené   subjektívne   presvedčenie   o nadobudnutí „celého dedičstva“ nepostačujú na splnenie podmienok vydržania, pretože nimi nie je preukázaný vstup do oprávnenej držby. Titul nadobudnutia a dobromyseľnosť neb. F. M. preukázané neboli.

Potom,   čo   sťažovatelia   podali   proti   tomuto   rozhodnutiu   odvolanie,   krajský   súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil rozsudkom č. k. 5 Co 296/2011-132 z 24. októbra 2011.   Odvolací   súd   považoval   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   za   vecne   správne a stotožnil sa s jeho odôvodnením.

O   sťažovateľmi   podanom   dovolaní   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 3 Cdo 84/2012 z 23. mája 2012 tak, že dovolanie sťažovateľov odmietol ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.

Toto rozhodnutie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 11. júna 2012.Sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   296/2011-132   z   24.   októbra   2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 84/2012 z 23. mája 2012 doručenú ústavnému súdu sťažovatelia odôvodnili tým, že postupom namietaných súdov im bola odňatá možnosť konať pred súdom (pretože odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal dôvodmi uvedenými sťažovateľmi v odvolaní a obmedzil sa iba na skonštatovanie jeho správnosti); vec bola nesprávne právne posúdená a bol nedostatočne zistený skutkový stav (pretože okresný súd nevykonal žiadne dokazovanie vo veci splnenia podmienok vydržania, najmä na otázku dobromyseľnosti neb. F. M. a vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru,   že   k   vydržaniu   nedošlo,   to   všetko   napriek   tomu,   že   aj   týmito   tvrdeniami odôvodnili sťažovatelia svoje odvolanie, ako aj dovolanie); dovolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne   odôvodnil   a   vec   nesprávne   právne   posúdil   (pretože   sa   nevysporiadal s dôvodmi sťažovateľmi podaného dovolania a považoval odôvodnenie odvolacieho súdu za dostatočné, hoci takým nebolo a v konečnom dôsledku tak odmietol dovolanie, ktoré bol povinný meritórne prerokovať, pretože pre takýto postup boli splnené zákonné podmienky).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce   ustanovenie   nebráni   právu   štátov   prijímať   zákony,   ktoré   považujú   za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľov   na   porušenie   týchto   ich   základných   práv rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   296/2011-132   z   24.   októbra   2011   a   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 84/2012 z 23. mája 2012 je ich presvedčenie o nesprávnosti právneho   posúdenia   veci   oboma   všeobecnými   súdmi   a   nedostatočné   odôvodnenie   ich rozhodnutí. Podľa názoru sťažovateľov bol najvyšší súd povinný ich dovolanie meritórne prerokovať, pretože pre takýto jeho postup boli splnené zákonné podmienky.

Krajský súd rozsudok č. k. 5 Co 296/2011-132 z 24. októbra 2011 odôvodnil takto:«Odvolací   súd   preskúmaním   napadnutého   rozsudku,   prislúchajúceho   spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli účastníci v odvolacom konaní, konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a preukázaný skutkový stav dôsledne vyhodnotil v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ust. § 132 O. s. p., na ktoré odvolací súd poukazuje   a   s   ktorým   sa   stotožňuje.   Aj   podľa   právneho   názoru   odvolacieho   súdu navrhovatelia v 1/ až 3/ rade nepreukázali dôvodnosť svojho návrhu,   a preto nemohol prisvedčiť ich subjektívnemu presvedčeniu, že ich právny predchodca sa ujal držby v roku 1966   sporných   nehnuteľností   a   to   prebratím   „celého   dedičstva   po   poručiteľke   J.   M.“. Uvedené tvrdenie vyvracia fakt, že v dedičskom konaní po poručiteľke J. M. D 1015/65 je presne   uvedené,   ktoré   nehnuteľnosti   boli   predmetom   prejednania   dedičstva.   Preto v žiadnom   prípade   nebolo   možné   konštatovať   nadobudnutie   vlastníctva   k sporným nehnuteľnostiam právnym predchodcom podľa ust. § 134 Občianskeho zákonníka, pretože neboli splnené podmienky vydržania. Keďže odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa v ďalšom len na skonštatovanie jeho správnosti a ďalšie odôvodnenie v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. nevyhotovuje.»

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 3 Cdo 84/2012 z 23. mája 2012 odôvodnil takto:«... dospel dovolací súd k záveru, že v dovolaní namietanou nepreskúmateľnosťou rozhodnutí súdov nemohla byť navrhovateľom 1/ až 3/ odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.)

... 3.2. K námietke dovolateľov, že súd prvého stupňa nevykonal žiadne dokazovanie za účelom obstarania   skutkových   zistení o   splnení   podmienok nadobudnutia   vlastníctva právnym titulom vydržania, dovolací súd poukazuje na obsah zápisnice z pojednávania pred Okresným súdom Žilina z 11. mája 2001 (viď čl. 72 až 70 spisu), z ktorej jednoznačne vyplýva, že na tomto pojednávaní bolo vykonané dokazovanie oboznámením podstatného obsahu   listinných   dôkazov   (napríklad   rozhodnutia   Štátneho   notárstva   v Ž.   sp.   zn. D 1015/65...,   rozhodnutia   Štátneho   notárstva   v Ž.   sp.   zn.   D 580/89,   spisom   Štátneho notárstva v Ž. sp. zn. D 580/89, pozemnoknižných výpisov, výpisov z katastra nehnuteľností, identifikácií   parciel,   rozhodnutí   katastrálneho   úradu,   potvrdenia   poľnohospodárskeho družstva).

Navrhovatelia 1/ až 3/ sa v danom prípade domáhali určenia, že sporné pozemky nadobudol   F.   M.   právnym   titulom   vydržania.   Vydržanie   je   osobitný   originálny   spôsob nadobudnutia vlastníctva... Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je oprávnenosť   držby...   Oprávnenou   môže   byť   len   dobromyseľná   držba.   K posúdeniu,   či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy pristupovať z objektívneho hľadiska, teda nie z aspektu osobného (subjektívneho) presvedčenia toho, kto tvrdí dobromyseľnosť držby; vždy je potrebné brať do úvahy, či (by aj každý iný, v obdobnej situácii sa nachádzajúci) držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec   mohlo   vlastnícke   právo   vzniknúť,   teda   aj   k   právnemu   dôvodu   (titulu)   vzniku vlastníctva.   Oprávnená držba sa   nemusí   nevyhnutne   opierať o existujúci   právny   dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), omyl držiteľa musí byť ale vždy ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu od každého vyžadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného posudzovania veci, je neospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý vec drží na základe neospravedlniteľného omylu, nemôže byť držiteľom dobromyseľným a jeho držba nemôže byť oprávnená.

Pokiaľ   sa   za   daného   právneho   stavu   súd   prvého   stupňa   v   odôvodení   svojho rozhodnutia osobitne zameral na jednu z viacerých podmienok vydržania (dobromyseľnosť držiteľa) a na podklade výsledkov vykonaného dokazovania skúmal dobromyseľnosť držby F. M. vo vzťahu k navrhovateľmi tvrdenému titulu držby a v kontexte celého rozhodnutia dospel   k   záveru,   že   pod   „celým   dedičstvom“   nadobudnutým   F.   M.   v   konaní   Štátneho notárstva   v Ž.   sp.   zn.   D   1015/65   bolo   možné   rozumieť   iba   majetok   v tomto   konaní   za dedičstvo považovaný a Štátnym notárstvom ako dedičstvo prejednaný, nevykazuje postup súdu prvého stupňa znaky procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

... Obsah spisu svedčí o tom, že súdy tieto skutkové a právne okolnosti vzali na zreteľ a vysvetlili, že rozhodnutie o dedičstve, ktorým na základe dohody dedičov prevzal „celé dedičstvo“ (t. j. len majetok poručiteľky v tomto konaní za dedičstvo považovaný a ako dedičstvo   prejednaný)   F.   M.,   nemožno   považovať   za   nadobúdací   titul   zakladajúci dobromyseľnosť jeho držby sporných pozemkov. Z ich rozhodnutí je teda dostatočne zrejmý dôvod, ktorý považovali za rozhodujúci pre záver o neopodstatnenosti návrhu....

...   K   námietke   dovolateľov,   že   odvolací   súd   sa   nevyjadril   ku   všetkým   dôvodom obsiahnutým v och odvolaní, je potrebné uviesť, že obsahovou zložkou každého odvolania sú   (majú   byť)   odvolacie   námietky,   podstatu   ktorých   logicky   a   nevyhnutne   tvorí   vždy argumentácia odvolateľa, že postup súdu prvého stupňa alebo jeho rozhodnutie sú z toho – ktorého dôvodu nesprávne. Pokiaľ by za správny mal byť považovaný názor, že odvolací súd musí vždy reagovať na všetky dôvody odvolania, bolo by ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. nepoužiteľné....

Zo spisu vyplýva, že odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že obe vyššie uvedené podmienky aplikácie § 219 ods. 2 O. s. p. sú splnené. Z rozsudkom prvostupňového i   odvolacieho   súdu   je   zrejmé   zaujatie   totožného   (a   z   hľadiska   prejednávanej   veci určujúceho) záveru, že v danej veci z priebehu a výsledku konania o dedičstve vedeného na Štátnom notárstve v Ž. pod sp. zn. D 1015/65 objektívne nebolo možné vyvodzovať vnútorné presvedčenie právneho predchodcu navrhovateľov 1/ až 3/, že sporné pozemky užíva ako vlastník. Myšlienkový postup súdov, ktorým dospeli k tomuto záveru, je v odôvodneniach rozhodnutí súdov nižších stupňov primerane vysvetlený.

Uvedený postup odvolacieho súdu nevykazuje znaky procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p....

Pokiaľ dovolatelia namietajú nesprávne hodnotenie dôkazov, dovolací súd uvádza, že v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov (pozn.: dovolací súd sa hodnotením dôkazov nezaoberal) nejde o dôvod, ktorý by viedol k procesnej vade vymenovanej v § 237 písm. f/ O.   s.   p.   a   zakladal prípustnosť dovolania podľa tohto   ustanovenia   (k   tomu   viď   bližšie rozhodnutie najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993.) Neprípustnosť takéhoto dôvodu je daná aj charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa už dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O. s. p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané v základnom konaní....

3.5. V   súvislosti   s   tvrdením   dovolateľov,   že   v   konaní   došlo   k   procesnej   vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. zakladajúcej prípustnosť ich dovolania, zostalo posúdiť opodstatnenosť ich námietok týkajúcich sa aplikácie § 80 písm. c/ O. s. p.

...   Základnou   podmienkou   procesnej   prípustnosti   určovacej   žaloby   podľa   §   80 písm. c/ O. s. p. je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Bez preukázania   existencie   takéhoto   záujmu   musí   súd   návrh   podľa   §   80   písm.   c/   O.   s.   p. zamietnuť ako neprípustný. Ide pritom o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie návrhu; preto súd po zaujatí záveru, že určovací návrh podľa § 80 písm. c/ O. s. p. nie je z dôvodu   nedostatku   naliehavého   právneho   záujmu   na   požadovanom   určení   procesne prípustným nástrojom na ochranu práva, zamietne takýto návrh bez toho, aby sa zaoberal meritom veci (porovnaj tiež rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 44/2008). Ak súd zamieta určovací návrh pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, je vylúčené, aby sa zároveň zaoberal vecou samou (vid Občiansky súdny poriadok, Komentár, Števček/Ficová a kolektív, C. H. Beck, 2009, str. 191).

V zmysle vyššie uvedeného bol síce postup súdu prvého stupňa v danej veci rozporný (súd na jednej strane konštatoval nedostatok naliehavého právneho záujmu navrhovateľov 1/ až 3/ v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p., na druhej strane ale zaujal aj právne závery k otázke splnenia   podmienok   vydržania),   táto   rozpornosť   však   neviedla   k   odňatiu   možnosti navrhovateľov 1/ až 3/ pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) – zo spisu totiž vyplýva, že súdy oboch nižších stupňov pristúpili aj k posúdeniu veci z hľadiska splnenia zákonných predpokladov vydržania....

4.   Pokiaľ   dovolatelia   namietajú,   že   v   konaní   na   súdoch   nižších   stupňov   došlo k procesnej vade uvedenej v § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., dovolací súd uvádza, že tzv. iná (než v § 237 O. s. p. uvedená) procesná vada konania je relevantný dovolací dôvod, úspešne však   môže byť   uplatnená len v   procesne prípustnom   dovolaní (porovnaj tiež uznesenia najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   34/2011,   5   Cdo   149/2010,   6   Cdo   134/2010 a 7 Cdo 36/2011).   V   danom   prípade   bola   uplatnená   v   dovolaní,   ktoré   nie   je   procesne prípustné.

5. K námietke navrhovateľov 1/ až 3/, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zaistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je   síce   relevantný   dovolací   dôvod   v   tom   zmysle,   že   ho   možno   uplatniť   v   procesne prípustnom dovolaní,   samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde totiž o vadu konania vymenovanú v § 237 O. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania...»

Ústavný   súd   konštatuje,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 84/2012 z 23. mája 2012 sťažovatelia tvrdili, že týmto uznesením došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   pretože   najvyšší   súd   ich   dovolanie   riadne   neprerokoval   a   neposkytol sťažovateľom   ochranu,   keď   ich   dovolanie   odmietol,   pretože   dospel   k   záveru,   že   ich dovolanie prípustné nie je.

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a   zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci   opravný   prostriedok   (napr.   I.   ÚS   4/00;   vec   Pérez   De   Rada   Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru   o   porušení   označených   práv   sťažovateľov   v   prípade,   ak   zákonné   pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol, z akých dôvodov považoval   dovolanie   sťažovateľov   za   neprípustné,   osobitne,   z   akých   dôvodov   dospel k záveru   o tom,   že nedošlo   vo vzťahu   k sťažovateľom   k odňatiu   možnosti   konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Tieto dôvody uvedené najvyšším súdom považuje ústavný súd za dostatočné, výstižné a ústavne konformne formulované.

Ústavný   súd   nemá   dôvod   ani   vo   veci   sťažovateľov   odchýliť   sa   od   ustálenej rozhodovacej   praxe,   tobôž   v   situácii,   keď   sťažovatelia   nepredkladajú   k   tejto   otázke vo svojej sťažnosti žiadnu novú argumentáciu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je   nesúhlas   sťažovateľov   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   týkajúcim   sa   otázky prípustnosti dovolania v danej veci. Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľov, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľov   a   postupom   najvyššieho   súdu   pri   rozhodovaní   o   dovolaní   sťažovateľov. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľov v jej časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný   súd   sa   zaoberal   i   posúdením   námietok   sťažovateľov   smerujúcich   proti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 296/2011-132 z 24. októbra 2011, podľa ktorých malo dôjsť k porušeniu nimi označených základných práv aj týmto rozsudkom, a to v dôsledku nesprávnosti právneho posúdenia veci a nedostatočným odôvodnením jeho rozhodnutia.

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorý využil za splnenia zákonných podmienok (ako to jasne odôvodnil aj najvyšší súd) možnosť   danú   mu   ustanovením   §   219   ods.   2   OSP,   dospel   vo   vzťahu   k   tvrdeniam sťažovateľov o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľov neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovatelia vo veci nastolili. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že takto čiastočne urobil odkazom na dôvody uvedené v rozhodnutí prvostupňového súdu.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   poukazovali   ďalej   na   to,   že   krajský   súd   dostatočným spôsobom neobjasnil skutkový stav veci, resp. na základe vykonaného dokazovania dospel k neprimeraným záverom a najmä vec nesprávne právne posúdil.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   považuje   interpretáciu   a   aplikáciu   dotknutých   ustanovení   právneho poriadku   (najmä   ustanovení   upravujúcich   podmienky   vydržania)   krajským   súdom   za zlučiteľnú   s   ústavou   i   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách.

Za   tejto   situácie   nemohlo   dôjsť   k   tomu,   aby   rozsudkom   krajského   súdu   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v časti porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 296/2011-132 z 24. októbra 2011 a uznesením najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 84/2012 z 23. mája 2012 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovatelia svoje tvrdenie o porušení základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 296/2011-132 z 24. októbra 2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo   84/2012   z   23.   mája   2012   vo   svojej   sťažnosti   napriek   tomu,   že   boli   zastúpení kvalifikovaným zástupcom, bližšie podrobnejšie neodôvodnili. Zrejme vychádzali z toho, že určením spoluvlastníckych podielov do dedičstva po ich otcovi v prípade vyhovenia ich žalobe   by   v   konečnom   dôsledku   nadobudli   v   dedičskom   konaní   po   otcovi   väčší spoluvlastnícky podiel k týmto nehnuteľnostiam, než aký nadobudnú v prípade, že rovnaké spoluvlastnícke podiely budú predmetom dedičstva po ich starej matke (keďže ako dedič do úvahy   prichádza   aj   žalovaná),   v   dôsledku   čoho   sa   domnievajú,   že   nenadobudnutím podielov,   ktoré   takto   pripadnú   v   dedičskom   konaní   žalovanej,   malo   byť   porušené   ich základné právo na vlastníctvo a právo na majetok. Ak sťažovatelia vychádzali z toho, že im svedčila legitímna nádej na nadobudnutie (aj) tohto majetku, pretože splnili všetky zákonom ustanovené podmienky, tento záver by mohol byť správny, avšak iba v prípade, že ich sťažovatelia   skutočne   splnili.   Ako   už   ale   bolo   uvedené   vo   vzťahu   k   ich   tvrdeniam o porušení čl. 46 ústavy (a čl. 6 dohovoru), ústavný súd je toho názoru, že všeobecné súdy ústavne   konformne   aplikovali   na   vec   sťažovateľov   príslušné   ustanovenia   právnych predpisov, keď dospeli k záveru, že neb. F. M. spoluvlastnícke podiely nevydržal, a preto nesplnili podmienky na vyhovenie ich žalobe. V situácii, keď tieto zákonné podmienky vydržania   neboli   splnené,   nemožno   uvažovať   ani   o   legitímnej   nádeji   sťažovateľov   na nadobudnutie majetku. Sťažovatelia nemohli v čase vydania rozhodnutia krajského súdu (a najvyššieho   súdu)   legitímne   bez   splnenia   zákonných   podmienok   očakávať,   že spoluvlastnícke   podiely   k   nehnuteľnostiam   budú   určené   do   dedičstva   po   ich   nebohom otcovi, ak nesplnili zákonom stanovené podmienky. Z uvedených dôvodov sťažovateľom nepatrila   podľa   názoru   ústavného   súdu   ani   legitímna   nádej   na   nadobudnutie   sporného majetku, a preto je vylúčené, aby rozhodnutím krajského súdu (a najvyššieho súdu) došlo k porušeniu ich práva garantovaného v čl. 20 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   napadnutými   rozhodnutiami   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu práv sťažovateľov garantovaných čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   rozhodnutím   krajského súdu (a najvyššieho súdu) a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, a z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012