znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 507/2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P. D.,   zastúpeného advokátom Mgr. Miroslavom Golianom, Advokátska kancelária, Budatínska 16, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 119/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2014 doručená   sťažnosť   P. D.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom Mgr. Miroslavom   Golianom,   Advokátska   kancelária,   Budatínska   16,   Bratislava,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Pezinok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 P 119/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol, že sa návrhom zo 7. mája 2012 podaným okresnému súdu domáhal, aby súd rozhodol o zverení jeho maloletej dcéry, M. D., do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov.

V čase podania návrhu mala maloletá M. 10 rokov. Sťažovateľ svoj návrh odôvodnil najmä   skutočnosťou,   že   naposledy   bol   jeho   styk   s   maloletou   upravený   rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 CoP 64/10-105 z 25. mája 2010, čo však považuje za nedostatočné z hľadiska možnosti udržania vzájomných citových väzieb, možnosti vplývať na maloletú výchovne v potrebnom rozsahu tak, aby aj on ako otec mohol v maloletej budovať niečo z neho samého.

V   ďalšom   sťažovateľ   uviedol,   že „sa   podaným   návrhom   snaží   dosiahnuť   práva na vyvážený styk s maloletou v striedavej starostlivosti v prostredí rodinného domu, ktorý medzičasom so svojou priateľkou si otec postavil, tak aby maloletej mohol poskytnúť aj iný pohľad na život, správanie sa a pod., aký má vžitý od svojej matky, ale najmä aby si maloletá začala uvedomovať aj samotného otca ako jej prirodzenú súčasť, jej života, aby sa citové väzby nepretrhli, a maloletá otca prijímala ako súčasť jej života, bez toho aby svojho otca pokladala za cudzí prvok v jej živote, aby nevznikali situácie, keď maloletá sa k svojmu otcovi správa rezervovane, s odstupom, akoby k cudziemu človeku!...

... Otec ako sťažovateľ mal vedomosť, že súdy v tzv. poručenských veciach konajú rýchlo, spravidla do polroka, ako im ukladá zákon, preto ostal prekvapený, akým spôsobom sa   v   jeho   veci,   podaného   návrhu   na   úpravu   výkonu   rodičovských   práv   k   maloletej, na Okresnom súde v Pezinku vyvíjajú, resp. že súd jeho návrhu nevenuje nie že potrebnú pozornosť, ale žiadnu, a teda vo veci vôbec nekoná.“

Sťažovateľ zastáva názor, „že súd svojou nečinnosťou tak porušil základné práva sťažovateľa   na   verejný   proces   bez   prieťahov   ale   tiež   aj   práva   maloletej   na   osobnú starostlivosť a jej výchovu oboma rodičmi“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Pezinok   v   konaní   starostlivosti   súdu   o   maloletú   M. D....   vedenom   pod   spis.   zn. 11P/119/2012 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Pezinok   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   spis.   zn. 11P/119/2012 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   P. D.   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   5.000,00   €   (slovom: päťtisíc EUR),   ktoré   je   Okresný   súd   Pezinok   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Pezinok je povinný nahradiť P. D. trovy právneho zastúpenia v sume 284,08   €   (slovom:   dvestoosemdesiatštyri/08   EUR)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu Mgr. Miroslava Goliana, advokáta... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, II. ÚS 315/2014).

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 119/2012   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   nie   každý   zistený   prieťah   v   súdnom konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, II. ÚS 57/01).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a   aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť   súdu   hoci   aj   v   trvaní   niekoľkých   mesiacov   ešte   nemusí   zakladať   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Na kratšie obdobia nečinnosti ústavný súd spravidla prihliada vtedy, keď   sa   vyskytli   opakovane a zároveň   významným   spôsobom   ovplyvnili   dĺžku   súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

V prípade, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť odmietne z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti   (napr.   I.   ÚS   17/01,   I.   ÚS   41/01,   III.   ÚS   59/05,   III.   ÚS   82/07, II. ÚS 495/2013, II. ÚS 582/2013).

V namietanej veci si ústavný súd zadovážil spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie vedené okresným súdom, z ktorého zistil tieto skutočnosti:

Dňa 7. mája 2012 sťažovateľ doručil okresnému súdu „žiadosť o zverenie dieťaťa do striedavej starostlivosti“. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 11 P 119/2012.

Dňa 15. júna 2012 okresný súd uznesením vyzval sťažovateľa na doplnenie návrhu v lehote 15 dní.

Dňa 17. júla 2012 sťažovateľ doplnil návrh.Dňa 22. októbra 2012 okresný súd uznesením ustanovil úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „úrad“) za opatrovníka pre maloletú. Súčasne úrad vyzval do termínu pojednávania predložiť správu o šetrení pomerov.

Dňa 22. októbra 2012 okresný súd vyzval matku maloletej, aby sa v lehote 15 dní vyjadrila k návrhu.

Dňa 4. decembra 2012 sťažovateľ doručil okresnému súdu listinné dôkazy.Dňa 5. decembra 2012 sa k návrhu vyjadrila matka maloletej.Dňa 28. novembra 2012 bol spísaný úradný záznam zo šetrenia pomerov maloletej úradom.

Dňa 4. decembra 2012 bola okresnému súdu doručená správa úradu.Dňa   5.   decembra   2012   sa   uskutočnilo   pojednávanie.   Účastníci   boli   prítomní. Pojednávanie bolo odtočené na neurčito s tým, že bude nariadené znalecké dokazovanie. Okresný   súd   účastníkom   uznesením   uložil   povinnosť   zaplatiť   preddavok   na   trovy znaleckého   dokazovania   a   zároveň   im   uložil,   aby   v   lehote   20   dní   predložili   otázky na znalca.

Dňa   21.   decembra   2012   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   odvolanie   proti uzneseniu   o   povinnosti   zaplatiť   preddavok   na   trovy   znaleckého   dokazovania.   Súčasne doložil plnú moc pre svojho právneho zástupcu   advokáta Mgr. Goliana.

Dňa 21. decembra 2012 doručila matka maloletej otázky na znalca. Dňa 28. decembra 2012 doručil sťažovateľ otázky na znalca.Dňa 28. júna 2013 okresný súd uznesením č. k. 11 P 119/2012-66 nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychológie, odvetvia klinickej psychologie detí a klinickej psychológie   dospelých   M. B.,   ktorému   uložil   vypracovať   posudok   v   lehote   60 dní od doručenia spisu.

Dňa 20. septembra 2013 bol spis zaslaný znalcovi.Dňa 14. apríla 2014 sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu.

Dňa 28. apríla 2014 okresný súd oznámil znalcovi, že trvá na nariadenom znaleckom dokazovaní. Účastníkov poučil, že v prípade, ak nebudú spolupracovať so znalcom, môže ich dať súd k znalcovi predviesť a uložiť im poriadkovú pokutu podľa § 53 Občianskeho súdneho poriadku.

Dňa 12. mája 2014 sťažovateľ doručil svoje výhrady k znaleckému dokazovaniu.Dňa   14.   júla   2014   znalec   mailom   oznámil   konajúcemu   súdu,   že   sťažovateľ   mu 14. októbra   2013   oznámil,   že   svoj   návrh   zoberie   späť.   Dňa   9.   mája   2014   sťažovateľ znalcovi oznámil, že on s dcérou sa na vyšetrenie nedostavia.

Dňa 18. júla 2014 znalec vrátil spis okresnému súdu bez vypracovania znaleckého posudku.

Z chronológie procesných úkonov vykonaných v doterajšom priebehu napadnutého konania ústavný súd zistil, že 7. mája 2012 sťažovateľ podal „žiadosť o zverenie dieťaťa do striedavej starostlivosti“. Keďže nešlo o kvalifikovaný návrh na začatie konania, musel ho okresný súd vyzvať na jeho doplnenie. Po odstránení nedostatkov návrhu a ustanovení opatrovníka   maloletej   konajúci   súd   v   rýchlom   slede   nariadil   pojednávanie,   zo   záverov ktorého vyplynula potreba vykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychológie. Potom, ako konajúcemu súdu doručili otázky na znalca obaja rodičia maloletej, okresný súd uznesením nariadil znalecké dokazovanie.

Sťažovateľ proti povinnosti zaplatiť preddavok na znalecké dokazovanie uloženej okresným   súdom   podal   odvolanie   a   v   ďalšom   období   so   znalcom   nespolupracoval. Z vyjadrenia znalca B. vyplýva, že mu sťažovateľ oznámil, že sa na vyšetrenie nedostaví a svoj návrh zoberie späť.

Ústavný súd na základe uvedených zistení a s prihliadnutím aj na celkovú dĺžku konania, ktorá do podania sťažnosti ústavnému súdu bola dva roky, dospel k záveru, že v napadnutom konaní nedošlo k takým prieťahom, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy a na tomto základe vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľ   sťažnosť na prieťahy,   ktorú   adresoval   predsedovi   okresného   súdu,   podal   len   dva   mesiace pred podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu.   Na   ústavný   súd   sa   obrátil   napriek   tomu,   že predseda   okresného   súdu   jeho   sťažnosť   uznal   za   čiastočne   dôvodnú   a   poučil   ho,   že v prípade, ak nesúhlasí s takýmto vybavením sťažnosti, môže požiadať predsedu krajského súdu   o   prešetrenie   jej   vybavenia.   Uvedené   správanie   sťažovateľa   preto   nesie   znaky účelovosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014