znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 507/2012-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 13. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. Č., Ž., zastúpeného advokátkou Mgr. M. M., Advokátska kancelária M., s. r. o., B., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 10 Sžd 20/2011 z 25. apríla 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2012 doručená   sťažnosť   Ing.   Š.   Č.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžd 20/2011 z 25. apríla 2012, ktorou žiada vydať tento nález:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   zo   dňa   25.04.2012, sp. zn. 10 Sžd 20/2011 porušil základné právo sťažovateľa Ing. Š. Č., nar...., bytom..., Ž., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   25.04.2012, sp. zn. 10 Sžd 20/2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa a z k nej pripojených príloh, sťažovateľ bol ako   žalobca   účastníkom   konania   vedeného   pred   Krajským   súdom   v   Žiline   (ďalej   len „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   21   S   81/2010,   v   ktorom   sa   proti   Krajskému   riaditeľstvu Policajného   zboru,   Krajský   dopravný   inšpektorát,   Ž.   (ďalej   len   „žalovaný“),   domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia č. KRP-KDI-SK-83/2010 zo 16. júna 2010 (ďalej len „napadnuté   rozhodnutie   správneho   orgánu“).   Žalovaný   týmto   rozhodnutím   potvrdil rozhodnutie   okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   č.   ORP-P-505/ODI-2009-II   z   30. apríla 2010, ktorým bol žalobca uznaný vinným z priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. h) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, uložil mu pokutu vo výške 200 € a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu štyroch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia. Krajský   súd   o   žalobe   sťažovateľa   rozhodol   uznesením   č.   k.   21   S   81/2010-69 z 23. februára 2011 tak, že konanie podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   len   „OSP“)   zastavil   a   žalovanému   náhradu   trov   nepriznal.   Svoje   rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľ podal žalobu oneskorene. Napadnuté rozhodnutie správneho orgánu bolo totiž sťažovateľovi doručené a nadobudlo právoplatnosť 24. júna 2010 a žalobu krajskému   súdu   sťažovateľ   podal   9.   septembra   2010,   teda   po   uplynutí   lehoty   dvoch mesiacov   od   doručenia   rozhodnutia   správneho   orgánu   v   poslednom   stupni   stanovenej v § 250b ods. 1 OSP. Ako vyplynulo z obsahu spisu, napadnuté rozhodnutie správneho orgánu bolo sťažovateľovi doručované poštou do vlastných rúk; prvý (neúspešný) pokus o doručenie   bol   vykonaný   18.   júna   2010   s   výzvou   o   opakované doručenie;   opakovane bezvýsledne bolo doručované sťažovateľovi 21. júna 2010; zásielka bola uložená na pošte 21. júna 2010, kde si ju sťažovateľ vyzdvihol 9. júla 2010. S poukazom na § 24 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v platnom znení (ďalej len „Správny poriadok“), podľa   ktorého ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do   troch   dní od jej uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel, posledným dňom tejto trojdňovej lehoty bol 24. jún 2010. Zásielku treba považovať za doručenú sťažovateľovi 24. júna 2010.

Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal odvolanie. Žiadal odvolací súd, aby uznesenie krajského súdu č. k. 21 S 81/2010-69 z 23. februára 2011 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Tvrdil, že neboli splnené podmienky náhradného doručenia podľa § 24 Správneho poriadku, ich splnením sa krajský súd ani nezaoberal. Sťažovateľ v odvolaní uviedol, že v čase od 16. júna 2010 do 9. júla 2010 sa nezdržiaval v meste Žilina, čo môže dokázať výsluchom svedkov. Sťažovateľ ďalej uviedol aj to, že poštová   doručenka   nie   je   verejnou   listinou,   ktorej   pravdivosť   sa   prezumuje,   a   preto skutočnosti v nej uvedené sa mali dokazovať.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 10 Sžd 20/2011 z 25. apríla 2012 uznesenie krajského súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   tvrdil,   že   k   porušeniu   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžd 20/2011 z 25.   apríla   2012   došlo   tým,   že   najvyšší   súd   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil napriek   tomu,   že   pre   takýto   postup   neboli   splnené   podmienky,   pretože   v   prípade sťažovateľa neboli splnené zákonom stanovené podmienky na nastúpenie fikcie doručenia napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. K zastaveniu konania v správnom súdnictve tak   došlo   bez   zákonného   dôvodu,   a preto   je   postup   najvyššieho   súdu   odmietnutím spravodlivosti.   Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   bol   povinný   skúmať   procesné podmienky   a   skutkové   okolnosti   pri   doručovaní.   Jednou   z   podmienok   vzniku   fikcie doručenia je zachovanie predpísaného postupu doručovateľom a tiež aj to, aby sa adresát, ktorý nebol doručovateľom zastihnutý, zdržiaval v mieste doručovania. Napriek tomu, že nesplnenie týchto   podmienok   sťažovateľ   namietal v odvolaní   proti   uzneseniu   krajského súdu, najvyšší súd vychádzal iba z obsahu doručenky, o ktorej platí, že údaje v nej sa považujú   za   pravdivé,   až   kým   sa   nepreukáže   opak.   Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že z doručenky   nie   je   možné   zistiť,   či   doručovateľ   vhodným   spôsobom   upovedomil sťažovateľa,   že   príde   písomnosť   znova   doručovať   a   kedy;   či   bol   sťažovateľ   vhodným spôsobom upovedomený o uložení zásielky, a najmä, či sa v mieste doručovania zdržiaval. Aj z rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že ak doručenka neobsahuje údaj o tom, že   adresát   sa   v   mieste   doručovania   zdržiaval,   je   povinnosťou   súdu   vykonať   šetrenie na zistenie   splnenia   tejto   podmienky   a   nie   je   povinnosťou   účastníka,   ktorému   bolo doručované, navrhnúť dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, že sa v čase doručovania v mieste doručovania nezdržiaval, pretože účastník konania nemá povinnosť preukazovať opak   toho,   čo   nie   je   osvedčené   (uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Cdo   239/2011 zo 14. marca   2012;   sp.   zn. 4 Sž 35/02 z 27.   augusta   2002).   Navyše,   sťažovateľ   nemal možnosť pred rozhodnutím krajského súdu možnosť vyjadriť sa k dôvodu, pre ktorý bolo konanie zastavené. Výklad ustanovenia § 24 ods. 2 Správneho poriadku najvyšším súdom bol interpretáciou, ktorá zjavne vybočila z ústavných medzí. Sťažovateľ požiadal ústavný súd o odklad vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa na porušenie týchto jeho základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžd 20/2011 z 25. apríla 2012 je jeho tvrdenie, podľa ktorého najvyšší súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o zastavení konania napriek tomu, že neboli splnené podmienky vzniku fikcie doručenia, a to v dôsledku nesprávnej aplikácie § 24 ods. 2 Správneho poriadku.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 10 Sžd 20/2011 z 25. apríla 2012 odôvodnil takto:«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   2   O.   s.   p.), preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu a po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.) a ide o uznesenie, proti ktorému je podanie odvolania prípustné (§ 202 O. s. p.), dospel jednomyseľne k záveru, že odvolaniu   žalobcu   nemožno   priznať   úspech.   Rozhodol   bez   nariadenia   odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p.

Podľa § 24 ods. 1 Správneho poriadku sa dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia, doručujú do vlastných rúk adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnením na preberanie zásielok.

Ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa   v   mieste   doručenia   zdržiava,   doručovateľ   ho   vhodným   spôsobom   upovedomí,   že písomnosť príde znova doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel (§ 24 ods. 2 Správneho poriadku).

Posledná veta § 24 ods. 2 Správneho poriadku predstavuje výnimku zo zásady, že doručenie pôsobí až od okamihu, keď sa písomnosť dostala do rúk adresáta. Bez ohľadu na to, či sa adresát o uložení úradnej zásielky na pošte fakticky dozvedel alebo nedozvedel, zo zákona vyplýva, že uplynutím tejto zákonnej lehoty sa má za to, že mu bola písomnosť doručená – ide o právnu fikciu doručenia písomnosti.

V administratívnom spise žalovaného je založené potvrdenie o doručení (doručenka) rozhodnutia žalovaného č. KRP-KDI-SK-83/2010 zo dňa 16.06.2010, z ktorej odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti:

- dňa 18.06.2010 uskutočnil doručovateľ neúspešný pokus o doručenie s výzvou o opakované doručenie

- dňa   21.   06.2010   uskutočnil   doručovateľ   opakované   doručenie,   ktoré   bolo taktiež neúspešné, na základe čoho zásielku toho istého dňa (21.06.2010) uložil na pošte,

- dňa 09.07.2010 o 18:20 hod. žalobca prevzal zásielku.

Uvedené zistenia, vyplývajúce z administratívneho spisu, sú totožné so zisteniami krajského súdu, uvedenými v odôvodnení napadnutého uznesenia. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom krajského súdu, že žaloba, ktorú žalobca odovzdal na poštovú prepravu až dňa 09.09.2010, bola podaná oneskorene. Žalobca si nevyzdvihol zásielku do troch dní od jej uloženia, posledný deň tejto lehoty, t. j. 24.06.2010, sa považoval za deň doručenia, dvojmesačná lehota na podanie žaloby (§ 250b ods. 1 O. s. p.) tak začala žalobcovi plynúť dňom 25.06.2010 (§ 57 ods. 1 O. s. p.) a jej koniec pripadol na deň 25.08.2010, t. j. na stredu. Krajský súd v odôvodnení uznesenia síce nesprávne uviedol, že posledným dňom na   podanie   žaloby   bol   24.08.2010   (utorok),   avšak   táto   chyba   v   počítaní   nemala   vplyv na správnosť   rozhodnutia   krajského   súdu,   keďže   žalobca   podal   odvolanie   na   poštovú prepravu   až   dňa   09.09.2010,   teda   zjavne   oneskorene.   Rozhodnutie   žalovaného   pritom obsahovalo správne poučenie o možnosti jeho preskúmania súdom.

Žalobca   v   podanom   odvolaní   tvrdil,   že   doručenka   nemá   povahu   verejnej   listiny. Uvedené   tvrdenie   je   nesprávne,   keďže   riadne   vyhotovená   doručenka   má   povahu verejnej listiny.   Doručenka   ako verejná listina   preukazuje pravdivosť   toho,   čo   sa v nej potvrdzuje a je dôkazom, že sa písomnosť doručila, ak nie je preukázaný opak. To znamená, že pre ňu platí vyvrátiteľná domnienka jej správnosti, pričom jej správnosť sa v súdnom alebo správnom konaní nedokazuje, dokazuje sa len jej prípadná nesprávnosť. Žalobca v odvolaní namietal, že žalovaný správny orgán, ani krajský súd neskúmali, či doručovateľ splnil povinnosti podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku, avšak v zmysle vyššie uvedeného, žalovaný   ani   krajský   súd   takúto   povinnosť   nemali   a   žalobca   v   odvolaní   nesprávnosť doručenky nepreukázal.

V   podanom   odvolaní   ďalej   žalobca   namietal,   že   krajský   súd   nezistil,   že   v   čase od 16.06.2010 do 09.07.2010 sa v meste Žilina nezdržiaval. K tejto námietke odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 278/2011-13 zo dňa 16. júna 2011, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol (s poukazom na svoj nález sp. zn. I. ÚS 119/07 zo dňa 27. septembra 2007, v ktorom uviedol, že ak je adresátom dostatočne preukázané, že záver o predpoklade náhradného doručenia bol nesprávny, ide o doručenie neúčinné), že „dôkazné bremeno preukázať, že adresát sa čase doručovania v mieste doručovania nezdržiaval, znáša adresát, a nie správny orgán“. Ďalej uviedol, že ani „čestné vyhlásenie adresáta, že sa v mieste bydliska nezdržiaval v čase doručovania, však na unesenie dôkazného bremena nepostačuje, lebo ide iba o tvrdenie. Je potrebný aj objektívny   dôkaz   preukazujúci,   že   v   kritickom   čase   bol   na   inom   mieste.“   Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia, že sa v čase od 16.06.2010 do 09.07.2010 v meste Žilina nezdržiaval,   nepredložil žiaden dôkaz,   preto platí záver krajského súdu,   že rozhodnutie žalovaného bolo právoplatne doručené.

K námietke žalobcu, že zásielka sa žalovanému nikdy nevrátila ako nedoručená a že ju žalobca aj reálne obdržal, odvolací súd konštatoval, že predpokladom aplikácie fikcie doručenia   podľa   § 24   ods.   2   Správneho poriadku   nie je vrátenie   nedoručenej zásielky správnemu orgánu (ako je to napr. pri doručovaní právnickým osobám podľa § 25 ods. 2 Správneho poriadku). Správny poriadok v § 24 ods. 2 ustanovuje nasledujúce podmienky, za splnenia ktorých sa zásielka   považuje za doručenú   a to   bez ohľadu   na   jej   skutočné doručenie:

- adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, nebol zastihnutý, hoci sa v mieste doručovania zdržiaval,

- doručovateľ   nezastihnutého   adresáta   vhodným   spôsobom   upovedomil,   že písomnosť príde znova doručiť v určený deň a hodinu,

- nový (druhý) pokus o doručenie zostal taktiež bezvýsledný,

- doručovateľ vhodným spôsobom upovedomil adresáta o uložení písomnosti na pošte,

- adresát si nevyzdvihol písomnosť do troch dní od jej uloženia.

Ak sú splnené všetky vyššie uvedené podmienky, považuje sa posledný deň trojdňovej lehoty uloženia zásielky za deň jej doručenia a to aj v prípade, ak sa adresát o uložení zásielky nedozvedel, príp. sa o uložení zásielky dozvedel, ale si ju vyzdvihol až po uplynutí tejto trojdňovej lehoty.

Tvrdenie žalobcu, že fikcia nemôže byť nikdy použitá tak, aby pôsobila vedome ujmu na právach a právom chránených záujmoch dotknutej osoby, nemá oporu v zákone, preto sa ním odvolací súd nezaoberal a žalobcovo porovnanie časových intervalov, v ktorých konali štátne orgány, s intervalmi, v ktorých žalobca preberal písomnosti, bolo v preskúmavanom prípade právne irelevantné, vzhľadom na čo sa ním odvolací súd takisto nezaoberal. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že krajský súd nepochybil, keď rozhodol o zastavení konania podľa § 250d ods. 3 O. s. p., keďže žalobca podal žalobu zjavne oneskorene, pričom   v   odvolacom   konaní   nepreukázal,   že   by   sa   v   čase   doručovania   rozhodnutia žalovaného v mieste doručovania nezdržiaval a ani nepreukázal nesprávnosť potvrdenia o doručení rozhodnutia žalovaného. Odvolací súd sa s právnym záverom krajského súdu, uvedením v jeho rozhodnutí, stotožnil, námietkam žalobcu nevyhovel a napadnuté uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 21 S 81/2010-69 zo dňa 23.02.2011 podľa § 219 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p. ako vecne správne potvrdil.»

Ústavný   súd   konštatuje,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov   a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   ktoré   sťažovateľ v odvolaní nastolil. Vysvetlil, ako dospel k záveru o tom, že rozhodnutie prvostupňového súdu je vecne správne, aj ako k záveru, že vo veci sťažovateľa boli splnené podmienky vzniku fikcie doručenia. Najvyšší súd neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty sťažovateľa, ktoré mali pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s názorom   najvyššieho   súdu   vyjadreným v   napadnutom uznesení   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jeho sťažnosti.

Za tejto situácie ústavný súd konštatuje, že uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť   k porušeniu   základného práva sťažovateľa   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.Pretože   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   podľa   ktorého   sťažnosť   sťažovateľa   bolo potrebné   z   dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   odmietnuť,   nerozhodoval   už   osobitne o návrhu sťažovateľa na odklad vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012