znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 508/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv   a   slobôd   v   konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn. 4 Obo 52/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra 2011 doručená sťažnosť spoločnosti Z.,   s. r.   o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len   „listina“)   v   konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Obo 52/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 10. októbra 2011.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   č.   k.   4   Obo 52/2009-350 z 21. júna   2011   bol   jednak   zmenený   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 6 Cbi 111/05-263 z 12. februára 2009 tak, že žaloba žalobcu o určenie neplatnosti   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   voči   sťažovateľke   ako   žalovanej   bola zamietnutá,   a   okrem   toho   bol   žalobca   zaviazaný   zaplatiť   sťažovateľke   sumu   736,72   € náhrady trov konania. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil najvyšší súd tak, že pri určení tarifnej hodnoty ako základu pre určenie výšky trov nevychádzal z nominálnej, ale ani skutočnej hodnoty postúpených pohľadávok, keďže podľa jeho názoru tieto pohľadávky údajne neboli predmetom konania. Predmetom konania bola určovacia žaloba, na základe ktorej   mala   byť   určená   neplatnosť   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky.   Podľa   názoru najvyššieho   súdu   samotná   zmluva   nie   je peňažným plnením,   ale ani vecou   či   právom, ktorých hodnotu by bolo možné vyjadriť v peniazoch. Preto prisúdil náhradu trov právneho zastúpenia   zo   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny   podľa   §   11   ods.   1   písm.   a)   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „tarifa“).

Podľa názoru sťažovateľky výrok rozsudku najvyššieho súdu týkajúci sa náhrady trov konania je arbitrárny. Navyše rozsudok v tejto časti nie je ani dostatočne zdôvodnený. Najvyšší súd relevantne neodôvodnil, prečo považoval vyčíslenie trov právneho zastúpenia sťažovateľky (vychádzajúce z hodnoty pohľadávok tvoriacich predmet napadnutej zmluvy o postúpení pohľadávok) za nesprávne, a uviedol iba strohé a formalistické konštatovanie, podľa   ktorého   predmetom   konania   neboli   pohľadávky,   pričom   samotná   zmluva   nie   je právom,   ktorého   hodnotu   by   bolo   možné   vyjadriť   v   peniazoch.   Uvedenú   konštrukciu považuje   sťažovateľka   za   nesprávnu   a   nespravodlivú,   ktorá   navyše   neprihliada   ani   na osobitosti predmetného súdneho konania (žalobca podal aj niekoľko ďalších určovacích žalôb, ktorými sa snažil bezdôvodne paralyzovať sťažovateľku pri efektívnom a účinnom vymáhaní nadobudnutého portfólia pohľadávok). Navyše, na základe návrhu žalobcu bolo vydané aj predbežné opatrenie, ktorým sa sťažovateľke zakázalo nakladať s pohľadávkami. Preto   je   aj   z   tohto   dôvodu   správne,   aby   náhrada   trov   konania   reflektovala   hodnotu pohľadávok, ktoré boli predmetom zmluvy o postúpení pohľadávok.

Podľa   sťažovateľky   právny   názor   najvyššieho   súdu   je   v   rozpore   s   judikatúrou Ústavného súdu Českej republiky, ale aj s inými rozhodnutiami najvyššieho súdu. Takýto postup je diskriminačný.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   a   listiny   v   konaní   vedenom   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn. 4 Obo 52/2009 s tým, aby bol výrok rozsudku najvyššieho súdu z 21. júna 2011 o náhrade trov konania zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia.

Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 52/2009-350 z 21. júna 2011 vyplýva, že ním bol jednak zmenený rozsudok krajského súdu č. k. 6 Cbi 111/05-263 z 12. februára 2009 tak, že žaloba žalobcu bola zamietnutá, a okrem toho bol žalobca zaviazaný zaplatiť sťažovateľke   sumu   736,72   €   náhrady   trov   konania.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu sťažovateľka   mala   v   konaní   plný   úspech,   a   má   preto   právo   na   náhradu   trov   konania pozostávajúcich   z   trov   právneho   zastúpenia   advokátom.   Na   rozdiel   od   vyúčtovania podaného   zástupcom   sťažovateľky   však   najvyšší   súd   nevychádzal   pri   určení   tarifnej hodnoty ako základu pre určenie výšky trov zo sumy 1 169 254 201 Sk (38 812 129,09 €), čo   je   nominálna   hodnota   postúpených   pohľadávok.   Odhliadnuc   od   toho,   že   skutočná hodnota pohľadávok nemusí byť totožná s ich nominálnou hodnotou (v konkurznom konaní bola ich hodnota určená na cca 750 000 Sk a v takej výške bola stanovená aj odplata, za ktorú boli pohľadávky postúpené), neboli predmetom konania pohľadávky. Podľa § 9 ods. 1 tarify sa tarifná odmena stanovuje podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci a práva a podľa počtu úkonov. Podľa § 10 ods. 2 tarify ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, pričom za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku. Predmetom   konania   však   neboli   pohľadávky.   Išlo   o   určovaciu   žalobu   [§   80   písm.   c) Občianskeho   súdneho   poriadku],   na základe   ktorej   mala   byť   určená   neplatnosť   zmluvy o postúpení pohľadávky. Zmluva samotná nie je ani peňažným plnením, ani vecou, ale ani právom, ktorých hodnotu by bolo možné vyjadriť v peniazoch. To isté platí pre predmet konania o určenie neplatnosti zmluvy. Základnou sadzbou pre určenie tarifnej odmeny je tak podľa § 11 ods. 1 tarify jedna trinástina výpočtového základu stanoveného podľa § 1 ods. 3 tarify.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozsudok   najvyššieho   súdu   dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetľuje, prečo nebolo možné v danom prípade vychádzať z nominálnej, ale ani skutočnej hodnoty postúpených pohľadávok. Preto v žiadnom prípade nemožno   považovať   rozsudok   najvyššieho   súdu   za   arbitrárny,   ale   ani   za   zjavne neodôvodnený. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť,   že   posúdenie   veci   najvyšším   súdom   nekorešponduje   s   posúdením sťažovateľky, sama osebe porušenie označených práv nezakladá.

Rozhodnutia najvyššieho súdu v iných veciach, na ktoré sťažovateľka poukazuje, nemožno považovať za analogické s teraz posudzovanou vecou, pretože v nich šlo spravidla o určenie existencie vlastníckeho práva.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011