SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 507/2015-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27. augusta 2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť maloletej ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou Stavrovskou, Lamačská cesta 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 3 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 37 P 22/2011-106 zo 4. decembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP 154/13-152 z 22. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletej ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2014 doručená   sťažnosť   maloletej ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj „sťažovateľka“,   v citáciách   aj   „Sťažovateľka   v 1.   rade“),   zastúpenej   advokátkou JUDr. Zuzanou   Stavrovskou,   Lamačská   cesta   3,   Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 3 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 37 P 22/2011-106 zo 4. decembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 CoP 154/13-152 z 22. októbra 2013.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že stará matka sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ podala 8. júna 2011 okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhala toho, aby jej okresný súd udelil súhlas na podanie žiadosti o zmenu priezviska sťažovateľky z priezviska „“ na priezvisko „“, pretože po smrti matky sťažovateľky podal jej otec na Obvodnom úrade Bratislava žiadosť z 28. mája 2009 o povolenie zmeny priezviska   sťažovateľky   z priezviska   „ na priezvisko „ ⬛⬛⬛⬛ pričom Obvodný   úrad   Bratislava   rozhodnutím   č. OVVS: Matr. 2009/17792/Br   zo   4.   júna   2009 povolil   sťažovateľke   zmenu   jej   priezviska   z priezviska   „ na   priezvisko „ ⬛⬛⬛⬛ Svoj návrh odôvodnila tým, že sťažovateľka sa od svojho narodenia volala „“ - toto priezvisko mala po svojej matke, pričom od svojho narodenia žila spolu so svojou matkou a starými rodičmi v spoločnej domácnosti. V návrhu na začatie konania ďalej uviedla, že jej biologický otec o ňu od jej narodenia neprejavoval žiadny záujem s výnimkou   občasných   stretnutí.   Rozsudkom   okresného   súdu   č. k.   38 P 90/2009-369 z 25. mája 2010 bola sťažovateľka zverená do náhradnej osobnej starostlivosti starej matke, ⬛⬛⬛⬛, a s otcom jej bol upravený styk. Predmetný rozsudok okresného súdu bol potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k. 11 CoP 238/2010-448 z 9. novembra 2010.

Okresný súd o predmetnom návrhu rozhodol rozsudkom č. k. 37 P 22/2011-106 zo 4. decembra   2012   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“),   ktorým   návrh   na   zmenu priezviska   sťažovateľky   zamietol   a s poukazom   na   §   146   ods.   1   písm.   a)   Občianskeho súdneho   poriadku   nepriznal   žiadnemu   účastníkovi   právo   na   náhradu   trov   konania. Okresný súd svoje rozhodnutie v merite veci právne odôvodnil s poukazom na § 6 ods. 1 a 7 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku v znení neskorších predpisov.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podala ⬛⬛⬛⬛ odvolanie,   ktoré odôvodnila   tým,   že   okresný   súd   nedostatočne   odôvodnil   svoje   rozhodnutie,   neúplne a nesprávne   zistil   skutkový   stav   veci,   pokiaľ   ide   o   zisťovanie   najlepšieho   záujmu sťažovateľky a o stotožnenie sa sťažovateľky s jej súčasným priezviskom. V odvolaní tiež namietala, že bolo porušené právo na spravodlivé súdne konanie, keďže zákonný sudca nebol   vybratý   náhodným   výberom   pomocou   programových   a technických   prostriedkov. Z týchto dôvodov žiadala rozsudok okresného súdu zmeniť a jej návrhu vyhovieť.

Krajský   súd   ako súd odvolací   po tom, ako   vec   prerokoval,   rozhodol   o odvolaní ⬛⬛⬛⬛ rozsudkom č. k. 11 CoP 154/13-152 z 22. októbra 2013 (ďalej len „rozsudok   krajského   súdu“)   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   a žiadnemu účastníkovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, v ktorej po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými súdmi   v súvislosti   s namietaným   porušením   označených   práv   v sťažnosti   okrem   iného uvádza, že «[r]ozhodnutím súdov, ktoré neumožnili spätnú zmenu priezviska Sťažovateľky v 1. rade na „ ⬛⬛⬛⬛ došlo k hrubému zásahu do identity maloletej a tým aj do jej práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Zároveň súdy v konaní, ktoré je predmetom tejto sťažnosti, nedostatočne, ba takmer vôbec neprihliadli na právo Sťažovateľky   v   1.   rade   na   zachovanie   totožnosti,   na   meno   a   rešpektovanie   rodinného a súkromného života...

Necitlivá zmena priezviska ďalej zasiahla do práva na identitu aj v tom smere, že nové priezvisko musí proti svojej vôli používať v úradnom styku. A teda nielen v konaní pred súdmi a úradmi, ale aj v dennom styku v škole...

Zásah štátnych orgánov do práva na meno bol aj zjavne neprimeraný, nakoľko zmena priezviska nebola. nevyhnutná [ vtom čase bývala (a býva dodnes) v rodine ⬛⬛⬛⬛ a preto z praktických ani iných dôvodov naozaj nebolo potrebné jej priezvisko meniť] a bola vykonaná bez vedomia a proti vôli maloletej Zásah do práva na meno maloletej teda v teste proporcionality určite neobstojí. Rovnako teda neobstojí ani rozhodnutie súdov nepovoliť navrátenie jej pôvodného priezviska. Týmto rozhodnutím totiž súdy odmietli poskytnúť ochranu základných práv maloletej... Ani jeden zo súdov, na ktorý sa Sťažovateľka v 2. rade obrátila s cieľom ukončiť porušovanie práv Sťažovateľky v 1. rade. neskúmali v dostatočnej miere najlepší záujem dieťaťa...

Formálne deklarovaný najlepší záujem dieťaťa odvolací súd paradoxne premietol do ochrany záujmov otca Sťažovateľky v 1. rade a útoku na Sťažovateľku v 2. rade... Sťažovateľky   argumentujú,   že   relevantné   súdy   absolútne   zlyhali   v   zisťovaní „najlepšieho záujmu dieťaťa“ a pri rozhodovaní o zmene priezviska ho neposúdili ako prvoradé hľadisko, tak ako to vyžaduje čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Uvedený postup aj nedostatočne zdôvodnili.

Súd prvého stupňa sa pri svojom rozhodnutí v podstate oprel o znalecký posudok z roku 2010 a vyjadrenie kolízneho opatrovníka. Znalecký posudok, ktorý bol vyhotovený pred značným časom a v úplne inom konaní a kontexte, je vo veci postoju maloletej k priezvisku nejednoznačný. Kolízny opatrovník k zmene priezviska uviedol, že „šetrením v škole... bolo zistené, že v školskom roku 2011/2012 už nemala také problémy s používaním priezviska „ ⬛⬛⬛⬛ ako tomu bolo v minulosti. í v súčasnosti na písomných prácach používa   na   svoju   identifikáciu   „ “.   S   maloletou   bolo   vykonaných   niekoľko osobných pohovorov, kde deklarovala, že chce niesť priezvisko,, ⬛⬛⬛⬛ aby mala uchovanú   spomienku   na   svoju   matku.“   Obidve   vyjadrenia   sú   pomerne   nejednoznačné a preto súd prvého stupňa nemohol mať dostatok informácii na to, aby spoľahlivo stanovil, čo je v najlepšom záujme maloletej.

Zarážajúca je neochota oboch súdov prihliadnuť na závery psychológov z CPPPaP, ktoré   s prichádzali   do   kontaktu   počas   dlhšieho   obdobia   a   mali   by   byť   pre rozhodnutie súdu o tak osobnej veci ako je zmena priezviska cenným zdrojom informácií... Súdy ignorovali názor maloletej na navrátenie priezviska...

... maloletá sa rozhodla vyjadriť svoj názor v konaní o zmene (navrátení) priezviska   formou   písomného   listu,   v   ktorom   súdu   oznamuje,   že   si   želá   sa   volať „ Je tiež zarážajúce, že napriek tomu, že poslala sudkyni najmenej dva listy,   v   súdnom   spise   je   založený   len   jeden,   ktorý   odovzdala   jej   zákonná   zástupkyňa na pojednávaní.».

Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd „... neprihliadol na námietku porušenia práva na zákonného sudcu“.

Na   tomto   základe   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva Sťažovateľky v 1. rade na nedotknuteľnosť osoby a súkromia podľa 16 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do   súkromného   a   rodinného   života   podľa   čl.   19   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo, aby jej záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jej   občianskych   právach   podľa   čl.   6   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na rešpektovanie najlepšieho záujmu dieťaťa ako prvoradého hľadiska pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, právo na zachovanie totožnosti podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru opravách dieťaťa, a právo slobodne vyjadriť svoj názor a priložiť mu primeranú váhu podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Okresného súdu Bratislava III   č.   37   P/22/2013   zo   dňa   04.   12.   2012   o   udelenie   súhlasu   na   zmenu   priezviska Sťažovateľky v 1. rade a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. 11 CoP 154/1-152 zo dňa 22. 10. 2013 porušené boli.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. 37 P/22/2011 zo dňa 04. 12. 2012 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 11 CoP 154/1-152 zo dňa 22. 10. 2013 sa rušia a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke v 1. rade sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 20.000 €..., ktoré je jej Okresný súd Bratislava III. povinný vyplatiť do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

4. Sťažovateľke v 1. rade sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 427,94   EUR...,   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III   povinný   vyplatiť   na   účet   právnej zástupkyni..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Vzhľadom na skutočnosť, že odôvodnenie sťažnosti ako jednej z jej obligatórnych náležitostí (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde) nekorešponduje s jej petitom, t. j. návrhom na   rozhodnutie,   považuje   ústavný   súd   za potrebné   najprv   vymedziť   rozsah   účastníkov konania na strane navrhovateľa a tiež rozsah základných práv a slobôd, možnosť porušenia ktorých má ústavný súd preskúmať v rámci predbežného prerokovania veci.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na uvedené   môže   ústavný   súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

V danom prípade z petitu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že namietané porušenie označených   práv   sa   v petite   sťažnosti   navrhuje   vysloviť   iba   vo   vzťahu   k sťažovateľke aj napriek tomu, že z ostatného obsahu sťažnosti vyplýva, že ako sťažovateľka je označená aj ⬛⬛⬛⬛ - stará matka sťažovateľky (v citáciách označená ako „Sťažovateľka v 2.   rade“),   ktorá   však   nenamieta   porušenie   žiadneho   svojho   základného   práva   alebo slobody. Preto tvrdenia, ktoré sú uplatnené mimo osobný a vecný rozsah predmetu konania vymedzený v petite sťažnosti a netýkajú sa priamo sťažovateľky, ústavný súd považuje len za súčasť   jej   argumentácie.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že sťažovateľkou v tomto konaní je iba maloletá ⬛⬛⬛⬛, a jej sťažnosť preskúmal iba   vo   vzťahu   k tým   právam,   ktoré   označila   v petite   svojej   sťažnosti.   V súvislosti s postavením ⬛⬛⬛⬛ (starej matky sťažovateľky) v konaní pred ústavným súdom ako zástupkyne sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že túto nepovažoval ani za jej zákonnú zástupkyňu, pretože ⬛⬛⬛⬛ o tejto skutočnosti nepredložila žiaden dôkaz.   Z príloh   pripojených   k sťažnosti   síce   vyplýva,   že je oprávnená   sťažovateľku zastupovať   a spravovať   jej   majetok,   avšak   zároveň   z nich   tiež   vyplýva,   že rozsah   tohto zastúpenia sa týka iba vykonávania bežných úkonov za maloletú sťažovateľku.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a podľa čl. 3 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom okresného súdu

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu   základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy, ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Proti rozsudku okresného súdu, ktorý bol vo veci sťažovateľky súdom prvého stupňa, bol   prípustný   riadny   opravný   prostriedok,   ktorý   bol   riadne   využitý.   Príslušným   súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu označených práv bol v odvolacom konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a podľa čl. 3 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom krajského súdu

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   preskúmal   opodstatnenosť   predloženej sťažnosti,   t.   j.   posudzoval,   či   existuje   príčinná   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom krajského   súdu   potvrdzujúcim   prvostupňový   rozsudok   a   právami,   porušenie   ktorých sťažovateľka v sťažnosti namieta.

Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou   prípadov,   keď   je   to   v   súlade   so   zákonom   a   nevyhnutné   v   demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto   Dohovoru   sa   zaväzujú,   že   budú   rešpektovať   právo   dieťaťa   na   zachovanie   jeho totožnosti,   vrátane   štátnej   príslušnosti,   mena   a   rodinných   zväzkov   uznaných   zákonom s vylúčením nezákonných zásahov.

Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto   Dohovoru,   musia   zabezpečiť   dieťaťu,   ktoré   je   schopné   formulovať   svoje   vlastné názory,   právo   slobodne   sa   vyjadrovať   o   všetkých   záležitostiach,   ktoré   sa   ho   dotýkajú, pričom   sa   názorom   detí   musí   venovať   primeraná   pozornosť   zodpovedajúca   ich   veku a úrovni.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka krajskému súdu predovšetkým vytýka nesprávne právne posúdenie veci – svoju právnu argumentáciu vedie v rovine polemiky s výkladom jednoduchého práva uskutočneným všeobecnými súdmi, nesprávne a neúplné zistenie skutkového stavu veci, namieta aj hodnotenie dôkazných prostriedkov a v tejto súvislosti   sa   domáha   prehodnotenia   už   hodnotených   dôkazov,   v rámci   čoho   predkladá ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu veci.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   pripomenúť,   že   v   súlade so svojou konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným   zákonom.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09).

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu sťažovateľkou   nastolených   námietok   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   rozsudku krajského súdu, ktorý v odôvodnení svojho rozsudku po rekapitulácii priebehu doterajšieho konania vo veci sťažovateľky v časti relevantnej pre toto konanie na doplnenie správnosti rozsudku okresného súdu okrem iného uviedol, že „... zmena priezviska dieťaťa nie len formálny úkonom, ale do značnej mieri ide o skutočný zásah do identity maloletého dieťaťa, ktorý môže a pravdepodobne aj bude mať určitý dopad na jeho ďalší vývin. Z tohto dôvodu je potrebné prihliadať na najlepší záujem maloletého dieťaťa. Odvolací súd k tomu dopĺňa, že otec protiprávne nezmenil priezvisko dieťaťa, keď sa stal podľa § 28 ods. 3 Zák. o rodine po   smrti   matky   maloletej   zákonným   zástupcom   maloletého   dieťaťa.   Prvostupňový   súd náležite skúmal aj záujem maloletého dieťaťa, pričom odvolací súd dospel zhodne so súdom prvého stupňa k záveru, že prvoradú snahu o zmenu priezviska maloletej vyvíja stará matka maloletej   a   pri   vhodnom   vysvetlení   maloletej   sa   maloletá   vie   stotožniť   so   súčasným priezviskom.“.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   krajský   súd   vyjadril   aj   k námietke,   ktorá sa týkala zákonnosti pridelenia veci sťažovateľky vec prerokúvajúcej sudkyni okresného súdu, pričom uviedol, že „... každý rozvrh práce súdu obsahuje pravidlá, ktoré upravujú prideľovanie veci - spoločné zásady pre trestnoprávny, občianskoprávny a obchodnoprávny úsek, kde z bodu 10 týchto pravidiel rozvrhu práce Okresnému súdu Bratislava III na rok 2013 vyplýva, že zákonný sudca konajúci v agende úprave práv a povinností k maloletého dieťaťu   je   zároveň   zákonným   sudcom   vo   všetkých   návrhoch   týkajúcich   sa   úpravy   práv a povinností k totožnému maloletému, ktoré napadli odo dňa, keď sa stal zákonným sudcom na základe prvého návrhu do dňa právoplatnosti rozhodnutia o poslednom návrhu.“.Pri   hodnotení   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal   z   ustáleného právneho názoru,   podľa   ktorého   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a   odvolacieho   súdu nemožno posudzovať   izolovane   (m.   m.   II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí   všeobecných   súdov   (prvostupňového   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať   aj   na   podstatnú   časť   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu.   Okresný   súd v odôvodnení svojho rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

«Súd mal, po zvážení všetkých skutočností prípadu za preukázané, že návrh starej matky ⬛⬛⬛⬛ na   zmenu   priezviska   maloletej z   „ na priezvisko „ nie je dôvodný...

K zmene priezviska maloletej prišlo v júni roku 2009, maloletá teda nosí priezvisko svojho otca už viac než tri kalendárne roky, čo je pomerne dlhá doba. K otázke zmeny   priezviska   maloletej sa   v   predchádzajúcich   konaniach   na   žiadosť   súdu vyjadroval   i   súdny   znalec,   ktorý   uviedol,   že   maloletá   sa   vie   stotožniť   i   s   priezviskom „ ⬛⬛⬛⬛ čo bolo v relatívne krátkom čase po zmene priezviska maloletej. V čase po smrti svojej matky nemala maloletá až taký problém zžiť sa s priezviskom svojho otca, než je tomu v súčasnosti. Na tomto mieste je potrebné poukázať na zrejmú súvislosť otázky zmeny priezviska maloletej so vzájomnými vzťahmi starej matky maloletej, ⬛⬛⬛⬛ a   otca   maloletej,   ktoré   sú   už   dlhodobo   veľmi   zlé,   dá   sa   povedať, že nepriateľské, čo sa odráža i v postojoch maloletej a v jej správaní, ako i v postoch starej matky maloletej a otca maloletej v rámci prebiehajúcich súdnych konaní. Z okolností prípadu je zrejmé, že otázka zmeny priezviska je maloletej neustále predostieraná a pripomínaná a súd má za to, že maloletá by sa riešením tejto otázky nezaoberala tak intenzívne, ak vôbec bez toho, ak by k otváraniu tejto otázky nedostávala vonkajšie podnety. Súd sa stotožňuje s vyjadrením kolízneho opatrovníka, že akákoľvek zmena identity je zásahom   do   osobnej   integrity   človeka   a   je   potrebné   ju   posudzovať   o   to   citlivejšie v prípade; kedy sa jedná o opätovný zásah do integrity človeka. Po zhodnotení všetkých okolností prípadu dospel súd k záveru, že opätovná zmena priezviska maloletej na jej predchádzajúce   priezvisko   nie   je   v   jej   záujme.   Apeluje   tak   na   starú   matku,   ako i na otca maloletej, že neustály návrat k problémom minulosti a ich prenášanie do riešenia a prejednávania   aktuálnych   problémov,   týkajúcich   sa   starostlivosti   o   maloletú a jej celkový vývoj a vývin je neúčelné a predovšetkým kontraproduktívne.»

Z citovaných častí odôvodnenia rozsudku krajského súdu a rozsudku okresného súdu vyplýva, že v posudzovanej veci všeobecné súdy na základe ustáleného skutkového stavu veci, ktorý ústavný súd s odkazom na svoju rozhodovaciu činnosť nemôže prehodnocovať, dostatočne rozviedli úvahy, ktoré ich viedli k meritórnym zisteniam.

Ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie nie je v zásade oprávnený vstupovať ani do právneho posúdenia veci všeobecným súdom, ak zároveň tento súd nevybočí z ústavne akceptovateľných hraníc výkladu a aplikácie právnych noriem, v tomto prípade do výkladu hmotnoprávnych ustanovení dotknutých právnych predpisov upravujúcich zmenu priezviska maloletej osoby.

Na základe už uvedeného ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach, komplexne posúdili daný skutkový stav, majúc na zreteli zákonnú právnu úpravu relevantnú v predmetnej veci, keď v konkrétnych okolnostiach danej veci, najmä s poukazom na negativistický postoj otca sťažovateľky s jej starou matkou a dôsledky, ktoré z toho pre sťažovateľku vyplývajú, ako aj pomerne dlhé časové obdobie počas, ktorého sťažovateľka používa priezvisko „ ⬛⬛⬛⬛ a následky jeho ďalšej zmeny pre ňu z toho vyplývajúce,   akcentovali   najmä   záujem   maloletej,   čím   zároveň   svoje   rozhodnutia v okolnostiach danej veci odôvodnili primeraným spôsobom.

Pokiaľ ide o namietaný spôsob hodnotenia dôkazov zo strany všeobecných súdov, ústavný súd už viackrát vyslovil názor, podľa ktorého do obsahu práva podľa čl. 6 dohovoru nepatrí   právo   účastníka   konania   vyjadrovať   sa   k spôsobu   hodnotenia dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Do obsahu označeného práva nepatrí ani právo účastníka konania a tomu zodpovedajúca povinnosť všeobecného súdu vykonať všetky účastníkom konania navrhnuté dôkazy. Rozhodnutie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania.

Ústavný   súd,   opierajúc   sa   o   tieto   závery,   vo   vzťahu   k   námietkam   sťažovateľky o porušení   ňou   označených   práv   podľa   ústavy   a dohovoru   konštatuje,   že   krajský   súd rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení obsahu sťažovateľkou označených práv.

Ústavný   súd   takisto   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   v   časti,   v   ktorej   namieta porušenie čl. 3 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré obsahujú záväzky štátu týkajúce sa ochrany práv dieťaťa, ktoré samy osobe nemôžu byť predmetom posudzovania v konaní o sťažnosti.

Z už   uvedených   dôvodov   bolo   preto   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2015