znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 507/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   G.   P.,   B.,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   V.   Š.,   B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 185/2010 z 28. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. G. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra 2011   doručená   sťažnosť   Mgr.   G.   P. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo veci   namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 185/2010 z 28. júla 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok“). Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania, v ktorom sa žalobou domáhala preskúmania rozhodnutia Krajského riaditeľstva Policajného zboru v B., Krajského dopravného inšpektorátu (ďalej len „KDI“) č. p. KRP-P-160/DI-BCP-2008ok   z 13.   januára   2009,   ktorým   tento   zamietol   dovolanie   žalobkyne a potvrdil rozhodnutie   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   B.,   Okresného   dopravného inšpektorátu   V   (ďalej   len   „ODI“)   o priestupku   č.   p.   ORP-P-1565/V-OBCP-2008 zo 6. novembra 2008, ktorým bola sťažovateľka uznaná vinnou zo spáchania priestupku podľa   §   22   ods.   1   písm.   k)   zákona č.   372/1990   Zb.   o priestupkoch   v znení neskorších predpisov a bola jej uložená sankcia – pokuta vo výške 1 000 Sk a povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 500 Sk.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 4 S 27/09-38 zo 14. mája 2010 žalobu zamietol a na odvolanie sťažovateľky vo veci rozhodoval najvyšší (odvolací) súd, ktorý napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu.

Sťažovateľka   v časti   sťažnosti   uviedla   svoje   výhrady   k rozhodnutiam   správnych orgánov ODI a KDI, ako aj k rozsudku krajského súdu, ktoré zhrnula takto:

«1. Chráneným záujmom v prípade priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky je bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, nie abstraktný „poriadok na ceste“. Konanie sťažovateľky ani v najmenšom nenarušilo ani plynulosť, ani bezpečnosť cestnej premávky,   nenastal   teda   negatívny   následok   vyžadovaný   zákonom   a   judikatúrou. Sťažovateľka svojím konaním nespôsobila ani len ohrozenie záujmu chráneného zákonom. Hliadka na mieste neoznámila sťažovateľke obvinenie z priestupku, pre ktorý bola neskôr   stíhaná   a   za   ktorý   možno   uložiť   iba   peňažnú   sankciu,   ale   bola   obviňovaná   zo spáchania iného, omnoho závažnejšie priestupku, za ktorý možno uložiť zákaz činnosti. Potvrdením tejto skutočnosti je už sama skutočnosť, že sťažovateľke bol na mieste zadržaný vodičský preukaz. Sťažovateľka teda ani nemohla uznať vinu v blokovom konaní. Keby jej bolo   oznámené   obvinenie   z   banálneho   priestupku,   pre   ktorý   bola   nakoniec   potrestaná, zaplatila by pokutu v blokovom konaní a nemuselo by dôjsť následnému správnemu konaniu a sťažovateľka by nemusela znášať trovy správneho konania vo výške polovice pokuty. Por. Bc. O. K. bol voči sťažovateľke zjavne subjektívne negatívne zaujatý, čo naplno manifestoval   v   odôvodnení   rozhodnutia,   v   ktorom   sa   snažil   sťažovateľku   „usvedčiť“ zo spáchania priestupku, ktorý nebol predmetom konania a obhajoval nezákonný postup hliadky.

Odôvodnenie druhu a výšky sankcie v rozhodnutí ODI aj KDI nebolo v súlade s ust. § 12 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb., nakoľko zo siedmych zákonných kritérií sa vysporiadali iba   s   jedným   -   predchádzajúcim   potrestaním   sťažovateľky.   Aj   uvedené   kritérium   však posúdili nelogicky a svojvoľne.»

K napadnutému rozsudku najvyššieho súdu v časti posudzovania materiálnej stránky priestupku sťažovateľka uviedla, že nebola obvinená z porušenia povinnosti dať znamenie o zmene smeru jazdy, keďže takéto (ne)konanie jej nebolo preukázané a ona ho od začiatku dôsledne   popierala. „Je   preto   prekvapujúce,   ak   NS   SR   túto   skutočnosť   prijíma   ako preukázaný fakt. Z pohľadu úvah NS SR ide pritom o podstatný moment, pretože ak je pravdou, že sťažovateľka znamenie o zmene smeru jazdy dávala, tak naopak informovala dotknutých   vodičov,   aký   manéver   mieni   urobiť   a   teda   žiadne   prekvapenie   im   nemohla spôsobiť.

Sťažovateľka   svojím   protiprávnym   konaním   nespôsobila   žiadne   ohrozenie bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a teda nenaplnila materiálnu stránku priestupku, napriek tomu bola uznaná vinnou zo spáchania priestupku.

NS SR dokonca svoje rozhodnutie založil na domnienke o inom protiprávnom konaní, ktoré sťažovateľke nebolo nikdy preukázané a na základe tejto domnienky skonštatoval, že sťažovateľka svojím konaním ohrozila záujem chránený príslušnou skutkovou podstatou priestupku.“

K trovám   konania   sťažovateľka   poukázala   na   to,   že   v tejto   časti   odôvodnenia napadnutého   rozsudku   najvyšší   súd «argumentuje mimoriadne   nelogicky,   keď záver,   že priestupok nebol na mieste spoľahlivo zistený, vyvodzuje zo skutočnosti, že sťažovateľka nesúhlasila so zisteniami hliadky. Spoľahlivosť zistenia priestupku sa neposudzuje podľa súhlasu obvineného, ale podľa jednoznačnosti dôkazov. Sťažovateľka pritom so zisteniami hliadky   logicky   nemohla   súhlasiť,   keďže   obsahom   „zistení“   bolo   spáchanie   vážneho dopravného priestupku a s tým súvisiace zadržanie vodičského preukazu.

Sťažovateľke   je   teda   vyčítané,   že   nesúhlasila   s   obvinením,   ktoré   sa   ukázalo   ako nepravdivé a tento jej nesúhlas je interpretovaný ako dôvod, prečo je správne, že jej bola uložená náhrada trov konania. Takéto posúdenie veci je zjavne svojvoľným a extrémne nelogickým.

Účelom náhrady trov konania je preniesť náklady konania na osobu, ktorá konanie zavinila.   V   danom   prípade   však   skutočnosť,   že   priestupok   nebol,   a   ani   nemohol   byť prejednaný v blokovom konaní, zavinila hliadka PZ, nie sťažovateľka. Pokiaľ je za takejto situácie   sťažovateľke   uložená   náhrada   trov   konania,   ide   o   extrémne   nespravodlivú aplikáciu zákona. Inštitút neuloženia náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa   pritom   je   zákonom   upraveným   spôsobom   na   vylúčenie   prípadov   extrémnej nespravodlivosti, ktorý v prípade sťažovateľky bezdôvodne nebol využitý.».

Ďalej podľa názoru sťažovateľky neobstojí tvrdenie najvyššieho súdu, že neuviedla žiadne   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   by   mali   svedčiť   o zaujatosti   por.   Bc.   K. „Naopak, sťažovateľka tak v prvostupňovom, ako aj v odvolacom konaní podrobne poukazovala na jednotlivé   časti   odôvodnenia   rozhodnutia   KDI,   ktorými   por.   Bc.   K.   manifestoval   svoju antipatiu voči sťažovateľke. NS SR však zjavne nezaujatosť chápe zužujúco ako nezaujatosť objektívnu, t. j. neexistenciu osobných, rodinných, či iných väzieb k účastníkovi konania. Zužujúci   výklad   nezaujatosti,   ako   ho   vykonal   NS   SR   je   v   extrémnom   nesúlade s judikatúrou ÚS SR a ESĽP a svojim dôsledkom zakladá porušenie práva sťažovateľky(...)“ K odôvodneniu   sankcie   sťažovateľka   uviedla,   že „konštatovanie   NS   SR,   že   KDI uviedol   v   rozhodnutí,   s   ktorými   kritériami   sa   vysporiadal,   predovšetkým   predstavuje povrchnú a formálnu aplikáciu právnej normy, pričom je v príkrom rozpore s konštantnou judikatúrou. Riadne odôvodnenie uloženej sankcie totiž vyžaduje jednotlivo uviesť, akým spôsobom sa s tým ktorým kritériom správny orgán vysporiadal, t. j. aké boli skutkové východiská   a   aké   právne   závery.   Nepostačuje   iba   formálne   uviesť,   že   správny   orgán zákonné kritéria aplikoval a posúdil. Takýto postup je aplikáciou právnej normy v rozpore s jej účelom a zmyslom, čím zakladá porušenie ústavného práva sťažovateľky garantového čl. 46   ods.   1   a   2   Ústavy   SR.   Rovnako   nerešpektovanie   konštantnej   judikatúry   má   za následok porušenie práv sťažovateľky garantovaných čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR.“.Na základe uvedeného v závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší súd SR svojím rozsudkom zo dňa 28. 07. 2011, sp. zn. 8Sžo/185/2010 porušil základné práva sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 07. 2011, sp. zn. 8Sžo/185/2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania na účet jej právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Z napadnutého   rozsudku   najvyššieho   (odvolacieho)   súdu   sp.   zn.   8   Sžo   185/2010 z 28. júla 2010 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 S 27/09 zo 14. mája 2010. V odôvodnení rozsudku najvyšší súd uviedol:

„(…) žalobkyňa (sťažovateľka, pozn.) sa dopustila priestupku proti bezpečnosti a plynulosti   cestnej   premávky,   keď   iným   spôsobom   ako   vymedzuje   zák.   o   priestupkoch porušila všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky (zák.   o   premávke   na   pozemných   komunikáciách),   ktorý   priestupok   spočíval   v   tom,   že žalobkyňa ako vodička motorového vozidla nedbala na dopravné značenie V13 - šikmé rovnobežné čiary.

Polemiku   žalobkyne   o   tom,   že   svojím   konaním   nenarušila   ani   plynulosť   ani bezpečnosť cestnej premávky, a teda nenastal negatívny následok vyžadovaný zákonom, považoval odvolací súd za nedôvodnú.

Dopravné značky a dopravné zariadenia slúžia na riadenie cestnej premávky, ich úlohou je usmerňovať a regulovať správanie účastníkov cestnej premávky, a tým zabezpečiť určitý stupeň predvídateľnosti ich správania v cestnej premávke.

Z   obsahu   administratívneho   spisu   (zápisnica   z   ústneho   prejednania   priestupku) vyplýva,   že   žalobkyňa   ako   vodička   motorového   vozidla   jazdila   v   ľavom   (z   pohľadu príslušníkov PZ) jazdnom pruhu a bez toho, aby dávala znamenie na zmenu jazdy prešla cez   priestor,   do   ktorého   je   vchádzať   zakázané,   vyznačený   dopravnou   značkou V13   a zaradila sa do odbočovacieho pruhu. Práve týmto svojím konaním ohrozila bezpečnosť a plynulosť   cestnej   premávky   ako   chránený   objekt   priestupku,   keďže   vodiči   motorových vozidiel   jazdiaci   v   odbočovacom   pruhu,   nemuseli   dôvodne   predpokladať   a   očakávať motorové vozidlo žalobkyne, zaraďujúce sa z ľavej strany (z pohľadu týchto vodičov), keďže sa tam nachádza vodorovná dopravná značka, ktorá pohyb v tomto priestore zakazuje. Pokiaľ   žalobkyňa   namietala   nepreskúmateľnosť   napadnutého   rozhodnutia   pre nedostatok dôvodov pri určení druhu sankcie a jej výšky, a v tejto súvislosti aj rozsudku krajského   súdu,   je   potrebné   uviesť,   že   hoci   žalobkyňa   v   priebehu   správneho   konania nepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa neuviedla, odvolací súd sa ňou zaoberal ex offo (§ 250i ods. 3 O. s. p.), pričom dospel záveru, že námietka nie je dôvodná. (...)

Z   rozhodnutia   prvostupňového   správneho   orgánu   je   zrejmý   postup   pri   použití správnej   úvahy   pri   ukladaní   pokuty   v   určitej   výške,   keď   uviedol,   na   ktoré   skutočnosti prihliadal (závažnosť priestupku, spôsob spáchania, jeho následky, okolnosti, za ktorých bol spáchaný, osobu páchateľa). Taktiež uviedol,   že vzhľadom na skutočnosť,   že žalobkyňa podľa výpisu z evidenčnej karty v období posledných 2 rokov opakovane spáchala obdobný priestupok v súvislosti s premávkou na pozemných komunikáciách, uložil sankciu, ktorú považoval   za   primeranú.   Z   uvedeného   je   zrejmý   spôsob   použitia   správnej   úvahy   pri ukladaní výšky sankcie. Napokon sama žalobkyňa v podanom odvolaní, ako aj v správnej žalobe polemizovala s uvedeným právnym názorom správneho orgánu pri ukladaní sankcie v danej výške, keď namietala obdobnosť skôr spáchaného priestupku. Z uvedených dôvodov nemožno   rozhodnutie   o   uložení   pokuty   považovať   za   nepreskúmateľné   pre   nedostatok dôvodov.

Pokiaľ žalobkyňa namietala iný charakter (statický) skôr spáchaného priestupku, odvolací súd uvádza, že kategorizácia priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky   na   statické   a   dynamické,   nemá   oporu   v   zákone   a   taktiež   nespochybňuje skutočnosť,   že   žalobkyňa   sa   preukázateľne   priestupku   dopustila,   keď   nerešpektovala dopravnú značku. Na základe uvedeného považoval odvolací súd túto námietku za právne irelevantnú. (...)

Odvolací súd, stotožniac sa s názorom súdu prvého stupňa, uvádza, že v danom prípade nebolo možné postupovať v zmysle § 84 zák. o priestupkoch. Pre tento postup neboli   splnené   podmienky,   keďže   z   administratívneho   spisu   vyplýva,   že   žalobkyňa nesúhlasila so zisteniami hliadky, a teda priestupok na mieste nebol spoľahlivo zistený (čomu svedčí aj zmena právnej klasifikácie priestupku v následne vydanom rozhodnutí). (...) Pokiaľ   ide   o   vznesenú   námietku   zaujatosti,   odvolací   súd   sa   stotožnil   s   názorom žalobkyne, že táto mohla byť vznesená najskôr v súdnom konaní, avšak je potrebné uviesť, že   krajský   súd   sa   ňou   správne   nezaoberal,   keďže   žalobkyňa   zaujatosť   por.   Bc.   K., poukazujúc   na   jednotlivé   časti   odôvodnenia   druhostupňového   rozhodnutia,   videla v neprofesionálnom   prístupe,   z   ktorého   bolo   zrejmé   že   tento   bol   negatívne   subjektívne zaujatý voči žalobkyni, iné skutočnosti neuviedla.

Žalobkyňa   ani   v   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   ani   v   odvolacom   konaní neuviedla   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   by   mali   svedčiť   o   zaujatosti   resp.   vzbudzovať pochybnosť nezaujatosti por. Bc. K. v zmysle zákonných ustanovení. Konanie o správnej žalobe je ovládané zásadou dispozičnou a nie je úlohou správneho súdu vyhľadávať dôvody svedčiace nezákonnosti rozhodnutia.

Správny   poriadok,   ktorého   subsidiárne   použitie   vyplýva   zo   zák.   o   priestupkoch, stanovuje   podmienky,   kedy   dochádza   k   vylúčeniu   zamestnanca   správneho   orgánu   buď obligatórne (§ 9 ods. 2 Správneho poriadku) alebo fakultatívne (§ 9 ods. 1 Správneho poriadku).

Pre fakultatívne vylúčenie zamestnanca správneho orgánu je potrebné skúmať jeho pomer k veci (určitý priamy alebo nepriamy záujem - majetkový, osobný a. i.), k účastníkom alebo   zástupcom   (rodinný,   kolegiálny,   priateľský,   nepriateľský   a.   i.).   Nesúhlas   alebo nespokojnosť   správnou   argumentáciou   nepatrí   medzi   dôvody   fakultatívneho   vylúčenia zamestnanca správneho orgánu z prejednania veci.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd(...) sa stotožnil so závermi krajského súdu, ktorý mal za preukázané, že dopravný priestupok kladený za vinu žalobkyni sa stal tak, ako to vyplýva z výroku rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 250ja ods. 3 vety druhej O. s. p.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv rozsudkom najvyššieho súdu (ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, pozn.) najmä tým, že sa stotožnil s faktickými a právnymi názormi a závermi krajského súdu (a tým aj vo veci rozhodujúcim správnym orgánom, pozn.), ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a jeho nesprávneho posúdenia.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu   dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajského súdu   a vo   veci   konajúceho   správneho   orgánu)   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúci skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu   najvyšší   súd dospel   na základe vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 ústavy.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011