znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 507/2010-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny   základných   práv   a slobôd,   základného   práva   na   rovnosť   všetkých   účastníkov konania zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Obdo 5/2008 z 12. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť všetkých účastníkov konania zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 M Obdo 5/2008 z 12. augusta 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ako navrhovateľka účastníčkou súdneho sporu proti S., B. (ďalej len „odporca“), o zaplatenie sumy 26 175 536,98 Sk spolu so 14 % úrokom z omeškania. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 28 Cb 361/2006-593 zo 14. mája 2007 zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľkou požadovanú sumu spolu s príslušenstvom.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 3 Cob 160/07-652 z 28. novembra 2007 rozsudok okresného súdu č. k. 28 Cb 361/2006-593 potvrdil.

Proti rozsudkom okresného súdu, ako aj krajského súdu podal generálny prokurátor Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   21.   októbra   2008   pod č. k. VI/2 419/08-12 mimoriadne dovolanie. Generálny prokurátor na základe predmetného mimoriadneho dovolania navrhol zrušiť súdne rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby najvyšší súd odložil vykonateľnosť   mimoriadnym   dovolaním   napadnutých   rozhodnutí   okresného   súdu a krajského súdu.

V súvislosti s podaným mimoriadnym dovolaním sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „... vo vyjadreniach sme predovšetkým namietali, že mimoriadne dovolanie bolo podané bez naplnenia zákonných podmienok na jeho podanie, čiastočne bolo podané oneskorene,   čiastočne   nad   rozsah   podaného   podnetu   účastníka   konania,   ako   aj   to,   že inštitút mimoriadneho dovolania tak, ako je zakotvený v niektorých právnych poriadkoch európskych krajín vrátane Slovenska, je v zmysle konštantnej judikatúry ESĽP v rozpore s právom na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd...“ Sťažovateľka   ďalej   vo   svojej   sťažnosti   uvádza: „Pripustením mimoriadneho dovolania najvyšší súd (či už rumunský alebo slovenský) zneváži, resp. urobí bezvýznamným celé predchádzajúce súdne konanie, ktoré riadne a v súlade s procesnými predpismi vyústilo do konečného, t. j. právoplatného a vykonateľného rozhodnutia. Takýto postup považuje ESĽP jednoznačne za porušenie práva na spravodlivý súdny proces... Na základe vyššie uvedených skutočností tak možno v súlade s judikatúrou ESĽP konštatovať, že súdne systémy vyznačujúce sa vyššie špecifikovaným typom mimoriadneho opravného prostriedku   (mimoriadneho   dovolania)   sú,   ako   také,   nezlučiteľné   s   princípom   právnej istoty... a tým zároveň v rozpore s právom na spravodlivý proces.“

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   M   Obdo   5/2008   z   8.   decembra   2008   odložil vykonateľnosť rozsudku okresného súdu č. k. 28 Cb 361/2006-593 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 160/07-652 a následne uznesením sp. zn. 2 M Obdo 5/2008 z 12. augusta   2009   zrušil   rozsudky   okresného   súdu   a   krajského   súdu   a   vrátil   vec   súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľka okrem iného uvádza:„Najvyšší   súd   SR   zdôvodnil   zrušenie   mimoriadnym   dovolaním   napadnutých rozhodnutí   okolnosťami,   ktoré   de   facto   vedú   k   potrebe   znovu-prejednania   sporu a vykonania ďalšieho dokazovania, nie však poukazom na závažné procesné vady.... vyhovenie   tomuto   mimoriadnemu   dovolaniu   Najvyšším   súdom   SR neakceptovateľne narušilo právnu istotu a stabilitu sťažovateľa bez toho, že by konečné rozhodnutie v spore bolo vynesené s porušením rovnakého práva SRo.

Uznesenie NS SR je vzhľadom na absenciu zákonných náležitostí nepreskúmateľné, čím takisto hrubo zasahuje do nášho práva na spravodlivý proces a ignorovanie nami predložených   argumentov   zo   strany   NS   SR   zase   porušuje   zásadu   rovnosti   účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.“

Podľa   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 M Obdo 5/2008 z 12. augusta 2009, ktorým došlo k zrušeniu rozsudku okresného súdu č. k. 28 Cb 361/2006-593 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 160/07-652 a vráteniu veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, právo na spravodlivé súdne   konanie   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a právo na rovnosť všetkých účastníkov konania zaručené v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.   Základné   právo P.,   spol.   s r.   o.,...   domáhať   sa   svojho   práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva vyplývajúceho z čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Obdo 5/2008 zo dňa 12.8.2009 a postupom tohto súdu v konaní sp. zn. 2 M Obdo 5/2008 porušené bolo.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Obdo 5/2008 zo dňa 12. 8. 2009.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta, že k porušeniu jej práv postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu malo dôjsť v dôsledku:

a) nesúladu zákonnej úpravy inštitútu mimoriadneho dovolania s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,

b)   nesplnenia   podmienok   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnym prokurátorom a

c) nesplnenia podmienok na to, aby najvyšší súd mimoriadnemu dovolaniu vyhovel a ním napadnuté rozhodnutia zrušil.

Námietka nesúladu zákonnej úpravy inštitútu mimoriadneho dovolania s označenými článkami ústavy a dohovoru je tak podľa znenia čl. 127 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde, ako aj v zmysle ich ustáleného výkladu ústavným súdom nespôsobilá byť predmetom konania o sťažnosti sťažovateľky.

Námietka   smerujúca   voči   faktu,   že   generálny   prokurátor   podal   v   danej   veci mimoriadne dovolanie, by aj v prípade, ak by existovala akákoľvek vecná súvislosť medzi využitím procesného oprávnenia generálneho prokurátora zákonom ustanoveným spôsobom a   v   zákonom   ustanovenom   rozsahu   na   jednej   strane   a   právom   sťažovateľky   na   súdnu ochranu   na   strane   druhej,   nebola   spôsobilá   byť   predmetom   tohto   konania,   keďže   petit sťažnosti smeruje výlučne voči napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.

Pokiaľ ide o výhrady proti postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu, sťažovateľka v súhrne namieta, že vyhovenie podanému mimoriadnemu dovolaniu zasiahlo do jej práv na súdnu ochranu. Napriek rozsiahlemu popisu okolností, ktoré sa veci priamo či iba vzdialene týkajú,   a   napriek   rozsiahlemu   exkurzu   do   viac   alebo   menej   súvisiacej   judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   sťažovateľka   vôbec   neuvádza,   v   čom   konkrétne   sa najvyšší súd vo svojom výklade príslušných hmotnoprávnych a/alebo procesno-právnych ustanovení dopustil zjavnej svojvôle. Práve zjavná arbitrárnosť skutkových zistení a/alebo právnych   záverov,   ktoré   z   takýchto   zistení   najvyšší   súd   odvodil,   je   však   nevyhnutnou podmienkou   na   to,   aby   ústavný   súd   mohol   v   merite   veci   vôbec   uplatniť   svoju preskúmavaciu pôsobnosť.

Ústavný súd, ako to vyplýva z jeho ustálenej judikatúry, nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav (napríklad IV. ÚS 252/04). Ústavnému súdu preto neprináleží   rozhodovať   o   právach   uplatňovaných   prostredníctvom   žalôb v občianskoprávnych   sporoch,   resp.   v   konaní   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   posudzovať správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov týkajúcich sa sporných práv a povinností účastníkov súkromnoprávnych vzťahov (III. ÚS 376/06). Vo všeobecnosti teda platí,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je   pôsobiť   ako   tzv.   štvrtá   inštancia   a   poskytovať účastníkom konania pred všeobecnými súdmi ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi omylmi týchto súdov.

Sťažovateľka sa v podaní sústreďuje na dôvody svojho vecného nesúhlasu s tým, že (i)   účastník   konania   pred   všeobecným   súdom   využil   svoje   oprávnenie   dať   podnet   na generálnu   prokuratúru,   že   (ii)   generálny   prokurátor   dospel   k   právnemu   názoru,   že   je opodstatnené   podať   mimoriadne   dovolanie,   a   že   (iii)   najvyšší   súd   dal   generálnemu prokurátorovi v tomto zmysle za pravdu. Predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu môže byť zo zrejmých dôvodov výlučne postup a rozhodnutie najvyššieho súdu, tak sa toho napokon   v   petite   sťažnosti   domáha   aj   sťažovateľka.   Neuvádza   však   žiadne   konkrétne argumenty   na   potvrdenie   tézy,   že   sa   najvyšší   súd   postupom   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   dopustil   výkladovej svojvôle.   Práve   naopak,   sťažovateľka   sama   pripúšťa   možnosť,   že   právne   závery generálneho prokurátora, ako aj najvyššieho súdu môžu byť vecne správne (bod IV, s. 11 sťažnosti), tvrdí však, že nejde o závery, ktoré by mohli odôvodniť prelomenie princípu právnej   istoty   v   konaní   o   opravnom   prostriedku,   akým   je   mimoriadne   dovolanie generálneho prokurátora.

Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že jej právo na spravodlivý proces (ktoré namiesto správneho anglického označenia „due process of law“ nazýva „rule of law“, čo je v skutočnosti termín označujúci právny štát, resp. panstvo práva) malo byť porušené tým, že najvyšší súd vyhovel podanému mimoriadnemu dovolaniu „napriek tomu, že neboli splnené procesné predpoklady na jeho podanie“ (bod V, s. 11 sťažnosti). Na podporu tejto námietky sťažovateľka argumentuje výlučne postupom druhého účastníka konania v danom konaní, teda okolnosťami, ktoré sú bez akéhokoľvek právneho významu pre splnenie procesných podmienok   na   podanie   mimoriadneho   dovolania.   Tento   opravný   prostriedok   je v dispozičnej   sfére   generálneho   prokurátora   ako   najvyššieho   predstaviteľa   ústavou ustanoveného orgánu ochrany zákonnosti.

Jadrom sťažovateľkinej argumentácie je celkom zjavný nesúhlas so skutočnosťou, že generálny prokurátor našiel v postupe a rozhodnutiach všeobecných súdov (prvostupňového a   odvolacieho)   dôvody   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   a   že   najvyšší   súd   dospel k záveru o dôvodnosti tohto opravného prostriedku. Súčasťou práva na spravodlivý proces však nie je právo sťažovateľky na konkrétny výsledok konania orgánov aplikácie práva a bez označenia presvedčivých argumentov o zjavne svojvoľnom výklade a/alebo aplikácii procesných   či   hmotnoprávnych   noriem   zo   strany   najvyššieho   súdu   jej   sťažnosti   zjavne chýba ústavná opodstatnenosť.

Právne   relevantné   námietky,   ktorých   prípadná   opodstatnenosť   by   mohla   založiť preskúmavaciu pôsobnosť ústavného súdu v merite veci, koncentruje sťažovateľka do tézy, že mimoriadne dovolanie bolo v časti oneskorene podané a to na tom právnom základe, že v časti,   v   ktorej   druhý   účastník   konania   rozhodnutie   okresného   súdu   nenapádal,   toto nadobudlo   právoplatnosť   ešte   pred   odvolacím   konaním.   Opodstatnenosť   tejto   námietky celkom priamo a jednoznačne vylučuje fakt, že predmetné prvostupňové rozhodnutie bolo napadnuté   ako   celok   a   druhý   účastník   sa   domáhal   jeho   zrušenia   v   celku,   nie   v   časti. Predmetom   odvolacieho   konania   bolo   prvostupňové   rozhodnutie   ako   také   a   ani   sama sťažovateľka nijako neusilovala o jeho výkon v časti, v ktorej malo byť podľa jej tvrdení právoplatným už v čase odvolacieho konania. Sťažovateľka v priebehu odvolacieho konania nijako   nenaznačila,   že   časť   veci   považuje   za   právoplatne   rozhodnutú,   a   zo   spisu odvolacieho   súdu   je   zrejmé,   že   tento   konal   o   veci   v   celom   jej   skutkovom   a   právnom komplexe, nie o nejakom jej výseku. Ani v tejto časti svojich námietok teda sťažovateľka neuvádza   nič,   čo   by   ústavnému   súdu   umožňovalo   uplatnenie   jeho   preskúmavacej pôsobnosti bez toho, aby nepostupoval ako opravná inštancia voči najvyššiemu súdu.

Osobitnou   námietkou   sťažovateľky   je   porušenie   jej   práv   v   dôsledku   údajne nedostatočného   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu.   V   tejto   časti sťažnosti   však   sťažovateľka   skôr   než   absenciu   dôvodov   namieta   obsah   zdôvodnenia právnych záverov dovolacieho súdu, čo je námietka, ktorú je nepochybne potrebné zaradiť do rubriky vecného nesúhlasu s meritom napadnutého rozhodnutia, s ktorou už sa ústavný súd vysporiadal ako s námietkou zjavne neopodstatnenou, neposkytujúcou ústavnému súdu možnosť preskúmať vec v jej merite. Pokiaľ ide o absenciu dôvodov ako takú, sťažovateľka namieta   fakt,   že   najvyšší   súd   v   odôvodnení   opomína   jej   vlastné   stanovisko   predložené v priebehu dovolacieho konania. Sama sťažovateľka však správne uvádza, že povinnosť konajúceho súdu   spočíva   v   povinnosti   dať vo   svojom   rozhodnutí „odpovede na   všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky,   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany". Ústavná povinnosť   najvyššieho   súdu   uviesť   dôvody   svojho   rozhodnutia   jednoducho   nie   je vymedzená   ratione   personae   vo   vzťahu   k   argumentom   predloženým   jednotlivými účastníkmi   konania,   ale   je   vymedzená   ratione   materiae   vo   vzťahu   ku   všetkým   právne relevantným   okolnostiam   veci   bez   ohľadu   na   to,   kto   sa   zohľadnenia   týchto   okolností domáha a v akom rozsahu. Sťažovateľka neuvádza jedinú významnú, právne a skutkovo relevantnú okolnosť, ktorou sa najvyšší súd opomenul zaoberať. Sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jej argumentáciou, resp. že spôsob, akým sa s relevantnými otázkami vysporiadal, nie je ústavne akceptovateľný, tieto výhrady sa však ústavnému súdu vo   svetle   rozsahu   a   štruktúry   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   javia   ako neopodstatnené.   Najvyšší   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   dostatočne   podrobne   rozoberá dôvody,   na základe ktorých   dospel   k   záveru   o potrebe   kasácie   prvostupňového,   ako aj odvolacieho rozhodnutia napadnutých generálnym prokurátorom a ku každému z týchto dôvodov   uvádza   príslušný   zákonný   základ.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   má   na   dané okolnosti   iný   názor,   nijako   neindikuje   porušenie   jej   práva   na   súdnu   ochranu   v   zmysle nároku na také súdne rozhodnutie, v ktorom sú uvedené zrozumiteľné odpovede na kľúčové skutkové a právne otázky.

Ústavný súd považuje v tejto veci za nie bezvýznamné, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nie je rozhodnutím v merite veci, ktoré by túto definitívne uzatvorilo aj z hľadiska dokazovania, aj z hľadiska výkladu relevantnej hmotnoprávnej úpravy, ale je uznesením, v dôsledku ktorého sa vec vracia na konanie prvostupňovému súdu. Všetky argumenty,   ktorými   sťažovateľka   podporuje   svoj   nárok,   bude   môcť   v   plnom   rozsahu uplatniť v konaní, v ktorom sa o jej nároku meritórne rozhodne.

Ako už ústavný súd uviedol, nie je príslušný na preskúmavanie skutkových zistení všeobecných súdov ani právnych záverov, ktoré z týchto zistení vyvodili. Jeho úlohou nie je naprávať   prípadné   omyly   všeobecných   súdov   vo   výklade   a   aplikácii   zákonov,   ale poskytovať   ochranu   pred   ústavne   neudržateľným   spôsobom   výkonu   vecnej   pôsobnosti súdov. Kauzálna príslušnosť ústavného súdu je preto daná práve a len vtedy, ak sú skutkové zistenia a/alebo právne závery všeobecného súdu postihnuté takou mierou svojvôle, aká presahuje   hranice   bežných   vecných,   argumentačných   sporov   týkajúcich   sa   správnej interpretácie a aplikácie platného práva. Žiadnu svojvôľu však ústavný súd v napadnutom rozhodnutí   nenachádza;   naopak,   podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   podrobnou argumentáciou dospel k záverom, ktoré v ničom nejavia prekračovanie hranice jazykového, systematického   a   logického   výkladu   zákona.   Ústavný   súd   nenašiel   ústavne   relevantný dôvod na to, aby spochybnil právne závery generálneho prokurátora a najvyššieho súdu, odôvodňujúce vrátenie veci prvostupňovému súdu, a z tohto dôvodu rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

Porušenie svojho práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka aj v tom, že jej (resp. jej právnemu zástupcovi) podľa jej názoru bolo odňaté právo nazerať do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a fotokópie. Sťažovateľka v tejto súvislosti vo svojej sťažnosti uviedla, že: „... Svoju sťažnosť telefonicky niekoľkokrát urgoval, avšak do spisu mu   nazrieť   umožnené   nebolo   z   dôvodu,   že   v   ňom   nič   nové   nie   je.   Skutočnosť,   že   si sťažovateľ potreboval ozrejmiť niektoré skutočnosti z predchádzajúceho konania, ostala nepovšimnutá.“

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Do obsahu tohto základného práva možno zaradiť aj právo každého nazerať do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a fotokópie alebo požiadať   súd   o   vyhotovenie   fotokópií   za   úhradu   vecných   nákladov.   To   neplatí,   ak ide o zápisnicu   o   hlasovaní   alebo   listiny   obsahujúce   utajované   skutočnosti,   alebo   chránené údaje podľa osobitných predpisov (§ 44 ods. 1 OSP).

Podľa § 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   skutočnosť,   že   v   rámci   svojej rozhodovacej činnosti už v minulosti vyslovil názor, že „Záležitosťou v zmysle tohto článku dohovoru treba rozumieť vec samú alebo veci, ktoré s takou vecou priamo súvisia, napríklad predbežné   opatrenie.   Takou   záležitosťou   nemôže   byť   jednotlivé,   hocijako   významné procesné   oprávnenie   účastníka   konania.   Účastník   sa   na   súd   neobracia   so   žiadosťou o ochranu   jednotlivého   procesného   oprávnenia,   ale vždy   o   ochranu svojho   občianskeho práva, ktoré musí mať materiálnu povahu alebo procesnú povahu s materiálnym dopadom na právne postavenie účastníka, napríklad trovy   konania, exekučné spory   o prípustnosť exekúcie a podobne.“ (napr. IV. ÚS 202/03).

V   citovanom   rozhodnutí   ústavný   súd   vyjadril   svoj   názor,   že   „Stabilný   a logický výklad tohto ustanovenia vylučuje, aby účastníci a zástupcovia boli zásadným spôsobom obmedzení v práve robiť si odpisy. Rovnako by však bolo nelogické a v rozpore s účelom takého oprávnenia účastníka konania a jeho zástupcu, aby tak mohli urobiť bez súhlasu predsedu senátu, ktorý jediný je oprávnený posúdiť, či niet zákonnej prekážky na to, aby sa určitý odpis zo spisu urobil, napríklad či účastník a jeho zástupca nemienia urobiť odpis z pripojeného spisu, v ktorom už účastník nie je účastníkom konania, z časti spisu, ktorá má povahu utajovanej   skutočnosti,   a   podobne.   Napokon,   iba   predseda   senátu   je oprávnený posúdiť aj to, či ide vôbec o účastníka, ak sa osoba odvoláva na svoje postavenie účastníka podľa § 94 ods. 1 OSP, pričom nebola ešte do konania pribraná uznesením súdu. Preto ústavne súladným výkladom § 44 ods. 1 OSP najmä so zreteľom na obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taký výklad, podľa ktorého aj účastník a jeho zástupca si môžu urobiť odpis zo spisu len na základe súhlasu predsedu senátu, ktorý je vo veci zákonným sudcom.“.

Ústavný súd v predmetnej veci teda zastáva názor, že skutočnosť, že sťažovateľke nebolo   umožnené   nazretie   do   spisu   na   najvyššom   súde,   je   potrebné   považovať   za jednorazové pochybenie, ktorému však nie je možné pripísať ústavný rozmer. Predmetné pochybenie, resp. jeho prípadná neexistencia (a teda umožnenie nazretia do súdneho spisu) podľa názoru ústavného súdu nebolo, aj vzhľadom na povahu mimoriadneho dovolania, spôsobilé   ovplyvniť   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   ani   žiadnym   relevantným   spôsobom porušiť   práva,   ktoré   sťažovateľka   namieta.   Predmetné   práva,   ktorých   porušenie sťažovateľka namieta, tvoria súčasť široko chápaného práva na spravodlivý súdny proces, ktorého rešpektovanie alebo porušenie možno v zásade posúdiť len vo vzťahu k celému súdnemu konaniu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   zastáva   názor,   že   neumožnenie nazretia do spisu by bolo spôsobilé porušiť práva sťažovateľky iba v prípade, ak by bolo spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku a zároveň by sa   tento   negatívny   dôsledok   musel   vzťahovať   na   výsledok   konania.   K   uvedeným skutočnostiam postupom najvyššieho súdu nedošlo.

Keďže ústavný súd v rámci tejto časti sťažnosti nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom najvyššieho súdu a sťažovateľku namietaným porušením základného práva na spravodlivý proces, sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010